Už mladé roky Františka II. Rákociho boli dobrodružné


22.9.2018 | Vladimír Segeš

Detstvo kniežaťa a jeho cesta k povstaniu

Vodca posledného a najväčšieho protihabsburského stavovského povstania sa narodil 27. marca 1676 na juhovýchodnom Slovensku v kaštieli obce Borša. Disponoval galériou slávnych predkov z rodu Rákociovcov a Zrínskych, ktorí sa zapísali do dejín v bojoch proti Osmanom, ale do značnej miery symbolizovali aj protihabsburské úsilie uhorskej a sedmohradskej šľachty.


Otec František I. Rákoci (Rákóczi, 1645 – 1676), ktorý zomrel v tom istom roku, keď sa jeho syn František II. narodil, bol zvolený za sedmohradské knieža už ako sedemročný a hoci na sedmohradský stolec nikdy nezasadol, zapojil sa do protihabsburského sprisahania uhorských magnátov pod vedením Františka Vešeléniho (Wesselényiho). František I. Rákoci nebol popravený iba vďaka príhovoru a nemalým finančným obetiam svojej katolíckej matky a jezuitov.

 

Matka Františka II. Rákociho Helena Zrínska (1643 – 1703) bola dcérou popraveného uhorského veľmoža chorvátskeho pôvodu Petra Zrínskeho. Jej životné postoje a aktivity svedčia o tom, že zdedila bojovného ducha svojich predkov. Po smrti manžela sa ovdovelá Helena v roku 1682 opäť vydala, a tak otčimom Františka II. Rákociho nebol nik iný ako vodca predposledného protihabsburského povstania Imrich Tököli (1657 – 1705), označovaný aj ako kurucký kráľ. František II. Rákoci o otčimovi nemal vysokú mienku, vo svojich neskorších pamätiach ho označil za „hada, ktorý sa votrel matke do postele...“

Detstvo na bojisku

Už v útlom veku František II. Rákoci absolvoval niekoľko ťažení a vojnových výprav s otčimom Imrichom Tökölim. Bol svedkom aj tri roky trvajúceho obliehania hradu Mukačevo – poslednej kuruckej pevnosti, ktorá odolávala cisárskym vojskám počas Tököliho povstania a ktorú bránila jeho matka. Helena Zrínska začiatkom 90. rokov 17. storočia odišla do exilu za svojím druhým manželom, a tam v roku 1703 aj zomrela.

Po páde Mukačeva v roku 1688 12-ročného Františka odlúčili od matky a dali pod kuratelu arcibiskupa Leopolda Koloniča, ktorý ho zveril jezuitom v Jindřichovom Hradci a neskôr v Prahe. Po štúdiách v Čechách a po okružnej ceste po Apeninskom polostrove mladému Františkovi povolili návrat do Uhorska. Keď dosiahol plnoletosť, panovník mu vrátil majetky, udelil hodnosť ríšskeho kniežaťa a on sa zároveň ujal funkcie dedičného župana Šarišskej stolice. Správal sa opatrne, lebo cítil, že Viedeň mu nedôveruje a sleduje jeho pôsobenie.

 

Nebezpečné kontakty a väzenie

Po nečakanej smrti prvej ženy Magdalény, princeznej z Darmstadtu, sa čoskoro oženil s princeznou Šarlotou Amáliou Hessenskou, s ktorou mali štyri deti – troch synov Leopolda, Jozefa, Juraja a dcéru Šarlotu. Najviac času trávil v spoločnosti manželky v kaštieli vo Veľkom Šariši, kam postupne prichádzali na návštevy významní aristokrati z blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Najužšie styky Rákoci nadviazal so županom Užskej stolice grófom Mikulášom Berčénim (Bercsényim), rodákom z Tematína, ktorý bol o 12 rokov starší. Berčéni patril do skupiny nespokojencov a už dávnejšie sa zaoberal myšlienkou ozbrojeného odboja proti Viedni. Obaja sa postupne zblížili a stali sa nerozlučnými priateľmi.

Pod vplyvom Berčéniho sa František II. Rákoci pokúsil nadviazať písomný kontakt s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. Rákociho tajné depeše do Paríža sa však prostredníctvom viedenského agenta markíza de Longueval dostali do rúk radcov cisára Leopolda I. Šarišský župan spolu s ďalšími sprisahancami skončil vo väzení vo Viedenskom Novom Meste a jeho život visel na vlásku. V žalári bol podrobený viacerým výsluchom a hoci obvinenia odmietal, dôkazy svedčili proti nemu. Keďže sa vlastne dopustil velezrady, hrozil mu najvyšší, hrdelný trest. V novembri 1701 sa mu za pomoci manželky a najmä podplateného kapitána väzenskej stráže Lehmana z väzenia podarilo ujsť.

 

Povstanie

Hoci cisár za Rákociho dolapenie alebo hlavu vypísal odmenu, podarilo sa mu utiecť do Poľska. Tu sa stretol s Mikulášom Berčénim, ktorý bol v poľskom exile od Rákociho zatknutia. Obaja sa za pomoci svojich poľských priateľov napojili na francúzskeho veľvyslanca vo Varšave a chystali sa na odbojové vystúpenie.

Už v roku 1702 sa na severovýchode Uhorska, v lesnatých oblastiach Satmárskej, Marmarošskej, Užhorodskej a Zemplínskej stolice, rozhorela malá kurucká vojna. Nepočetné, ale pohyblivé oddiely kurucov pod vedením Tomáša Eseho, Adalberta Kiša, Michala Papa a Juraja Bigeho podnikali prepady a spôsobovali stoličným vrchnostiam veľké starosti. V marci roka 1703 dezertovali desiatky nováčikov z dvoch regimentov, ktoré pod vedením plukovníkov Bagošiho a Deáka mali byť poslané zo Zátisia na európske bojiská.

V Poľsku Františka II. Rákociho viackrát vyhľadali zástupcovia povstaleckých roľníkov a kurucov z horného Potisia a napokon ho presvedčili, že nastal vhodný čas na ozbrojené vystúpenie proti Habsburgovcom. Začiatkom júna 1703 František II. Rákoci na čele narýchlo a nedostatočne vyzbrojených oddielov prekročil hranice, ale v bitke pri Mukačeve utrpel porážku a ustúpil do Poľska. Po doplnení svojich vojsk žoldniermi však znova vtrhol do Potisia, ktoré sa pridalo k jeho povstaniu. Poddaný ľud s ním sympatizoval a celé hnutie dostalo nielen protihabsburský, ale aj protifeudálny charakter.




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Vladimír Segeš

Popis autora

Pozrite si tiež


Úrazy a choroby Karola IV.

29.11.2018 | Zdeněk Žalud

Na základe antropologického výskumu kostrových pozostatkov dnes tušíme, že Karol IV., narodený 14. mája 1316, bol urastený muž robustnej postavy, vysoký asi 173 cm. Od mladosti sa nevyhýbal turnajom, v ktorých niekedy vystupoval...

  • 1041
  • 15