Manželstvo, rozvod i milenky - ženy v živote Napoleona Bonaparteho

Publikované v Historická revue č. #, str#


15.8.2019 | Michal Habaj

Už od Napoleonových deviatich rokov bolo jasné, že z neho ako štipendistu vojenského učilišťa v Brienne vyrastie vojak. Málokto by si však dovolil tvrdiť, že v armáde urobí oslnivú kariéru. Takisto by sa našlo len málo takých, ktorí by mu predpovedali veľké úspechy u žien.


Keď v roku 1785 prišiel ako mladý šestnásťročný podporučík k svojmu pluku do Valence, nemal peniaze, nevedel tancovať a nedalo sa o ňom povedať, že by bol pekný či vysoký. Napoleon však mal bezpochyby charizmu. Pozývali ho k sebe najvýznačnejšie rodiny v meste. V jednej z nich sa zahľadel do mladučkej Caroline Colombierovej. Ako mladý podporučík však v tom čase ešte vystupoval hanblivo a bál sa ju čo i len pobozkať. Po Caroline sa začal za dievčatami obzerať stále častejšie. Začal tiež chodiť na hodiny tanca. Tanec však neobľuboval a dobrým tanečníkom sa nikdy nestal. Možno aj preto ho niektoré mladé ženy odmietli.

Márne sa snažil napríklad získať ľúbostnými listami akúsi „Emmu“, ktorej priezvisko nepoznáme. Jeho listy vyžarovali vášeň a prudké city. Keď ho táto neznáma „Emma“ vytrvalo odmietala, Napoleon jej napísal: „Slečna, som zúfalý z toho, že som sa Vám zneľúbil. Je to pre mňa najväčšie nešťastie, aké si moja fantázia dokáže predstaviť.“ Išlo však stále len o nesmelé pokusy priblížiť sa k opačnému pohlaviu. Vôbec prvýkrát strávil noc so ženou až v novembri 1787 v Paríži. Nezažil pritom žiadnu romantickú príhodu. Napoleon jednoducho v jednej z parížskych uličiek neďaleko Palais-Royal neodolal prostitútke.

Joséphine de Beauharnais - najväčšia láska Napoleonovho života (wikipedia.org)

 

Prvé lásky mladého Napoleona

Už romantickejšie prebehol vzťah, ktorý zažil v júni 1788, keď sa pripojil k svojmu pluku v Auxonne. Miestny vojenský komisár Naudin pozýval Napoleona priateľsky a zároveň naivne k sebe domov, kde sa Korzičan zahľadel do jeho manželky madame Naudinovej. Netrvalo dlho a dom Naudinovcov navštevoval vždy, keď manžel odišiel z domu. Napoleon si aj neskôr začínal s vydatými ženami a ich manželov už ako vplyvný muž zamestnával rôznymi „nevyhnutnými“ úlohami, len aby ich dostal z domu. Keď pomer ukončil, zvykol byť k svojim bývalým milenkám štedrý, z čoho profitovali aj ich manželia. Z Naudina tak Napoleon – už ako cisár – spravil generálneho intendanta Invalidovne v Paríži.

Ďalšie skúsenosti so ženami získaval Napoleon veľmi rýchlo. Dvoril sa viacerým naraz a pomerne rýchlo ich striedal. Podobne rýchlo tiež napredoval v rebríčku vojenských hodností. Po tom, čo potlačil 18. decembra 1793 protirevolučné povstanie v Toulone, získal už hodnosť brigádneho generála. V roku 1795 ho už nájdeme v pozícii divízneho generála a krátko na to sa stal veliteľom „talianskej“ armády v Nice. Vysoké hodnosti mu dobýjanie žien bezpochyby uľahčovali. Krátko po jeho odchode na juh sa spoznal postupne so ženami, ktoré v jeho živote zohrali významnejšiu úlohu. Najskôr neodolal krásnej madame Turreauovej, ktorá sprevádzala svojho manžela, dôstojníka, do Nice. Druhou ženou bola Désirée Claryová. Zoznámil sa s ňou v rodine obchodníka s hodvábom z Marseille, kam ho priviedol jeho brat Joseph.

