Už mladé roky Františka II. Rákociho boli dobrodružné


22.9.2018 | Vladimír Segeš

Detstvo kniežaťa a jeho cesta k povstaniu

Vodca posledného a najväčšieho protihabsburského stavovského povstania sa narodil 27. marca 1676 na juhovýchodnom Slovensku v kaštieli obce Borša. Disponoval galériou slávnych predkov z rodu Rákociovcov a Zrínskych, ktorí sa zapísali do dejín v bojoch proti Osmanom, ale do značnej miery symbolizovali aj protihabsburské úsilie uhorskej a sedmohradskej šľachty.


Otec František I. Rákoci (Rákóczi, 1645 – 1676), ktorý zomrel v tom istom roku, keď sa jeho syn František II. narodil, bol zvolený za sedmohradské knieža už ako sedemročný a hoci na sedmohradský stolec nikdy nezasadol, zapojil sa do protihabsburského sprisahania uhorských magnátov pod vedením Františka Vešeléniho (Wesselényiho). František I. Rákoci nebol popravený iba vďaka príhovoru a nemalým finančným obetiam svojej katolíckej matky a jezuitov.

 

Matka Františka II. Rákociho Helena Zrínska (1643 – 1703) bola dcérou popraveného uhorského veľmoža chorvátskeho pôvodu Petra Zrínskeho. Jej životné postoje a aktivity svedčia o tom, že zdedila bojovného ducha svojich predkov. Po smrti manžela sa ovdovelá Helena v roku 1682 opäť vydala, a tak otčimom Františka II. Rákociho nebol nik iný ako vodca predposledného protihabsburského povstania Imrich Tököli (1657 – 1705), označovaný aj ako kurucký kráľ. František II. Rákoci o otčimovi nemal vysokú mienku, vo svojich neskorších pamätiach ho označil za „hada, ktorý sa votrel matke do postele...“

Detstvo na bojisku

Už v útlom veku František II. Rákoci absolvoval niekoľko ťažení a vojnových výprav s otčimom Imrichom Tökölim. Bol svedkom aj tri roky trvajúceho obliehania hradu Mukačevo – poslednej kuruckej pevnosti, ktorá odolávala cisárskym vojskám počas Tököliho povstania a ktorú bránila jeho matka. Helena Zrínska začiatkom 90. rokov 17. storočia odišla do exilu za svojím druhým manželom, a tam v roku 1703 aj zomrela.

Po páde Mukačeva v roku 1688 12-ročného Františka odlúčili od matky a dali pod kuratelu arcibiskupa Leopolda Koloniča, ktorý ho zveril jezuitom v Jindřichovom Hradci a neskôr v Prahe. Po štúdiách v Čechách a po okružnej ceste po Apeninskom polostrove mladému Františkovi povolili návrat do Uhorska. Keď dosiahol plnoletosť, panovník mu vrátil majetky, udelil hodnosť ríšskeho kniežaťa a on sa zároveň ujal funkcie dedičného župana Šarišskej stolice. Správal sa opatrne, lebo cítil, že Viedeň mu nedôveruje a sleduje jeho pôsobenie.

 

Nebezpečné kontakty a väzenie

Po nečakanej smrti prvej ženy Magdalény, princeznej z Darmstadtu, sa čoskoro oženil s princeznou Šarlotou Amáliou Hessenskou, s ktorou mali štyri deti – troch synov Leopolda, Jozefa, Juraja a dcéru Šarlotu. Najviac času trávil v spoločnosti manželky v kaštieli vo Veľkom Šariši, kam postupne prichádzali na návštevy významní aristokrati z blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Najužšie styky Rákoci nadviazal so županom Užskej stolice grófom Mikulášom Berčénim (Bercsényim), rodákom z Tematína, ktorý bol o 12 rokov starší. Berčéni patril do skupiny nespokojencov a už dávnejšie sa zaoberal myšlienkou ozbrojeného odboja proti Viedni. Obaja sa postupne zblížili a stali sa nerozlučnými priateľmi.

Pod vplyvom Berčéniho sa František II. Rákoci pokúsil nadviazať písomný kontakt s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. Rákociho tajné depeše do Paríža sa však prostredníctvom viedenského agenta markíza de Longueval dostali do rúk radcov cisára Leopolda I. Šarišský župan spolu s ďalšími sprisahancami skončil vo väzení vo Viedenskom Novom Meste a jeho život visel na vlásku. V žalári bol podrobený viacerým výsluchom a hoci obvinenia odmietal, dôkazy svedčili proti nemu. Keďže sa vlastne dopustil velezrady, hrozil mu najvyšší, hrdelný trest. V novembri 1701 sa mu za pomoci manželky a najmä podplateného kapitána väzenskej stráže Lehmana z väzenia podarilo ujsť.

 

Povstanie

Hoci cisár za Rákociho dolapenie alebo hlavu vypísal odmenu, podarilo sa mu utiecť do Poľska. Tu sa stretol s Mikulášom Berčénim, ktorý bol v poľskom exile od Rákociho zatknutia. Obaja sa za pomoci svojich poľských priateľov napojili na francúzskeho veľvyslanca vo Varšave a chystali sa na odbojové vystúpenie.

Už v roku 1702 sa na severovýchode Uhorska, v lesnatých oblastiach Satmárskej, Marmarošskej, Užhorodskej a Zemplínskej stolice, rozhorela malá kurucká vojna. Nepočetné, ale pohyblivé oddiely kurucov pod vedením Tomáša Eseho, Adalberta Kiša, Michala Papa a Juraja Bigeho podnikali prepady a spôsobovali stoličným vrchnostiam veľké starosti. V marci roka 1703 dezertovali desiatky nováčikov z dvoch regimentov, ktoré pod vedením plukovníkov Bagošiho a Deáka mali byť poslané zo Zátisia na európske bojiská.

V Poľsku Františka II. Rákociho viackrát vyhľadali zástupcovia povstaleckých roľníkov a kurucov z horného Potisia a napokon ho presvedčili, že nastal vhodný čas na ozbrojené vystúpenie proti Habsburgovcom. Začiatkom júna 1703 František II. Rákoci na čele narýchlo a nedostatočne vyzbrojených oddielov prekročil hranice, ale v bitke pri Mukačeve utrpel porážku a ustúpil do Poľska. Po doplnení svojich vojsk žoldniermi však znova vtrhol do Potisia, ktoré sa pridalo k jeho povstaniu. Poddaný ľud s ním sympatizoval a celé hnutie dostalo nielen protihabsburský, ale aj protifeudálny charakter.




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Vladimír Segeš

Popis autora

Pozrite si tiež