Obraz Indie v slovenskej literatúre 19. storočia

Publikované v Historická revue č. 1/2015, str. 61 - 65


Ak by sme hľadali obraz Indie v literatúrach sveta, uvideli by sme, že je starý ako samotné ľudské písomníctvo. Kultúru Indického subkontinentu, 
ktorý bol od svojho vzniku osobitým a 
fascinujúcim fenoménom v dejinách ľudstva, 
si všímali už antickí autori, stredovekí 
cestovatelia a od počiatku novoveku 
obchodníci a misionári.


Informácie pisateľov o indických jazykoch a kultúre v mnohých prípadoch položili základ modernému indologickému bádaniu. Spomeňme napríklad francúzskych misionárov v Južnej Indii, Gastona-Laurenta Coeurdouxa (1691 – 1779) a jeho súčasníka Jeana Calmetta (1692 – 1740), ktorý posielal do Kráľovskej knižnice v Paríži sanskrtské a telugské rukopisy.

Keď sir W. Jones roku 1786 vyslovil hypotézu o príbuznosti sanskrtu a európskych jazykov, bol to impulz pre novú vlnu záujmu o Indický subkontinent, podnietený vedeckými, ale i obchodnými a koloniálnymi snahami. Mnohé teórie o príbuznosti európskych národov boli motivované myšlienkami romantizmu. Jazyková a etnická príbuznosť s obyvateľstvom Indie mala svedčiť buď o starobylosti daného národa (napr. pri slovanskom národnom obrodení) alebo, naopak, o jeho zaostalosti, ako to tvrdili niektorí nemeckí lingvisti rozdeľujúci indoeurópske národy na východné – kočové a západné – usídlené, nachádzajúce sa na vyššom kultúrnom stupni. V období romantizmu sa však pojem „indická kultúra“ takmer výlučne stotožňoval s kultúrou Árjov, pričom Južná India zostávala bez väčšieho povšimnutia.

Nasledujúce riadky chcú oboznámiť čitateľa s obrazom Indie v slovenskej krásnej literatúre v 19. storočí. India sa vyskytovala v literárnych textoch buď len ako jednotlivá zmienka, alebo ako prvok, o ktorom sa uvažovalo v rôznych filozofických, kultúrnych, jazykovedných alebo historických koncepciách.

Významnú rolu v popularizácii indickej kultúry zohral bratislavský rodák, indológ, jazykovedec a prekladateľ Štefan Ján Tamaško (1801 – 1881). Jeho gramatická príručka De causis linguae Sanscritae vyšla súkromne roku 1831 v Bratislave. Tamaško sa pokúšal o preklad vybraných častí Mahábháraty, ktoré však zostali len v rukopisnej podobe.

Zmienky o Indii, ktoré nachádzame v slovenskej literatúre 19. storočia, by sa dali zhrnúť do nasledujúcich motívov:

* Záujem o misionárov a svätých pôsobiacich v Indii, najmä o sv. Františka Xaverského,

* Záujem podnietený hľadaním príbuznosti medzi Slovanmi a Árjami, hľadanie podobností v slovanskom a hinduistickom panteóne, kultúre a rituáli,

* Záujem o Indiu ako o vyspelú civilizáciu utláčanú cudzou koloniálnou mocnosťou (paralela s národnooslobodzovacím hnutím v Európe v 19. storočí),

* Nahliadanie na Indiu ako na zaostalejšiu civilizáciu oproti kresťanskej Európe,

* Záujem o Indiu z vedeckého (jazykovedného, zemepisného, prírodovedného, cestovateľského) hľadiska.