Claryovci mali dve dcéry: Júliu a Désirée. Joseph si nahovoril a nakoniec aj zobral Júliu. Napoleon brata takmer nasledoval. Zaľúbil sa do šestnásťročnej Désirée a zasnúbili sa. V súkromí ju volal Eugénia a neskôr ju veľmi nežne popísal slovami: „Eugénia bola ako pieseň slávika alebo paisellova hudba, ktorú dokážu vychutnať iba citliví ľudia, lebo priemernému poslucháčovi nič nehovorí, ale jej melódia vášnivo vzrušuje všetkých, ktorí sú schopní silných zážitkov.“ Napoleonovo srdce však patrilo Désirée, iba kým bol s ňou. Po odchode do Paríža posielal snúbenici listy stále zriedkavejšie. Úplne však na ňu nezabudol. Vždy sa o ženy, ktoré preňho v minulosti boli dôležité, staral. Désirée chcel najskôr zaistiť budúcnosť s generálom Leonardom Duphotom.

Keď však Duphota na konci roku 1797 zabil v Ríme dav, vydala sa dievčina o rok neskôr za generála Bernadotta. Ten Napoleona neznášal. Žiarlil naňho dokonca dvojnásobne. Nezmieril sa s Napolenovým vzťahom s jeho ženou a tiež mu závidel jeho úspechy a kariéru. Naopak Napoleon ho vždy kvôli Désirée podporoval. Urobil z neho maršala a knieža de Pontecorvo, nebránil mu, ani keď Bernadotte dostal šancu vládnuť vo Švédsku. Predstava Désirée ako budúcej kráľovnej sa mu naopak páčila. Po tom, čo sa s ňou v roku 1796 rozišiel, niesol sa Napoleonov život v Paríži v znamení jeho životnej lásky – Joséphine de Beauharnais.

Thérésa Tallienová - parížska diva z konca 18. storočia (wikipedia.org)

 

Manželka Joséphine - Napoleonova životná láska

Svoju manželku a zároveň veľkú lásku Joséphine stretol Napoleon prvýkrát v najvyhlásenejšom parížskom salóne Thérése Tallienovej. Tu sa stretávali významní ľudia celého Paríža. Hostiteľka sa im pritom snažila všemožne starať o zábavu. Hosťom nechávala predvádzať erotické scény z antickej mytológie a raz sa táto matka šiestich nemanželských detí dokonca nechala hosťom priniesť nahá na striebornom podnose. Paríž šokovala aj inými spôsobmi. V opere sa napríklad objavila len v tigrej koži. Napoleona do jej salónu pritiahla snaha stretnúť sa s dôležitými mužmi francúzskej politiky.

Po prvom stretnutí s Joséphine si Napoleon zapísal: „Nebol som síce nevnímavý voči ženským pôvabom, ale ženy ma do tej doby nijako nerozmaznávali. Vzhľadom k svojej povahe som bol v jej spoločnosti nanajvýš nesmelý. Pani de Beauharnais bola prvá, ktorá mi dodala trocha odvahy. Jedného dňa, keď som sedel vedľa nej pri stole, povedala niečo veľmi lichotivé o mojich vojenských schopnostiach. Táto pochvala ma opojila. Hovoril som už iba s ňou a nepohol som sa od nej. Bol som do nej vášnivo zamilovaný a naša spoločnosť to vedela dávno predtým, než som sa o tom vôbec odvážil povedať jediné slovo.“

Joséphine, celým menom Marie Josephe Rose, už nebola pri svojom stretnutí s Napoleonom naivnou a neskúsenou ženou. Bola od neho o šesť rokov staršia a mala za sebou celkom pohnutý život. Vyrastala na Martiniku (Martinique), kde žila až do svojich pätnástich rokov. Vtedy si ju vyhliadol vikomt Beauharnais za manželku pre svojho syna, nenapraviteľného sukničkára Alexandra. V Paríži získal mladý Beauharnais takú zlú povesť, že mal problém nájsť si manželku. Krátko po Joséphininom príchode do Paríža sa mladý pár 13. decembra 1779 zosobášil. Žiadna vytúžená zmena v správaní však u mladého Alexandra nenastala. Spoločnú domácnosť opustil už v apríli a aj naďalej sa venoval iným ženám. Asi preto, že sám bol nepoučiteľný záletník, neveril ani svojej žene a nechal Joséphine prísne strážiť.

