Návštevy Márie Terézie v Bratislave

Publikované v Historická revue č. 2/2016, str. 56 - 63


Hoci sa Bratislava stala v roku 1541 novým hlavným mestom Uhorska, niektoré atribúty skutočného politicko-administratívneho centra krajiny jej chýbali. Tým najdôležitejším bola neprítomnosť panovníka a jeho dvora, ktorý trvalo sídlil vo Viedni, prípadne v Prahe. Do Bratislavy prichádzali habsburskí panovníci iba kvôli korunováciám a zasadnutiam snemu. Výnimku predstavovala len Mária Terézia, ktorá po roku 1766 pravidelne navštevovala mesto z osobných a rodinných dôvodov.


V decembri 1740 sa v smútočne vyzdobenom farskom Kostole sv. Martina konali trojdňové zádušné pobožnosti, ktorými sa obyvatelia hlavného mesta Uhorska symbolicky rozlúčili so zosnulým cisárom Karolom VI. Krajina po náhlej smrti panovníka ostala bez mužského následníka trónu, s prázdnou pokladnicou a nepočetnou, nedostatočne vyzbrojenou a vycvičenou armádou. Viacerí európski panovníci sa preto necítili viazaní uznaním pragmatickej sankcie a predložili svoje územné požiadavky, ktorých splnenie by znamenalo rozpad monarchie. V zložitej medzinárodnej a vnútropolitickej situácii získalo pre mladú dedičku trónu mimoriadny význam Uhorsko, ktoré jej ako jediné mohlo poskytnúť vojenskú a finančnú pomoc. Mária Terézia preto nestrácala čas a už v januári 1741 zvolala zasadnutie snemu, aby požiadala uhorské stavy o podporu a nechala sa korunovať za uhorskú kráľovnú.

 

Kráľ zomrel, nech žije kráľovná

Dlho očakávaný snem sa začal 18. mája 1741, dátum korunovácie sa po zdĺhavých rokovaniach stanovil na 25. júna 1741. Dva týždne pred korunováciou sa z Viedne do Bratislavy začalo sťahovať množstvo ľudí a batožiny. Panovnícka rodina, zatiaľ bez nedávno narodeného následníka trónu, sa vydala na cestu 19. júna. Malá arcivojvodkyňa Mária Anna sa plavila osobitnou loďou do Petronellu, odtiaľ ju ešte v ten istý deň previezli na hrad do Bratislavy. Mária Terézia s manželom absolvovali zvyčajnú cestu cez Petronell a Wolfsthal, aby sa nasledujúci deň mohla na rakúsko-uhorskej hranici stretnúť s delegáciou uhorských stavov.

Po slávnostnom uvítaní nasledoval triumfálny príchod do Bratislavy. Panovníčkin sprievod početnosťou a výpravnosťou pravdepodobne prevýšil všetko, čo obyvatelia mesta dovtedy videli. Očitý svedok napočítal 133 kočov, väčšinu z nich ťahali tri páry koní, 722 osôb rôzneho stavu na koňoch a 71 nádherne vystrojených koní bez jazdcov. Pohľad na mladú kráľovnú vyvolával v ľuďoch nadšenie a neustále jej volali na slávu. Zvedavci obsadili nielen okná, ale aj strechy domov, ktoré sa nachádzali na trase sprievodu. Po príchode na hrad jágerský biskup Gabriel Anton Erdődy odslúžil v hradnej kaplnke Te Deum Laudamus, po ktorom sa Mária Terézia utiahla do svojich súkromných komnát. Ľudová zábava za zvukov hudby pokračovala v uliciach mesta až do noci.

Korunovácia Márie Terézie

Korunovačná slávnosť sa začala 25. júna v skorých ranných hodinách. Členovia dolnej tabule sa už o šiestej stretli v budove snemu a pod vedením kráľovského personála sa odobrali do Kostola sv. Martina, aby zaujali svoje miesta na drevenej tribúne zhotovenej na túto príležitosť. Krátko po nich sa do kostola dostavili aj uhorskí cirkevní hodnostári. O hodinu neskôr sa slávnostne vyobliekaní magnáti zhromaždili pred palácom palatína a spoločne sa vybrali po kráľovnú. Korunovačný sprievod sa pohol z hradu o ôsmej hodine. V jeho čele sa na nádherne vystrojených koňoch niesli uhorskí magnáti a kráľovnini dvorania, čestné miesto pred kráľovnou zaujal uhorský palatín Ján Pálffy, herold krajiny a kráľovský stajník František Esterházy, ktorý v ruke držal obnažený meč. Za nimi sa na otvorenom dvojkolesovom koči s baldachýnom viezla Mária Terézia, nasledoval koč s dvornými dámami, kráľovský koč a nádherne vystrojený čierny kôň, na ktorom kráľovná vyšla na korunovačný pahorok. Sprievod uzatvárali členovia dvora s uhorskými magnátmi a kráľovskí jazdci.

