Cesta na Mesiac

Publikované v Historická revue č. 2/2015, str. 32 - 36


8.7.2015 | Juraj Petrovič

Cesta na Mesiac sa nezačala na Myse Canaveral. Nezačala sa ani v kazašskej stepi na kozmodróme Bajkonur. Nezačala sa ani v Houstone, hlavnom centre amerických vesmírnych letov. Začala sa v hlavách ľudí ako Konstantin Ciolkovskij, Sergej Koroľov, Hermann Oberth či v hlave jeho žiaka Wernera von Brauna. Boli to ľudia, v ktorých sa zrodila myšlienka zrealizovať odvekú túžbu človeka letieť ku hviezdam.


 

Sputnik ukázal vtedajšiemu sovietskemu vládcovi Sergejovi Chruščovovi propagandistickú silu vesmírneho programu, a tak sa rozhodol hnať sovietskych vedcov a konštruktérov až za hranice ich možností. Z dlhodobého hľadiska tým vlastne už v počiatkoch nastavil prostredie, ktoré nakoniec viedlo k neúspechu. Studená vojna a jej rozšírenie do vesmíru, o ktoré sa Chruščov zaslúžil, je azda najdôležitejšou príčinou letu na Mesiac. Spočiatku sa ešte Sovieti vyhrievali na výslní svetovej slávy. Už od roku 1956 Koroľovom plánovaná kozmická loď Vostok vyniesla 12. apríla 1961 do vesmíru prvého človeka, Jurija Gagarina. O necelý mesiac tak predbehol Alana Sheparda, ktorý 5. mája 1961 letel s raketou Redstone a loďou Mercury na svoj prvý, aj keď len suborbitálny let.

 

Prvenstvá a prehry

Sovietske prvenstvá, ako aj fiasko výsadku kubánskych exulantov v Zátoke svíň na Kube, viedlo nového amerického prezidenta Johna F. Kennedyho k tomu, že len dva týždne po Shepardovom lete vyhlásil v prejave o stave Únie pred americkým Kongresom 31 slov, ktoré zmenili dejiny: „I believe that this nation should commitit self to achieving the goal, befor et his decadeis out, of landing a man on the moon and returning him safely to the Earth.“ (Verím, že tento národ by si mal stanoviť ako svoj cieľ pristátie človeka na Mesiaci a jeho bezpečný návrat na Zem pred koncom tohto desaťročia). Preteky o prvú družicu a prvého človeka vo vesmíre Američania s Rusmi prehrali. Kennedy vyhlásil ďalšiu, veľmi ambicióznu etapu týchto pretekov. A Rusi, aj keď to potom vyše 20 rokov popierali, túto výzvu prijali.

Kennedy stanovil cieľ a dôrazne ho potvrdil 12. septembra 1962 v prejave na Rice University v Houstone. Tento prejav, taký odlišný od prejavu pred spoločnou schôdzou Kongresu, nebol určený politikom rozhodujúcim o rozpočtoch. Bol určený verejnosti a pracovníkom Strediska pilotovaných kozmických letov, ktoré v tejto dobe vznikalo práve v Houstone. Mal vyslať jasný signál, že tu ide o národný cieľ a bude potrebné koncentrované úsilie mnohých desiatok tisícov ľudí, aby sa podarilo ho splniť.

Verím, že tento národ by si mal stanoviť ako svoj cieľ pristátie človeka na Mesiaci a jeho bezpečný návrat na Zem pred koncom tohto desaťročia

J. F. Kennedy v prejave v roku 1962

Sovietski kozmonauti dosiahli ešte dve prvenstvá, ktoré Chruščov patrične propagandisticky využil – let troch ľudí v jednej lodi (dôvodom bolo, že plánovaná americká loď Gemini mala mať dvojčlennú posádku) a výstup do otvoreného vesmírneho priestoru, ktorý Američania plánovali v rámci projektu Gemini. Tým sa ale sovietske prvenstvá na dlho skončili.

Naopak, program Gemini bol presne tým, čo Američania potrebovali na to, aby boli neskôr schopní úspešne letieť na Mesiac. Odskúšali si počas desiatich štartov všetko, čo bolo pre let k Mesiacu potrebné – dlhodobý pobyt v beztiažovom stave, synchrónny let dvoch lodí na obežnej dráhe, stretnutie a spojenie dvoch lodí na obežnej dráhe, ako aj prácu v otvorenom vesmírnom priestore. Technika, astronauti, pozemný personál, dodávateľské firmy a ďalšie státisíce ľudí podieľajúce sa na americkom vesmírnom programe získali neoceniteľné praktické skúsenosti. Napriek tomu sa 27. januára 1967 o pol siedmej večer houstonského času takmer celý program skončil.
 

