Bol druhým najdlhšie vládnucim Habsburgom. Ako vládol cisár Leopold I.?


24.2.2019 | Patrik Kunec

Z panovníkov novovekej habsburskej monarchie, do ktorej patrilo aj Uhorské kráľovstvo, sú širokej verejnosti asi najmenej známi tí, ktorí vládli v priebehu 17. storočia. Na cisárskom tróne sa vystriedali piati, ale v pamäti väčšiny ľudí utkvel asi len cisár Rudolf II., ktorý v Uhorsku panoval v rokoch 1576 – 1608. K jeho popularite prispelo jeho spodobenie ako cholerického milovníka umenia a krásnych žien v českej rozprávke Cisárov pekár, pekárov cisár.


Posledným z tejto pätice cisárov bol Leopold I., ktorý panoval úctyhodných 48 rokov. Do dejín Slovenska sa zapísal skôr negatívne, pretože ako bigotný katolík bol nezmieriteľným nepriateľom protestantov, ktorí počas jeho vlády zažívali asi najťažšie prenasledovanie.

To je síce pravda, ale málokto si asi spomenie, že práve on – hoci pod tlakom okolností – napokon potvrdil zákony o obmedzenej náboženskej slobode, ktoré umožnili osobne slobodným evanjelikom praktizovať ich vieru v tzv. artikulárnych chrámoch.

Leopold I. bol však aj veľmi vzdelaným mužom, mecenášom umenia a vášnivým milovníkom hudby a tanca. Zároveň bol veľmi zbožný, morálne bezúhonný a snažil sa byť spravodlivým.

Bol prototypom barokového panovníka, v ktorom sa spájal náboženský zápal s láskou k umeniu a vede. V tomto ohľade bol do veľkej miery podobný svojmu najväčšiemu nepriateľovi, francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XIV.

 

Leopold I. v divadelnom kostýme, portrét od flámskeho barokového umelca Jana Thomasa van Ieperen. Zo zbierok Umeleckohistorického múzea vo Viedni.

Zdroj: wikipedia.org

 

Rodinná výchova

Leopold I. sa narodil 9. júna 1640 vo viedenskom Hofburgu ako piate dieťa a zároveň ako štvrtý syn cisára Ferdinanda III. (1608 – 1657) a jeho manželky Márie Anny Španielskej (1606 – 1646). Jeho rodičia boli bratranec a sesternica, ale to bol v manželstvách Habsburgovcov opakujúci sa jav.

Pri krste dostal mená Leopold Ignác František Baltazár Jozef Felicián a hoci bol dieťaťom s krehkou stavbou tela, nakoniec prežil rizikové obdobie dospievania. Matku však stratil už ako šesťročný – zomrela pri ťažkom pôrode, čo bola pomerne častá príčina úmrtia u kráľovien a princezien v ranom novoveku.

Keďže ich povinnosťou bolo porodiť čo najviac potomkov, najmä mužského pohlavia, aby sa zabezpečila následnosť dynastie, podstupovali početnými pôrodmi značné riziko. Keďže Leopold mal staršieho brata, ktorý prežil prvé detské roky a rátalo sa s jeho nástupom na trón, pre mladšieho Leopolda bola naplánovaná cirkevná kariéra. Jeho výchove a vzdelávaniu sa venovala veľká pozornosť a Leopold bol  bystrým a učenlivým žiakom.

Vzdelávanie arcivojvodov mali v rukách najmä učení jezuiti, ktorí mali na viedenskom cisárskom dvore veľký vplyv po celé 17. storočie. Vzdelávali ho nielen v základoch kresťanského náboženstva a teológie, ale poskytli mu slušné vedomosti z klasickej literatúry, metafyziky, dejín, zemepisu a dokonca aj prírodných vied.

