Mračná nad habsburským domom

Publikované v Historická revue č. 2/2016, str. 6 - 11


18.4.2016 | Patrik Kunec

Trpké začiatky vlády Márie Terézie

Začiatok 18. storočia bol pre habsburskú dynastiu v jej dvoch rodových líniách – v španielskej a rakúskej – obdobím veľkej neistoty. Neradostné vyhliadky do budúcnosti vzbudzovalo najmä ubúdanie mužských príslušníkov dynastie. Nad budúcnosťou rozsiahleho impéria tak visel otáznik, ktorý so sebou priniesol celý rad krvavých konfliktov.


Horšie vyhliadky mala španielska rodová vetva, ktorá v novembri 1700 vymrela po meči kráľom Karolom II. (na tróne bol v rokoch 1665 – 1700). Ani v Svätej rímskej ríši nemeckého národa a v tzv. dedičných krajinách (rakúske arcivojvodstvá, České a Uhorské kráľovstvo) však situácia nebola optimistickejšia, pretože z početných detí cisára Leopolda I. (1657 – 1705) sa dožili dospelosti len dvaja synovia a niekoľko dcér. Starší Jozef panoval v rokoch 1705 – 1711, ale sľubné začiatky jeho vlády prerušila náhla smrť (cisár umrel na čierne kiahne vo veku necelých 33 rokov). Po roku 1700 sa Leopold I. snažil získať uprázdnený španielsky trón pre mladšieho syna Karola, ale tieto plány zmaril francúzsky kráľ Ľudovít XIV., ktorý naň presadzoval svojho vnuka Filipa, vojvodu z Anjou. Po trinástich rokoch bojov a s vynaložením veľkých materiálnych i ľudských obetí sa Filip z Anjou napokon stal v Španielsku kráľom (Španielom vládol ako Filip V. až do roku 1746). Karol Habsburský, v roku 1703 síce korunovaný za španielskeho kráľa, sa napokon stal panovníkom v Nemeckej ríši a v dedičných krajinách, pretože jeho brat Jozef nesplodil mužského následníka. Jozef mal len dve dcéry, ktoré si zobrali za manželov dvoch nemeckých kurfirstov – bavorského a saského. Cisár Karol VI. bol teda posledným mužským príslušníkom habsburskej dynastie.

 

Cisár Karol VI. a jeho dedičné krajiny

Karol VI. Habsburský, ktorý sa stal ako uhorským (ako Karol III.), tak aj českým kráľom (tu ako Karol II.), sa po španielskom dobrodružstve uspokojil s cisárskou korunou a územnými kompenzáciami, ktoré získal najmä na Apeninskom polostrove (z dedičstva po španielskych Habsburgovcoch získal Milánsko, Neapolsko, Rakúske Nizozemsko a ostrov Sardínia). Počas jeho takmer tridsaťročnej vlády boli niektoré územia z habsburského domínia zamenené za iné, ale naďalej platilo, že rakúski Habsburgovci stále vládli obrovskému územiu, ktoré siahalo od rieky Rýn na západe po Sedmohradsko na východe a od Belgicka na severe po Sicíliu na juhu Európy.

V čase nástupu Karola VI. na trón územne rozsiahlu monarchiu oslabila nielen 13 rokov trvajúca vojna o španielske dedičstvo, ktorá sa odohrávala najmä na bojiskách Svätej ríše rímskej a Rakúskeho Nizozemska. Vyčerpané bolo aj Uhorsko, kde v rokoch 1703 – 1711 prebiehalo povstanie Františka II. Rákociho. Išlo o posledný protihabsburský odboj šľachty, do ktorého sa ale zapojili aj desaťtisíce poddaných. Počas vojnových rokov sa znížila poľnohospodárska výroba, mestá chudobneli, upadal vnútorný i zahraničný obchod, značne poklesol výber daní. Panovník si uvedomoval, že celá ríša potrebuje čas na zotavenie a súčasne aj zmeny, ktoré posilnia jeho moc, no zároveň zlepšia postavenie poddaných.