Preteky s časom

Kennedy stanovil jasný termín pre let k Mesiacu – koniec dekády, čiže 31. december 1969. Vývoj novej lode pre program Apollo bol však nesmierne náročný na čas, a tak sa na najrôznejších úrovniach riadenia začali robiť kompromisy. V technickom prevedení, dokonca aj v základnom dizajne zariadení, sa pre Apollo neustále vyskytovali významné nedostatky.

Prvá posádka pre let Apolla, veteráni programov Mercury a Gemini Gus Grissom, Ed White ako aj nováčik Roger Chaffee, o nedostatkoch vedeli. Napriek tomu sa vytrvalo pripravovali na svoj prvý let s loďou, ktorá mala ale neustále technické problémy. Ako skúšobní piloti vedeli, že nový stroj má „muchy“ a boli pripravení niesť určitú mieru rizika, spojenú s neodskúšanou technológiou. Počas rutinného testu na štartovacej rampe 27. januára 1967 sa im stala osudnou čisto kyslíková atmosféra v lodi. Množstvo horľavých látok v jej kabíne vytvorilo doslova ohnivé peklo, trvajúce necelých 30 sekúnd. Loď od pretlaku roztrhlo, astronauti boli mŕtvi do 15 sekúnd od vypuknutia požiaru, udusili ich toxické splodiny horenia.

Napriek obrovskému šoku a napriek spochybňovaniu oprávnenosti takýchto obetí aj mnohými kongresmanmi vo Washingtone, podarilo sa NASA počas nasledujúcich 18 mesiacov úplne prerobiť veliteľský modul Apolla (a spolu s ním aj mnohé ďalšie veci a postupy). V septembri pôvodne záložná posádka Apolla 1 – Wally Shirra, Walter Cunningham a Don Eisele odštartovala ako Apollo 7 na prvý orbitálny test Apolla s ľudskou posádkou.

Je čas pozrieť sa zas do Sovietskeho zväzu, kde bol situácia veľmi neutešená. Sergej Koroľov totiž v pozícii šéfa sovietskeho vesmírneho programu dostal konkurenta, Chruščovovho zaťa Sergeja Čelomeja. Ten sa pokúšal získať hlavné slovo pri vývoji rakiet a lodí pre let k Mesiacu. A tak obaja konštruktéri jednak strácali drahocenný čas nezmyselnými spormi a navyše si navzájom delili nie veľké sovietske zdroje určené pre vesmírny program, či už finančné alebo ľudské.

Výsledkom bolo, že zatiaľ čo sa Američania v programe Gemini učili lietať do vesmíru a pracovať v ňom, Sovieti sa len úporne snažili dobehnúť ich. Najväčším problémom bol samotný raketový nosič, ktorý by bol dostatočne silný na to, aby k Mesiacu dopravil dve lode – modul, v ktorom by sa kozmonauti dostali na povrch, a druhý, v ktorom by leteli k Mesiacu a zas späť na Zem. Čelomej navrhol vlastný nosič s názvom Proton a tiež vlastnú vesmírnu loď pre jedného kozmonauta. Koroľov tomu čelil návrhom nosnej rakety N1 (Nosyteľ 1), ktorá by bola schopná dopraviť na obežnú dráhu mesiaca vesmírnu loď Sojuz a tiež výsadkový modul pre pristátie jedného kozmonauta na Mesiaci.

Problémom boli ale raketové motory pre N1. Keďže sa Koroľov nezhodol s hlavným ruským konštruktérom raketových motorov Gluškom, musel použiť omnoho slabšie motory konštruktéra Kuznecova. Aby mala raketa N1 dostatočný výkon, muselo byť v jej prvom stupni až 30 motorov. Riziko, že porucha ktoréhokoľvek z nich vyhodí celú raketu do vzduchu, bolo extrémne vysoké. A, bohužiaľ, sa to na sto percent potvrdilo. Koroľovovi sa síce po Chruščovovom odvolaní z funkcie podarilo získať späť kontrolu nad  celým sovietskym vesmírnym programom, po nevydarenej operácii ale náhle v roku 1966 zomiera.

