Filip Macedónsky

Publikované v Historická revue č. 8/2015, str. 6 - 12


9.1.2016 | Tomáš Klokner

Otec Alexandra Veľkého

S menom Alexandra Veľkého sa spájajú mimoriadne činy, ktoré zmenili celý vtedajší staroveký svet. Niekedy sa ale zabúda, že tieto úspechy sa zrodili vďaka reformám jeho otca Filipa II., ktorý premenil zaostalú Macedóniu na vyspelý antický štát.


 

Pôsobením Filipa II. sa začala nová etapa macedónskych dejín. Túto skutočnosť si uvedomovali už antickí historici, čo dokladajú niektoré z ich vyjadrení. Napríklad kritická reč, ktorú Arrianos vložil do úst Alexandra, keď vytýkal vojakom nevďačnosť voči sebe i otcovi, prináša zaujímavé zhrnutie Filipových zásluh. Podľa Arriana Macedónci v čase nástupu Filipa boli iba kočovnými pastiermi, ktorí sa nedokázali brániť voči útokom nepriateľov. Až on z nich urobil neohrozených bojovníkov, vybudoval mestá, získal prístup k moru, postupne ovládol grécke štáty, na ktorých boli Macedónci závislí, a stal sa veliteľom pripravovanej výpravy proti Perzii. Hoci táto reč má fiktívny charakter a čitateľ nedostáva informáciu, že Filip v mnohých smeroch ťažil z práce svojich predchodcov, ňou ponúkaný obraz o jeho úspechoch je možné  považovať  za  pravdivý.

 

Nástup na trón

V roku 359 pred n. l. v bojoch s Ilýrmi zahynul macedónsky kráľ Perdikas III. Jeho nástupcom sa stal nedospelý syn Amyntas, za ktorého vládol Perdikov brat Filip. V tom čase Macedónia mala za sebou turbulentné obdobie bojov o moc, ktoré trvali už vyše polstoročie. Počas tohto relatívne krátkeho obdobia sa tu vystriedalo niekoľko vládcov, ktorí si nedokázali dlhodobejšie udržať moc a ich život väčšinou ukončila násilná smrť.

Postavenie regenta Filip využil na posilnenie svojej osobnej moci, pričom používal vojenské i diplomatické prostriedky. Onedlho ho vojsko zvolilo za právoplatného panovníka, čím sa obišli nároky mladého Amynta. Časom sa ukázalo, že jeho voľba bola pre Macedóniu dobrým riešením, pretože dokázal nielen viesť úspešnú expanzívnu politiku, ale aj prijať nevyhnutné reformy  macedónskej  spoločnosti.

 

Mocenský vzostup

Na začiatku vlády Filip zabezpečil východné a severné hranice Macedónie proti útokom Trákov, Ilýrov a ďalších kmeňov. Následne si začal podmaňovať grécke mestské štáty na polostrove Chalkidiki a na pobreží Trácie, čím získal strategický prístup k Egejskému moru. Obsadenie a dobytie miest Amfipolis a Pydna znamenalo pre Macedóniu otvorené nepriateľstvo s Aténami, pretože takáto expanzia mala značný dopad na ich obchod s Čiernomorím. V roku 356 pred n. l. Filip ovládol Pangajské pohorie, kde sa nachádzali bohaté zlaté bane. Tunajšie zlato mu umožnilo uskutočniť menovú reformu a raziť vlastné zlaté mince.

Macedónsky kráľ začal postupne zasahovať aj do situácie v Grécku, ktoré sa zmietalo vo vzájomných bojoch jednotlivých mestských štátov. Šikovne využil rozbroje okolo obsadenia svätyne v Delfách Fókmi v roku 356 pred n. l. a zapojením sa do tohto konfliktu na strane Delf si v roku 352 pred n. l. podrobil Tesáliu. Hoci kvôli silnému vojsku pri Termopylskom priesmyku nemohol postupovať do stredného Grécka, vyslal jasný signál, že v ďalších bojoch Gréci musia s jeho intervenciou počítať. Boj o Grécko vyvrcholil v druhej polovici 4. storočia pred n. l., keď predstavitelia delfskej amfiktyónie zverili Filipovi vrchné velenie a na čele ich vojska bez odporu prenikol do stredného Grécka. Tu sa 2. augusta roku 338 pred n. l. pri mestečku Chaironeia odohrala rozhodujúca bitka, v ktorej protimacedónske vojsko na čele s Tébami a Aténami utrpelo definitívnu porážku.