 

India v diele Jána Hollého

Jeden z našich najvýznamnejších básnikov, Ján Hollý (1785 – 1849), zakomponoval teóriu o pôvode Slovanov z Indie do eposu Svatopluk (1833). Príchodu Slovanov do Európy venuje Hollý v Svatoplukovi pasáž v rozsahu 541 veršov. Slovania podľa neho pochádzajú zo starovekej Indie, odkiaľ sa po vyschnutí toku mohutnej rieky (možná narážka na vyschnutie rieky Saras-
vatí) vyčlenili ako samostatný kmeň. So Svätoplukom sa stretávame v nemeckom väzení. Keď počas slávnostného zhromaž-
denia nemecký bard dospieva pieseň o pôvode Bavorov, bavorský kráľ vyzve Svätopluka, aby aj on zaspieval o dejinách svojho národa. Svätopluk teda začína rozprávanie, ako ho počul ešte v detstve od pohanského kňaza Ctislava:

 

„India najprvná je našého prenárodu matka,

Najprvní póvod. Ščastná dozaista to zem je,

A príľiš bohatá; i na krásu a úrodu predná,

Tak že sa jéj žádná ňevirovná ve sveťe krajna;

V pravďe i rozkošním sa rajem sveta móže nazívať:

Neb na čo len pomislíš a za čím ľen v srdci zatúžíš,

Všeckím v najvatšéj hojnosťi a zbitku oplívá.

Tam dvakrát v roce žnú, ano místami ňekdi i trikrát;

Ňekďe aňiž ňesejú, sama od seba ríža virostá.

Tam zlata, stríbra, drahích kameňov sa i toľko nachádzá,

Koľko rizého u nás po brehoch rék písku je vídať;

Však takové si u ňích ňevšímá pokladi ňikdo:

Neb na čo tam poklad, kďe majú, čo je potreba všecko.“

Svätopluk vysvetľuje, že slovanský ľud opustil Indiu kvôli gigantickej potope a následnému suchu, ktoré zapríčinilo vyschnutie veľtokov. Domáce kmene šli k veľkému žrecovi Vizvovi s prosbou 
o radu, ako si nakloniť božstvá a ako zachrániť zem pred útrapami. Žrec ich nabáda k pokániu a radí im, aby sa časť kmeňa vysťahovala do Európy. Národu prorokuje slávnu budúcnosť pod menom „Slávi“.

K indickej tematike sa J. Hollý vracia v dodatkoch a vysvetlivkách k eposom. Uvádza v nich niekoľko slov, v ktorých vidí analógiu medzi slovanskými jazykmi a sanskrtom:

„Mnohé zaisťe Slovákov slova ze starodávnú samskritskú rečú sa zrovnávajú, k.p. bahutvan, bohatí; čáraťi, čáraťi; diad, ďed; dan, dáň; ďiviťi, ďiviťi sa; gora, hora; gadaťi, hádaťi; hima, zima; kalužah, kaluža; manuž, muž; nebeh, ňebe; otrok, otrok; parah, para; sierota, sirota; žena, žena.“

Aj v dodatku k eposu Sláv (1839) publikuje celú štúdiu s názvom Bájosloví pohanskích Slovákov, kde hľadá podobnosti s védskym náboženstvom:

„K víre najpodobňejšé je, že starí Slováci bohov svojích z Indie priňésľi: nebo jako mnohé slova dávno vimretéj samskriti ve slovenskéj reči sa nachádzajú: tak též ména ňekterích bohov u pohanskích Slovákov z ménami indickích bohov sa zrovnávajú, k. p. Morena u Indov Morana smrť. Vinášáňí a topeňí Moreni neb smrťi je známá slavnosť. Živa, Šiva též u Indov Šiva, bohiňa života; Triglav 
u Indov Trimurti; Parom u Indov Brama, Brahma atď. Krem toho u starších pohanskích Slovákov jako u Indov ženi 
z mrtvím ťelom svojích mužov na hraňice sa hádzali a páľili.“

Hollý ešte spomína Indiu v Katolíckom spevníku pri chválach misionárov a svätcov – svätého Bartolomeja a svätého Františka Borgiu (jeho misijná činnosť v Indii nie je doložená, Hollý si zrejme svätca stotožnil s ďalším jezuitom, sv. Františkom Xaverským).

