Z gulagu až ku hviezdam

Publikované v Historická revue č. 2/2015, str. 16. - 20


8.7.2015 | Karel Pacner

Život a dielo Sergeja Koroľova

„Môžem to napísať?“, spýtal som sa. Sláva Golovanov odpovedal: „Ty áno, ja nie.“ Bol máj 1968 a my sme vychádzali z bytu Márie Balaninovej, matky Sergeja Koroľova, onoho tajuplného hlavného konštruktéra. Od nej som sa dozvedel, že v lete roku 1938 jej syna zatkla a mučila tajná polícia, neskôr ho súd poslal do zlatej bane na Kolymu na desať rokov ako „nepriateľa ľudu“.


 

Nový šéf bezpečnosti Lavrentij Berija si však uvedomil, že v táboroch je veľa vedcov a inžinierov, ktorí by sa mohli uplatniť vo svojich profesiách, a preto pre nich zriadil väzenské laboratóriá a konštrukčné kancelárie. Do jednej takej v decembri 1939, po pol roku strašných útrap na Kolyme vo východnej Sibíri, odtransportovali aj Koroľova. Túto kanceláriu na okraji Moskvy viedol známy konštruktér Andrej Tupolev. Stavali tam ľahký dvojmotorový bombardér, neskôr označovaný ako Tu-2. Mladý inžinier sa však dozvedel, že v Kazani pracuje raketová kancelária, ktorú vedie jeho starý spolupracovník Valentin Petrovič Gluško, a preto požiadal svojich väzniteľov, aby ho k nemu preložili. Spoluväzni ho varovali: „Neblázni, po dokončení lietadla pôjdeme všetci domov.“ Neposlúchol a išiel do Kazane. Mohol banovať – inžinierov z Tu-2 postupne oslobodili. V Kazani však Koroľov skúšal Gluškove raketové urýchľovače, ktoré mali uľahčovať štarty ťažko naložených bombardérov, alebo zrýchľovať let stíhačiek. Hoci ho v lete roku 1944 prepustili z väzenia, v Kazani zostal, pretože nechcel odísť od rozrobenej práce. O rok neskôr sa vrátil do Moskvy, kde mu pridelili vojenskú uniformu, hodnosť podplukovníka a príkaz na odlet do Nemecka. Tam dával dokopy vedomosti o von Braunovej rakete A-4/V-2.

Spomínaný Sláva Golovanov, kozmický reportér Komsomolskej Pravdy, nemohol napísať o väznení Koroľova počas vlády Leonida Brežneva, ktorý krajine vrátil stalinistického ducha, ale až neskôr v 90. rokoch. Uprostred 70. rokov som túto informáciu prepašoval do dvoch kníh – do Koroľovovej biografie Hlavný konštruktér a do prvého vydania Kolumbovho vesmíru. Vládla normalizácia, ale keď som tento fakt obstaval citáciami zo sovietskych prameňov, prešiel.

 

Namiesto lietadiel raketoplán!

Sergej Pavlovič Koroľov sa narodil 30. decembra 1906, podľa nového kalendára 12. januára 1907. Detstvo prežil na Ukrajine v Žytomyre a v Nižine, neskôr sa matka presťahovala do Odesy. Tam Serjožu uchvátili lietadlá. Začal študovať ich konštrukciu najprv na technike v Kyjeve a neskôr v Moskve. Nakoniec však inžinier Koroľov, konštruktér vetroňov a ľahkého lietadla, nezamieril do leteckého priemyslu, ale zahorel pre rakety. Priviedli ho k tomu kolegovia, ktorí mu dali prečítať spisy ruského teoretika Konstantina Ciolkovského. Spolu s ďalšími nadšencami založil v Moskve skupinu GIRD, kde sa pokúšal stavať raketoplán – vetroň, vybavený raketovým motorom.

Kolegom z Leningradu sa podarilo získať najvyšších vojenských veliteľov pre myšlienku rakiet a spojiť všetko úsilie nadšencov z oboch miest do výskumného ústavu. Bohužiaľ, tomuto inštitútu, ktorý vznikol v novembri 1933, velili delostreleckí dôstojníci z Leningradu, ktorí vnímali rakety len ako nový druh delostrelectva. Hoci využitiu raketového pohonu v letectve neboli nijako naklonení, Koroľov si prácu na raketoplánoch nakoniec vybojoval. Po jeho zatknutí 28. júna 1938 prvý stroj s raketovým pohonom RP-218 dokončili jeho spolupracovníci. Lietal skúšobne, pre praktické potreby sa nehodil. Priniesol však skúsenosti pre ďalšie projekty.