Keď Filip ovládol Grécko, na prelome rokov 338 a 337 pred n. l. zvolal do Korintu zástupcov väčšiny gréckych mestských štátov. Z významnejších štátov sa nezúčastnila iba Sparta, ktorá v tom čase zápasila s izolovanosťou a vnútornými problémami. Účastníci uznali vedúce postavenie Macedónie a súhlasili s vytvorením celogréckej federácie (symmachia) pod vedením Filipa. Pre macedónskeho kráľa sa toto stretnutie stalo príležitosťou aj na predloženie návrhu uskutočniť vojenskú výpravu proti Perzii. Akcia sa prezentovala ako odveta za ničenie Grécka počas grécko-perzských vojen a jej hlavným cieľom malo byť oslobodenie gréckych maloázijských štátov spod perzskej nadvlády. Gréci s tým súhlasili a Filip sa dal vyhlásiť za hlavného veliteľa (stratégos autokratór) výpravy. Prípravy na jej uskutočnenie prebehli pomerne rýchlo a už na jar roku 336 pred n. l. sa prvých desaťtisíc vojakov pod velením skúsených veliteľov Parmeniona a Attala vydalo cez Hellespont do Malej Ázie. Skôr ako stihli pripraviť podmienky na príchod ďalšieho vojska, však Filipa zavraždili na svadbe jeho dcéry.

 

Tajomstvo úspechu

Filip bol mimoriadne úspešný muž, ktorý presadzoval svoje ciele všetkými možnými prostriedkami. Jeho veľkou výhodou bolo, že ho v mladom veku poslali ako rukojemníka do Téb, kde získal kvalitné grécke vzdelanie, a aj vďaka tomu sa dokázal lepšie orientovať v politike gréckych mestských štátov. Pobyt v Tébach bol prospešný aj z vojenského hľadiska, pretože mal možnosť učiť sa od známeho tébskeho veliteľa Epameinonda, víťaza bitky pri Leuktrách v roku 371 pred n. l. Možno práve tu si uvedomil nevyhnutnosť reformy macedónskeho vojska, ktoré bolo hlavnou príčinou jeho úspešnej politiky. Filip vytvoril stále vojsko, ktoré sa pravidelným výcvikom zdokonaľovalo. Podstatou reformy však bolo zavedenie ťažkej jazdy, zloženej z jeho druhov (hetairoi), a organizácia pechoty ako falangy.

Vo svojej politike využíval nielen vojenskú silu a diplomaciu, ale aj výhodné dynastické zväzky. Sám mal sedem manželiek, ktoré pochádzali z rôznych častí starovekého sveta (dve z Tesálie, po jednej z Ilýrie, hornomacedónskej Elimeie, Epeiru, Trácie a Macedónie). Významné miesto na macedónskom dvore zaujala v poradí tretia manželka – epeirská princezná Polyxena, ktorá prijala meno Olympias. Tá porodila Filipovi najprv Alexandra a neskôr Kleopatru. S ďalšími manželkami mal kráľ niekoľko detí, ale už iba jedného syna – slabomyseľného Arrhidaia. Niekedy sa síce zvykne uvádzať aj ďalší syn, ktorého mu na konci jeho života mala porodiť posledná manželka Kleopatra, ale jeho existencia nikdy nebola potvrdená. Z ich manželstva pochádzala iba dcéra menom Europa.

 

Vzťah k Alexandrovi

Alexander sa narodil v roku 356 pred n. l. ako druhý Filipov syn. Deň jeho narodenia grécka tradícia spájala s dňom zničenia Artemidinho chrámu v Efeze. Filipovi, ktorý v tom čase dobyl Poteidaiu, tento deň priniesol až niekoľkonásobnú radosť. Okrem narodenia syna mu poslovia oznámili, že jeho veliteľ Parmenion porazil Ilýrov a jeho kôň dosiahol víťazstvo v Olympii.

