Milujúca manželka, prísna matka

Publikované v Historická revue č. 2/2016, str. 48 - 53


13.5.2017 | Patrik Kunec

Rodinný život Márie Terézie

Asi v každej knihe o panovníčke Márii Terézii nájdeme mnoho detailov z jej súkromného a rodinného života. Je to možné najmä vďaka tomu, že sa nám zachovala početná korešpondencia, či už listy samotnej Márie Terézie alebo jej detí. Navyše, jej výzor, názory, zvyky a detaily z rodinného života zachytili aj niektorí súčasníci v denníkoch alebo spomienkach. Pozrime sa preto bližšie aj na ich výpovede.


Podrobný denník si viedol napríklad najvyšší dvormajster knieža Johann Joseph von Khevenhüller-Metsch (1706 – 1776) a dodnes je zdrojom zaujímavých informácií. Mária Terézia už ako mladá panovníčka vzbudzovala silný dojem vo viacerých súčasníkoch. V roku 1746 pruský veľvyslanec vo Viedni Otto Christoph von Podewils o nej takto referoval kráľovi Fridrichovi: „Je to naozaj krásna žena, majestátna, veľkej postavy, plnej tváre, svetlých vlasov, hlbokých modrých očí, jemnej pleti, krásnych ramien a rúk. Má pôvabný hlas, je láskavá, zbožná, dobrosrdečná, smelá, veľkorysá a štedrá.“ Pritom v čase Podewilsovho hodnotenia Mária Terézia mala za sebou už osem pôrodov!

 

Vlastnosti mladej panovníčky

Podobu Márie Terézie dosť verne zachytilo mnoho portrétov a sôch, ktoré pochádzajú skôr z druhej polovice jej života. Na nich už bledne jej povestná krása mladých rokov, jej súmerná tvár je guľatejšia, pohľad skôr vážny. V 60. rokoch už Mária Terézia bola dosť korpulentná, trápili ju choroby, ale najmä smútok či ťažká melanchólia zo straty manžela.

Takmer všetky pramene sa tiež zhodujú v tom, že v mladosti mala skôr veselú a dobrosrdečnú povahu, ako mladá sa rada zabávala, milovala tanec a spev. Počas návštevy Toskánska v roku 1739 neváhala vystúpiť na verejnosti a zaspievať si s uznávaným kastrátom Tenduccim. Zároveň bola úprimne veriacou kresťankou, hoci s pribúdajúcimi rokmi jej katolicizmus prechádzal až do bigotnosti a netolerancie k iným kresťanským vierovyznaniam. Kráľovná prikladala veľký význam náboženským rituálom a nestrpela žiadne spochybňovanie kresťanských dogiem. Aj vďaka tejto črte ju môžeme zaradiť skôr k barokovým panovníkom typu jej otca Karola alebo starého otca Leopolda I. K plneniu náboženských povinností viedla aj svoje deti a túto povinnosť im často pripomínala v listoch.

Je to naozaj krásna žena, majestátna, veľkej postavy, plnej tváre, svetlých vlasov, hlbokých modrých očí, jemnej pleti, krásnych ramien a rúk. Má pôvabný hlas, je láskavá, zbožná, dobrosrdečná, smelá, veľkorysá a štedrá.

Pruský veľvyslanec o Márii Terézii v r. 1746

Hoci v mladosti nebola pripravovaná na prevzatie vlády, získala solídne vzdelanie. Napríklad plynulo hovorila po francúzsky, taliansky a španielsky. Po nemecky hovorila s viedenským akcentom a písala s mnohými chybami, ale s manželom komunikovala výhradne po francúzsky (keďže po nemecky hovoriť nevedel). Panovníčka tiež zvládla komunikáciu v latinčine, čo jej prinieslo cenné body v Uhorsku, kde bol tento jazyk stále oficiálnou úradnou rečou. Panovníčka bola tiež mimoriadne zodpovednou a pracovitou ženou. Vstávala okolo pol šiestej a po rannej bohoslužbe a návšteve detí sa venovala najmä úradným a reprezentatívnym povinnostiam. Svoj nástup na trón vnímala ako Boží zámer a bola presvedčená, že za výsledky svojej vlády je zodpovedná nielen pred Bohom, ale aj pred ľuďmi, ktorým vládla.