Napoleon korunuje Joséphine za cisárovnú (wikipedia.org)

 

Jeho búrlivý život ho však napokon úplne vylúčil zo spoločnosti. Alexandre sa potom nechal najať ako dobrovoľník v kolóniách a ženu opustil. Zanechal ju samu s dvoma deťmi. Joséphine našla po jeho úteku útočisko v kláštore Pentemont. Na vlastné prekvapenie sa v kláštore stretla so ženami z najvyššej spoločnosti, ktoré sa sem utiahli unavené zo svojich manželov. Tie ju opäť vtiahli do spoločenského života. Nechala sa rozviesť a na istý čas sa vrátila na Martinik. Keď sa vrátila do Paríža, stretla sa s iným svetom než bol ten, ktorý opustila. Revolúcia zmenila dovtedajšiu spoločnosť od základov. Bastila bola dobytá, šľachta bez postavenia a kráľ pod gilotínou. Ona sama sa tiež ocitla v nebezpečenstve. Zapálení revolucionári ju podozrievali zo spolupráce s rojalistami a v roku 1794 ju aj zatkli. Skončila v kláštore Carmes, neslávne známom popravisku Robespierrovho teroru.

Ani Joséphine by smrti neušla, nebyť náhody. V deň, keď vyvolali jej meno a mala odísť na popravisko, ležala v horúčkach v cele. Kati ju videli prakticky už mŕtvu, a to jej zachránilo život. Keď sa na konci júla 1794 konečne skončil Robespierrovou smrťou teror, šarmantná kreolka Joséphine sa vrátila do života. Obklopilo ju množstvo mužov. Najskôr sa stala milenkou mocného člena direktória Paula Barrasa. Potom sa v salóne madame Tallienovej objavil Bonaparte. Len ťažko ju mohol očariť vzhľadom. Spisovateľ Stendhal vnímal Napoleona ako chudé a podivuhodné stvorenie a popísal ho slovami: „Človek by ťažko uhádol, že ide o vojaka; nebolo v ňom nič rázneho, chvastavého, vychvalovačného ani hrubého.“ Mal však silnú vôľu a dokázal si ľudí získať, podobne aj Joséphine. O jej pocitoch sa dočítame v liste z tohto obdobia, ktorý písala priateľke: „Hĺbka citu, o ktorom hovorí so silou, ktorá mi nedovolí pochybovať o jeho úprimnosti, by sa mi mala vlastne páčiť, pritom je to ale práve to, čo mi doteraz bráni dať mu moje slovo.“

Napoleon dokázal byť veľmi presvedčivý, nadšený a pre svoju vec absolútne zaujatý. Do Joséphine sa zamiloval tak, ako sa mu to dovtedy nikdy nestalo. Nevšimol si však, že ona ho nemiluje. Požiadal ju o ruku a Joséphine sa nechala presvedčiť. Zobrali sa 8. marca 1796. Aby skryli veľký vekový rozdiel, Napoleon si na svadobnej zmluve pridal rok a pol a Joséphine si štyri roky ubrala. Strávili spolu len 36 hodín a Napoleona už volali povinnosti veliteľa do severného Talianska. Zatiaľ čo po odchode na bojisko vyhrával bitku za bitkou, Rakúšanov porazil pri Lodi, Castiglione či Rivoli, v Paríži u manželky prehrával. Hneď po jeho odchode sa obklopila luxusom a mužmi. Napoleon sa jej zbytočne v listoch vyznával: „Žiť pre Joséphine! To je môj jediný životný cieľ. Snažím sa dostať do tvojej blízkosti, umieram túžbou sa ti priblížiť.“ Napoleon prehováral svoju manželku, aby prišla za ním do Milána. Joséphine dlho odmietala, keď jej však došli výhovorky, nemala na výber. Pribalila si však so sebou na cestu aj svojho milenca. Napoleon bol zamilovaný a slepý, nevidel a hlavne nechcel vidieť, čo sa okolo neho deje. Do uší sa mu dostávali reči a aj jeho bratia sa mu snažili otvoriť oči. Všetko márne.

Musel prejsť prvý ošiaľ jeho lásky, aby videl, že Joséphine sa nespráva ako verná manželka. Medzitým vytlačil Rakúšanov zo severného Talianska a vrátil sa do Paríža. Po svojom návrate navrhol Napoleon Direktóriu prostredníctvom Talleyranda expedíciu do Egypta, ktorou by sa Francúzsku otvoril Orient. Expedíciu schválili a práve v Egypte, keď k Napoleonovi prúdili ďalšie zvesti o správaní jeho manželky, generál pochopil, že ho žena podvádza. Od tohto momentu sa ich vzťah značne zmenil. Joséphine sa zľakla, že by ho mohla stratiť a po jeho návrate na konci roka 1799 sa ho pokúsila udobriť slzami. Napoleon jej neodolal, lebo ju miloval, sám však prestal byť od ťaženia do Egypta verným manželom.

