Mesto v plameňoch: Ako starí Rimania bojovali s požiarmi?

Publikované v Historická revue č. 1/2018, str. 52 - 57


28.7.2018 | Tomáš Klokner

O Rimanoch sa zvykne hovoriť, že nikdy nič nevymysleli. Vždy niečo prebrali, zdokonalili, doplnili a nasledujúce generácie to už vnímali ako produkt rímskej civilizácie. I keď je táto predstava sčasti správna, nedá sa aplikovať na všetky oblasti života starých Rimanov. Jedným z príkladov je aj systematická protipožiarna ochrana, ktorá v nerímskom svete neexistovala.


Zo správ antických autorov je zrejmé, že v republikánskom, ale aj v cisárskom Ríme prakticky každodenne prichádzalo k menším alebo väčším požiarom. Odhaduje sa, že v období raného cisárstva pripadlo na jeden deň približne 100 požiarov! Ojedinelé neboli ani katastrofy, pri ktorých sa zrútili celé obytné domy. V písomných prameňoch bez väčšej námahy narazíme na veľké množstvo svedectiev o požiaroch, ktoré poškodili, alebo úplne zničili verejné či súkromné stavby.

V období republiky zachvátili Rím väčšie požiare napríklad pri galskom útoku zo začiatku 4. storočia pred n. l., pri ktorom veľká časť mesta bola zničená. Ďalší väčší požiar evidujeme z roku 192 pred n. l. Tomu dokonca predchádzala séria otrasov, ktoré trvali 38 dní! Oheň zachvátil dobytčí trh (forum boarium) a budovy, obrátené k Tiberu, horeli celý deň aj noc. Rím čelil ohňu aj v roku 178 pred n. l., keď plamene zasiahli okolie Rímskeho námestia (forum Romanum) a medzi zničenými budovami bol Venušin chrám. Aj v nasledujúcom období obyvateľstvo Ríma muselo čeliť následkom mnohých požiarov. V tejto súvislosti je zaujímavé, že hoci Rimania poznali určitý druh poistenia v námornej plavbe, v prípade ohňa nič podobné nemali.

Požiare boli neoddeliteľnou súčasťou života v antickom Ríme a podobu mesta niekoľkokrát zásadne ovplyvnili  (wikipedia.org)

 

Obyvateľstvo Ríma si na tieto požiare zvyklo a vnímalo ich ako súčasť každodenného života. Potvrdzujú to nielen slová historika Plutarcha, ktorý ich označil za úplne bežné, ale aj svedectvo satirika Iuvenala. Iuvenalis vo svojej tretej satire O starostiach a problémoch veľkomestského života nešetril tvrdými slovami na adresu života v hlavnom meste a tvrdil, že človek tu pociťuje neustály strach z požiarov, permanentného zrútenia domov a tisícok iných nástrah (vtipne dodáva, že jednou z nich je aj zástup básnikov, ktorí recitujú v auguste).

Plutarchos uvádza, že jednými z dôvodov požiarov a rúcania domov v Ríme boli veľkosť a zaťaženie budov. Podľa jeho svedectva stále znovu a znovu padali celé bloky domov a nádherné verejné stavby sa menili na trosky a popol. K častým požiarom prispievali aj drevené konštrukcie väčšiny rímskych obydlí, otvorené ohniská v nich, ale aj veľké zásoby olivového oleja, ktorý sa vo veľkej miere používal v rímskej kuchyni.

 

Hasiči za republiky

V období republiky neexistovala systematická a komplexná protipožiarna ochrana Ríma. Práve v tomto období začal narastať počet obyvateľov hlavného mesta a nedostatok bývania sa riešil cestou výstavby viacposchodových, obytných blokov (insulae). Ulice zároveň zostávali úzke, čo výrazne uľahčovalo šírenie sa ohňa. Obyvateľstvo v tomto čase bojovalo s ohňom najčastejšie svojpomocne vo forme susedskej pomoci. Okrem toho sa začali objavovať prvé súkromné oddiely, ktoré mohli byť využité aj pri bojoch s ohňom. Tvorili ich otroci a ničivé plamene hasili buď za finančnú odmenu, alebo z vďačnosti pánom.