Leopold prejavoval živý záujem aj o tanec, hudbu a spev, ktorý v ňom prebudil jeho učiteľ hudby, dvorný kapelník Antonio Bertali. Leopold veľmi dobre hral na niekoľko hudobných nástrojov (napr. na violu a čembalo) a sám hudobné diela dokonca komponoval.

Leopoldovou rodnou rečou bola nemčina, ale naučil sa plynulo aj po latinsky, taliansky a španielsky, pasívne tiež ovládal francúzštinu, ktorá sa v priebehu 17. storočia stala jazykom diplomacie a kultúry. Jeho vychovávateľom a neskorším najvyšším dvormajstrom sa v roku 1652 stal gróf Johann Ferdinand von Porcia (1605 – 1665), ktorý bol až do svojej smrti Leopoldovým najbližším radcom a dôverníkom.

Leopold sa aj pod vplyvom príliš konzervatívnej a nábožensky orientovanej výchovy stal spoločensky plachým a nerozhodným mužom, v osobnom styku bol skôr chladný a rezervovaný, najmä k neznámym ľuďom. Niektorí jeho dvorania, s ktorými si bol blízky, ho však opisujú ako milého a zábavného spoločníka.

Bol však aj veľmi zdvorilý a distingvovaný, pričom tieto osobné črty posilňovali jeho umelecké sklony. Súčasníci ho opisovali ako muža nižšieho vzrastu, štíhlej postavy a peknej tváre. Hlavu mu pokrývali dlhé tmavohnedé vlasy, ktoré si nechal v mladosti splývať až na plecia.

V neskoršom veku nosil bohatú barokovú parochňu, zároveň takmer po celý život nosil fúzy a malú španielsku briadku. V mladosti bol vraj príťažlivým mužom, ale na portrétoch z neskorších rokov pôsobí jeho postava i tvár skôr odpudzujúco. Tvár mu špatila najmä odutá spodná pera, ktorá vstúpila do dejín ako znak charakteristický pre rakúskych a niektorých španielskych Habsburgovcov.

 

Stĺp Najsvätejšej Trojice, známy aj ako Viedenský morový stĺp, ukážka barokového umenia z čias panovania Leopolda I.

Zdroj: shutterstock.com

 

Nečakaný nástup na trón

Keďže jeho starší brat Ferdinand sa dožil dospelého veku a preukazoval známky dobrého zdravia, bol z vôle otca Ferdinanda III. zvolený a korunovaný už v roku 1653 na rímskeho kráľa ako Ferdinand IV. (predstupeň k cisárskemu titulu). Zomrel však už v lete 1654 na pravé kiahne, a tak sa mladučký Leopold nečakane stal nástupcom na trón.

Jeho otec Ferdinand III. nechcel nechať nič na náhodu, a preto ho ešte za svojho života dal zvoliť a korunovať najprv za uhorského (v roku 1655) a následne za českého kráľa (v roku 1656). Leopold prijal nečakané následníctvo na trón ako božie rozhodnutie a na základe svojej flegmatickej povahy a hlbokej kresťanskej viery fatalisticky veril, že s Božou pomocou sa mu podarí prekonať všetky problémy a nástrahy, ktoré mu vo vykonávaní panovníckych úloh prídu do cesty.

V čase nástupu na trón nemal Leopold ešte ani 17 rokov, preto sa medzi radcami tajnej rady objavila otázka, či by nebolo vhodné určiť mu poručníka. Napokon ale radcovia usúdili, že je dostatočne zrelý a pripravený na to, aby vládol viac-menej samostatne.

V podstate mu aj tak bol v prvých piatich rokoch vlády radcom jeho strýko, arcivojvoda Leopold Viliam Habsburský (1614 – 1662), ktorý bol administrátorom viacerých biskupstiev a venoval sa najmä zbieraniu umeleckých diel.