Cisár Karol VI. s pomocou niektorých radcov sa snažil presadiť reformy, ktoré mali viac zefektívniť štátnu správu, zvýšiť výber štátnej dane, zlepšiť hospodárske prostredie a vojensky posilniť monarchiu. V ním ovládaných krajinách sa postupne odstraňovali prežitky, ktoré boli typické pre staršie obdobie. Jednou z prvých reforiem bolo napríklad zrušenie tzv. insurekčnej povinnosti, teda povinnosti príslušníkov šľachty osobne sa podieľať na obrane krajiny. V Uhorsku sa namiesto stoličných bandérií začali vytvárať pluky pechoty a jazdy, v ktorých slúžili odvedenci na presne určenú dobu, za pevne stanovených podmienok a za pravidelný žold. Zároveň boli zavádzané do praxe viaceré administratívno-správne a súdne reformy. Napríklad v roku 1724 v Bratislave (Prešporku), vtedajšom hlavnom meste Uhorska, bola vytvorená Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada, ktorá bola akýmsi prostredníkom medzi uhorskými stolicami a centrálnymi orgánmi na dvore vo Viedni. Miestodržiteľskú radu tvorili panovníkom menovaní úradníci a v podstate bez veľkých zmien pretrvala až do revolučného roku 1848. Priamym zástupcom kráľa však bol miestodržiteľ, ktorým sa v roku 1732 stal František Štefan Lotrinský. Lotrinské knieža žilo na viedenskom dvore už od roku 1723 a podľa zámerov panovníka sa neskôr malo zosobášiť s jeho staršou dcérou.

Aj v ekonomickom živote stredoeurópska habsburská monarchia prechádzala veľkou zmenou. Bol aplikovaný systém tzv. kameralizmu, ktorý vychádzal z teórie merkantilizmu. Oba systémy presadzovali ako hlavný cieľ ekonomickú samostatnosť krajiny, ktorú mala zabezpečiť domáca výroba v štátom podporovaných manufaktúrach. Výroba mala zaistiť sebestačnosť, v obchode dominovali protekcionárske tendencie (teda ochrana domáceho trhu), vďaka zvýšenej miere výroby mal rásť výber štátnej dane, drahé kovy sa mali uschovávať v kráľovskej pokladnici. Najmä české, rakúske a sliezske krajiny sa pomaly stabilizovali a hospodársky prosperovali, pretože panovník podporoval zakladanie nových výrobných jednotiek, manufaktúr, v ktorých sa síce stále vyrábalo ručne, ale výrobný proces bol rozdelený medzi viacerých pracovníkov, takže ich výrobky sa produkovali rýchlejšie. Aj v Uhorsku počas vlády kráľa Karola III. vznikali prvé manufaktúry, ale do polovice 18. storočia sa ich sľubný rozvoj zabrzdil, a to najmä pre nedostatok kapitálu a tiež pre odpor majstrov, združených v cechoch, pre ktorých efektívnejšia manufaktúrna  výroba  bola  veľkou hrozbou.

 

Vojenské neúspechy a pragmatická sankcia

Bohužiaľ, pozitívny ekonomický vývoj brzdili vojny, ktoré Karol VI. viedol počas celej svojej vlády. V druhom desaťročí 18. storočia opäť bojoval s Osmanskou ríšou, našťastie schopný vojvodca Eugen Savojský dokázal tureckú armádu v niekoľkých bitkách poraziť a podpisom mieru v Požarevaci v roku 1718 bolo Uhorsko takmer úplne oslobodené spod osmanského jarma. Neskôr sa Karol VI. zapojil aj do neúspešnej vojny o poľský trón (v rokoch 1733 – 1735), v ktorej stratil Neapolsko so Sicíliou v prospech Španielska. Ďalšia vojna s Osmanskou ríšou na strane Ruska (prebiehala v rokoch 1737 – 1739) už nebola pre Karola úspešná. Stratil v nej takmer všetko, čo získal v rokoch 1716 – 1718 (severné Srbsko a tzv. Malé Valašsko, Uhorsku ostal len Temešský banát). Samozrejme, vojny, vedené v 30. rokoch, vyčerpali štátnu pokladnicu, čo oslabovalo pozíciu nástupcu cisára Karola. Navyše, už v 20. rokoch bolo jasné, že tým nástupcom bude žena.

Azda najväčším z problémov cisára Karola VI. bol ten, že v čase nástupu na trón v ríši a v dedičných krajinách so svojou manželkou Alžbetou Kristínou Brunšvicko-wolfenbüttelskou ešte stále nesplodil žiadne potomstvo. Napokon v roku 1716 sa manželom narodil toľko očakávaný syn Leopold Ján, ale ten o niekoľko mesiacov umrel. Z troch dcér sa dospelosti dožili dve – staršia Mária Terézia (narodená v roku 1717) a mladšia Mária Anna (1718 – 1744). Prezieravý Karol už dávnejšie rátal s možnosťou, že sa mu v manželstve nemusí narodiť syn, a preto už v roku 1713 vydal nový nástupnícky poriadok, tzv. pragmatickú sankciu. V dokumente sa stanovovalo, že krajiny, ktorým vládol Karol VI., ostanú nedeliteľné a v prípade absencie mužského potomka im môžu vládnuť aj príslušníčky ženskej línie habsburskej dynastie. Karol sa počas svojej vlády snažil presadiť pragmatickú sankciu v jednotlivých krajinách, ktorým vládol, ale nutné bolo, aby jej platnosť potvrdili aj európske mocnosti. Niektoré krajiny (rakúske arcivojvodstvá, Čechy a Morava) ju prijali bez väčšieho váhania, ale stavovský snem v Uhorsku ju schválil až v roku 1723. Šľachta si za to dala potvrdiť svoje výsady, najmä nezdaniteľnosť a právo na správu krajiny.