Trasa sprievodu viedla okolo Pálffyho záhrad k Michalskej bráne a odtiaľ popri mestských hradbách k Vydrickej bráne a ku Kostolu sv. Martina. Ozbrojení mešťania vytvorili od Michalskej brány až po Kostol sv. Martina slávnostný špalier, všade sa tlačil ľud a neustále volal kráľovnej na slávu. Mária Terézia, podobne ako jej mužskí predkovia, absolvovala po obradoch v chráme obvyklú korunovačnú cestu, počas ktorej vykonala tradičné obrady a ceremónie. (O bratislavských korunováciách viac v HR 3/2015). Po skončení všetkých povinností sa panovníčka vrátila na hrad, kde sa konala slávnostná hostina za účasti členov jej rodiny, ostrihomského arcibiskupa Imricha Esterházyho, palatína J. Pálffyho a ďalších významných hostí. Zábava pokračovala aj v uliciach mesta. Pred hradným palácom sa piekol vôl pre vojakov, pre obyvateľov mesta sa na bratislavských predmestiach pripravili pečené voly a fontány s vínom.

Mária Terézia ostala v Bratislave aj po skončení korunovačných slávností, keďže získaním koruny sa jej poslanie v hlavnom meste Uhorska zďaleka nenaplnilo. Uhorský snem pokračoval v rokovaní o jej požiadavkách a stále naliehavejšou sa stávala aj otázka uhorskej pomoci v boji o zachovanie celistvosti podunajskej monarchie. Vďaka niekoľkomesačnému pobytu viedenského dvora sa Bratislava stala dočasným centrom celej monarchie. Mária Terézia tu vybavovala každodenné panovnícke povinnosti, presťahovala sa sem väčšina dvorských úradov a aj časť vyslancov akreditovaných pri dvore. Prítomnosť dvora dodala lesk aj spoločenskému a náboženskému životu v meste. Kráľovná usporadúvala na hrade hostiny pre uhorských magnátov a niektorých z nich poctila aj svojou návštevou v ich neďalekých palácoch. František Lotrinský, nezaťažený vladárskymi povinnosťami, spolu s bratom Karolom a uhorskými šľachticmi trávil čas poľovačkami v okolí mesta. Panovníčka preukázala svoju priazeň aj bratislavským mešťanom a spolu so svojím manželom a švagrom navštívila na pozvanie streleckej spoločnosti strelnicu v mestskej priekope. Hoci mal panovnícky pár k dispozícii hradnú kaplnku, kde františkáni každodenne slúžili omše a pobožnosti, príležitostne navštevoval aj kostoly v meste.

Snem sa skončil 11. októbra 1741 slávnostným Te Deum v Kostole sv. Martina. Mária Terézia však ostala v meste ešte ďalšie dva mesiace. Na konci pobytu veľkolepo oslávila svoje meniny a na jej žiadosť sa uskutočnila slávnostná procesia v uliciach mesta, ktorou sa mala vyprosiť Božia pomoc pre jej armádu v pokračujúcich bojoch. Po odchode Františka Lotrinského a jeho brata k vojsku do Čiech sa panovníčka s deťmi presťahovala do arcibiskupského paláca v meste. Na hrade sa začalo veľké balenie a sťahovanie. Smerom do Viedne odišlo množstvo lodí a kočiarov, ktoré odviezli členov dvora, zamestnancov dvorských úradov a ich početnú batožinu. Deti cisárskeho páru opustili mesto 7. decembra a o štyri dni neskôr ich nasledovala aj Mária Terézia. Po siedmich mesiacoch sa tak skončil zrejme najdlhší pobyt habsburského panovníka a jeho dvora v hlavnom meste Uhorska.