Do vzťahu Napoleona a Márie Walewskej vkladali Poliaci veľké nádeje (wikipedia.org)

 

Napoleonove milenky

V Egypte si Napoleon konečne priznal, že svojej žene veriť nemôže a sám začal vyhľadávať milenky. Ženy striedal veľmi rýchlo. Vyberal si pritom najmä štíhle dievčatá s malými rukami a jemnými nohami, najlepšie ak boli citlivé a poddajné. Ako milenec si však dobrú povesť nezískal. Neustále šetril časom a jeho prístup k ženám bol často až príliš priamy. Prozaik Stendhal jeho správanie k ženám opísal nasledovne: „Cisár, ktorý pri sebe obvykle nosil svoj kord, sedel pri stole a podpisoval nekonečné dekréty. Keď sa u neho objavila nejaká dáma, požiadal ju, aby na neho počkala v posteli, bez toho, aby sa obzrel od svojho pracovného stola. O niečo neskôr ju vyprevadil so sviečkou v ruke zo svojej izby a vrátil sa k svojej práci, k ďalšiemu čítaniu a podpisovaniu nekonečných dekrétov. Hlavná časť takej schôdzky netrvala viac ako tri minúty. Návštevníčky, ktoré po týchto troch minútach posielal preč, bývali jeho chovaním pobúrené...“ Tráviť „noci“ s Napoleonom možno nebývalo príjemné, o ženy však nemal núdzu, lebo býval k svojim milenkám štedrý.

Neboli to však vždy len flirty na jednu noc. Niektoré pomery trvali aj niekoľko rokov a boli natoľko intenzívne, že starnúca Joséphine na mladšie ženy v Napoleonovej blízkosti žiarlila. Už v Egypte, kde sa dozvedel o správaní svojej manželky, sa zoznámil s Pauline Fourésovou. Modrooká Pauline s dlhými plavými vlasmi prišla do Egypta prezlečená za muža so svojím manželom, mladým dôstojníkom. Odkedy ju Napoleon zbadal prvýkrát v tábore, trávili spolu veľa času. Najskôr sa vídali, len keď nebol manžel prítomný, postupne ho však nedočkavý Napoleon vyštval z Egypta a svojej milenke kúpil palác. Pomer trval osem mesiacov a Joséphine stratila kvôli nemu dovtedajšiu sebaistotu.

Napoleonov rozvod na obraze Henriho-Fréderica Schopina (wikipedia.org)

 

V samotnom Paríži si Napoleon vyhliadol v divadle mladučkú herečku Marguerite Joséphine Weimarovú, známu skôr pod menom Georgina. Pomer s ňou udržiaval od roku 1802 až do svojej korunovácie v roku 1804. V tom čase to nebol jeho jediný pomer. Jeho rodina sa totiž snažila čo najviac obmedziť vplyv Joséphine na Napoleona, preto ho úmyselne obklopovala krásnymi ženami. Takto sa do jeho života dostala svetlovlasá kráska s modrými očami Antoinette Duchâtelová. Začal si s ňou v roku 1803. Nesmierne ho priťahovala, na čo Joséphine začala až chorobne žiarliť. Napoleona sledovala, až kým ho s Antoinettou neprichytila. Napoleon sa však krásnej Antoinetty ani potom nevzdal. A keď už Duchâtelovej pozícia vyzerala neotrasiteľne, prepočítala sa v Napoleonových citoch k manželke. Snažila sa ju totiž na verejnosti pokoriť, čo Napoleon nezniesol. Jeho listy prezrádzajú, že Joséphine napriek všetkému stále miloval a tento pomer ukončil.