 

Mária Terézia a jej nepriateľ Fridrich II.

Karol VI. zomrel 20. októbra 1740 po tom, ako sa nachladil na love. Podľa znenia pragmatickej sankcie na trón mala nastúpiť jeho staršia dcéra Mária Terézia, ktorá však na samostatnú vládu nebola dostatočne pripravená. Navyše, hneď po jej nastúpení sa ukázalo, že Karolom VI. zložito získavané uznanie pragmatickej sankcie pre mnohých panovníkov nebolo záväzné. Mladý pruský kráľ Fridrich II. z dynastie Hohenzollernovcov, ktorý nastúpil na trón len o pár mesiacov skôr ako Mária Terézia, sa necítil byť viazaný dohodou svojho otca Fridricha Wilhelma I. a platnosť pragmatickej sankcie odmietol. Prusko v tom čase pozostávalo z Brandenburska (oblasť okolo Berlína) a z tzv. Východného Pruska s centrom v meste Kráľovec (Königsberg, dnes Kaliningrad). V decembri 1740 Fridrich vpadol s vojskom do Sliezska, ktoré rýchlo obsadil. Začala sa tzv. prvá sliezska vojna, ktorá dostala meno po ekonomicky veľmi vyspelom území, o ktoré mal Fridrich II. eminentný záujem. Keďže na jeho stranu sa postavili aj Francúzsko, Bavorsko a Sasko, pre Máriu Teréziu sa vojna vyvíjala zle. Bavorské a francúzske vojská obsadili Čechy a v decembri 1741 bol korunovaný za českého kráľa bavorský kurfirst Karol Albrecht, manžel jej sesternice Márie Amálie. Z dôvodu manželstva s dcérou cisára Jozefa I. si Karol Albrecht robil nároky dokonca aj na cisársky titul.

V zložitej situácii na začiatku prvej sliezskej vojny v máji 1741 Mária Terézia zvolala do Bratislavy uhorský snem, ktorý za potvrdenie stavovských privilégií pre šľachtu (nezdaniteľnosť, odvolanie manžela Františka Štefana Lotrinského z postu uhorského miestodržiteľa) schválil 60-tisíc nových vojakov pre potreby armády. Dňa 25. júna 1741 v bratislavskom Dóme sv. Martina bola panovníčka korunovaná za uhorskú kráľovnú. Uhorská šľachta napokon v emotívnom vystúpení sľubovala osobne rukovať do armády a za mladú kráľovnú preliať krv, či dokonca položiť život. S touto podporou sa situácia na bojiskách v roku 1742 zmenila. Habsburské vojská prenikli do Bavorska a vo februári 1742 dokonca vpadli do hlavného mesta Mníchov. Ríšske stavy aj napriek tomu podľahli tlaku Pruska a zvolili Karola Albrechta (vládol ako Karol VII.) za nemeckého cisára. Hoci bavorsko-francúzske vojská boli vytlačené z územia Čiech, 17. mája 1742 v bitke pri Chotusiciach pri meste Čáslav boli rakúske vojská napokon porazené, čo znamenalo definitívnu stratu väčšiny Sliezska (okrem Tešínska a Opavska, ktoré ostali súčasťou habsburskej monarchie). Prvú fázu vojny o rakúske dedičstvo ukončil mier s Pruskom v meste Wrocław (Vratislav). Napriek tomu v roku 1743 bola Mária Terézia korunovaná za českú kráľovnú.

