Nad Hradčanmi otáznik

Publikované v Historická revue č. 12, str. 70 - 73


15.12.2015 | Anton Hruboň

Zákulisie a priebeh prezidentských volieb v Československu roku 1935

Tomáš Garrigue Masaryk zostane v dejinách Československej republiky zapísaný ako rekordér v dĺžke výkonu prezidentskej funkcie. Keď bol dňa 24. mája 1934 zvolený už po štvrtýkrát v rade, len málokto z hlasujúcich poslancov a senátorov veril, že svoj sedemročný mandát dokončí.


            V čase voľby mal Masaryk 84 rokov a jeho zdravotný stav sa zhoršoval. Od nasledujúceho roku tvorila otázka novej tváre v úrade hlavy štátu najhorúcejšiu dilemu československej politiky. Potenciálni kandidáti museli spĺňať vysoké odborné a osobnostné predpoklady. Niežeby ich priamo deklarovala ústava, ale politicky obratný a dôstojný nástupca dosluhujúceho „tatíčka“ bol z hľadiska medzinárodnej reputácie ČSR priam životne dôležitý. Masaryk už vzhľadom na vek, vetché zdravie a celkovú vyčerpanosť nedokázal energicky čeliť novým výzvam a nástrahám, ktoré so sebou priniesli dynamické 30. roky a vývoj v okolitých krajinách. Personálna obmena v prezidentskom úrade tak v širšom zmysle personifikovala kontúry budúceho smerovania republiky v nestálych vodách riavy, postupne zaplavujúcej posledné ostrovy demokracie v Európe.

 

„Tatíček“ pred odchodom na odpočinok

            Diskusie okolo Masarykovej abdikácie sa ťahali od jari 1935. Sám prezident opakovane vyjadril pred svojím tajomníkom túžbu konečne odísť na zaslúžený odpočinok. Dobrovoľnú rezignáciu podporoval nielen jeho osobný lekár Adolf Maixner, ale taktiež syn (rovnako známy politik) Jan Masaryk a skryte, berúc na zreteľ všetky okolnosti, aj vedúci predstavitelia československých politických strán. Rozhodnutie dobrovoľne rezignovať napokon v prezidentovi dozrelo koncom októbra 1935. Takmer ihneď po oznámení prezidentovej vôle vzdať sa úradu sa rozpútali boje o uvoľnený lukratívny, no zároveň zodpovedný post. Nie však na mítingoch, verejných priestranstvách či v mediálnych diskusiách, ako predvolebný prezidentský súboj poznáme dnes, ale v útrobách zákulisia.

            V období prvej ČSR sa hlava štátu volila nepriamo. O mene prezidenta rozhodovalo 450 osôb – 300 poslancov a 150 senátorov. Pri takto nastavenom systéme bolo dopredu jasné, že sa voľba nezaobíde bez kuloárnych vyjednávaní a politického kupčenia s hlasmi. Májové parlamentné voľby totiž výrazne zamiešali so zložením oboch komôr zákonodarného zboru a protichodné záujmy sa v ňom križovali viac než kedykoľvek predtým. Do Národného zhromaždenia zasadli zástupcovia tradičných politických strán, no takisto aj subjekty krajne pravicového a ľavicového charakteru a národnostných strán, ktoré sa za daného štrukturálneho rozvrstvenia stali rozdielovým elementom. Najväčším počtom hlasov disponovala agrárna strana (68), Sudetonemecká strana mala o jediný hlas menej (67), ďalej nasledovali československí sociálni demokrati (58), komunisti (46), československí národní socialisti (42), lidovci a ľudáci (zhodne po 33), Národné zjednotenie (26), živnostníci (25), nemeckí sociálni demokrati (17), maďarský blok (15), nemeckí kresťanskí sociáli (9), Národná obec fašistická (6) a nemeckí agrárnici (5).

 

Beneš a hľadanie protikandidáta

            Za najväčšieho favorita na nového prezidenta bol považovaný Edvard Beneš, prvý a dovtedy jediný československý minister zahraničných vecí, ktorého odporúčal i Masaryk. Beneš to však vonkoncom nemal jednoduché. Za roky vo vysokej štátnej funkcii si získal rešpekt a obdiv, ako aj množstvo politických a osobných nepriateľov. Jeho ašpirácia ísť do volieb v pozícii kandidáta celej koalície sa z týchto príčin nemohla realizovať. Hoci Benešovu kandidatúru podporovali ľavicové strany, pročeskoslovensky orientovaní Nemci, lidovci a slovenská vetva agrárnikov na čele s Milanom Hodžom, pravicová časť agrárnej strany vedená Rudolfom Beranom, Henleinovi sudetskí Nemci, živnostníci, Národné zjednotenie a Národná obec fašistická ho odmietli podporiť. Dôvody sa rôznili. Rozhodujúcu rolu však zohrali najmä diferencované postoje k zahraničnej politike ČSR pod Benešovou záštitou, Benešova prináležitosť k socialistickému táboru alebo skrátka osobná averzia.