Leopold však plnením úloh a povinností, ktoré takto nečakane padli na jeho plecia, rýchlo dospieval a prejavil už ako mladík rozhodnosť v otázkach domácej i zahraničnej politiky. Bohužiaľ, nie vždy konal tak, aby zabezpečil v krajine pokoj, dodržiavanie práva a výkon spravodlivosti. Najmä v náboženských otázkach zaujal nezmieriteľný postoj k protestantizmu a z toho pramenili početné problémy, najmä v Uhorsku.

Aj záležitosti v Nemeckej ríši si žiadali jeho urgentnú pozornosť, pretože na jej západné územia si už dlhší čas robilo nároky Francúzsko. Situácia bola veľmi horúca najmä v Uhorsku, pretože z dôvodu tvrdej protireformácie, ktorá tu bola realizovaná katolíckou cirkvou, opakovane vybuchovali nepokoje prerastajúce do ozbrojených povstaní uhorskej protestantskej šľachty, na čelo ktorých sa postavili sedmohradské kniežatá Gabriel Betlen a Juraj I. Rákoci.

Ešte akútnejším problémom, súvisiacim s Uhorskom, bola hrozba opakovaných konfliktov s Osmanskou ríšou, ktorá v priebehu 16. storočia z územia Uhorska odkrojila jednu tretinu (tzv. Budínsky pašalík) a de facto ovládala aj územie Sedmohradského vojvodstva.

Leopold I. si napokon s väčšinou problémov úspešne poradil, a to aj napriek svojej váhavosti a prílišnému spoliehaniu sa na schopných radcov a vojenských veliteľov, ktorých, našťastie, pôsobilo na jeho dvore dosť.

 

Strieborný toliar z roku 1670 s portrétom cisára Leopolda I. s charakteristickou "odutou" spodnou perou.

Zdroj: shutterstock.com

 

Rodinný život Leopolda I.

Jeho prvou manželkou sa v decembri 1666 stala španielska princezná (infantka) Margaréta Terézia (1651 – 1673), ktorá bola dcérou kráľa Filipa IV. Pikantné je, že bola Leopoldovi vlastnou neterou, jej matkou totiž bola Leopoldova staršia sestra Mária Anna Habsburská.

Margaréta Terézia bola bigotnou katolíčkou a v náboženských záležitostiach do istej miery ovplyvňovala aj svojho manžela. Leopold I. napríklad dal na jej popud v rokoch 1669 – 1670 z Viedne vyhnať Židov, ktorých prítomnosť v meste bola pre Margarétu Teréziu neprijateľná.

Spolu s manželkou sa horlivo zúčastňoval bohoslužieb, procesií a pútí na rôzne miesta v rakúskych krajinách. Hoci toto manželstvo bolo výsledkom politickej kalkulácie s cieľom zabezpečiť spojenectvo so Španielskom, manželia v sebe našli zaľúbenie a ich krátke manželstvo bolo harmonické a šťastné.

Hlavnou úlohou cisárovej manželky malo byť zabezpečenie následníka trónu. V manželstve sa im síce narodili štyri deti, ale tri zomreli krátko po pôrode. Preživšia dcéra Mária Antónia sa neskôr stala manželkou bavorského kurfirsta Maximiliána Emanuela II. Margaréta Terézia, ktorá od detstva trpela tuberkulózou, zomrela ani nie 22-ročná pri komplikovanom predčasnom pôrode.

Hoci Leopold úprimne smútil nad stratou manželky, nutnosť zabezpečiť potomka ho hnala do hľadania ďalšej kandidátky na manželku. Rakúski Habsburgovci sa väčšinou obzerali po nevestách v Španielsku alebo v jednotlivých krajinách rozľahlej Svätej ríše rímskej nemeckého národa.

Do úvahy ešte prichádzali aj ženské príslušníčky bočných vetiev habsburskej dynastie. Druhýkrát sa Leopold oženil ešte v roku 1673 s Klaudiou Felicitas Tirolskou, dcérou arcivojvodu Ferdinanda Karola Habsburského z tirolskej vetvy dynastie. Z tohto manželstva mali manželia dve dcéry, ale aj tie zomreli v dojčenskom veku.