 

Obrazy Indie u Pavla Jozefa Šafárika

Poznatky o Indii nachádzame aj u básnika a vedca P. J. Šafárika (1795 – 1861), ktorého zaujímala India najmä kvôli otázke pôvodu Slovanov. V diele Dejiny slovanských rečí a literatúry všetkých nárečí (1826) píše: „Slovania pochádzajú z Indie, tak ako ich večití susedia, Germáni, z Perzie. Očividne to dokazuje porovnanie slovanského jazyka so staroindickým alebo so sanskrtom a nemeckého jazyka 
s perzským.“ Pokračuje prehľadom najstarších historiografických zmienok o Slovanoch a po indických koreňoch siaha aj pri slovanskom náboženstve:

„Slovanská mytológia nápadne pripomína Indiu; lenže tento zaiste ťažký problém nebol zatiaľ ešte náležite kriticky spracovaný v celom svojom rozsahu.“

Podrobnejšie sa Šafárik slovanskej problematike venoval v koncíznom diele Slovanské starožitnosti, kde spomína taktiež „hindskú čeľaď“ národov. Uvádza prekvapujúci prípad vylodenia posádky Indov na nemeckom pobreží roku 58 pred Kr.:

 

„Pamiatka prepodivnej udalosti, t. príchodu Indov na pomorie Germánie ok. r. 58 pred Kr., zachovaná u dvoch vážených rímskych spisovateľov […], zasluhuje si tu aspoň krátke pripomenutie, najmä preto, lebo sa domnievame, že ak je správne naše vyloženie tejto veci, týmto spôsobom pribúda našim starožitnostiam nemálo svetla...“

Šafárik vysvetľuje, že kedysi sa prikláňal k odvodzovaniu náz-
vu kmeňa Vindov od Indie (čo mu vytýkal aj J. Dobrovský), neskôr však od tejto teórie ustúpil. V Slovanských starožitnostiach nájdeme ešte niekoľko indoeurópskych etymológií s odkazom na sanskrt. Šafárik dokonca skloňuje sanskrtské slovesá a porovnáva ich formy s klasickými jazykmi.

 

Obraz Indie v diele Jána Kollára

Problematika slovanstva, otázky národných ideí, básnictva, prozódie a v neposlednom rade i mytológie a etymológie priviedli k záujmu o Indiu aj významného básnika obdobia klasicizmu, Jána Kollára (1793 – 1852). Už v jeho prvom diele Básně Jána Kollára (1821) nachádzame medzi epigramami dvojveršie s názvom Sanskrit.

Sanskrit

Teď se jazyk každý švagrovstvím k sanskritu tiskne.

Jen ticho, a vlastní choť neudavte jeho!

Odkaz na Indiu ako matku Slovanov nachádzame aj v najväčšom Kollárovom diele, v skladbe Slávy dcera. Vo štvrtom speve Léthé píše: „...z Indie, té staré Slávů matky...“ Vo Výklade k Slávy dcere spomína názov pohoria Matra: „Matra – hora v Heveské stolici: to slovo sanskritské, v Indii až podnes vrchy a města Matra.“

V Kollárových vedeckých dielach sa stretávame s etymologickým a náboženským záujmom o Indiu. Kollár podáva rozsiahle informácie o védskom panteóne a hľadá jeho paralely u iných európskych národov. Pozoruhodne sa venuje aj umeleckému spracovaniu modiel. Vo svojom výskume bol však zanietený až tak, že bohyňu Lakšmí stotožňuje s Libušou. „Že Staroslavům a obzvláště Čechům, Višnu-Kešava dobře znám byl, toho důkaze jsou nejen vůbec jména u Slavů […] ale i onen pamatný verš 59 v Libušíně soudě, kde se Višnu jak u Indů vítězem a Veda, kterou on shromaždil, věščbou nazývá...“ Na niektorých miestach si však Kollár aj protirečí a uvedené fakty nepodkladá argumentáciou, ako napríklad v tejto pasáži: „Podivuhodná srovnalost těchto Tab. Iguv. s Rhetranskými modlami, kde Višnu též vynechán aneb zneuctěn, nepochybně z nenávisti sektářské. Zpomíná se však zde jeho manželka Prija-Lakšmí pod jménem Fisi...“