 

Manželstvo s Františkom Štefanom

Mária Terézia sa v literatúre teší viac-menej pozitívnym hodnoteniam, a to ako vo vzťahu k jej osobnosti, tak aj k výsledkom jej politiky. Osobne sa vyznačovala vysokým morálnym kreditom, čo bolo vo frivolnom 18. storočí skôr výnimkou. Týka sa to aj erotickej stránky jej života. Je viac ako pravdepodobné, že jej jediným milostným partnerom bol jej manžel František Štefan Lotrinský (1708 – 1765). František Štefan bol rodom i výchovou Francúz a po svojom otcovi Leopoldovi Jozefovi vládol v malom Lotrinskom vojvodstve, ktoré bolo formálne súčasťou Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Jeho starý otec Karol Lotrinský patril k vojenským hrdinom, v roku 1683 spolu s vojskom poľského kráľa Jána III. Sobieskeho odrazil osmanské vojsko spred obliehanej Viedne. Od roku 1724 František Štefan žil na viedenskom dvore, kde si ho cisár Karol veľmi obľúbil. Vládu v Lotrinsku prebral po smrti otca v roku 1729, ale v zložitej zahraničnopolitickej situácii v roku 1735 mladý vojvoda prišiel o vlastnú krajinu, v ktorej jeho predkovia vládli už takmer sedem storočí. Lotrinsko bolo zverené svokrovi francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. Stanislavovi Leszczyńskému ako kompenzácia za odobraný poľský trón (po prehranej vojne o poľské dedičstvo v rokoch 1733 – 1735). Po jeho smrti sa malo stať súčasťou Francúzska, čo sa v roku 1766 aj stalo. Tým sa splnil dávny sen Ľudovíta XIV. o pripojení tohto pôvodne ríšskeho územia ku kráľovstvu. Ako náhradu mladý vojvoda dostal Toskánske veľkovojvodstvo, kde v 30. rokoch dožíval posledný mužský príslušník dynastie Mediciovcov Giovanni Gastone. Keď v roku 1737 zomrel, titul veľkovojvodu definitívne pripadol Františkovi Štefanovi. Od roku 1735 teda František Štefan opäť žil vo Viedni a v tomto čase sa k nemu rozhorela láska princeznej Márie Terézie. Keďže mal zdediť vládu v dôležitom Toskánsku, cisár Karol VI. bol ochotný požehnať týmto dvom mladým ľuďom.

Svadba sa uskutočnila 12. februára 1736 v kostole augustiniánov neďaleko Hofburgu. Podľa zachovaných listov je isté, že manželia sa mali úprimne radi a najmä prvé roky ich manželstva boli naplnené šťastím, láskou a vzájomnou úctou. Bohužiaľ, po istom čase sa ukázalo, že František Štefan sa nemieni držať sľubu manželskej vernosti, a keďže mal záľubu vo flirtovaní s krásnymi ženami, niekedy svoju mladú manželku privádzal do zúrivosti. Nielenže sa často chodieval dívať na pekné tanečníčky a speváčky do dvorskej opery, ale na súkromné večere pozýval aj prominentnejšie dvorné dámy ako napríklad Mariannu Pálffyovú alebo Vilhelmínu z Auerspergu, ktorá bola dokonca manželkou jeho dobrého priateľa Hansa Adama z Auerspergu. Hoci sa František Štefan vždy snažil svoje nevery zakryť, skôr či neskôr sa o nich Mária Terézia dozvedela a robila mu nepríjemné výčitky. Scény však nikdy nerobila na verejnosti. Dôležitým faktom bolo, že v týchto „vzťahoch“ neboli počaté žiadne nemanželské deti, s ktorými by panovníčka mala politicko-dynastické problémy.

Podľa zachovaných listov je isté, že manželia sa mali úprimne radi a najmä prvé roky ich manželstva boli naplnené šťastím, láskou a vzájomnou úctou.