Kráľ vkladal do malého Alexandra veľké nádeje. Podľa gréckych zvykov sa spočiatku o neho starala matka, ktorá mala na neho značný vplyv, a práve v tomto období treba hľadať korene jeho hlbokého vzťahu k nej. Keďže Filip sa len s nevôľou prizeral, ako sa syn čoraz viac prikláňa na stranu matky, aj on sa snažil podieľať sa na jeho formovaní. K Alexandrovi bol prísny, ale údajne ho viac presviedčal ako karhal. V mnohých prípadoch sa kvôli divokej povahe dostával so synom do konfliktu, ale vedel byť na neho aj patrične hrdý. Dokresľuje to napríklad príhoda o skrotení Bukefala, ktorého priniesol akýsi Filoneikos z Tesálie. Podľa historika Plutarcha bol kôň príliš divoký a nikto z Filipovej družiny ho nezvládol. Nakoniec sa o to chcel pokúsiť Alexander, ktorý si všimol, že kôň sa plaší pred svojím tieňom, a zámerne ho viedol proti slnku. Filip sa vraj po takomto brilantnom výkone takmer rozplakal od radosti a synovi povedal: „Syn môj, hľadaj si kráľovstvo niekoho sebe rovného; Macedónia ti nestačí.“

Keď mal Alexander 13 rokov, otec sa rozhodol, že sa sám postará o jeho výchovu a vzdelanie. Za učiteľa mu vybral jedného z vtedajších najznámejších gréckych filozofov – Aristotela. V tomto smere Filip zrejme vychádzal z vlastných skúseností, keď si uvedomoval hodnotu kvalitného vzdelania z čias nedobrovoľného pobytu v Tébach.

Po troch rokoch vzdelávania pod vedením Aristotela a v kruhu svojich priateľov Alexander dospel a keďže otec chcel, aby získal skúsenosti s vládnutím, začal ho zapájať do vojenského a politického života. Prvá skúška pre mladého Macedónca prišla v roku 340 pred n. l., keď Filip viedol vojenskú výpravu proti gréckemu mestu Perinthos v juhovýchodnej časti Trácie. V čase jeho neprítomnosti sa Alexander stal správcom ríše a otca nesklamal. Povinnosti z toho vyplývajúce si plnil ako skúsený vládca a využitím nepokojov medzi tráckymi kmeňmi dokonca proti nim vykonal výpravu s víťazným koncom. Svoje vojenské nadanie naplno prejavil o dva roky neskôr v bitke pri Chaironei, kde zničil veľkú časť tébskeho vojska a otcovi zachránil život.

 

Škandál na svadobnej hostine

Filipove úspechy v politickej i vojenskej oblasti ostro kontrastovali so situáciou v jeho rodine, kde vládli spory, ktoré vyplývali z kráľovho mnohoženstva. Napäté vzťahy medzi členmi kráľovskej rodiny sa ešte viac zhoršili v roku 337 pred n. l. po návrate Filipa z Grécka, keď sa zamiloval do mladučkej Kleopatry. Jej strýko bol významný vojenský veliteľ Attalos, ktorý mal veľký vplyv na kráľovskom dvore v Pelle. Skúsenému politikovi Filipovho formátu bolo zrejmé, že Kleopatra ako príslušníčka poprednej macedónskej rodiny nebude môcť byť len jednou z ďalších žien, ale stane sa jeho riadnou manželkou a zároveň macedónskou kráľovnou. V praxi by to okrem iného znamenalo aj oficiálne zapudenie Olympiady, čo, prirodzene, nielen zvyšovalo jej nenávisť voči Filipovi, ale aj zintenzívňovalo snahy poburovať Alexandra proti otcovi. Kríza medzi Filipom na jednej strane a Alexandrom a Olympiadou na druhej strane otvorene prepukla na svadbe Filipa s Kleopatrou. Podnetom bol prípitok Attala, v ktorom vyzval Macedóncov, aby sa spýtali bohov, či sa z tohto manželstva narodí dôstojný nástupca kráľa. Alexandra sa to mimoriadne dotklo a jeho hnev nepoznal hraníc. Po Attalovi hodil pohár, kričal a nedokázal sa zmieriť s tým, že jeho právo na nástupníctvo bolo verejne spochybnené. Do sporu sa zapojil aj samotný Filip, ktorý vstal a s mečom v ruke sa rútil na vlastného syna. Našťastie pod vplyvom vína zakopol a spadol na zem. Alexander otca zodvihol a podľa historika Plutarcha sa mu vysmieval slovami: „Ten, čo sa pokúša dostať z Európy do Ázie, sa pri  prechode  z postele  do  postele  zrútil.“