 

Panovníčka na zasadnutiach uhorského snemu

Mária Terézia počas svojho vládnutia zvolala uhorský snem dvakrát – v roku 1751 a 1764. Dôvodom bola snaha získať z Uhorska vyššie dane a presadiť hospodárske a finančné opatrenia, ktorými by krajina prekonala svoju zaostalosť. Ani jeden snem však nenaplnil očakávania panovníčky. Uhorské stavy schválili len čiastočné zvýšenie daní a jej reformné návrhy úplne zamietli. Zatiaľ čo snem v roku 1751 sa aspoň zdanlivo skončil kompromisom, po ďalšom sneme už Mária Terézia neskrývala svoju nevôľu.

Rokovanie snemu a prítomnosť viedenského dvora rozvírili hladinu spoločenského a náboženského života v meste. Počas snemu v roku 1751 sa na hrade usporadúvali hostiny a audiencie pre uhorskú šľachtu. Panovnícky pár s deťmi poctil svojou návštevou viaceré bratislavské kostoly a kláštory a v oktáve sviatku Božieho tela sa zúčastnil na slávnostnej procesii. Pre mladých arcivojvodov a arcivojvodkyne, ktorí ešte nemali také množstvo reprezentačných a náboženských povinností, sa pripravili rôzne hry a zábavy.

Rozpory, ktoré vznikli medzi panovníčkou a delegátmi uhorského snemu, sa navonok neprejavovali ani počas snemu v rokoch 1764/1765. Kráľovná sa často stretávala s členmi oboch komôr parlamentu. Magnátov pozývala na veľkolepé hostiny, pre zástupcov stolíc organizovala osobitné audiencie spojené s pohostením. Svoju pohostinnosť však prejavovali aj uhorskí magnáti. Cisárska rodina si často robila výlety na majetky uhorských aristokratov v okolí hlavného mesta. Mária Terézia si obľúbila najmä zámky v Kittsee a Bernolákove, ktoré patrili uhorskému kancelárovi F. Esterházymu. Svojou návštevou poctila aj Karola Pálffyho na jeho loveckom zámku v Kráľovej pri Senci, u palatína Ľudovíta Batthányiho a ostrihomského arcibiskupa Františka Barkóczyho často obedovala či večerala. K zábave dvora a snemových delegátov prispela aj operná spoločnosť pozvaná z Viedne, ktorej predstavenia sa striedali s nemeckými komédiami a divadelnými predstaveniami v kláštore Notre Dame.

ŽIVOT A KRV ZA KRÁĽOVNÚ

V lete roku 1741 prekročili rakúske a české hranice bavorsko-francúzske vojská a takmer bez odporu postupovali smerom na Prahu a Viedeň. Mária Terézia nemohla čeliť bavorskému útoku, keďže jej vojská na juhu bránili Miláno pred Španielmi a na severovýchode chránili hranice pred možným útokom Fridricha II. Pomoc jej mohli poskytnúť už len uhorské stavy, preto 11. septembra pozvala členov snemu na hrad, kde sa odohrala známa scéna. Mladá panovníčka, odetá v čiernom kvôli smútku za svojou tetou, predstúpila pred uhorskú šľachtu a emotívnym latinským príhovorom ju požiadala o vojenskú pomoc. Uhorskí šľachtici dojatí jej vzhľadom a pôsobivými slovami spontánne zvolali: „Život a krv za našu kráľovnú!“ Prisľúbili jej vyhlásenie šľachtickej insurekcie a zapojenie uhorského vojska do bojov za záchranu celistvosti monarchie. Táto pre Uhorsko i celú monarchiu významná udalosť sa časom stala legendou, podľa ktorej Mária Terézia predstúpila pred uhorské stavy s následníkom trónu na rukách a aby umocnila dojem zo svojho vystúpenia, uštipnutím ho rozplakala. Pravdou však je, že malý arcivojvoda Jozef bol v tom čase ešte vo Viedni a do Bratislavy ho priviezli až 20. septembra.