V rokoch 1805 – 1807 nadviazal cisár nový pomer s Janovčankou Carlottou Gazzaniovou. O kráse tejto dvadsaťtriročnej brunetky sa nedá pochybovať, jedna z dvorných dám ju popísala slovami: „Nikdy som nevidela krajšie oči, krajšie rysy a pôvabnejšiu harmóniu celej tváre.“ Dva roky strávila s cisárom v paláci Tuileries, kde oficiálne plnila funkciu predčítačky Napoleonovej manželky Joséphine. Takéto predčítačky sa pri Napoleonovi pravidelne striedali a nebolo ani potrebné, aby vedeli perfektne po francúzsky. Ďalšou takou predčítačkou sa stala Eleonore Dénuelle de la Plaigne. Ich vzťah bez citu tentoraz korunoval Napoleonov prvý syn Léon. Ako nemanželské dieťa ho nemohol spraviť svojím nástupcom, ale zaopatril ho slušnou rentou. Z Léona vyrástol pravý opak svojho otca. Bol to síce vysoký a pekný muž, ale úplne mu chýbala Napoleonova činorodosť a pracovitosť. Léona pohltil hazard a v roku 1838 skončil vo väzení pre dlžníkov.

Najvážnejšou Napoleonovou mimomanželskou známosťou bola bezpochyby Mária Walewská. Po Joséphine v nej našiel svoju druhú životnú lásku. S blonďavou Poľkou sa zoznámil v novembri 1807, keď vtrhol do Poľska, aby predišiel ruskému útoku. Vo Varšave ho Poliaci obklopili najkrajšími ženami. Dúfali, že ak si nejakú vyberie, ľahko ho presvedčia, aby obnovil poľský štát. Napoleon sa skutočne zapozeral do 22-ročnej manželky sedemdesiatročného grófa Walewského. Jeho prvé pozvania grófka odmietla, čo ho prinútilo ju dobývať. Bol zvyknutý, že ženy reagujú už na jeho prvé pozvania. Mária však bola výzva, posielal jej listy a dary. Keď konečne Napoleona navštívila, tak sa rozplakala, že ju, už úplne zamilovaný, prepustil, ale hneď na druhý deň jej napísal: „Mária, moja sladká Mária, moja myšlienka patrí Tebe! Mojím najtúžobnejším prianím je opäť Ťa uvidieť. Prídeš znova, však?“

Mária nakoniec Napoleonovi podľahla a cisár s ňou trávil všetok voľný čas. Grófka ho tiež milovala. Opustila svojho manžela a v roku 1808 odcestovala za Napoleonom do Paríža. Svojmu okoliu sa zverila: „Všetky moje myšlienky začínajú u neho a vracajú sa k nemu. Je moje všetko, moja budúcnosť a môj život!“ Napoleon si na nej cenil jej diskrétnosť. V Paríži žila utiahnuto. Cisára navštevovala až po polnoci a opúšťala ho pred úsvitom. Keď ju v roku 1809 po porážke Rakúšanov zobral so sebou na vyjednávania do Schönbrunnu, Mária mu oznámila, že je tehotná. No zatiaľ čo mu v Poľsku porodila syna Alaxandra, Napoleon rozohral v Paríži novú sobášnu hru. Mária mu síce dala syna, ale opäť nemohol byť ako nemanželské dieťa legitímnym dedičom. S Joséphine Napoleon nemal žiadne dieťa a pri jej veku sa to už ani nedalo očakávať. Preto sa 15. decembra 1809 s cisárovnou rozviedol a začal si hľadať novú manželku. Tentoraz už chcel ženu z niektorého z významných európskych panovníckych rodov.

Mária Luisa s Napoleonovým vytúženým legitímnym potomkom (wikipedia.org)

 

Druhá manželka – Mária Luisa

Nájsť si vznešenú ženu, ktorá by spĺňala aj estetické predpoklady, nebolo ľahké. Vybral si dcéru svojho dlhoročného nepriateľa, rakúskeho cisára Františka I. z habsbursko-lotrinskej dynastie. Aj keď spočiatku František protestoval, lebo nechcel dať dcéru rozvedenému mužovi, v snahe o upevnenie mieru napokon k svadbe privolil. Obrad sa uskutočnil 11. marca 1810 v augustiánskom kostole vo Viedni per procurationem, teda v zastúpení. Napoleona pred oltárom zastupoval arcivojvoda Karol s tým, že v Louvri sa 1. apríla konala svadba opätovne, tentoraz aj s Napoleonom. Kým sa Mária Luisa dostala z Viedne do Paríža, Napoleon chystal pre novú manželku kolekcie luxusných šiat a jej komnaty v Tuileries nechal zariadiť podľa poslednej módy. Zároveň ju počas celej cesty sprevádzal svojimi listami. Keď sa Máriin sprievod priblížil k Parížu, šiel jej naproti. Hneď prvú noc strávili spolu. Neskôr si vo vyhnanstve na ostrove Svätá Helena na cisárovnú spomínal ako na nenásytnú milenku. Spokojná bola aj Mária Luisa. Onedlho po príchode do Paríža písala svojmu otcovi o jeho dávnom nepriateľovi: „Zistila som, že keď ho človek lepšie spozná, dokáže byť veľmi ústretový, má v sebe čosi pútavého a zvláštneho, čomu sa dá ťažko odolať. Som presvedčená, že s ním povediem veľmi spokojný život...“