Tajuplný hlavný konštruktér

Nemecká balistická strela A-4/V-2, ktorá na sklonku vojny pustošila Londýn a ďalšie západoeurópske mestá, mala jednu prednosť – do raketovej techniky priniesla moderné princípy. To si Koroľov v Nemecku uvedomoval. Rakety obhajoval pred najvyššími komunistickými funkcionármi tak presvedčivo, že mu uverili a vymenovali ho hlavným konštruktérom diaľkových rakiet. Plnú dôveru však nemal. Ľudia, ktorí sa vrátili zo žalárov, boli počas vlády Stalina poznačení na celý život. Bombardovanie západných metropol raketami nadchlo Stalina tak, že od svojich inžinierov chcel, aby mu dodali kópiu V-2, ktorú by továrne mohli sériovo vyrábať. Podobne sa zachoval v otázke atómových bômb – stačila mu kópia typu bomby, ktorá zničila Nagasaki. Viac pre začiatok nechcel.

Postupom času Koroľov presvedčil kremeľského diktátora o nových raketách. Mocichtivému Stalinovi sa najviac pozdávalo, že by mohli niesť atómové bomby na americké mestá, kam by jeho lietadlá nedoleteli. Tak sa od začiatku 50. rokov rodila balistická strela R-7, ktorá si vyžiadala, rovnako ako atómové zbrane, vytvorenie celého nového vedeckého a priemyselného komplexu. Okrem toho Koroľov staval aj ďalšie bojové rakety. Pritom svojím námestníkom, ktorí sa osvedčili ako vedúci tímov týchto nových typov, dával veľkú voľnosť a odporúčal im, aby sa osamostatňovali ako hlavní konštruktéri a šéfovia nových konštrukčných a výrobných podnikov. Jeho Zvláštna konštrukčná kancelária číslo 1 (OKB-1) na južnom okraji Moskvy sa tak stala raketovou liahňou.

Keď Američania ohlásili, že v rámci Medzinárodného geofyzikálneho roka, ktorý sa začínal v lete 1957, sa chystajú vypustiť umelú družicu Zeme, Koroľov v tom videl príležitosť aj pre seba. Presviedčal generálov a predstaviteľov strany, aby mu dovolili urobiť rovnaký pokus. Argumentoval: „Veď predsa to bude súčasťou skúšok R-7 – len raketu nevypustíme do Pacifiku, ale hore do vesmíru!“ Milostivý súhlas, hoci s ťažkosťami, nakoniec dostal, ale s dôrazným upozornením: „Nesmie to byť na úkor vývoja nových bojových rakiet!“ V apríli 1957 mu telefonoval nový kremeľský vodca Nikita Chruščov: „Sergej Pavlovič, nemohli by ste vypustiť družicu začiatkom mája, na počesť sviatku práce, 1. mája?“ Hlavný konštruktér ho ale sklamal: „Nikita Sergejevič, my sme ešte nevyskúšali raketu.

Skúšky R-7 sa začali v máji 1957 z novej strelnice v Kazachstane. Prvé tri rakety havarovali krátko po vypustení. Generáli zúrili. Koroľov odletel do Moskvy, aby vysvetlil Chruščovovi, že je to normálne a že R-7 nakoniec bude lietať. Mal pravdu – 21. augusta prvýkrát štartovala bez porúch. Dňa 7. septembra si to zopakovala aj druhá raketa.

V noci zo 4. na 5. októbra 1957 sa podarilo vyniesť na obežnú dráhu prvú družicu – Sputnik, ktorá vážila 83,6 kg. Pôvodne Koroľov počítal s ešte ťažším telesom a predovšetkým s vybavením niekoľkých vedeckých prístrojov. Keď však jeho projekt začal meškať, na návrh svojho priateľa Michaila Tichonravova zvolil len malú guľu, vybavenú vysielačkou. Nič viac nepotreboval. Chcel vyskúšať, či to dokáže lietať vo vesmíre.

Chruščov poznal termín štartu a čakal na správu v Kyjeve počas hostiny, ktorou sa završovala jeho návšteva. Všetci sa už chystali spať, až konečne po polnoci prišiel tajomník, aby sovietskeho vodcu zavolal k telefónu. Chruščov sa o chvíľu vrátil a celý žiaril: „Vypustili sme umelú družicu Zeme! Sme prví!“ Skutočný dosah tohto činu si však uvedomil až po návrate do Kremľa, kde mu predložili správy zo západnej tlače. Sputnik ohromil svet. Chruščov, ktorý doteraz Koroľovovi príliš nedôveroval, si zrazu uvedomil, akú prestíž jeho krajine táto vecička priniesla. Chcel to patrične využiť na propagáciu komunizmu, preto požiadal hlavného konštruktéra, aby čo najskôr usporiadal ďalšie kozmické divadlo. Koroľov poslúchol a vďaka obrovskému úsiliu sa 3. novembra jeho ľuďom podarilo vypustiť ďalšiu družicu, tentoraz so psom na palube.