Najviac zo všetkých božstiev sa Kollár venuje Šivovi v diele Staroitalia slavjanská (1853), kde rozoberá príbuzenstvo medzi Slovanmi a kmeňmi obývajúcimi Apeninský polostrov pred vznikom Rímskej ríše. Kollár spája Šivu s motívmi býka u italických kmeňov, spomína často Šivov lingam. Dopúšťa sa však mnohých nepresností: „Darma Derma, bílý neb modrý býk, na němž jezdí Šiva a Parvati jeho manželka. […] Slovo Dar-ma Dar-uma jest naše Dažboh jako Der-ma naše ter tur. Jeho chrám ostříhají též kamenní volové obrovské velikosti; ovšem sám Šiva Siva vyobrazuje se čassto s tuří hlavou a sluje Volohlav. Slovo Siva zachovalo se u Slováků podnes, anť Savka=Sivka jest u nich jméno vola, tak jako kajla, srb.gáloňa=kala,keša=kešavý; u Čechů byl Siban měsíc Máj.“

Šivu spája so slovanskou bohyňou Živou a od toho koreňa odvodzuje aj kmeň Sibaritov a Sabinov. Dnešnému čitateľovi už môže pripadať úsmevné, že Kollár napríklad aj Sibyllu chápal ako Sivulu, teda bielu paniu, ktorá predstavuje ženskú polovicu boha Šivu.

Dielo Staroitalia slavjanská má komparatívny charakter. Božskú trojicu „Trimúrti“ Kollár stotožňuje s Triglavom. Z Indie odvodzuje aj pôvod pyramíd:

„Obelisky oblesky a pyramídy nepochybně již v Indii počátek vzaly a odtud k západu, do Egypta a Europy, přenešeny jsou.“

Pyramídu stotožňuje so symbolom Šivu a obrátenú pyramídu s bohom Višnuom. Indický pôvod vidí aj u mnohých slovanských obyčajov. Sviatok „kupala“ (svätojánska noc) spája s kúpaním „dívek pastýřských a vzetí jim šat na břehu skrze Krišnu“.

P. J. Šafárik v korešpondencii z roku 1839 odsudzuje Kollárovu Slávy bohyňu. Vytýka mu amatérsky prístup v etymológii, aj neznalosť sanskrtu:

„Kollárova kniha Sláva bohyně sa mi vonkoncom nepáči: takéto diela pôsobia iba zmätok. To pravé a nové v nej dá sa vypísať na jednom hárku. […] Nepozná poriadne ani sanskrit, ani slovanskú reč, tým menej etymológiu a chce teraz určovať quantitatem incognitam per incognitam.“

 

Obraz Indie v diele Ľudovíta Štúra

Záujem o Indiu je u fenomenálnej osobnosti Ľ. Štúra (1815 – 1856) preukázateľný už z jeho študentských čias, keď publikoval niekoľko článkov o vzťahu slovanských jazykov a sanskrtu v augsburských Allgemeinde Zeitung. Štúra India zaujímala nielen z jazykovej, literárnej a mytologickej stránky, ale aj z hľadiska štátoprávneho a spoločenského usporiadania.

Štúr pátra po pôvode Slovanov v Indii v cykle prednášok na bratislavskom lýceu z roku 1842:

„Z príbuznosti Slovanov s inými národmi Hindustanu vzhľadom na jazyk a telesnú postavu a vzhľadom na používanie slov rovnakého zvuku i zmyslu pôvod svoj, zakrytý nepriesvitným šerom dávnovekosti, v strednej Ázii pri veľkom pohorí himalajskom, tejto kolíske ľudského pokolenia, medzi Tibetom a Indiou hľadať musíme práve tak, ako Nemci, veční susedia naši, 
z Perzie odvodzovať majú, ako to porovnanie slovanskej reči so staroindickou alebo sanskritom a nemeckej s perzštinou nadostač potvrdzuje.“