Mladá panovníčka sa však nevzdávala a ďalej bojovala s francúzsko-bavorskou armádou, pričom v roku 1743 sa na jej stranu pridala Veľká Británia. Bojovalo sa v Porýní, na pomedzí Francúzska a Svätej rímskej ríše nemeckého národa. V roku 1744 do tejto vojny opäť vstúpilo Prusko, čím sa začala tzv. druhá sliezska vojna. Prusi opäť vpadli do Čiech, dobyli Prahu a postúpili až k južným Čechám. Po niekoľkých bitkách bola mierom, uzatvoreným v Drážďanoch v roku 1745, potvrdená strata Sliezska, ale po náhlej smrti cisára Karola VII. cisársky trón pripadol manželovi Márie Terézie Františkovi Štefanovi Lotrinskému. Mária Terézia nemohla počítať s tým, že by ju kurfirsti zvolili za cisárovnú, pretože to odporovalo tzv. sálskemu zákonníku, podľa ktorého v ríši vládli len muži. Znamenalo to, že od roku 1745 Mária Terézia nosila cisársky titul len ako manželka cisára Františka Štefana.

 

Mier a strategické zblíženie s Francúzskom

Vojna pokračovala až do roku 1748, keď bol podpísaný mier v Aachene (Cáchy, preto aj cášsky mier). Hoci od roku 1746 na strane habsburskej monarchie stála aj Ruská ríša, napokon Mária Terézia musela súhlasiť s odtrhnutím Sliezska, navyše, monarchia stratila aj časť území na Apeninskom polostrove. Keďže Mária Terézia sa so stratou Sliezska nemienila zmieriť a pripravovala sa na ďalšiu vojnu s Pruskom, bolo jasné, že stret prorakúskej a propruskej koalície bude len otázkou času. Veľkým úspechom v zahraničnej politike však bolo uzatvorenie spojenectva s Francúzskom (v rokoch 1755 – 1756), o ktoré sa zaslúžil ostrieľaný diplomat Wenzel Anton von Kaunitz-Rietberg (1711 – 1794). Mária Terézia si ho veľmi vážila, a preto viedol zahraničnú politiku až do konca jej vlády. V roku 1770 spojenectvo s Francúzskom potvrdil sobáš najmladšej dcéry Márie Terézie Márie Antónie s francúzskym následníkom trónu (tzv. dauphinom) Ľudovítom. V roku 1774 sa Ľudovít a Mária Antónia stali kráľom a kráľovnou. Prvých desať rokov bola Marie Antoinette, ako jej Francúzi vraveli, pomerne obľúbená, ale po roku 1785, keď sa postupne skompromitovala viacerými škandálmi, jej poddaní pre ňu mali len hanlivé prezývky, z ktorých tá najmiernejšia znela „Rakúšanka“ (l'Autrichienne).

Hoci sa tak Mária Terézia po porážkach vo vojnách o Sliezsko na prvý pohľad vzdala aktívnejšej zahraničnej politiky, do veľkej miery ju nahradila veľmi úspešnou sobášnou politikou. Svojich jedenásť detí (ďalších päť zomrelo v detskom alebo pubertálnom veku) sa rozhodla spojiť s významnými európskymi vládnucimi dynastiami. Sobáše mali zabezpečiť ak nie spojenectvo, tak aspoň neutralitu viac či menej dôležitých európskych monarchií. Panovníčka tak mohla sústrediť svoju energiu na konsolidáciu pomerov v dedičných krajinách a na presadenie dôležitých reforiem, ktoré by posilnili centrálnu moc a jej schopnosť odolať budúcim hrozbám.

 

 

 


mária teréziahabsburská dynastia18. storočie



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 33,60




Autor

Patrik Kunec

Mgr.. Patrik Kunec, PhD., absolvent FiF UK v Bratislave, odbor archeológia - história. V súčasnosti pôsobí na Katedre histórie FHV Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde sa venuje ranonovovekým všeobecným dejinám (16. - 18. storočie) s užším zameranín na dejiny 18. storočia.

Pozrite si tiež


Septembrové vydanie

4.9.2017 | historicka

Vážení čitatelia.        Žijeme v časoch, keď sme svedkami najväčšej vlny migrácie afrického obyvateľstva do Európskej únie. V európskej spoločnosti sa objavujú rôzne kontroverzné diskusie o minulosti vzájomných...

  • 1397
  • 9

Augustové vydanie

4.8.2017 | Drahoslav Hulínek

         Milí čitatelia,        pred Vami je augustové číslo Historickej revue, ktoré sa venuje téme, patriacej medzi najzaujímavejšie, najkomplikovanejšie a najinšpiratívnejšie v dejinách. Je neustálym lákadlom v ich...

  • 1325
  • 3

Vzostup zla

31.7.2017 | Jakub Drábik

Vlk neskrývajúci sa v rúchu baránka, ale v koži chameleóna – tak by bolo možné predstaviť neoblomnú snahu nacistov získať moc, ktorú preukázali medzi rokmi 1918 a 1933. Bola to predovšetkým ich nevídaná schopnosť meniť svoj...

  • 3888
  • 20