Mraky nad Perziou

Publikované v Historická revue č. 8/2015, str. 13 - 16


15.1.2016 | Michal Habaj

Ríša Achajmenovcov v čase vlády Filipa II. a Alexandra Macedónskeho

Dve silné osobnosti a neskorší nepriatelia, Artaxerxes III. a Filip II., nastúpili na trón v Perzii a v Macedónii prakticky v tom istom období rokov 359 a 358 pred n. l. Artaxerxes nezaostával svojimi schopnosťami za Filipom a Peržania v ňom našli silného kráľa, ambiciózneho dobyvateľa, schopného organizátora, ale tiež krutého tyrana.


 

Na trón nastupoval Artaxerxes III. ako ostrieľaný veliteľ, lebo jeho otec, Artaxerxes II., známa postava Xenofontovej Anabázy, ho ešte za svojej vlády poveroval špeciálnymi vojenskými úlohami. Svoju razantnosť preukázal podľa antických prameňov ihneď po korunovácii. Na kráľovský dvor si dal priviesť svojich nepriateľov a odporcov, dokopy viac ako sto ľudí, uzatvoril ich na nádvorí a prikázal postrieľať lukostrelcom. Historik nad správou krúti hlavou a pochybuje, lebo antická literatúra pristúpila ku kráľovi všeobecne nepriateľsky. Bola to daň, ktorú zaplatil za svoje úspechy proti Grékom v Malej Ázii.

 

Artaxerxes III. a Filip II.

Konflikty medzi Artaxerxom a Filipom na seba nenechali dlho čakať. Niekedy okolo roku 357 pred n. l. povstal proti Artaxerxovi Aratabazos, satrapa (guvernér) helespontskej Frýgie. Po niekoľkoročnom odpore Aratabazos kapituloval a ušiel s celou rodinou na Filipov dvor do Macedónie. Perzský kráľ sa spočiatku tejto urážke nevenoval, lebo Macedónia sa iba rozrastala a Peržania sa pripravovali na výpravu do Egypta. Výprava k Nílu však neuspela a od roku 347 pred n. l. sa stále viac po Grécku rozliehal hlas slávneho aténskeho rečníka Isokrata, ktorý vyzýval Grékov k zjednoteniu sa pod Filipovým vedením a k výprave do Perzie.

Ku koncu roka 343 pred n. l. sa Artaxerxes vrátil do Egypta a tentoraz uspel. Krajina rozkladajúca sa pozdĺž toku Nílu sa vrátila pod perzskú vládu po viac ako sedemdesiatich rokoch. Viacerí moderní historici predpokladajú, že Artaxerxes pred výpravou uzavrel s Filipom dohodu o neútočení. Antické pramene hovoria o jej existencii iba hmlisto, ale zodpovedala by perzskej snahe o zabezpečenie vlastného tylu pred rozsiahlym útokom. Po Egypte si Artaxerxes upevnil pozíciu aj v Malej Ázii.

V tom istom čase ako Peržania posilňovali svoje západné hranice, Macedónci rozširovali svoje územie na východe. Kráľovské dvory v Súzach a v Pelle o sebe museli dobre vedieť. V roku 340 pred n. l. Filip obliehal Perinthos, ktorý ležal doslova na skok od Perzie, a Artaxerxes podporoval obliehaných Perinťanov zásobami. Priamy konflikt mocností bol na spadnutie, ale Artaxerxes sa ho už nedožil. Zomrel niekedy v období augusta či septembra 338 pred n. l. a Perzia prišla jeho smrťou o posledného významného panovníka.

 

Chaos na perzskom kráľovskom dvore a Dareios III.