Štúr však pristupuje vo svojich prednáškach k Indii veľmi kriticky. Indiu porovnáva s Čínou a Európou. Indický „duševný stav“ prirovnáva k námesačnosti alebo horúčke, ktorá „pôsobí hrozné zmietanie, strhávanie a fantastický stav indický, v ktorom duch indický ako v krútňave sa trápi a zmieta. Tušenie vcelku je snenie pri bdení, a pretože duch indický len tuší, je on snívajúcim v bdení, ktorá vlastnosť je princípom indického sveta.“ Čínu vyzdvihuje ako ríšu racionality a jednoty zosobnenej cisárom, Indiu, naopak, vníma ako nejednotnú spoločnosť rozdelenú na kasty. Štúr kritizuje kastovné rozdelenie ľudí ako „nerozumné a duchu protiviace“. Kastovú spoločnosť prirovnáva k stredovekému feudálnemu usporiadaniu spoločnosti. Vyzdvihuje kresťanský prístup k povolaniu kňaza, ktoré bolo prístupné každému, „kto sa k tomu schopným cítil a vôľou naplnený bol službám Boha a ohlasovaniu vôle jeho svätej sa posvätiť […], pretože kresťanstvo učí, že Boh nie je prijímateľom osôb a že pred tvárou jeho všetci sú rovní. V Indii, ako sme povedali, je celkom opačné zriadenie.“

Kastový systém kritizuje z nedostatku solidarity a lásky k blížnemu:

„O láske k ľuďom sa v Indii nič nevie. Ak by brahman videl človeka z inej kasty v nebezpečenstve, nikdy mu nezíde na um, aby mu prispel pomocou. […] Oni sa navzájom vraždia a ani jednu nemocnicu pre ľudí nemajú. Na mravce nestúpajú, ale úbohých pocestných hladom zahynúť nechávajú.“

Rovnako kritizuje aj hinduistickú snahu splynúť s božskou podstatou, čo bolo v tom čase populárne u mnohých európskych intelektuálov.

 Štúr kritizuje aj uctievanie posvätných miest, hôr, riek a zvierat:

„Toto tušenie a miešanie prírody s podstatou pôsobí neskrotenú fantastiku indickú a strašnú pomätenosť indického sveta, v ktorej sa on ako chorý v horúčke sem-tam trhá a zmieta. V tejto pomätenosti mieša sa vznešené s naničhodným, velebné s nízkym a s najpodlejším, z čoho ošklivá prevrátenosť vyplýva.“

Kritizuje aj dva extrémy náboženského prístupu – prílišné oddávanie sa zmyslom a rozkošiam, a na druhej strane umŕtvovanie a askézu:

„Nám je náboženstvo poznaním Boha, ale s obsahom čiste duchovným, s vôľou svätou, ktorú teda my v živote svojom plniť máme, ak vskutku nábožní sme. U Indov nemá božstvo nijaký taký obsah, súc holou abstrakciou, a tak Indovia ani vôľu jeho svätú, ktorej niet, vykonávať a život duchovný viesť čiže skutočne mravnými byť nemôžu.“

V Štúrovom myslení o Indii nachádzame v neskorších rokoch obrat. Prísne kritický prístup opúšťa, zaujímajú ho literárne pamiatky. V spise Život národov delí národy na kultivované a barbarské. Tieto duchovné národy sa nachádzajú na každom kontinente: v Afrike sú to Egypťania, v Európe Germáni, Románi a Slovania a v Ázii sú to Indovia, Médovia a Peržania.

V spise O národných povestiach a piesňach plemien slovanských sa venuje aj indickým eposom Mahábhárata a Rámájana. Opäť im však vytýka istú pomätenosť, neusporiadanosť a fantastickosť:

„Po nájdení niektorých pamätností indických sa mnoho v Európe hovorilo o hĺbke učenosti indickej, ale zo samého princípu indického vysvitá, že tam hlboká učenosť nemôže byť. Princípom indickým je abstrakcia. […] V tomto svojom tušení, nevedomí, duch sa zviera citom, ktorý tým napätejší je, čím menej duch sám sebou vládne. Tu sa vyskytuje poézia, a to bájna, strhaná a fantastická. […] Majú Indovia básnictvo epické, z ktorého dva kusy, pod menom Ramajana a Mahabharata... Na niektorých miestach báseň v poriadku plynie, ale z poriadku často vyskakuje, prechádzajúc do zmotanosti a nepochopiteľnej pomätenosti.“

Na rozdiel od eposov však vyzdvihuje a ako najdokonalejšiu na svete chváli indickú gramatiku a Pániniho gramatický systém. 