Inak sa František Štefan javil ako celkom vhodný partner pre temperamentnú Máriu Teréziu. V tomto prípade zrejme platilo známe pravidlo, že protiklady sa priťahujú. František Štefan bol skôr miernej povahy, bol pohodlný a prispôsobivý a snažil sa skôr vychutnávať si príjemné stránky života. Hoci ho spočiatku trápilo, že pri svojej manželke hrá podradnejšiu úlohu spoluvládcu, ktorý vlastne o ničom nerozhoduje, neskôr sa s tým zmieril. Zaujímal sa najmä o zveľaďovanie svojich súkromných majetkov, podporoval na nich vznik manufaktúrnej výroby, investoval na významných európskych burzách, čím významne obohatil svoj súkromný finančný fond. Venoval sa tiež zberateľskej činnosti a vybudoval pozoruhodnú zbierku minerálov a mincí. Zaujímal sa o prírodné vedy, hutníctvo a baníctvo, sám na dvore robil fyzikálne a chemické experimenty, ktoré však niekedy pripomínali alchymistické seansy. Najmä z dôvodu záujmu o baníctvo a technické novinky v roku 1751 cisár navštívil stredoslovenské banské mestá. Mnohé jeho vedecké a umelecké záujmy zdieľali aj dcéry Mária Anna a Mária Kristína, ktoré tiež inklinovali k vede a k umeniu.

František Štefan náhle zomrel na srdcovú mŕtvicu, a to 18. augusta 1765 v Innsbrucku počas svadobných osláv, inscenovaných pri príležitosti svadby jeho syna Petra Leopolda so španielskou princeznou Máriou Lujzou. Mária Terézia bola v Innsbrucku s ním a jeho smrť niesla veľmi ťažko. Po návrate do Viedne sa na niekoľko mesiacov uzatvorila do stemnených miestností Hofburgu a trúchlila. Manželovi a sebe nechala vytvoriť nádherný bronzový sarkofág, ku ktorému sa každý 18. deň v mesiaci chodievala modliť.

 

Početná rodina – pevné základy dynastie

S Máriou Teréziou sa akosi automaticky spája jej 16 detí, ktoré porodila v rozmedzí 19-tich rokov. Tento počet je síce vysoký, ale nebol až taký výnimočný. Viaceré kráľovné v 17. alebo 18. storočí mali početné potomstvo. Ako príklad môžeme uviesť jej vlastnú dcéru Máriu Karolínu, ktorá s neapolským kráľom Ferdinandom IV. mala až 17 detí, Peter Leopold s manželkou Máriou Lujzou Bourbonskou splodil taktiež 16 detí. Čo bolo skôr netradičné, je fakt, že Mária Terézia žila s manželom pomerne harmonicky a v rodinnom kruhu sa spolu snažili vytvárať atmosféru šťastia, pohody a porozumenia. Tieto hodnoty je cítiť aj z niektorých vzácnych kresieb Márie Kristíny, umelecky nadanej dcéry cisárskeho páru. Jedna kresba napríklad zobrazuje Máriu Teréziu, ako osobne servíruje kávu manželovi Františkovi Štefanovi, ktorý ju pije v neformálnom domácom úbore s čiapočkou na hlave a v kruhu hrajúcich sa detí.

Po sobáši sa, samozrejme, očakávalo, že mladý pár privedie na svet mužského potomka, ktorý by zaručil kontinuitu vlády teraz už tzv. habsbursko-lotrinskej dynastie. Bohužiaľ, prvými troma deťmi boli dcéry (Mária Alžbeta, Mária Anna a Mária Karolína). To u rodičky vyvolávalo pocity zlyhania, pretože aj verejnosť s napätím očakávala, kedy príde na svet chlapec. Napokon sa prvý syn narodil 13. marca 1741 a bol pokrstený ako Jozef Benedikt August Ján Anton Michal Adam. Keďže v detstve ho obišli vysoko nákazlivé čierne kiahne, po smrti rodičov sa stal ich nástupcom ako Jozef II. Ďalším dieťaťom bola Mária Kristína, ktorá bola matkou veľmi obľúbená. Tento fakt potvrdzuje aj to, že jej ako jedinej z dcér Mária Terézia povolila sobáš s mužom, ktorého milovala. Bol ním syn saského kurfirsta a zároveň poľského kráľa Augusta III. Albert Kazimír, knieža sasko-tešínske. V roku 1765 panovníčka menovala Alberta Kazimíra za uhorského miestodržiteľa so sídlom na Bratislavskom hrade, ktorý bol nákladne prestavaný na jeho reprezentatívne sídlo. V roku 1766 na zámočku Hof neďaleko Bratislavy sa slávila ich svadba. Manželia sa mali veľmi radi, mali však len jednu dcéru, ktorá, navyše, umrela v detskom veku. Zdieľali však spoločný záujem o umenie. Knieža Albert Kazimír síce nemal umelecký talent ako jeho žena, ale položil základy jednej z najväčších grafických zbierok v Európe, ktorá sa neskôr stala súčasťou viedenskej galérie, nazvanej na jeho počesť Albertina.