Sovietsky vesmírny program tým stratil dych. Koroľovov nástupca Vasilij Mišin nemal v rámci sovietskych štruktúr takú pozíciu, a teda ani „silu“ ako jeho predchodca. Nedarilo sa ani Sojuzom, pri bezpilotných skúškach neustále vykazovali najrôznejšie poruchy. To Sovietov neodradilo od pokusu o spojenie dvoch Sojuzov na obežnej dráhe. Avšak po tom, čo Vladimir Komarov na Sojuze 1 hlásil veľké problémy s ovládaním lode, plán na spojenie zrušili. Komarov, napriek úpornej snahe pristáť so Sojuzom 1, nakoniec let neprežil. Pri pristávaní sa síce vystrelili brzdiace padáky, ale kvôli rotácii lode sa ich šnúry zamotali a Sojuz 1 sa zaryl smrteľnou rýchlosťou 350 km/h do kazašskej stepi. Komarov sa tak po trojici z Apolla 1 stal štvrtou obeťou vesmírnych letov.

 

Zem na horizonte Mesiaca

O sovietskych nezdaroch však Američania v roku 1968 nevedeli. Vedeli o N1 zo snímok špionážnych družíc a usudzovali, že sa Sovieti môžu pokúsiť o oblet Mesiaca už v roku 1968. Preto prišiel šéf programu Apollo George Low s fantastickým nápadom. Keďže lunárny modul pre Apollo mal byť pripravený na testovanie až na jar 1969, navrhol vyplniť medzeru medzi letmi letom lode Apollo bez lunárneho modulu k Mesiacu. Apollo 8 malo desaťkrát obehnúť Mesiac, vyfotografovať možné miesta pristátia a vrátiť sa späť na Zem. To všetko navyše presne na Vianoce roku 1968. Prvý pilotovaný štart dodnes najsilnejšej rakety na svete – Saturnu V, ale hlavne samotný let Apolla 8, boli obrovským úspechom.

Vďaka televíznej kamere na palube videli ľudia Zem po prvýkrát v dejinách ako skutočnú guľu, vznášajúcu sa vo vesmíre. Apollo 8 tiež priviezlo späť fantastické fotografie východu Zeme nad Mesiacom, ktoré vyfotil Bill Anders počas desiatich obletov Mesiaca. Paradoxne tak bola najväčším objavom letu Apolla 8 k Mesiacu samotná Zem. V marci otestovalo Apollo 9 nielen prvý lunárny modul s ľudskou posádkou na obežnej dráhe Zeme, ale aj nový skafander určený pre pobyt na Mesiaci. Ten istý program, ibaže nad povrchom Mesiaca, malo aj Apollo 10. Po jeho úspešnom pristátí v Pacifiku bola cesta pre Apollo 11 na pristátie ľudí na Mesiaci voľná.


 

Apollo 11

Let Neila Armstronga, Buzza Aldrina a Michaela Collinsa v Apolle 11 na Mesiac bol vyvrcholením vyše desaťročnej práce ľudí, ktorí politickú víziu a rozhodnutie z oblasti studenej vojny pretavili do fantastickej cesty človeka na najbližšie vesmírne teleso. Dňa 16. júla 1969 o 9.32 hod. miestneho času sa obrovský Saturn V s Apollom 11 vzniesol k jasnej oblohe. Po troch dňoch letu, ktorý prebiehal absolútne pokojne, skoro až rutinne, sa Neil Armstrong a Buzz Aldrin premiestnili do lunárneho modulu a začali konečný pristávací manéver. Napriek preťaženiu palubného počítača a odchýlke z dráhy o vyše tri kilometre sa im nakoniec, 16 sekúnd pred vyčerpaním paliva v pristávacej časti lunárneho modulu, podarilo pristáť na rovnej ploche v Mori pokoja.

Prvé kroky na Mesiaci

Je 20. júl 1969, 15 hodín a 17 minút houstonského letného času, čiže 20 hodín a 17 minút svetového času. O niekoľko hodín neskôr vypúšťajú astronauti atmosféru z kabíny lunárneho modulu a Armstrong po štvornožky lezie na malú plošinu lunárneho modulu. Z nej potom po vyklopení televíznej kamery lezie po rebríku do taniera pristávacej nohy. Svet sleduje čiernobiely obraz, putujúci vesmírom 400-tisíc kilometrov. Obraz je duchovitý, akoby postavy strácali tou dlhou cestou časť svojej hmoty. Napriek veľkému kontrastu je celkom jasne vidieť, ako Armstrong zostupuje po rebríku LM. Šesť stupňov, posledný je asi meter nad veľkým tanierom pristávacej nohy LM. Vzdialenosť je väčšia ako sa čakalo, pád LM z posledného metra na povrch po vypnutí motora mal nohu teleskopicky zasunúť a zmenšiť túto vzdialenosť.