 

Indické motívy v dielach ďalších spisovateľov

Zo svedectiev vieme, že v pozostalosti Janka Kráľa sa zachovali zápisky o Mahábhárate a Kálidásovom diele. Indické reálie (napr. Brahma) sa prekvapivo objavili aj v poézii Andreja Sládkoviča. Indický motív spracúva najmä v básni Zúfalec, uverejnenej pôvodne pod názvom Indián, kde vystupuje ako lyrický hrdina príslušník nízkej kasty, ktorý nevidí východisko zo svojho otrockého postavenia a od zamýšľanej samovraždy ho zachráni láska.

Indický motív nachádzame aj v lyrike Sama Vozára, jedného z poslucháčov Ľ. Štúra, ktorý v básni Kdes‘ sa tu vzala (1845) rozvíja motív mladej dievčiny z Indie, ktorá sa s dieťaťom ocitá až na brehoch juhoslovenskej rieky Rimavy. Indické reálie vystupujú aj v diele  Svetozára Hurbana Vajanského. Indickú kultúru spomína vo svojich úvahách o umení,  v románe Kotlín zase nájdeme pri prirovnaniach dvakrát spomenutú rieku Gangu. V novele Blížence vystupuje postava Macha – študenta klasickej filológie a sanskrtu. U Jonáša Záborského nájdeme v diele Faustiáda kritickú poznámku ku kolonializmu v Indii. Obdobne ako Ľ. Štúr, aj J. Záborský kritizuje v beletrizovanom traktáte Básnici starú indickú literatúru za jej nesúrodosť. Stavia ju do protikladu so starou gréckou literatúrou:

„Básnik grécky hľadá pre vznešené a zdravé svoje myšlienky pekné plastické formy; indický je blúzniaci panteista a učený sprosták.“

Vo svojich vedecko-náučných dielach spomína Indiu národopisec Gustáv Reuss. Z jazykovedného hľadiska sa indickým lexikálnym koreňom venuje Viliam Paulíny-Tóth. Ojedinelý je v tomto ohľade prístup P. Dobšinského, ktorý hľadá v Indii pôvod slovenských ľudových rozprávok. V jeho spisoch nájdeme aj legendu, v ktorej vystupuje mladý šuhaj Dalajláma predstavujúci jarné slnko zápasiace so zimou. Čiastkové zmienky indických reálií nachádzame aj v básnickom jazyku P. O. Hviezdoslava (Himaláje), v diele G. Zechcentera-Laskomerského, P. Lichnera, pacifistov A. Škarvana a D. Makovického, osobného lekára L. N. Tolstého, alebo u pacifistu a polyglota J. Maliarika, ktorý sa vo svojich spisoch mnohokrát odvoláva na sanskrt a na učenie o neubližovaní druhým. Napokon sa pojem „nirvána“ vyskytuje aj u I. Kraska v dramatickej symbolistickej básni Topole. To sa však už dostávame do 20. storočia, ktoré novou dostupnosťou informácií a prítomnosťou nových ideí prinieslo aj do slovenskej literatúry nové východiská pri reflektovaní Indie.


india19. storočieindická literatúraliteratúraslovenskí básniciján hollýpavol jozef šafárikján kollárľudovít štúr



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Katarína Džunková

Mgr. Katarína Džunková, vyštudovala na UK v Prahe odbory medzinárodné teritoriálne štúdiá, porovnávacia jazykoveda a indológia so špecializáciou na jazyk sanskrt. V súčasnosti je doktorandkou Štátnej univerzity v Petrohrade v špecializácii historická a porovnávacia jazykoveda. Okrem jazykovedného záujmu sa venuje českej a slovenskej literatúre.

Pozrite si tiež