Zo synov si zaslúži zmienku ten druhorodený – Peter Leopold, narodený v roku 1747. Po smrti otca sa stal veľkovojvodom toskánskym a presídlil sa do Florencie. Tam zaviedol do praxe mnohé osvietenské reformy, ktoré postavili zaostalý región do čela reformne spravovaných krajín v Európe. So svojou španielskou manželkou mal 16 detí, a do budúcnosti tak zabezpečil následníctvo dynastie (po jeho smrti nastúpil na trón najstarší syn František). Vo februári roku 1790 sa Leopold stal aj cisárom v ríši a kráľom v Čechách a Uhorsku. Na rozdiel od brata Jozefa bol schopnejším diplomatom, mal viac ľudského taktu a porozumenia pre odlišné názory. Aj on po otcovi zdedil záujem o prírodné vedy, legenda dokonca hovorí, že 1. marca 1792 sa otrávil splodinami pri jednom chemickom experimente. Pravdou však je, že umrel na rakovinu zažívacieho traktu.

Z chlapcov vzbudzoval veľké nádeje šarmantný a inteligentný Karol Jozef, ktorý bol obľúbencom rodičov. Zomrel však náhle vo veku 16-tich rokov na kiahne. Spomenúť môžeme ešte Ferdinanda Karola Antona (narodený v roku 1754), ktorý sa vďaka sobášu s dcérou posledného vojvodu z dynastie Este mal stať vojvodom v Modene. Posledný syn Maximilián sa vydal na duchovnú dráhu a stal sa kolínskym arcibiskupom (a zároveň kurfirstom, teda voliteľom rímskeho cisára).

 

Mária Antoinetta – budúca francúzska kráľovná

Z verejnosti známych dcér to na najprestížnejšie miesto dotiahla posledná dcéra Mária Antónia (narodená v roku 1755), ktorá sa v roku 1770 vo veku necelých 15 rokov stala manželkou nástupníka francúzskeho trónu Ľudovíta Bourbonského (Ľudovíta XVI.). V literatúre je známejšia pod zvláštnou (v podstate nespisovnou) slovensko-francúzskou podobou jej mena Mária Antoinetta. Bohužiaľ, nebola práve najvhodnejšou kandidátkou na túto úlohu, a to najmä pre jej charakterovo-osobnostné nedostatky. S jej výchovou mala matka veľké starosti, lebo mladá princezná sa odmietala podrobiť akejkoľvek autorite a nechcela sa podvoliť ani prísnemu vzdelávaniu, ktoré jej naplánovala. Mária Antónia bola ľahkomyseľná, nepozorná a o vlastné sebazdokonaľovanie nemala veľký záujem. Keď padlo rozhodnutie, že sa stane manželkou francúzskeho následníka trónu, nevedela ani poriadne po francúzsky. Väčší záujem prejavovala len o tanec a spev. Jej nie veľmi prezieravé myslenie a ľahkovážnosť prispeli k postupnému nárastu jej neobľúbenosti u francúzskeho ľudu a napokon k tragickému osudu počas Veľkej francúzskej revolúcie (v roku 1793 bola spolu s manželom popravená sťatím gilotínou).

Mária Terézia sa napriek svojim panovníckim povinnostiam snažila udržiavať s deťmi denný kontakt. Navštevovala ich niekoľkokrát denne a prísne kontrolovala proces ich výchovy a vzdelávania.