Treťou manželkou Leopolda I. sa koncom roku 1676 stala Eleonóra Magdaléna Falcko-neuburská (1655 – 1720), dcéra kurfirsta Filipa Wilhelma. Eleonóra Magdaléna bola fyzicky zdravou ženou, bola od Leopolda mladšia o 15 rokov a porodila mu desať detí. Dôležití boli najmä mužskí potomkovia – z troch synov sa napokon dvaja dožili dospelosti a nakoniec aj nastúpili na trón (Jozef I. a Karol VI., otec Márie Terézie). Eleonóra Magdaléna prežila Leopolda o 15 rokov.

 

Viac o Leopoldovej vláde sa dočítate v Historickej revue 02/2019

 

Umelecké záľuby Leopolda I.

Cisár Leopold I. je pozoruhodný aj tým, že svoj voľný čas venoval početným záľubám a koníčkom. Nebol veľmi obdarený fyzickou silou, ale aj tak patril medzi jeho obľúbené záľuby lov. Cisár mal v rakúskych krajinách niekoľko revírov, ale najčastejšie lovil v blízkom Viedenskom lese (Wienerwald, západne od Viedne).

V jarných a letných mesiacoch sa Leopold rád zdržiaval v lokalite Laxenburg (južne od Viedne), kde mal panovník obľúbený lovecký zámoček. Na jeseň sa niekedy sťahoval do zámku Kaiserebersdorf v Simmeringu (dnes súčasť Viedne).

Leopold sa zaujímal aj o architektúru a počas svojej vlády nechal prebudovať niekoľko palácových a zámkových stavieb v barokovom slohu. K sídelnému palácu Hofburg dal pristavať tzv. Leopoldovské krídlo a prebudoval aj oba vyššie zmieňované lovecké zámky pri Viedni.

V hlavnom meste nechal v roku 1683 postaviť nádherný stĺp zasvätený Najsvätejšej trojici, ktorý mal byť pripomienkou na veľkú morovú epidémiu, zúriacu v rokoch 1679 – 1681. V sochárskej výzdobe stĺpu je aj socha modliaceho sa Leopolda I. v pancieri. Cisár tiež vyčlenil obrovské čiastky na vnútornú výzdobu zámkov a nákup umeleckých diel.

Leopoldovou najväčšou vášňou však bola hudba. Cisár mal vo Viedni početný hudobný súbor a na hudobné predstavenia ročne míňal čiastku 50 – 60-tisíc zlatých. Počas jeho polstoročnej vlády bolo na dvore uvedených takmer 400 rôznych diel, z toho 100 diel spadalo do oblasti cirkevnej hudby.

Leopold sa nielen rád zúčastňoval dvorských koncertov, ale sám veľmi dobre hral na viacero nástrojov, dokonca sa s veľkým úspechom venoval aj komponovaniu. Leopold zložil viac ako 230 rôznych skladieb, medzi nimi 155 árií, 17 baletných suít, tri spevohry v nemčine a desiatky duchovných diel, ako boli oratóriá, mariánske spevy, hymny, žalmy a litánie.

Po smrti svojej milovanej manželky Margaréty Terézie napísal dokonca requiem. Niektoré z jeho skladieb sa v dvorskom repertoári udržali ešte sedemdesiat rokov po jeho smrti! Na margo lásky k hudbe je potrebné povedať, že ju zdieľal aj so svojou prvou manželkou Margarétou Teréziou a že hudobné gény zdedil po otcovi Ferdinandovi III., ktorý bol tiež veľký milovník hudby a nadaný komponista.