Smrť perzského kráľa prišla nečakane, ale môžeme povedať, že v duchu tradície, lebo väčšina perzských kráľov zahynula pod rukami vrahov. Artaxerxa zlikvidoval jeho vezír a najbližší dôverník Bagoas. Dôvody vraždy presne nepoznáme, jediný rozsiahlejší prameň zaznamenávajúci tieto udalosti, Diodoros, uviedol ako dôvod nespokojnosť Peržanov s Artaxerxovou neúprosnou politikou. Toto vágne a neurčité zdôvodnenie Diodoros doplnil o detaily samotnej vraždy, ktoré grécky čitateľ čítal s omnoho väčším potešením ako politické analýzy. Diodoros uviedol, že Bagoas otrávil kráľa s pomocou kráľovského lekára a spolu s Artaxerxom dal zavraždiť aj jeho synov. Vyvraždenie kráľovskej rodiny prežil iba najmladší princ Arses, ktorého Bagoas ponechal na žive, aby mohol vládnuť v jeho mene ako regent.

Arses nastúpil na trón ako Artaxerxes IV. a vládol v rokoch 338 – 336 pred n. l. Bagoa prekvapil, lebo sa nedal dvorským vezírom manipulovať. Kráľovský dvor sa premenil na malé bojisko zákulisných intríg a snáh o vzájomnú likvidáciu. Artaxerxes si pripravil plán na odstránenie Bagoa, ale vezír ho predbehol a Artaxerxa zavraždil spoločne s jeho rodinou. Za nového vládcu určil Dareia, dvorana a vzdialeného príslušníka kráľovskej dynastie. Ten nastúpil ako Dareios III. a stal sa posledným achajmenovským kráľom. Opäť však nevládol podľa vezírových predstáv, a preto sa stal takmer ďalšou Bagoasovou obeťou. Kráľ však tentoraz vezíra predbehol a prinútil ho spáchať samovraždu. Podľa Diodora musel Bagoas vypiť jed, ktorý predtým sám pripravil pre kráľa.

Pre chýbajúce informácie nevieme presne povedať, ako perzskí králi vnímali v priebehu týchto dvorských bojov situáciu na vzdialených západných hraniciach. Filip sa stal v roku 338 pred n. l. po bitke pri Chaironei hegemónom v Grécku a o rok neskôr sa za všeobecného súhlasu (až na Spartu) ujal velenia spolkového vojska Korintskej ligy. V roku 336 už Macedónci vyslali prvé jednotky na maloázijské pobrežie, teda priamo na perzské územie, aby si v oblasti pripravili pozíciu pre macedónske vylodenie.

Perzský správca helespontskej Frýgie nedokázal čeliť Macedóncom vojensky, a preto sa spoľahol na zaužívanú perzskú taktiku, na podplácanie. Mal zaplatiť vrahov, aby odstránili Filipa. Takýto scenár aspoň priniesla neskoršia macedónska propaganda, ktorú zosnoval Alexander Veľký, aby odôvodnil výpravu do Perzie. Faktom zostáva, že Filip zomrel v roku 336 pred n. l. rukou vraha či vrahov, ale nepoznáme skutočné pozadie jeho konca. Alexandrovo tvrdenie mohlo byť iba zámienkou. Na druhej strane sa Filipova smrť v tom istom roku, v ktorom sa začalo aj postupné ťaženie do Perzie, javí ako podozrivá zhoda okolností. Z perzského pohľadu sa podplácanie, paradoxne, zdá byť najlacnejším riešením situácie. Znamená to však, že Peržania nedokázali postaviť v období posledných kráľov také silné vojsko, aby sa postavilo Macedóncom na bojovom poli?

 

Perzské vojsko za posledných kráľov

Grécki autori od čias Xenofonta a Platóna zobrazovali perzské vojsko ako neúčinný zlepenec rôznych národností, bez bojovej morálky a poslušnosti. Tento obraz vznikol v duchu gréckych predstáv o úpadku perzského charakteru, ktorý vyvolalo bohatstvo a požívačný život. Historik je napriek tomu rád, že môže siahnuť po gréckych prameňoch, keďže iba skrze ne sa niečo dozvedá o perzskom vojsku na konci existencie ríše, ale musí zostať ostražitý, lebo grécky pohľad nie je analytický, ale filozofický.