Protibenešovská opozícia v parlamente sa začala aktivizovať a oslovovať možných protikandidátov ministra zahraničia v zápolení o prezidentskú funkciu. Po tom, čo kandidatúru odmietol známy historik Josef Pekař, bankový magnát Jaroslav Preiss a politický matador Karel Kramář ju akceptoval iba podmienečne (do doby, kým sa nenájde iný protikandidát), padla voľba na Bohumila Němca. Bohumil Němec nepatril k prvorepublikovým politikom „prvej ligy“. Na sklonku 19. storočia bol aktívny v hnutí Omladiny a mladočeskom hnutí. V politickej kariére pokračoval po roku 1918 ako poslanec a senátor Národnej demokracie, s ktorou sa začiatkom 30. rokov nerozišiel v najlepšom. Němec mal v prvom rade povesť vynikajúceho odborníka. Zaraďoval sa medzi špičkových českých botanikov, pôsobil ako profesor na Univerzite Karlovej, kde v akademickom roku 1921 – 1922 dokonca zastával funkciu rektora.

Za roky vo vysokej štátnej funkcii si Beneš získal rešpekt a obdiv, ako aj množstvo politických a osobných nepriateľov.

Hladké zvolenie Beneša za prezidenta komplikovali predovšetkým názorové rozdiely vo vnútri agrárnej strany. Milan Hodža, prvý Slovák v premiérskom kresle, kde 5. novembra 1935 vystriedal Jana Malypetra, nedokázal za vzniknutej situácie garantovať Benešovi sľúbenú podporu všetkých agrárnikov, čo takmer viedlo k pádu vlády sotva mesiac po jej rekonštrukcii. Niektorí protibenešovsky naladení predstavitelia agrárnej strany Hodžu nabádali, aby sa proti nemu postavil sám, pričom rátali s podporou Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Pre Hodžu by to bol však obrovský hazard, ktorý sa mu v prípade fiaska mohol kruto vypomstiť. Napriek priateľským väzbám s Andrejom Hlinkom siahajúcich do čias monarchie, je nanajvýš otázne, či by mu hoc aj všetkých 33 ľudáckych hlasov stačilo. V dlhodobom horizonte ambiciózny Hodža po prezidentskom úrade nepochybne poškuľoval, avšak v danej chvíli sa cítil až príliš zaviazaný dohodou s Benešom a uvedomoval si zradnosť takýchto individualistických dobrodružných krokov.

 

Vyjednávač Rückl a jeho cesta na Slovensko

Slováci napokon v predvolebnom pokri predsa len zohrali dôležitú rolu. Ich kľúčový význam dobre chápal i Benešov agitačný tím na čele s hlavným vyjednávačom Janom Jiřím Rücklom. Rückl sa 1. decembra 1935 stretol na ružomberskej fare s Hlinkom a sondoval možnú podporu zo strany ľudáckych zástupcov v parlamente. Predseda HSĽS mu jednoznačnú odpoveď nedal. Rückl preto vycestoval do Spišskej Kapituly za Hlinkovým priamym nadriadeným v cirkevnej hierarchii, biskupom Jánom Vojtaššákom. Vojtaššáka sa snažil presvedčiť, že ateista Němec je pre slovenských katolíkov neprijateľný. Rücklov mandát v misii na Slovensku zvýrazňoval fakt, že vo svojom lobingu mal plnú podporu pápežského nuncia Francesca X. Rittera. Nuncius pred voľbami na osobnom stretnutí tlačil na slovenských biskupov Mariána Blahu, Michala Bubniča a Pavla Jantauscha (v zastúpení tajomníkom), aby vyvíjali všetko úsilie pre zvolenie Beneša. Biskupi, samozrejme, nevedeli voľbu bezprostredne ovplyvniť, no z titulu svojho postavenia mohli u Hlinku aspoň aktívne intervenovať. Prezidentská voľba teda jasne naberala náboženský podtón. Cirkev považovala socialistu (formálne však stále katolíka) Beneša oproti „bezbožníkovi“ Němcovi za menšie zlo, veriac, že niekdajšie rozpory medzi československým štátom a cirkvou sa už nezopakujú.  