Francúzi, samozrejme, tiež porovnávali starú a novú cisárovnú. Treba povedať, že Joséphine bola populárnejšia. Napoleonovi však jeho nová manželka vyhovovala a ešte viac si ho k sebe pripútala, keď mu konečne porodila legitímneho nástupcu. Vzťah však vydržal, len kým sa Napoleon držal pri moci. Po tom, čo ho porazila protinapoleonská koalícia v bitke národov pri Lipsku v októbri 1813 a Napoleona poslali do vyhnanstva na ostrov Elba, sa mu Mária Luisa otočila chrbtom. Vyhovela žiadosti svojho otca Františka I. a vrátila sa aj so synom do Viedne. Napoleon jej aj naďalej posielal listy. No vďaka zákulisnej politike rakúskeho kancelára Metternicha ich Mária Luisa nikdy nedostala.

Po pobyte na Elbe a bitke pri Waterloo skončil Napoleon v osemtisíc kilometrov vzdialenom vyhnanstve na ostrove Svätá Helena. Posledné roky jeho života mu spríjemňovali ženy jeho bývalých dôstojníkov, ktorí Napoleona sprevádzali. Zaľúbenie tiež našiel v iba 16-ročnej Betsy Balcombeovej, dcére miestneho britského kolonistu. Briti sa mu jeho pobyt snažili postupne stále viac sťažiť. Jeho pohyb po ostrove kontrolovalo 2 280 mužov, z toho 500 dôstojníkov. Návštevy mohol prijímať len obmedzene. Až do svojej smrti 5. mája 1821 už žiadnu skutočnú lásku nenašiel. Ženy jeho života, až na Máriu Luisu, na neho však nikdy neprestali myslieť. Joséphine či Antoinette Duchâtelová ho aj naďalej milovali. Grófka Walewská dokonca uvažovala odísť za Napoleonom na Svätú Helenu. Od anglického kráľa Juraja III. si vyprosila povolenie navštíviť ostrov. Plánovala vyplávať v júli 1817, no nedostala sa ďalej ako po Paríž. Od pôrodu Napoleonovho syna sa jej zdravotný stav neustále zhoršoval. Pár mesiacov po plánovom odchode na Svätú Helenu, 10. decembra 1817, vo veku iba 28 rokov zomrela. Napoleon tak musel posledné roky stráviť bez svojich životných lások.


napoleonmilenkymanželky



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Michal Habaj

Mgr. Michal Habaj, PhD., pôsobí ako odborný asistent na Katedre histórie na UCM v Trnave. Zaoberá sa obdobím staroveku so zameraním na staroveký Predný východ, hlavne na obdobie achajmenovskej Perzie.

Pozrite si tiež


Ako sa nám žilo v 80. rokoch?

14.11.2019 | Miroslav Londák

Ani sa nám nechce veriť, že tomu bude už 30 rokov, ktoré utiekli ako voda, od toho významného medzníka slovenských i československých dejín, ktorým sa stala Nežná revolúcia. A tak už i s istým časovým odstupom sa môžeme...

  • 860
  • 4

Pád Berlínskeho múru

9.11.2019 | Petr Blažek

Keď sa pred niekoľkými rokmi britský historik Timothy Garton Ash zaoberal doterajšími prístupmi a literatúrou k téme stredoeurópskych revolúcií roku 1989, vyzdvihol pluralitu rôznych výkladov zrútenia komunistických režimov:...

  • 407
  • 3

Napoleon Bonaparte ako kráľ revolúcie?

8.11.2019 | Maran Hochel

Štátny prevrat? Uchvatiteľský čin v politike? Pokus o legitimizáciu nelegitímneho? Takto vošli do dejín udalosti, ktoré sa odohrali vo Francúzsku 9. a 10. novembra 1799, podľa revolučného kalendára 18. – 19. brumaira („mesiaca...

  • 666
  • 5