Leopold mal aj záujem o literatúru a protovedecké skúmanie sveta. Zaujímal sa napríklad o astronómiu a o chémiu (skôr by sme si pod ňou ale mali predstaviť alchýmiu, pretože s modernými vedeckými metódami výskumu mala ešte málo spoločného). Na podnet historika a dvorného knihovníka Petra Lasmbecka tiež štedrými nákupmi významne obohatil dvorskú knižnicu, ktorá sa rozrastala aj za jeho nástupcov a dnes tvoria dvorské knižné zbierky základ Rakúskej národnej knižnice.

Ako veľmi zbožný katolík cisár Leopold pomerne často cestoval na rôzne púte, najmä na miesta spojené s kultom Panny Márie. Jeho obľúbeným pútnickým miestom bol Mariazell (asi 150 km juhozápadne od Viedne), kam Leopold cestoval celkovo osemkrát, ale navštívil aj známy pútnický kostol v bavorskom Altöttingu.

Takéto cesty však predstavovali finančne značne drahé „výlety“, pretože s panovníkom sa presúvalo niekoľko stoviek osôb, ktoré bolo potrebné živiť a ubytovať. Výdavky na jednu takúto púť do Mariazellu boli v 70. rokoch vyčíslené na 4-tisíc zlatých, pričom cesta s pobytom tam trvala len dva – tri týždne. Po roku 1693, keď mal Leopold len 53 rokov, však kvôli zhoršenému zdraviu v podstate prestal cestovať a zdržiaval sa len vo Viedni a jej blízkom okolí. 

 

Detail Leopoldovho sarkofágu v Kapucínskom kostole vo Viedni.

Zdroj: wikipedia.org

 

Smrť Leopolda I.

Po vymretí španielskej vetvy Habsburgovcov kráľom Karolom II. v novembri 1700 sa Leopold I. usiloval získať španielsky trón pre svojho druhorodeného syna Karola. Nárok na trón zakladal na fakte, že španielski Habsburgovci boli jeho pokrvnými príbuznými, a tiež na tom, že jeho prvá manželka Margaréta Terézia bola sestrou nebohého Karola II.

Problémom bolo, že s takmer rovnakou argumentáciou podoprel nárok na španielsky trón aj francúzsky kráľ Ľudovít XIV., ktorého matka Anna Rakúska bola dcérou Filipa III. a jeho manželka Mária Terézia zase dcérou Filipa IV. Ľudovít však trón požadoval pre svojho vnuka, Filipa vojvodu z Anjou.

Medzi oboma panovníkmi a ich spojencami sa tak rozpútala dlhotrvajúca vojna, z ktorej napokon vyšiel víťazne Ľudovít XIV. Leopold I. sa však už konca vojny nedožil. Zomrel pokojne 5. mája 1705 v Hofburgu po tom, ako sa rozlúčil so svojou rodinou a prijal posledné pomazanie a rozhrešenie. Je pochovaný v kapucínskej hrobke vo Viedni.




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Patrik Kunec

Mgr.. Patrik Kunec, PhD., absolvent FiF UK v Bratislave, odbor archeológia - história. V súčasnosti pôsobí na Katedre histórie FHV Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde sa venuje ranonovovekým všeobecným dejinám (16. - 18. storočie) s užším zameranín na dejiny 18. storočia.

Pozrite si tiež


Ako sa nám žilo v 80. rokoch?

14.11.2019 | Miroslav Londák

Ani sa nám nechce veriť, že tomu bude už 30 rokov, ktoré utiekli ako voda, od toho významného medzníka slovenských i československých dejín, ktorým sa stala Nežná revolúcia. A tak už i s istým časovým odstupom sa môžeme...

  • 1778
  • 11

Pád Berlínskeho múru

9.11.2019 | Petr Blažek

Keď sa pred niekoľkými rokmi britský historik Timothy Garton Ash zaoberal doterajšími prístupmi a literatúrou k téme stredoeurópskych revolúcií roku 1989, vyzdvihol pluralitu rôznych výkladov zrútenia komunistických režimov:...

  • 777
  • 5