Iniciatíva zo strany štátu bola v tejto súvislosti slabšia a oneskorená. Až počas neskorej republiky (okolo roku 290 pred n. l.) si Rimania začali voliť trojčlenný zbor, nazývaný tresviri nocturni (ale aj tresviri capitales), ktorý bol formálne poverený protipožiarnou ochranou mesta. Títo úradníci velili oddielom (zrejme štátnych) otrokov, ktorí boli rozmiestnení na strategických miestach, pri bránach, mostoch. Ich hlavné úlohy však súviseli najmä s bezpečnosťou mesta a jeho obyvateľov – v uliciach Ríma konali nočné hliadky, zaisťovali nočný pokoj, udržiavali poriadok, zasahovali proti zlodejom i ohňu. Keďže neboli špeciálne pripravení plniť hasičské úlohy, v prípade vážnejších požiarov nemohli dostatočne rýchlo reagovať.

V mimoriadnych situáciách riadením protipožiarnych prác mohli byť poverení aj edili a tribúni ľudu. Ich úrad však trval iba jeden rok, a preto sa z dôvodu neustálych personálnych zmien rezignovalo na systematickú výstavbu hasičských oddielov, predovšetkým na ich špeciálny výcvik.

Marcus Licinus Crassus ako prvý poňal otázku prevencie pred požiarom ako svoju politickú agendu (wikipedia.org)

 

Oheň ako predmet výnosného obchodu

Neschopnosť príležitostných oddielov hasičov zvládnuť všetky požiare na rôznych miestach Ríma dala priestor pre realizáciu plánov Marca Licinia Crassa, známeho politika a nešťastného veliteľa Rimanov v bitke pri Carrhách (53 pred n. l.). Ten už dlhší čas pozorne sledoval rôzne pohromy v Ríme a začal cielene kupovať väčšie množstvo otrokov s poznatkami z architektúry, staviteľov a tesárov. Keď už ich mal vyše 500, vytvoril z nich súkromnú jednotku.

Svojim hasičom dal odborný výcvik a vždy, keď niekde vypukol požiar, vyslal ich na miesto nešťastia. Tí však nezačali ihneď bojovať s požiarom, ale najprv vyjednávali s majiteľmi horiacich objektov o ich predaji. Vydesení majitelia nielen horiacich, ale aj susedných budov sa ich zo strachu a neistoty urýchlene zbavovali za smiešnu sumu. Keď bol obchod uzavretý a príslušná nehnuteľnosť sa už dostala do vlastníctva Marca Licinia Crassa, jeho ľudia začali objekt hasiť. Remeselníci následne nehnuteľnosť opravili a Crassus ju mohol prenajímať, alebo predať za niekoľkonásobne vyššiu sumu, ako ju kúpil. Takýmto spôsobom sa podľa historika Plutarcha jeho majetkom stala veľká časť Ríma. Môžeme predpokladať, že Crassus nebol jediným vypočítavcom v Ríme, ktorý využíval nešťastie iných na vlastné obohatenie. O iných prípadoch však nemáme žiadne správy.

Protipožiarna ochrana, založená na špekuláciách ambicióznych jedincov, nebola pre obyvateľstvo mesta dostatočná. Navyše sa množili prípady, keď sa niektoré budovy zapaľovali úmyselne za účelom ich ľahkého získania pri prípadných hasičských prácach. Vzhľadom na tieto škandalózne obchodné praktiky sa rímsky ľud veľmi intenzívne dožadoval nápravy a riešenia tejto situácie. Ambiciózny edil Marcus Egnatius Rufus veľmi rýchlo pochopil politickú hodnotu tohto problému a na začiatku vlády cisára Augusta (v poslednej štvrtine 1. storočia pred n. l.) vytvoril zo svojich otrokov hasičský oddiel, ktorý bol obyvateľom Ríma k dispozícii bezplatne.

Rufus sa týmto spôsobom pokúsil získať obľubu rímskeho ľudu, čo sa mu v konečnom dôsledku aj podarilo. Reakcia na jeho čin bola veľmi pozitívna a jeho investícia sa mu niekoľkonásobne vrátila. Obyvatelia Ríma sa mu odvďačili zvolením za prétora (hoci podľa zákona neubehla predpísaná lehota). To mu však nestačilo a rozhodol sa uchádzať sa o konzulát bez toho, aby uplynula predpísaná doba od pretúry. Jeho prílišná popularita narazila na záujmy Augusta a znamenala začiatok jeho konca. Spolu so svojimi spoločníkmi, s ktorými plánoval zavraždiť Augusta, sa čoskoro dostal do väzenia a onedlho tu zomrel. Spolu s ním zanikol aj posledný oddiel hasičov v Ríme, ktorý vznikol zo súkromnej iniciatívy.