Hoci sa o deti starali početné dojky, pestúnky, vychovávatelia a učitelia, Mária Terézia sa snažila udržiavať s deťmi denný kontakt. Navštevovala ich niekoľkokrát denne a prísne kontrolovala proces ich výchovy a vzdelávania. Zachovali sa nám detaily ich denných harmonogramov, ktoré ukazujú, že malí princovia a princezné mali čas prísne naplánovaný. Okrem povinnej rannej a večernej bohoslužby bol ich bežný deň vyplnený najmä vyučovaním. Princovia sa vzdelávali vo všetkých dôležitých predmetoch, ako boli matematika, filozofia, geografia, základy politických vied a práva, ako aj základy vojenstva. Z jazykov sa venovala pozornosť hlavne latinčine, francúzštine, taliančine a nemčine. Samozrejme, nábožná matka veľmi prísne dohliadala na náboženskú výchovu, ktorú mali v rukách vplyvní jezuiti. Princezné sa tiež učili jazykom a základom náboženstva, ale dôraz bol kladený aj na rozvoj pohybových a umeleckých schopností, ako boli tanec, spev a kreslenie. K umeleckým predmetom, najmä ku kresbe, inklinovala Mária Kristína, Mária Antónia zase obľubovala tanec a spev. Najlepšie vlohy pre učenie sa mala princezná Mária Anna a zo synov Peter Leopold, neskorší cisár Leopold II. Najstarší syn Jozef bol síce prirodzene inteligentný a sčítaný, ale pri vyučovaní aj dosť nesústredený, tvrdohlavý, často strohý, chladný a panovačný.

 

Svojhlavý následník trónu

Matke to robilo starosti, pretože výchove a vzdelávaniu prvorodeného syna a následníka trónu venovala veľkú pozornosť. Jednotlivé predmety princa Jozefa učili najvýznamnejší vzdelanci v danom odbore, často radcovia jeho matky (napríklad základom politických vied Johann Christoph von Bartenstein, člen štátnej rady). Jozef bol prirodzene zvedavý a sám sa snažil čo najviac vzdelávať čítaním. Na mnohé javy a otázky o riadení krajiny si utvoril vlastný kritický názor, čo neskôr vyvolávalo konflikty s jeho matkou. Svedčia o tom aj niektoré zachované výroky princa Jozefa: „Myslia si, že vychovali štátnika, keď ich syn miništruje pri omši, modlí sa ruženec, spovedá sa každých štrnásť dní a nečíta nič iné, ako to, čo mu dovolí obmedzený rozum jeho spovedníka.“

Dôležitou súčasťou života mladých princov a princezien boli ich sobáše, v ktorých hlavnú úlohu hrali geopolitické záujmy monarchie. V roku 1760 Mária Terézia vyhliadla nevestu i pre Jozefa. Stala sa ňou Mária Izabela Bourbonská, krásna, jemná a milá dcéra vojvodu z Parmy, do ktorej sa Jozef po sobáši vášnivo zamiloval. Spočiatku bol ich vzťah harmonický, ale zdá sa, že Mária Izabela mala zložitú povahu a po pôrode prvého dieťaťa, dcéry, pokrstenej ako Mária Terézia, sa manželovi začala odcudzovať a nadviazala veľmi úzky vzťah s jeho sestrou Máriou Kristínou. Z ich vzájomnej korešpondencie má čitateľ dojem, že ich vzťah prekročil nevinne priateľské hranice a postupne sa menil na platonickú lásku. Úplnému odcudzeniu manželov zabránila smrť mladej princeznej po pôrode druhej dcéry v roku 1763, keď sa rodička nakazila čiernymi kiahňami. Jozef po smrti milovanej manželky prepadol ťažkým depresiám a matke písal, že ďalší vzťah si už nevie predstaviť. Jeho smútok a istý chlad vo vystupovaní i vo vzťahu k druhým ešte viac vystupňovala smrť jeho jedinej dcéry Márie Terézie. Napokon sa však z politicko-diplomatických dôvodov podrobil matkinmu želaniu a oženil sa druhýkrát – s bavorskou princeznou Máriou Jozefínou Wittelsbachovou, dcérou Karola Alberta, niekdajšieho nepriateľa jeho matky. Hoci nová manželka bola len priemerne pekná, mala príjemnú povahu a snažila sa manželovi vo všetkom vyhovieť. Nechcenú manželku však Jozef úplne ignoroval a zanedbával, dokonca je veľmi pravdepodobné, že k naplneniu manželstva nikdy nedošlo. Vyslobodenie z tejto tragickej situácie pre nešťastnú Máriu Jozefínu prišlo až v podobe náhlej smrti na nákazu čiernymi kiahňami.