Hlinka nebol osobne Benešovi veľmi naklonený a za najlepšieho kandidáta považoval Slováka Milana Hodžu, alternatívne agrárnika Jana Černého. Dňa 5. decembra 1935 sa stretol s favoritom prezidentských volieb priamo v Černínskom paláci a svoj odmietavý postoj k Benešovi čiastočne korigoval. V otázke jeho podpory ale zostával naďalej tajnostkársky. Hlinkove prelietavé stanoviská privádzali Rückla do rozpakov. Po správe od pravicovej časti agrárnej strany, že do volieb postavia Bohumila Němca, sa Hlinka vyjadril: „Budeme voliť i drevo, len nech to nie je Beneš.“ Politické kalkulácie tak očividne neustávali a pod vplyvom manévrovania ľudákov zákulisné napätie stúpalo. Andrej Hlinka videl v Edvardovi Benešovi bytostné stelesnenie ortodoxnej čechoslovakistickej línie, neuznávajúcej samobytnosť slovenského národa a právo na národnú emancipáciu v rámci ČSR vo forme autonómie. A to bol z pohľadu jeho perspektívnej podpory zásadný problém.

 

HSĽS v centre predvolebného zákulisia

Medzičasom sa Benešovi podarilo nakloniť na svoju stranu komunistov. Šance „malého veľkého muža“ československej politiky na prezidentský úrad opäť stúpli. Čas pred voľbou sa však neúprosne krátil a na vyjednávania s ľudákmi mu nezostávalo veľa priestoru. Hlinka sa do nemenných prísľubov nehrnul a finálny verdikt si ponechával na poslednú chvíľu. Dňa 17. decembra 1935, deň pred vypísanými voľbami, absolvoval posledný rozhovor s Benešom. Beneš sľúbil Hlinkovi výmenou za podporu v podstate to isté, čo podpredsedovi strany Jozefovi Tisovi – decentralizáciu štátnej moci, určitú formu autonómie, adekvátne zastúpenie pre Slovákov v úradoch štátnej správy a ústredných orgánoch, presadenie ľudáckych požiadaviek v oblasti školstva a amnestovanie Vojtecha Tuku, odsúdeného roku 1929 za vlastizradu. Paralelne s týmito rozhovormi sa protibenešovské krídlo HSĽS okolo Karola Sidora usilovalo získať stanovisko agrárnej strany k jej požiadavkám. Až negatívny postoj protibenešovských agrárnikov k okamžitému presadeniu Pittsburskej dohody do ústavy ráno 18. decembra 1935 nádeje na podporu Němca od ľudákov zmarili.

Klub poslancov a senátorov HSĽS chcel vo voľbách zaujať jednotné stanovisko a pred hlasovaním „naostro“ usporiadal internú generálku. Aj keď rôzne zdroje uvádzajú rôzne presné výsledky tohto vnútorného hlasovania, prevažná väčšina sa osvedčila za Edvarda Beneša. Hlinka, Sidor i ostatní Benešovi odporcovia tak museli ustúpiť a prispôsobiť sa hlasu majority. V tom čase ešte vo vnútri HSĽS navzdory silnému slovu Andreja Hlinku fungovali demokratické mechanizmy.

Benešovi zahrali do karát i ďalšie okolnosti. Bohumil Němec len niekoľko hodín pred voľbami svoju kandidatúru stiahol a otázkou tak zostávalo iba to, koľko poslancov a senátorov nakoniec jediného prezidentského adepta podporí a či získa potrebnú 3/5 väčšinu. Beneš, v snahe poistiť si podporu slovenských a maďarských strán, zaslal ich predstaviteľom krátko pred voľbou prostredníctvom Rückla list, kde národnostné strany ubezpečoval, že svoje prísľuby splní. Stopercentným zabezpečením podpory prelietavých strán chcel potvrdiť presvedčivé víťazstvo.

 

Benešov triumf

Prezidentská voľba sa uskutočnila 18. decembra 1935 krátko pred 11. hodinou vo Vladislavskej sále Pražského hradu za prítomnosti 440 hlasujúcich. Z prítomných odovzdalo hlas Edvardovi Benešovi 340 osôb, na 24 lístkoch sa objavilo meno Bohumila Němca (hoci svoju kandidatúru odvolal) a 76 lístkov (najmä od henleinovcov) zostalo prázdnych. Nový prezident napriek počiatočným obavám zaznamenal najpresvedčivejší výsledok v dejinách prezidentských volieb v období prvej republiky a predstihol aj svojho „učiteľa“ Tomáša Garrigue Masaryka (1920 – 284 hlasov, 1927 – 274 hlasov, 1934 – 324 hlasov). Vyšší zisk nedosiahol ani Emil Hácha v poslednej voľbe 30. novembra 1938 (272 hlasov). Benešova diplomacia dosiahla úspech, ktorý zatienil únavu zo špinavej predvolebnej kampane v zákulisí a v dobovej tlači. Politická hra o priazeň jednotlivých strán sa skončila k jeho spokojnosti.