Po tejto udalosti Alexander dospel k záveru, že spolužitie s otcom viac nie je možné. Z toho dôvodu sa rozhodol opustiť Macedóniu a vziať so sebou aj svoju matku. Olympias našla nové útočisko na území Epeiru, kde vládol jej brat. Alexander spolu so svojimi piatimi najbližšími priateľmi sa usadil v Ilýrii u jedného z tamojších kmeňov.

 

Alexandrov návrat

Po niekoľkých mesiacoch Filipa navštívil jeho priateľ Demaratos z Korintu a vo vzájomnom rozhovore mu odporučil, aby povolal Alexandra späť. Kráľ uznal svoju vinu, dal priviesť Alexandra späť do Pelly a obaja sa zmierili. Napätie medzi otcom a synom síce ďalej pretrvávalo, ale Alexander dokázal napĺňať otcove vysoké nároky, najmä pokiaľ išlo o vojenské a politické úlohy. Posledný väčší konflikt medzi nimi nastal, keď sa Pixodaros, správca Karie, snažil spojiť s Filipom proti perzskému kráľovi. Filipovi navrhoval príbuzenské spojenie a svoju najstaršiu dcéru chcel dať za manželku Alexandrovmu bratovi Arrhidaiovi v domnienke, že on bude budúcim kráľom. Alexander bol týmto postupom znepokojený a jeho priatelia i matka ho vyzývali, aby zakročil. Nedokázal odolať ich tlaku a sám sa začal uchádzať o ruku Pixodarovej dcéry. Otec sa však o tom dozvedel a tento plán prekazil. Alexandrových priateľov, ktorí mu pomáhali, poslal do vyhnanstva a syna verejne pokarhal. Diplomatická hra, ktorú Alexander rozpútal, mu síce príliš nevyšla, ale vďaka nej aspoň dočasne zneškodnil ohrozenie svojho nástupníctva. Na druhej strane to viedlo k opätovnému zhoršeniu vzájomných vzťahov v kráľovskej rodine.

Na rozdiel od Alexandra Olympias nechcela Filipovi odpustiť a zostávala v epeirskom exile. Vedená nenávisťou podnecovala svojho brata k vojne proti kráľovi, vyvolávala voči nemu odpor medzi kmeňmi v macedónskych horách a využila každú príležitosť na oslabenie jeho postavenia. Filip bol o týchto aktivitách určite dostatočne informovaný a ako vynikajúci diplomat eliminoval potenciálne nebezpečenstvo nevojenskou cestou. Epeirskému kráľovi ponúkol za manželku Kleopatru, svoju dcéru s Olympiadou. Na prvý pohľad sa tak zdá, že primárne sa usiloval zbaviť Olympiadu podpory jej brata. V súčasnej literatúre sa však objavujú aj názory, že Filip chcel takýmto spôsobom zmierniť napätie medzi ním a Olympiadou. V každom prípade reakcia z Epeiru bola pozitívna, pretože takýto zväzok zabezpečoval priame spojenie s macedónskym kráľovským dvorom.

 

Okolnosti Filipovej smrti

Pripravovaná svadba sa mala konať v starom kráľovskom sídle Aigai a Filip plánoval využiť túto udalosť na propagáciu svojej moci a postavenia. Počítalo sa nielen s účasťou významných macedónskych rodov, ale prítomní mali byť aj zástupcovia členských štátov symmachie, prijatej v Korinte. Nikto z nich si nedovolil odmietnuť vzhľadom na vojenské postavenie macedónskeho kráľa. Mnohí zástupcovia gréckych mestských štátov dokonca prinášali kráľovi zlaté vence a uisťovali ho o svojej oddanosti.