Armstrong ale vypol motor až na povrchu a tak teraz skáče z poslednej priečky rebríka do taniera pristávacej nohy a späť. „Chcel som preveriť, ako sa dostaneme späť. Ide to ľahko, v šestinovej gravitácii žiadny problém. Povrch sa javí veľmi, veľmi jemnozrnný, vyzerá takmer ako prach.
A po chvíľke: „Teraz vystúpim na povrch.“ Držiac sa pravou rukou rebríka, Armstrong dvíha ľavú nohu a opatrne ju kladie na povrch Mesiaca: „Je to jeden malý krok pre človeka, no veľký skok pre ľudstvo.

Písal sa 20. júl 1969 a 38-ročný Američan Neil Alden Armstrong z malého mestečka Wapakoneta v štáte Ohio stál ako prvý človek v dejinách ľudstva na povrchu nášho nebeského suseda. Hovorí sa, že v ten večer sa na Arlingtonskom národnom cintoríne na jednom z hrobov objavil malý lístok. Stálo na ňom: „Mister President, the Eagle has landed.“ Je to asi najskôr tzv. urban legend, teda mýtus, ale dobre vyjadruje to, čím bola cesta na Mesiac. Snom jednotlivcov, ale aj celých národov, rozhodnutím politikov, ale aj dielom talentovaných a odvážnych ľudí, ktorí dokázali riskovať životy pre dosiahnutie tohto cieľa. A niektorí z nich ho v záujme splnenia aj položili.

Azda najlepšie to povedal veliteľ Apolla 1 Gus Grissom: „Ak zomrieme, chceme, aby to ľudia akceptovali. Pracujeme v riskantnej oblasti a dúfame, že nech sa nám stane čokoľvek, nezastaví to program. Dobýjanie vesmíru je hodné riskovania života.“ Grissomovo prianie sa splnilo. Program Apollo sa síce zdržal o jeden a pol roka, ale nezastavil sa. Astronauti boli aj naďalej odhodlaní dosiahnuť cieľ prezidenta Kennedyho a riskovať pre to svoj život. O dva a pol roka neskôr tak Armstrong, Aldrin a Collins naplnili nielen cieľ vytýčený prezidentom Kennedym, ale splnili aj sen mnohých generácií pred nimi – ako prví pristáli na inom vesmírnom telese, ako prví dokončili najdlhšiu cestu v dejinách ľudstva – cestu na Mesiac.

Je to jeden malý krok pre človeka, no veľký skok pre ľudstvo.

Niel Armstrong

Apollo 11 je tak úplným úspechom, Kennedyho výzva a stanovená úloha bola splnená. Dá sa povedať, že Američania tieto preteky, vyhlásené pôvodne Rusmi štartom Sputniku 1 a letom Jurija Gagarina, vyhrali. Odteraz sa budú obidve vesmírne veľmoci vo svojich snaženiach zbližovať. Rivalita postupne ustúpi rešpektu a kolegialite, ktoré vyvrcholia v spoločných projektoch a plánoch.


astronautiapollo 11cesta na mesiacneil armstrongkennedy



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Juraj Petrovič

vyštudovaný hudobník a právnik, pracujúci ako vedúci oddelenia aplikácií technických plynov v spoločnosti Messer Tatragas. Vesmírnymi letmi sa zaoberá od detstva, aktívne o nich píše napríklad na blogu sme.sk a Denníka N. Okrem toho je podpredsedom mimoparlamentnej Občianskej konzervatívnej strany.

Pozrite si tiež


Úrazy a choroby Karola IV.

29.11.2018 | Zdeněk Žalud

Na základe antropologického výskumu kostrových pozostatkov dnes tušíme, že Karol IV., narodený 14. mája 1316, bol urastený muž robustnej postavy, vysoký asi 173 cm. Od mladosti sa nevyhýbal turnajom, v ktorých niekedy vystupoval...

  • 1099
  • 15