Nádeje vkladané do nového prezidenta však mnohých podporovateľov prudko sklamali. Tiso, ktorý v kruhoch HSĽS azda najväčšmi propagoval voľbu Beneša za prezidenta, neskôr trpko skonštatoval: „Predpokladal som, že Beneš je čestný politik. Mýlil som sa. Veril som, že keď aj nie všetky sľuby vyplní, ale že sa aspoň pokúsi ich vyplniť... Veril som, že Beneš zmení starú nespravodlivú českú politiku. Mýlil som sa i v tomto!“ Evidentné skormútenie z nenaplnených túžob lomcovalo aj ďalšími ľudákmi, ktorí dúfali, že Beneš posunie riešenie slovenskej otázky pozitívnym smerom. Druhý československý prezident zo svojej mocenskej pozície ale neprejavil enormnejší interes splácať politickú hypotéku, vybratú pred 18. decembrom 1935. Aspoň nie v takej podobe, v akej ju požadovali predstavitelia autonomistického hnutia.

Nesplnenie predvolebných sľubov malo následne fatálne dôsledky z hľadiska lojality HSĽS (a tým pádom i značnej časti slovenskej spoločnosti, ktorú reprezentovala) k ČSR. Prehlbujúca sa nedôvera k hradnej politike na čele s novým prezidentom viedla k ešte väčšiemu odcudzeniu sa ľudákov a ich voličstva od idey spoločného česko-slovenského štátu. Z ignorovania autonomistických požiadaviek v konečnom účtovaní profitovali znova ľudáci. Neochotu prezidenta Beneša pomôcť autonomistom v kladom vybavení predkladaných návrhov personifikovali do vzťahu k ČSR, ktorú koncom 30. rokov už nepovažovali za jediný možný útvar, s ktorým je život Slovákov osudovo spätý.

Nesplnenie predvolebných sľubov malo následne fatálne dôsledky z hľadiska lojality HSĽS k ČSR. Z ignorovania autonomistických požiadaviek v konečnom účtovaní profitovali znova ľudáci.

Podobne aj pre komunistov bolo zahlasovanie za Beneša obyčajnou politickou vypočítavosťou. Po tom, ako Komunistická strana Československa upustila od myšlienky postaviť do volieb vlastného kandidáta (rovnako ako v roku 1934 sa rátalo s Klementom Gottwaldom), podporila Beneša iba podmienečne výmenou za prepustenie vedúcich komunistických aktivistov z väzenia. V deň volieb vydal Ústredný výbor KSČ deklaráciu, v ktorej vysvetľoval svoje rozhodnutie pragmatickými pohnútkami – zmariť víťazstvo kandidáta „reakčnej pravice“. Ani v prípade komunistov tak odovzdané lístky neboli reálne hlasmi za niekoho, ale skôr proti niekomu.

Na rezultáte to však nič nezmenilo. Dňa 18. decembra 1935 Edvard Beneš zložil prísahu a na necelé tri roky sa stal československým prezidentom. Vtedy mu akiste ani vo sne nenapadlo, za akých potupných okolností bude musieť v októbri 1938 abdikovať a z republiky utiecť pred pazúrmi expandujúceho nacizmu na Západ...


prvá československá republikabenešmasarykhlinka



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Anton Hruboň

PhDr. Anton Hruboň, PhD., absolvent odboru história na FHV (dnes FF) UMB v Banskej Bystrici. Pôsobí ako odborný asistent na Katedre európskych kultúrnych štúdií FF UMB. Venuje sa dejinám Slovenska v 20. storočí, najmä ich spoločensko-politickým a vojenským aspektom. V širších európskych súvislostiach skúma fašistické, národnosocialistické a nacionalistické organizácie, totalitné ideológie, vybrané problémy kultúrnych dejín a menšinových komunít s dôrazom na stredoeurópsky priestor.

Pozrite si tiež


Krvavá cesta Grécka k nezávislosti

14.9.2019 | Maroš Melichárek

Každý národ má svoje mýty, legendy i hrdinov. Z obyčajných ľudí sa stávajú hrdinovia po tom, ako vykonajú významné skutky. Tak tomu bolo i v prípade Grékov v 19. storočí.            Mená ako Georgios Karaiskakis,...

  • 1103
  • 0