Jeden z najničivejších požiarov postihol Rím v roku 64 n. l., keď zničil podstatnú časť mesta (wikipedia.org)

 

Profesionálni hasiči počas vlády Augusta

Hoci po skončení občianskej vojny Augustus v oblasti protipožiarnej ochrany Ríma zostával pasívny, postupne si čoraz viac začínal uvedomovať jej význam. Je otázne, či sa to dialo pod vplyvom obrovského požiaru Ríma z roku 23 pred n. l., 
alebo išlo skôr o reakciu na popularitu Egnatia Rufa, ktorý za ňu vďačil najmä aktivitám svojich hasičov. V každom prípade prvý rímsky cisár sa okolo roku 21 pred n. l. rozhodol zriadiť protipožiarny oddiel o sile 600 otrokov a podriadil ho kurulským edilom. Zdá sa však, že ich malý počet nestačil na vtedajšiu rozlohu Ríma, čoho dôsledkom bola neúčinnosť tohto opatrenia. Potvrdzujú to ďalšie a ďalšie požiare, ktoré hlavné mesto zasiahli v nasledujúcom období. Niekoľko ničivých požiarov vypuklo aj v roku 6 n. l. a oheň spustošil približne jednu tretinu Ríma.

Neschopnosť hasičov zabrániť šíreniu ohňa prinútila Augusta k reorganizácii celej protipožiarnej ochrany. Už niekoľko rokov pred tým rozdelil mesto na 14 obvodov, pričom každý tvorilo viacero štvrtí. Za správu obvodov zodpovedali edili, prétori alebo tribúni ľudu, ktorých vybrali na základe lósu. Štvrte, ktorých takto vzniklo až 265, spravovali miestni zástupcovia, pričom pre každú štvrť boli určení štyria.

V nadväznosti na túto reformu Augustus najprv rozpustil dovtedajší protipožiarny oddiel a potom založil sedem nových zborov po 500 hasičov (cohortes vigilum; vigiles – noční strážcovia, hasiči). O dve storočia neskôr sa ich počet zdvojnásobil. Medzi hasičov sa spočiatku verbovali iba prepustenci, ktorí vytvorili kohorty podľa vojenského vzoru. Na miesto ich veliteľa (praefectus vigilum) sa dosadzovali príslušníci jazdeckého stavu, zväčša osvedčení legionári (prípadne veteráni). Jednotlivým kohortám velili tribúni, ktorí sa vyberali z bývalých stotníkov légií. Najmenšími jednotkami boli stotiny o sile 70 až 80 mužov na čele so stotníkom. Každá kohorta mala chrániť vždy dva z celkových 14 obvodov Ríma, pričom jej strážnice boli na hraniciach obvodov. Z toho je zrejmé, že organizácia protipožiarnej ochrany a nové rozdelenie mestského územia vychádzali zo spoločnej koncepcie. Týmto krokom Augustus stanovil smer budúceho vývoja v oblasti protipožiarnej ochrany a zároveň položil základy moderného hasičstva.

 

Protipožiarne opatrenia a zriadenie stálej hasičskej služby boli spôsoby, ako si nakloniť priazeň rímskeho ľudu.

 

Niektorí bádatelia zdôrazňujú, že medzi starým oddielom hasičov, ktorý pozostával z otrokov, a novými vojensky organizovanými kohortami existovali podstatné rozdiely, pričom sa to netýkalo ich počtu, pretože aj nové hasičské jednotky boli nedostačujúce pre miliónové mesto, akým bol Rím. Na prvom mieste je nutné zdôrazniť skutočnosť, že zatiaľ čo prvý oddiel hasičov pozostával z otrokov, druhý tvorili na slobodu prepustení otroci, čiže prepustenci.

V tejto súvislosti sa poukazuje aj na obdobie, keď Augustus pristúpil k reorganizácii a predpokladá sa, že mu išlo o oveľa viac ako len 
o zefektívnenie protipožiarnej ochrany. Keďže v roku 6 n. l. prepuklo povstanie panónskeho obyvateľstva, väčšina rímskeho vojska sa presunula do oblasti stredného Dunaja s cieľom obnoviť rímsku moc v tejto oblasti. V takej situácii vytvorenie polovojenských jednotiek z radov prepustencov je možné považovať za výborný ťah cisára Augusta, pretože jednak mal k dispozícii silu na potlačenie prí
padných nepokojov zo strany rímskeho obyvateľstva a jednak mal zaručenú ich plnú dôveru. Ostatne, hasičské kohorty rovnako ako ostatné jednotky, umiestnené v Ríme a v Itálii, mali za úlohu nielen zaistiť bezpečnosť hlavného mesta, jeho obyvateľov a slúžiť k ochrane celého Apeninského polostrova, ale aj upevniť mocenské postavenie cisára Augusta.