V duchu gréckej tradície sa úspechy perzského vojska v čase vlády Dareia III. javia skoro výhradne ako zásluha veliteľa žoldnierov Memnóna. Grék pochádzajúci z Rodosu vzdoroval podľa antických autorov ako jediný macedónskym operáciám v rokoch prvej Filipovej ofenzívy (336 – 335 pred n. l.). O rok neskôr Peržania nevypočuli jeho rady, čo ich priviedlo k porážke pri Graniku. Memnón riadil ústup do Milétu a následne do Halikarnasu a ako jediný veliteľ v perzskom velení bol schopný pripraviť vylodenie v Grécku a previesť tak vojenský konflikt naspäť do Európy. Podobne nadnesene a jednostranne Diodoros a ďalší Gréci zobrazovali pri opise bitiek aj ostatných gréckych žoldnierov. Mali tvoriť jadro perzského vojska, jeho elitnú časť, od ktorej úspechov a neúspechov sa odvíjal osud celého vojska. Tieto opisy však predstavujú iba istú ilúziu. Reálny obraz o perzských možnostiach sa robí ťažšie.

Perzské vojsko vôbec nemuselo byť závislé od gréckych žoldnierov do tej miery, v akej nám ju podávajú Gréci. Na úspešnom ťažení do Egypta sa za vlády Artaxerxa III. zúčastnili aj početné perzské jednotky a perzskí velitelia. Naopak, grécki žoldnieri sa zapojili iba neúspešne v počte 20 000 mužov pri Graniku a 30 000 mužov pri Isse do bojov proti Macedóncom. Iba menší počet žoldnierov, niečo medzi dvoma až ôsmimi tisícmi, sa zúčastnil bitky pri Gaugaméle. Perzský kráľ do tejto bitky vstúpil aj po predchádzajúcich prehrách približne so 100-tisíc mužmi, ktorí pochádzali hlavne z iránskych satrapií, a bitka prebiehala až do jeho úteku z bojiska nerozhodne.

Alexandrove víťazstvá tak nemožno chápať ako výsledok alebo dôkaz vojenskej nemohúcnosti upadajúcej ríše. Ríša hospodársky neupadala a Achajmenovci zostávali aj v čase macedónskeho útoku ekonomicky nesmierne silní, na čo poukazuje Alexandrova rozprávková korisť získaná v ríšskych centrách. Niektorí moderní autori hľadali vysvetlenie perzských vojenských neúspechov v podkopaní vlastnej vojenskej základne. Z Babylónie achajmenovského obdobia poznáme prax vykupovania sa spod vojenských a robotných povinností, keď obyvatelia radšej perzskej správe vyplácali dávky v striebre, ako by nastúpili do vojska. Vysoké počty negréckych etník pri Isse alebo Gaugaméle však dokazujú, že Dareios III. sa mohol oprieť o širokú vojenskú základňu.

Pár informácií nám pramene poskytujú aj o perzskom loďstve, ktoré za posledných kráľov, v podstate až do Alexandrovho ovládnutia Fenície, ovládalo pobrežné vody východného Stredomoria. V námorných záležitostiach sa Peržania spoliehali na lojálnych Feničanov, prostredníctvom ktorých kontrolovali prístavy Malej Ázie, Cypru, Sýrie a Egypta. Perzskú prevahu na mori podčiarkuje Alexandrovo rozpustenie macedónskej flotily počas ťaženia v Malej Ázii. Flotila ho finančne zaťažovala a nebola schopná vzdorovať perzskému loďstvu.

Perzské prehry v záverečnom období existencie Perzskej ríše tak iba ťažko pričítať vojenskej nemohúcnosti Perzie. Vysvetlenie macedónskych víťazstiev môžeme skôr hľadať v kombinácii ďalších faktorov: v strate viacerých veliteľov pri Graniku, neschopnosti gréckych hoplitov vzdorovať macedónskej falange, novej výzbroji a taktike zavedenej v macedónskom vojsku Filipom II., účinnosti Alexandrovej ťažkej jazdy a v neposlednom rade v Alexandrovej vojenskej genialite.


achajmenovcialexander macedónskyperziaantika



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Michal Habaj

Mgr. Michal Habaj, PhD., pôsobí ako odborný asistent na Katedre histórie na UCM v Trnave. Zaoberá sa obdobím staroveku so zameraním na staroveký Predný východ, hlavne na obdobie achajmenovskej Perzie.

Pozrite si tiež