Slávnosť mala politický, ale aj kultúrny, náboženský a športový charakter. Z toho dôvodu boli pozvaní grécki filozofi, umelci, atléti, aby sa v rámci osláv nového manželského zväzku zúčastnili športových hier a hrali divadelné predstavenia. Vrcholným bodom programu bol veľkolepý sprievod, v ktorom sa niesli sochy 12 olympských bohov, doplnených 13. sochou Filipa. Za sochami bohov kráčal Filip, pričom okolo seba nechával dostatočný priestor, aby ho diváci mohli obdivovať v plnej nádhere.

Po početných úspechoch sa zrejme cítil ako boh, no nakoniec sa mu to vypomstilo. Keď sa blížil k divadlu, kde sa chcel zúčastniť na pripravovanom predstavení, zrazu ho prekvapil muž a niekoľkokrát mu do tela vrazil keltskú dýku. Filip padol na zem a okamžite bol mŕtvy. Atentátnik sa pokúsil o útek, ale uniknúť nedokázal a za svoj čin zaplatil životom.

 

Príčiny vraždy

  O motívoch zavraždenia macedónskeho kráľa kolovali klebety už v staroveku. Jedna verzia hovorila, že macedónsky  aristokrat a člen Filipovej osobnej stráže Pausanias spáchal tento čin z dôvodu osobnej pomsty. Jeho nenávisť pramenila z čias vojenského ťaženia, keď bol kvôli nedostatku žien údajne znásilnený Attalom. Mladík následne hľadal spravodlivosť a zadosťučinenie u Filipa, no ten proti Attalovi odmietol zakročiť. Z toho dôvodu sa mal Pausanias rozhodnúť vyliať si hnev na ňom. Takýto scenár pripúšťa aj Aristoteles, ktorý v jednom zo svojich spisov uvádza Pausaniov čin ako typický príklad atentátu, motivovaného osobnou pomstou.

Na druhej strane svedectvo historika Arriana naznačuje, že za vraždou macedónskeho kráľa mohli byť aj Peržania. Arrianos zaznamenal, že v liste Dareiovi III. ich Alexander obviňoval z toho, že poslali vrahov jeho otca a následne sa tým ešte chválili. Na inom mieste svojho spisu však Arrianos menuje aj Macedóncov, ktorí sa mali atentátu zúčastniť.

Nový pohľad a súvislosti Filipovho zavraždenia ponúka Plutarchov životopis Alexandra, kde sa dočítame, že hlavná vina sa dávala Olympiade, ktorá nahnevaného mladíka ešte dráždila a podpichovala. Nie je vylúčené, že práve ona, alebo niekto jej blízky, priviedla Pausania na myšlienku, aby namiesto Attala, ktorý sa v čase svadby nachádzal s vojakmi v Ázii, zavraždil samotného Filipa. Účasť Alexandrovej matky na kráľovej smrti potvrdzuje aj ďalší antický historik Justinus, u ktorého nájdeme dokonca dve správy. V prvej pripúšťa, že Pausanias spáchal vraždu z osobnej pomsty, v druhej sa za iniciátorku činu označuje Olympias, ktorá mala konať bez vedomia Alexandra. V tejto súvislosti sa uvažovalo aj o účasti Alexandra na vražde otca. Poukazovalo sa pri tom na možné obavy o jeho nástupníctvo, ale aj na skutočnosť, že po zavraždení Filipa Pausania pohotovo zabili traja Alexandrovi priatelia, ktorí sa tak mohli zbaviť nepohodlného svedka. Táto myšlienka sa však príliš nepresadila, pretože vo všeobecnosti sa Alexander z morálneho hľadiska nepovažuje za schopného takéhoto činu.