Ďalším rozdielom medzi oboma porovnávanými jednotkami bol charakter ich práce. Zatiaľ čo v prvom prípade išlo o otrokov, ktorí patrili zrejme Augustovi, v druhom prípade je už možné považovať rímskych hasičov za štátnych pracovníkov, pretože ich platili zo štátnych financií.

Rímsky cisár Augustus ako prvý zaviedol stálu hasičskú službu a presadil systémové protipožiarne opatrenia (wikipedia.org)

 

Organizácia hasičských jednotiek

V rámci kohort sa hasiči členili podľa svojej špecializácie. Okrem radových hasičov tu mali zastúpenie mechanici, ovládajúci vodné čerpadlá, a nosiči vody, ktorí mali presné znalosti o umiestnení a stave vodných nádrží v jednotlivých obvodoch. Iní mali za úlohu strhávať horiace strechy pomocou veľkých hákov, ďalší hasili oheň za pomoci mokrých prikrývok (zväčša napustených octom), alebo zabezpečili dobré osvetlenie miesta zásahu. Medzi hasičmi nachádzame aj obslužný ersonál obliehacích strojov, kameňometov a katapultov, ktoré sa používali na ničenie najbližších udov, na ktoré sa oheň ľahko mohol rozšíriť. Keďže často išlo o nebezpečné zásahy a počítalo sa aj s možnosťou zranenia, ku každej kohorte boli pridelení štyria lekári.

Funkcia veliteľa hasičov sa síce spájala s veľkou vážnosťou, ale zároveň aj s náročnými povinnosťami. Podľa zákona mal prefekt napríklad povinnosť bdieť celú noc. V jeho kompetencii bolo nielen organizovať nočné hliadky, riadiť záchranné práce v prípade požiaru, ale aj vyšetrovať jeho príčiny. Keďže už cisár Augustus mu pridelil súdnu právomoc, na základe zistených poznatkov mal aj právo vyniesť príslušný rozsudok. Neskôr cisár Traianus nariadil, aby veliteľ hasičov predsedal súdom s podpaľačmi. Súdil nielen podpaľačov, ale aj páchateľov menej významných trestných činov ako napríklad vlamačov, zlodejov alebo priekupníkov. Vo všeobecnosti mal riešiť právne spory, ktoré sa týkali výstavby ulíc a budov a verejnej bezpečnosti 
v meste. Funkcia veliteľa hasičov existovala do neskorého 3. storočia n. l., keď zanikla v dôsledku straty samostatnosti hasičských kohort a ich zaradenia do mestských jednotiek.

 

Povinnosti a úlohy

Hlavnou úlohou hasičov bolo zabrániť požiarom. Z toho dôvodu robili pravidelné hliadky cez mesto, najmä v noci. Všímali si nielen potenciálne zdroje požiarov, ale pátrali aj po priestupkoch voči cisárskym protipožiarnym predpisom. Mali právo v ktoromkoľvek dome alebo byte vykonať kontrolu z hľadiska požiarnej bezpečnosti, zaujímali sa najmä o stav zásob vody pre prípad ohňa a hodnotili riziká otvorených ohnísk. Ak nadobudli podozrenie, že v dome alebo byte horí, mali právo vyraziť dvere. Toto právo ilustruje jedna zo scén, ktorá sa odohrala na známej Trimalchionovej hostine a ktorú opisuje básnik Petronius. Keď jeden 
z prítomných otrokov zatrúbil tak silno, že zobudil celé susedstvo, hasiči, ktorí hliadkovali v susednom obvode, v domnienke, že u Trimalchiona horí, prudko vyrazili dvere a boli pripravení hasiť požiar podľa ich zvyku vodou a sekerami.

K povinnostiam hasičov patrili aj bezpečnostné a policajné úlohy, ktorých im postupom času pribúdalo. V rámci preventívnych prehliadok v obydliach Rimanov mali kontrolovať aj zabezpečenie vstupu do domu či bytu, čím sa snažili odradiť zlodejov. Hasičské kohorty však nestačili na všetky úlohy, ktoré súviseli s bezpečnosťou v Ríme. Z toho dôvodu na udržiavanie poriadku v Ríme boli k dispozícii aj tri mestské zbory (cohortes urbanae). V čase mimoriadneho ohrozenia sa hasiči zodpovedali veliteľovi mestských kohort (praefectus urbi), ktorý ich pri nepokojoch nasadzoval nielen ako bezpečnostné, ale aj ako bojové zložky.

