Obraz, história a naša pamäť

Publikované v Historická revue č. #, str#


1.1.2018 | Jaroslav Valent

7. ročník konferencie "Genealógie pamäte v strednej a východnej Európe

Siedma konferencia Genealógia pamäti v strednej a východnej Európe sa konala 6. - 8. decembra na Akadémii výtvarných umení vo Varšave. Počas tohto trojdňového podujatia diskutovala široká škála odborníkov o zaujímavej a nie často vnímanej téme: o vzťahu medzi obrazom ako takým, históriou a pamäťou, inými slovami snažila sa okrem iného odpovedať na otázku akú úlohu hrá proces stvárňovania a zobrazovania v našej historickej i osobnej pamäti?

Kultúrna teoretička a kritička Mieke Bal ako prvá vyšla s poznámkou, ku ktorej pripojila a koncipovala svoju prezentáciu. Hovorila o dvoch zlyhaniach kultúrnej pamäte; o zabúdaní a o nesprávnych, skutočnosti nezodpovedajúcich spomienkach, teda o zlyhaní pamäte. Kým prvú spája skôr s formou umlčania a cieleného zabúdania v dôsledku násilia zo strany spoločnosti, druhú spája s formou poruchy pamäte, nesprávnym pripomínaním, ale aj nedbanlivosťou dnešných ľudí vo vzťahu k minulosti, aj k mysliteľom, ktorí boli označení za zastaraných, ako napríklad René Descartes. Keď sa spoločnosti nezaoberajú minulosťou, aby si z nej odniesli lekciu, pamäť sa stáva nedostatočnou a bledne. Nasledujúci panel pokračoval v diskusii o viacerých teóriách a kognitívnych perspektívach vzťahu medzi spomienkou, históriou a obrazom. Členovia panelu sa zaoberali rôznymi aspektmi týchto vzťahov, ktoré sa navzájom líšili od prehodnotenia rumunskej socialistickej minulosti na základe rodinných albumov až po problematizáciu výstavby celoeurópskej pamäte a identity na historickom základe v postmodernom svete.

Wojchiech Suchocki v inej prezentácii analyzoval obraz Rejtana od Jana Matejku ako fenomén historických scén a malieb v našom vedomí. Historická maľba totiž nezobrazuje len aktuálna a zrejmý moment; zachytená scéna zostavuje všetky historické sily do jedného rámca. Suchocki zdôraznil význam Matejkovho obrazu pre aktuálnu ikonografiu poľskej histórie.

Nasledujúci panel "Obraz a historiozita: umelecká reflexia na predmet histórie a spomienky ", bol zameraný aj na umelecké interpretácie histórie prostredníctvom obrazov. Prezentácia upozorňovala na dvojakú úlohu obrazov v tomto ohľade; obrazy ako produkty histórie, pričom zároveň sú aj aktívnymi spolutvorcami  histórie.

Ernst van Alphen začal druhý deň Genealogickej konferencie s novým kľúčovým pojmom, v ktorom diskutoval o transgeneračnej diskontinuite a o prerušení spomienok na traumu Gulagu. Van Alphen zistil, že v kultúrnych prejavoch, ako je literatúra a film, sú pre prvú generáciu príznačné pocity hanby za vlastnú sociálnu izoláciu, zatiaľ čo druhá generácia je definovaná hanbou a podozrením voči prvej generácii.

Ďalšie diskusné príspevky sa potom dotýkali tématiky obrazu a jeho úlohy pri budovaní národnej pamäte a identity. Členovia tohto diskusné kola si vysvetlili význam fotografie, zachytávajúcej zimnú vojnu za fínsku národnú nezávislosť pre dnešnú fínsku identitu, odprezentované boli aj umelecké výstavy, ktoré mali prispieť k legitimizácii socialistickej vlády v Poľsku a účastníci upozornili aj na rozdiely medzi nemeckou kolektívnou politickou pamäťou a individuálnou pamäťou týkajúcou sa Nemeckej demokratickej republiky.

Následne Tadeusz J. Żuchowski poskytol niekoľko úvodných poznámok k druhé dňu konferencie. Vypracoval definíciu pamiatky, verejného priestoru, ale hovoril aj o vzťahu pamätníka ku kolektívnej pamäti. Pamätník bol podľa neho neraz určovaný ako politický nástroj na reguláciu sporných spomienok a na presadzovanie politiky identity, ale na druhej strane aj ako politický nástroj na zlepšenie diplomatických vzťahov a manipuláciu s obrazom krajiny.

Posledný deň konferencie sa sústredil na obraz ako tkaninu histórie. Otvorila sa hlavná prednáška Roberta Harimana o tejto úlohe obrazov vo formovaní myšlienok v modernej i súčasnej spoločnosti so špeciálnym zameraním na verejné fotografie. Tvrdil, že aby sme pochopili vzťah medzi fotografovaním a verejnou kultúrou a kolektívnej pamäte je potrebný posun paradigmy. Cez opätovné zváženie fotografie ako verejného obrazu  je možná aj revízie historiografie. Nasledujúci panel bol zameraný o vzťahu fotografických obrazov a pamäte v rámci verejnej kultúry, napríklad diskutovaním o rysoch mytologizácie Stalinovho obrazu v ruskej kultúrnej pamäti. Úloha a funkcia fotografie na ovplyvňovanie pamäti boli diskutované v kontexte juhoslovanskej vojny a poľskom  "muzeálnom boome" – „holokaustské selfies“.


studená vojnajadrové zbranenukleárna hrozba



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Jaroslav Valent

Mgr. Jaroslav Valent, absolvent politológie na Trnavskej univerzite, momentálne pracuje v Historickej revue ako zodpovedný redaktor. Venuje sa dejinám 20. storočia so zameraním na strednú a východnú Európu.

Pozrite si tiež