Švédska akadémia vied, ktorá udeľuje Nobelove ceny za priekopnícke diela vo vede, chcela tvorcu prvej družice odmeniť. Pýtala sa preto prezidenta sovietskej akadémie vied Mstislava Keldyša na jeho meno. Koroľov však žil v utajení rovnako ako ďalší tvorcovia najnovších zbraní. Keď Keldyš požiadal Chruščova o dovolenie informovať Švédov, ten sa rozčúlil: „Otec družice? Tým je predsa všetok sovietsky ľud!“ Nakoľko elegantne sa Keldyš pred Švédmi vykrútil, nevieme. V skutočnosti tým Chruščov len chránil svoju vlastnú popularitu. Keby sa meno konštruktéra dozvedela verejnosť, Koroľov by sa stal najslávnejším sovietskym občanom a Chruščova by zatienil. Zostal teda velikánom len v úzkom kruhu najvyšších funkcionárov a niekoľkých tisícov raketových odborníkov. Pravda, na Západe sa o ňom ako o šéfovi sovietskej kozmonautiky špekulovalo, ale nič viac. To ukazuje, že v tejto sfére CIA nemala žiadneho informátora. Pritom Koroľov túžil po pozemskej sláve. Prezradil to, keď v lete 1964 odlietal z Bratislavy po niekoľkotýždňovej dovolenke v Československu. Svojim sprievodcom z ÚV KSČ povedal, že nabudúce sa už vráti nie ako anonymný človek, ale so všetkou parádou.

 

Kozmonaut najvyššou prioritou

Koroľov si už skôr zaviazal vojakov tým, že im sľúbil špionážnu družicu. Keď práce na nej už výrazne pokročili, Chruščov rozhodol, že prednosť musí dostať vypustenie človeka do vesmíru. Vojaci počkajú, kozmonaut je dôležitejší! Konštruktéri v OKB-1 museli prestavať kabínu pre kameru na kabínu pre človeka. Inak by Američanov nepredbehli. Generáli škrípali zubami, ale pred ústrednou mocou sa museli skloniť. Napriek tomu sa nepodarilo dodržať pôvodný termín – kozmonaut mal letieť do vesmíru už koncom roka 1960. Problémov s kozmickou loďou, zvlášť s jej návratom, bolo toľko, že si to Koroľov nemohol dovoliť. Vedel síce ísť až na samotný okraj dovoleného rizika, no hneď ako vycítil, že by vypustenie mohlo skrachovať, stiahol sa, nariadil nové kontroly a skúšky predĺžil. Jurij Gagarin teda zamieril do vesmíru v stredu 12. apríla 1961. Opäť to bol ohromný úspech Sovietov a menovite Koroľova.

Začiatkom 60. rokov sa Koroľov pustil do projektovania superrakety N-1, ktorá by bola schopná vyniesť ľudí až na Mesiac a na dráhu okolo Zeme zasa veľkú orbitálnu stanicu. Jej plánovaná nosnosť sa neustále zvyšovala, až nakoniec mala dosiahnuť 95 ton. Motory mal ako obvykle dodať Valentin Petrovič Gluško, avšak ten počítal s tým, že do paliva použije toxické okysličovadlá. Jedovaté chemikálie však Koroľov nekompromisne odmietol. Na tomto spore stroskotalo ich mnohoročné priateľstvo. Sám Chruščov sa márne snažil oboch konštruktérov zmieriť. Koroľov si vyhliadol iného dodávateľa – Nikolaja Kuznecova z Kujbyševa (dnes opäť mesto Samara), ktorý produkoval vynikajúce prúdové motory.
Stále väčšie ambície však prejavoval novonastupujúci konštruktér veľkých rakiet Vladimír Čelomej. Do svojej kancelárie chytro získal mladučkého inžiniera Sergeja Chruščova, syna komunistického vladára, a na všetky rokovania ho vodil so sebou, aby demonštroval, akú má podporu. Nakoniec sa mu podarilo lunárny projekt rozdeliť – oblet Mesiaca ľuďmi dostal za úlohu on, zatiaľ čo samotné pristátie zostalo Koroľovovi. Projekt obletu získal prioritu. Išlo pritom o neuveriteľne diletantské rozhodnutie, keďže obe úlohy mohli zvládnuť rovnaké stroje.