Okrem prevencie pred požiarom bolo náplňou práce požiarnych hliadok, prirodzene, aj hasenie ohňa. K tomuto účelu používali mnohé nástroje, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani súčasní hasiči. Oheň hasili vodou – buď bola k dispozícii na mieste nešťastia, alebo ju museli priniesť z mestských nádrží. Nosili ju vo vedrách, ktoré sa na tento účel nachádzali zvyčajne v každom dome alebo bytovej jednotke. Po príchode na miesto nešťastia hasiči spolu s obyvateľmi horiacej budovy vytvorili živú reťaz, ktorá sa končila pri najbližšej mestskej nádrži, a podávali si vedrá s vodou. Pracovali však nielen s vedrami na vodu, ale k dispozícii mali aj hasičské striekačky. Ďalej k ich vybaveniu patrili rebríky, sekery, prikrývky, trhacie háky a podobne.

Ak sa oheň nedarilo dostať pod kontrolu, najbezpečnejším a najúčinnejším postupom proti šíreniu ohňa bolo vytváranie mŕtvych zón, ktoré vznikali zbúraním okolitých stavieb. Tým sa malo dosiahnuť, aby oheň nepreskakoval z budovy na budovu, z ulice na ulicu. Nie vždy sa to však podarilo.

Neronove pochodne - tento obraz od poľského maliara Henryka Siemiradzkého pripomína hromadné popravy kresťanov, ktorých Nero po ničivom požiari v roku 64 n. l. obvinil z podpalačstva (wikipedia.org)

 

Pravdivosť Augustových slov?

Je známe, že Augustus sa údajne chválil tým, že zdedil Rím z tehál a potomkom ho zanecháva z mramoru. Ak by sme jeho slovám uverili, v kombinácii so zriadením hasičských jednotiek by to znamenalo výrazné zníženie rizika požiaru v Ríme. Rozsah ďalších požiarov, ktorým sa napriek tomu nepodarilo zamedziť a ktoré postihli Rím po Augustovej smrti, poukazujú na nie úplnú pravdivosť jeho slov. Už 
z čias vlády Tiberia sú známe viaceré požiare, ktoré zasiahli niekoľko mestských častí. Pri jednom z nich dokonca zhoreli všetky domy na Aventíne, jednom z významných pahorkov Ríma.

Snáď najznámejším je veľký požiar z roku 64 n. l. 
z obdobia vlády cisára Neróna, ktorý zničil veľkú časť mesta. Oheň zaúradoval aj v rokoch 69 n. l. a 80 n. l., keď v prvom prípade zasiahol Kapitol a v druhom prípade opäť Kapitol a Martovo pole. Situácia sa výraznejšie neupokojila ani v nasledujúcich rokoch.

 

Hasiči mimo Ríma

Keďže prírodné katastrofy neobchádzali ani iné mestá, ich obyvateľstvo muselo bojovať s ohňom rovnako ako v Ríme. Rímsky systém protipožiarnej ochrany poskytol priamy vzor pre tri veľké mestá 
– Kartágo, Lugdunum (dnešný Lyon) 
a Konštantínopol. V prípade menších obcí nebolo možné vydržiavať stále hasičské jednotky, a preto sa hasením požiarov poverovali tamojšie kolégiá remeselníkov. Výnimku tvorili významné prístavy, ktoré zohrávali dôležitú úlohu pri zásobovaní Ríma obilím. Najmä po prebudovaní prístavu v Ostiu počas vlády cisára Traiana sem z Ríma bola presunutá menšia jednotka o sile 400 hasičov, ktorá dohliadala na bezpečnosť tamojších skladov.


rímpožiarehasičineroaugustus



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Tomáš Klokner

PhDr. Tomáš Klokner, vyštudoval históriu na FiF UK v Bratislave. Zaoberá sa starovekými dejinami, najmä obdobím rímskeho principátu, latinskou epigrafikou a dejinami vied o antickom staroveku.

Pozrite si tiež


August 1968 - Ako nás obsadili?

20.8.2018 | Matej Šemšej

         V roku 2018 si pripomíname hneď niekoľko výročí. Jedným z nich je i 50. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy, ktorý znamenal začiatok konca Pražskej jari a nastolil tvrdý kurz...

  • 4273
  • 14