Ako vidíme, hypotéz o vražde jedného z najvýznamnejších macedónskych panovníkov zostáva príliš veľa. Už pluralita názorov antických historikov signalizuje, že skutočné pozadie tohto činu sa nedá tak ľahko odhaliť a na základe súčasných znalostí to ani nie je možné. V každom prípade Filip zomrel a pochovali ho vo Vergine (Aigách). V roku 1977 tu archeológovia objavili kráľovské pohrebisko s troma hrobkami. Vtedy sa iba predpokladalo, že ide o miesto posledného Filipovho odpočinku. Až nedávne analýzy antropológov potvrdili, že v jednom z hrobov sa skutočne nachádzali pozostatky macedónskeho panovníka.

 

Potvrdilo sa miesto posledného odpočinku Filipa II.?

 

Koncom roka 2014 sa vo svetových médiách objavila správa, ktorá potvrdila dlhotrvajúce hypotézy o mieste posledného odpočinku macedónskeho kráľa Filipa II. Na začiatku bol objav gréckeho archeológa Manolisa Andronika, ktorý v novembri 1977 v severogréckej Vergine odkryl kráľovskú hrobku. Našiel v nej tri hroby. Zatiaľ čo prvý bol v dôsledku aktivity vykrádačov takmer prázdny, druhý a tretí hrob zostali nepoškodené. Druhý hrob obsahoval dve komory. V nich sa našli spálené pozostatky muža v strednom veku a ženy s bohatou výbavou. V treťom hrobe sa nachádzala urna so spálenými pozostatkami mladého muža a rovnako bohatá výbava. Už na začiatku objavu sa najviac pozornosti dávalo druhému hrobu, pričom sa predpokladalo, že ide o miesto posledného odpočinku Filipa II. a niektorej z jeho manželiek. Časť bádateľov však s takou možnosťou nesúhlasila a tvrdila, že v hrobe sa nachádza Filip III. Arrhidaios, syn Filipa II. a nevlastný brat Alexandra Veľkého, so svojou manželkou Eurydikou. Dlhé roky sa nenašiel žiadny argument, ktorý by rozhodujúcim spôsobom potvrdil jednu alebo druhú možnosť. Až po viac ako troch desaťročiach sa vďaka novým vedeckým metódam začalo s opätovným skúmaním pozostatkov z druhého hrobu. Záver, s ktorým prišiel tím okolo antropológa Theodora Antika, znie jednoznačne – telo Filipa II. pochovali vo Vergine v kráľovskej hrobke, objavenej Manolisom Andronikom. Toto tvrdenie sa zakladá na viacerých zisteniach, ktoré vyplývajú z analýzy zvyškov spálených kostí. Podľa vedcov pochovaný muž často jazdil na koni a utŕžil mnohé zranenia. V prospech identifikácie s telom Filipa II. z nich najviac hovorí deštrukcia lebky, ktorá zrejme súvisí s obliehaním mesta Methone (354 pred n. l.), kde Filipa zasiahol do oka nepriateľský šíp. Okrem toho muž trpel aj zápalom pohrudnice, čo by mohlo súvisieť s ťažkým zranením kľúčnej kosti, ktoré podľa literárnych prameňov vzniklo v dôsledku zásahu kopije v roku 345 alebo 344 pred n. l. Najpodstatnejším ale zostáva zistenie, že skúmané pozostatky boli ihneď po smrti spálené. To vylučuje možnosť, že by išlo o Filipa III., ktorého najskôr pochovali do zeme a až neskôr jeho telo vybrali a spálili na hranici. Navyše, nájdené ženské pozostatky v spoločnom hrobe patrili žene vo veku 30 až 34 rokov. Manželka Filipa III. však zomrela ešte pred dosiahnutím 25 rokov. Všetky tieto argumenty naznačujú definitívne potvrdenie miesta posledného odpočinku Filipa II. Napriek tomu, na celkovú akceptáciu tohto záveru si budeme musieť ešte počkať, pretože sa ozývajú aj hlasy, ktoré považujú argumenty, vedúce k identifikácii tela Filipa II., za veľmi všeobecné.

 


filip macedónskyantikaalexander veľký



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Tomáš Klokner

PhDr. Tomáš Klokner, vyštudoval históriu na FiF UK v Bratislave. Zaoberá sa starovekými dejinami, najmä obdobím rímskeho principátu, latinskou epigrafikou a dejinami vied o antickom staroveku.

Pozrite si tiež