O superraketu stratili záujem aj vojaci. Uvedomili si, že namiesto kozmického observatória s ľuďmi na palube si zatiaľ vystačia s lacnejšími špionážnymi družicami. Stavbu observatória preto sabotovali, prednosť dávali bojovým raketám. Koroľov sa nemohol oprieť ani o Chruščova. Namyslený vládca Kremľa preceňoval vlastné sily, vyhlásil, že v najbližších niekoľkých desaťročiach Sovietsky zväz predbehne Spojené štáty v celkovej produkcii. A že by Američania ako prví pristáli na Mesiaci? To považoval za nezmysel.

V lete 1961, po Gagarinovom triumfe, prezident Kennedy označil vysadenie prvých ľudí na Mesiac za úlohu, ku ktorej sa musí zmobilizovať celý národ, a tým vrátiť krajine prestíž, stratenú v kozmickom závode. Hoci predčasne zahynul guľkou atentátnika, jeho nástupcovia v tejto politike pokračovali. Američania získali v kozme celý rad dôležitých prvenstiev.

Keď sa konečne Koroľov dostal k Chruščovovi, aby mu situáciu vyložil, bolo už neskoro. Uznesenie strany a vlády o priorite úlohy vyslať človeka na Mesiac vyšlo až v lete 1964. Ako mi raz povedal Koroľovov námestník Boris Čertok, v tej dobe už sovietski konštruktéri videli, že Američania ich predbehli.


Posmrtná sláva

Na jeseň 1964 Chruščov padol. Na jeho miesto sa vyšvihol Leonid Brežnev – režim prituhol, rozbujnela sa byrokracia, nevzdelanosť a tuposť. Hoci Čelomejovova hviezda padla a Koroľov dostal na starosť celý projekt, mal málo peňazí, s Brežnevom sa nedokázal zblížiť a vojaci lunárny projekt sabotovali.

Hlavný konštruktér sa cítil unavený a mal problémy so zdravím. Už po návrate z Nemecka sa musel začať liečiť na choré srdce, neskôr na vysoký krvný tlak a nakoniec ho trápili zažívacie ťažkosti. Začiatkom januára 1966 odišiel do kremeľskej nemocnice, určenej pre najvyššiu elitu. Chirurgovia mu mali vyňať polyp z hrubého čreva – na prvý pohľad nič závažné. Operáciu však pripravili nedôsledne. Lekári pacienta poriadne nevyšetrili a nemali ani dostatočnú zásobu narkotizačných látok. Neuvažovali o možných komplikáciách. Operáciu viedol minister zdravotníctva Boris Petrovskij, kedysi vynikajúci chirurg, ktorý však v predchádzajúcich mesiacoch na chirurgiu nemal čas. Platilo však pravidlo, že akademika musí operovať akademik. Keď Petrovskij otvoril Koroľovovo brucho, užasol – videl nádor veľký ako dve päste, ktorý vytváral falošnú predstavu polypu. Okamžite si dal zavolať na pomoc hlavného armádneho chirurga Alexandra Višnevského. Po štyroch hodinách si obaja navzájom blahoželali, že operáciu zdarne dokončili. Pol hodiny po tom, čo odišli, Koroľov zomrel. Snahy o jeho oživenie boli márne. Bol piatok 14. januára 1966.

Až po smrti Sergeja Koroľova Kremeľ rozhodol, že jeho osobu odtajní a vytvorí z neho sovietskeho hrdinu. Vytvoril tak oficiálny nekrológ, ktorý podpísali všetci najvyšší predstavitelia. Nasledoval pompézny pohreb a uloženie pozostatkov do kremeľskej steny. Plnú pravdu o živote Sergeja Koroľova sme sa však začali dozvedať až na prelome 80. a 90. rokov. Až vtedy sme si mohli uvedomiť, aké obrovské úsilie musel tento človek vyvinúť, aby vypustil prvú družicu a prvého človeka do vesmíru – prakticky proti všetkým a proti celému systému.




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Karel Pacner

Ing. Karel Pacner, dlhoročný redaktor novín Mladá fronta - MF Dnes (1951 - 2001), kde sa venoval popularizácii vedy. Napísal 45 kníh , venovaných predovšetkým kozmonautike a vesmíru. Dostal celý rad cien Akadémie vied a ďalších inštitúcií za popularizáciu vedy.

Pozrite si tiež


Úrazy a choroby Karola IV.

29.11.2018 | Zdeněk Žalud

Na základe antropologického výskumu kostrových pozostatkov dnes tušíme, že Karol IV., narodený 14. mája 1316, bol urastený muž robustnej postavy, vysoký asi 173 cm. Od mladosti sa nevyhýbal turnajom, v ktorých niekedy vystupoval...

  • 1099
  • 15