 

Albert Sasko-Tešínsky

Keďže snem konaný v rokoch 1764 – 1765 nenaplnil očakávania viedenského dvora, Mária Terézia sa rozhodla vládnuť ďalej bez podpory uhorských stavov a potrebné reformy realizovať formou kráľovských dekrétov a nariadení. Ak by sa v roku 1766 jej nastávajúci zať Albert Sasko-Tešínsky nestal kráľovským miestodržiteľom, do mesta by už pravdepodobne viackrát nezavítala. Kvôli svojej najobľúbenejšej dcére Márie Kristíne a jej manželovi sa však stala jeho pravidelným návštevníkom. Hoci pri osobe panovníka je takéto konštatovanie sporné, jej návštevy už nemali politický, ale skôr súkromný charakter, preto sa jej časté príchody do mesta konali bez zvyčajnej pompy a ceremónií.

Alberta Sasko-Tešínskeho ako nového miestodržiteľa slávnostne uvítali v meste 7. januára 1766. Prvé mesiace jeho pobytu vypĺňali okrem pracovných povinností aj početné hostiny, bály a iné formy zábavy, ktoré organizoval on alebo tunajšia aristokracia. Knieža Albert a uhorské elity už zrejme žili v očakávaní jeho blížiacej sa svadby s Máriou Kristínou, ktorá sa konala 8. apríla 1766 v neďalekom Schlosshofe. Po skončení svadby prišla do mesta 12. apríla ako prvá Mária Terézia, slávnostný príchod mladomanželského páru sa konal o deň neskôr. Pre novomanželov sa pripravilo veľkolepé uvítanie. Na určených miestach defilovali vojenské oddiely a meštianska milícia, pri Vydrickej bráne čakali členovia magistrátu. Mladomanželia prešli mestom v otvorenom koči a priateľsky odpovedali na pozdravy zhromaždeného davu. Uhorskí a rakúski magnáti ich očakávali na hrade, kde sa na ich počesť konala slávnostná večera. O niekoľko dní neskôr prišiel do mesta aj následník trónu Jozef II.

Návštevy členov cisárskej rodiny

Vďaka miestodržiteľskému páru sa Bratislava stala popri Viedni a Schlosshofe miestom častých stretnutí členov cisárskej rodiny. Okrem Márie Terézie, ktorá svoju dcéru navštevovala pravidelne, sem často pricestoval aj cisár Jozef II. Máriu Kristínu a jej manžela počas ich pätnásťročného pobytu na hrade navštívili aj jej ďalší súrodenci, niektorí aj viackrát. Najväčšie rodinné stretnutie Habsburgovcov sa konalo na Bratislavskom hrade v júli 1770, keď sem najprv zavítal cisár Jozef II. a krátko po ňom aj Mária Terézia s arcivojvodom Leopoldom a jeho manželkou, arcivojvodami Ferdinandom a Maximiliánom a princom Karolom Lotrinským, bratom jej zosnulého manžela. Cisárska rodina si počas týždenného pobytu prezrela vojenský tábor a cvičenia kavalérie v Kittsee, navštívila kláštor Notre Dame a zúčastnila sa na plese u krajinského sudcu Mikuláša Pálffyho a kniežaťa Mikuláša Esterházyho. M. Pálffy usporiadal pre vzácnu návštevu aj operné predstavenie. Koncom toho istého mesiaca zavítali do Bratislavy aj dve najstaršie arcivojvodkyne Mária Anna a Mária Alžbeta a počas svojho krátkeho pobytu poskytli audienciu radcom oboch ústredných úradov i členom mestského magistrátu.

 

Takéto veľké rodinné návštevy však predstavovali výnimočnú udalosť. Mária Terézia najčastejšie cestovala do Bratislavy sama a jej pobyt zvyčajne netrval dlhšie ako dva-tri dni. Ak sa dvor zdržiaval v Schlosshofe, často si urobila s dcérou a zaťom do mesta jednodňový výlet, počas ktorého si Albert splnil svoje povinnosti v Miestodržiteľskej rade. Panovníčka sa však rozhodne neobmedzovala len na návštevu svojej dcéry. Jej srdcovou záležitosťou sa už od čias svojho vzniku stal kláštor Notre Dame a v spoločnosti tunajších rehoľníčok a ich chovaniek často trávila čas. Počas pobytu na hrade sa stretávala aj s vybraným okruhom uhorských magnátov, navštevovala ich blízke panstvá a paláce, prípadne ich pozývala do zámku v Schlosshofe. K jej najväčším obľúbencom patril krajinský sudca M. Pálffy, jeho brat Leopold Pálffy, ich príbuzný K. Pálffy, knieža M. Esterházy a uhorský kancelár F. Esterházy.