Po náhlej smrti otca sa Jozef stal jeho nástupcom na nemeckom cisárskom tróne. Stal sa tak spoluvládcom svojej matky, s ktorou sa ale čoraz častejšie rozchádzal v názoroch na ďalšie smerovanie reformnej činnosti a na podobu zahraničnej politiky. Počas ich spoločných diskusií často dochádzalo k neporozumeniu až hádkam, ktoré Mária Terézia ťažko niesla. Svedčí o tom aj niekoľko jej listov, adresovaných synovi, v ktorých je cítiť horkosť zo vzájomného nepochopenia. V liste jednej priateľke zo začiatku roku 1771 sa panovníčka dokonca rezignovane priznala: „Večeriame spoločne, len aby sme zachovali zdanie. Dokonca aj vládne záležitosti sú prejednávané oddelene. Už som sa na to niekoľkokrát sťažovala, ale nič som nedosiahla... Nálada je každý deň vyhrotenejšia a nechýba ani šikanovanie. Prosím Vás, aby ste tento list po prečítaní spálila a cisárovi nič nehovorila, hoci verejnosť už vie viac, ako by mala.“ Panovníčka sa síce podriadila Jozefovým úsporným opatreniam (zrušil napríklad jej osobný švajčiarsky pluk), ale keď zistila, že Jozef ako panovník by bol ochotný zaručiť slobodu náboženského vyznania aj pre nekatolícke kresťanské cirkvi, ako bohabojnú katolíčku ju to hlboko ranilo. Dominantné postavenie katolíckej cirkvi Mária Terézia bránila v ostrých diskusiách, ale Jozefovo tolerantné presvedčenie napokon korunovalo vydanie tolerančného patentu pre všetky krajiny monarchie začiatkom roka 1781, iba niekoľko týždňov po smrti jeho matky, ochrankyne katolicizmu. Mária Terézia ťažko niesla aj Jozefov obdiv k pruskému kráľovi Fridrichovi, ktorému nemohla zabudnúť vyprovokovanie zákerných vojen o Sliezsko. Jozef sa s Fridrichom dokonca niekoľkokrát osobne stretol a ako panovníkovi mu vyjadril svoj obdiv, čím si matku ešte viac odcudzil.

Po smrti Márie Terézie dňa 29. novembra 1780 a nástupe na trón Jozef napokon ešte viac rozšíril a prehĺbil reformnú činnosť matky, a to vo všetkých sférach riadenia štátu a života spoločnosti, čím zásadným spôsobom zmenil tak politickú situáciu, ako aj právne, ekonomické a sociálne vzťahy v monarchii. To už ale vstupujeme do zložitého jozefínskeho obdobia tejto stredoeurópskej monarchie.


mária teréziahabsburgovcirakúska monarchiaviedeňfrantišek štefan lotrinský



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 33,60




Autor

Patrik Kunec

Mgr.. Patrik Kunec, PhD., absolvent FiF UK v Bratislave, odbor archeológia - história. V súčasnosti pôsobí na Katedre histórie FHV Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde sa venuje ranonovovekým všeobecným dejinám (16. - 18. storočie) s užším zameranín na dejiny 18. storočia.

Pozrite si tiež


Novembrové vydanie

2.11.2017 | Jaroslav Valent

Milí čitatelia,                  Historická revue sa týmto novembrovým číslom už štvrtý rok venuje téme 1. svetovej vojny. Po úspešných vydaniach k rokom 1914, 1915 a 1916 sme sa dostali k ďalšej významnej storočnici...

  • 1267
  • 4

Vzostup zla

31.7.2017 | Jakub Drábik

Vlk neskrývajúci sa v rúchu baránka, ale v koži chameleóna – tak by bolo možné predstaviť neoblomnú snahu nacistov získať moc, ktorú preukázali medzi rokmi 1918 a 1933. Bola to predovšetkým ich nevídaná schopnosť meniť svoj...

  • 4373
  • 30

Falklandy 1982

14.6.2017 | Peter Száraz

V apríli 1982 prekvapilo svetovú verejnosť, keď sa jednotky argentínskych ozbrojených síl vylodili na bohom zabudnutých ostrovoch kdesi v predpeklí Antarktídy. Napätie a prekvapenie z opovážlivosti zvyšoval fakt, že Falklandské...

  • 2355
  • 17