Ak sa panovníčka zdržala v meste dlhšie, jej program bol zvyčajne veľmi pestrý. Počas týždňového pobytu v máji 1773 si pozrela, ako postupujú práce na opevňovacích hrádzach pri Dunaji, navštívila niektoré ženské kláštory a opakovane zašla aj ku grófke Wilhelmíne Ogilvy, vdove po L. Pálffym. Jeden celý deň strávila na zámku v Landsee u kancelára F. Esterházyho, ktorý pre vzácnu návštevu pripravil nádhernú slávnosť. V deň jej narodenín, 13. mája, sa v Kostole sv. Martina konala zvyčajná slávnostná bohoslužba. Mária Terézia si vypočula omšu v hradnej kaplnke a po jej skončení prijala blahoželania od uhorských magnátov. Nasledujúci deň doobeda poskytla audienciu manželkám uhorských aristokratov a radcov Uhorskej komory a dovolila im pobozkať ruku. Večer sa na hrade konala slávnostná hostina.

Po zrušení Spoločnosti Ježišovej v roku 1773 sa v monarchii začala veľká reforma školstva a viaceré vzdelávacie inštitúcie v Bratislave sa stali jej pilotnými projektmi. Keďže reforma vzdelávania patrila v tomto období k prioritám vlády Márie Terézie, svoju návštevu v novembri 1776 venovala „inšpekciám“ miestnych škôl a stretnutiam s ich žiakmi a učiteľmi. Panovníčka sa so svojím sprievodom zúčastnila na skúškach žiačok dievčenských škôl vedených kanonistkami sv. Augustína de Notre Dame a uršulínkami, navštívila novozriadenú normálnu školu, kde sledovala priebeh vyučovania a skúšanie žiakov. Na žiadosť Pavla Balassu sa stretla aj s učiteľmi tunajšieho kráľovského gymnázia a na znak svojej priazne si nechala od nich pobozkať ruku. Napriek nabitému programu si našla čas aj pre uhorských magnátov, ktorých každý deň pozývala na hrad na obed a nezabudla opakovane navštíviť aj vdovu L. Pálffyho.

Pribúdajúce roky a zhoršujúci sa zdravotný stav zrejme spôsobili, že Mária Terézia prichádzala do Bratislavy stále zriedkavejšie. V roku 1777 prišla už len dvakrát a čas trávila najmä v spoločnosti svojej dcéry a zaťa. Nevynechala však obligátne návštevy v kláštore Notre Dame a u vdovy W. Ogilvy. Návšteva Márie Terézie v novembri 1777 sa nadlho stala poslednou, opätovne zavítala do mesta až v apríli 1780. Keďže prichádzala po dlhšej dobe, jej príchod mal slávnostnejší charakter ako v predošlých rokoch. Mária Kristína s manželom a malým sprievodom jej vyšli k Dunaju oproti, spolu s nimi čakalo na kráľovnú aj množstvo obyvateľov mesta. Keď panovníčka vstúpila na lietajúci most, vojenská kapela čakajúca na hradnom kopci začala hrať tureckú hudbu. Mária Terézia počas svojho pobytu v meste absolvovala mnohé stretnutia, prezrela si novopostavený arcibiskupský palác i novú budovu lazaretu, zavítala do všetkých ženských kláštorov v meste a nezabudla ani na svoju obľúbenkyňu, grófku W. Ogilvy. Dnes sa už len môžeme domnievať, či si Mária Terézia chcela svojím bohatým programom vynahradiť predchádzajúce roky, počas ktorých nebola v meste, alebo už cítila svoj blízky koniec a ešte naposledy chcela navštíviť svoje obľúbené miesta. Isté je len to, že 12. apríla 1780 odišla z mesta naposledy.

Keď koncom novembra 1780 prišla do Bratislavy správa o vážnom ochorení Márie Terézie, miestodržiteľský pár okamžite odišiel do Viedne navštíviť chorú panovníčku a v meste sa vo všetkých kostoloch a chudobincoch začali konať prosebné modlitby za jej uzdravenie. Mária Terézia však 29. novembra v podvečerných hodinách chorobe podľahla. Mesto sa so zosnulou kráľovnou rozlúčilo trojdňovými zádušnými pobožnosťami, ktoré sa od 11. decembra slúžili v Kostole sv. Martina. Počas týchto troch dní sa každé ráno a večer na hodinu rozozvučali všetky zvony v meste. Cirkevní hodnostári za účasti uhorských magnátov a šľachticov, všetkých kňazov a rehoľníkov, členov magistrátu a množstva ľudu celebrovali zádušné sväté omše a modlili sa officium zosnulých. Exequiae ukončil ostrihomský arcibiskup Jozef Batthyányi slávnostnou kázňou. Nasledujúce dni pokračovali zádušné modlitby v ďalších katolíckych chrámoch, ako aj v nemeckom kostole evanjelickej cirkevnej obce.

MIESTODRŽITEĽSKÝ PÁR V BRATISLAVE

Albert Sasko-Tešínsky (1738 – 1822) bol mladší syn poľského kráľa a saského kurfirsta Augusta III. a Márie Jozefy Habsburskej, dcéry Jozefa I. Ako blízky príbuzný Habsburgovcov sa často zdržiaval na viedenskom dvore, v roku 1759 začal vojenskú kariéru v rakúskej armáde. Vďaka priazni Márie Terézie sa z takmer neznámeho aristokrata stal v roku 1765 poľný maršal a generálny kapitán Uhorska a o rok neskôr uhorský kráľovský miestodržiteľ. Krátko po nástupe do úradu sa oženil s arcivojvodkyňou Máriou Kristínou, ktorá sa ako jediná z detí cisárskeho páru nestala súčasťou sobášnej politiky a mohla sa vydať z lásky. Súčasťou svadobného daru od panovníčky bolo Tešínske kniežatstvo, ktoré Jozef II. zdedil po svojom otcovi Františkovi Lotrinskom a Mária Terézia ho od neho odkúpila. Získaním kniežatstva sa z princa Alberta stalo sasko-tešínske knieža. Miestodržiteľský pár priniesol do Bratislavy časť viedenského dvorského života – slávnostné jazdy na saniach alebo na kočoch, koncerty, poľovačky, dvorské bály a rôzne letné slávnosti v palácoch na predmestí a v okolí mesta. Albert bol znalcom a zberateľom umenia. Grafické diela, ktoré získal počas pobytu v Bratislave, sa stali základom jeho svetoznámej zbierky nachádzajúcej sa vo viedenskej Albertine. Manželstvo Alberta a Márie Kristíny ostalo bezdetné, ich jediná dcéra narodená v roku 1767 žila len niekoľko dní. Manželia si po smrti Leopolda II. adoptovali jedného z jeho synov, ktorý sa stal aj Albertovým dedičom.

 

Rozlúčka s Bratislavou

Albert Sasko-Tešínsky ukončil svoje pôsobenie v Bratislave krátko po smrti Márie Terézie. Nový panovník Jozef II. zrušil v Uhorsku miestodržiteľský post a svoju sestru s manželom vymenoval za guvernérov v rakúskom Nizozemsku. Miestodržiteľský pár ešte koncom roka prijal všetky miestne cirkevné a svetské elity na rozlúčkovej audiencii a ako prejav priazne si obaja manželia nechali pobozkať ruku.

Knieža Albert sa 29. decembra rozlúčil s kolégiom Miestodržiteľskej rady, Mária Kristína navštívila grófku W. Ogilvy a kláštory uršulínok a notredamiek. Obľúbeným chovankyniam v oboch kláštoroch darovala na pamiatku drahé darčeky. Miestodržiteľský pár definitívne opustil mesto 30. decembra 1780 a odobral sa do Viedne, kde sa mal zdržiavať až do svojho odchodu do Bruselu. Rozlúčka s mestom nebola ľahká a podľa redaktora novín Pressburger Zeitung „celý dvor arcivojvodkyne a vojvodu zanechal svoju pýchu a prejavil ľútosť z nadchádzajúceho odchodu“.

 


mária teréziahistória bratislavyuhorskokorunovačné slávnostialbert sasko-tešínsky



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Ingrid Kušniráková

Mgr. Ingrid Kušniráková, PhD., pracuje ako samostatný vedecký pracovník v Historickom ústave SAV. Venuje sa cirkevným a sociálnym dejinám Uhorska v období raného novoveku.

Pozrite si tiež