Pred 50 rokmi zomrel Jan Palach. Ani jeho čin nezastavil normalizáciu

Publikované v Historická revue č. #, str#


15.1.2019 | Matej Šemšej

Normalizácia života, ktorá nasledovala po vpáde piatich vojsk členských štátov Varšavskej zmluvy na územie Československa, ešte umožňovala určitú mieru spoločenskej uvoľnenosti. Akékoľvek snahy o vzdor voči vládnucej garnitúre však boli definitívne zmarené v čase prvého výročia invázie, v auguste 1969.


 

Po návrate predstaviteľov čs. vlády z moskovských rokovaní na konci augusta 1968 sa situácia v republike začala postupne stabilizovať v duchu Moskovského protokolu. Ten jednoznačne hovoril o „normalizácii pomerov“, čo sa odzrkadlilo na vývoji nasledujúcich mesiacov. Verejná bezpečnosť, Štátna bezpečnosť, prokuratúry, súdy, armáda a Ľudové milície začali prísnejšie zakročovať proti občanom, ktorí akýmkoľvek spôsobom prejavovali svoj nesúhlas s prítomnosťou „spriatelených armád“.

Na jeseň roka 1968 prejavy odporu občanov stále dosahovali masívny charakter a z ulíc miest nevymizli demonštrácie, ktoré sa konali pri akejkoľvek príležitosti štátneho charakteru, či už to bol vznik federácie, výročie vzniku prvej ČSR alebo Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie.

Podnetom na demonštrácie sa v neposlednom rade stalo i podpísanie neslávnej Zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR. Zmluva bola podpísaná v Prahe dňa 16. októbra 1968 (po predchádzajúcich rokovaniach v Moskve) a bližšie nešpecifikovala pojem „dočasný“ a ani množstvo sovietskych vojakov, ktorí v ČSSR mali byť rozmiestnení.

Po podpise ich na našom území ostalo okolo 70-tisíc. Dosiahnutá „dohoda“ bola prijímaná viac v robotníckom prostredí a s prejavmi nesúhlasu sa stretla predovšetkým u inteligencie.

Zvlášť medzi vysokoškolskými študentmi bola považovaná za výsledok diktátu zo strany ZSSR. K protestným demonštráciám dochádzalo už v deň jej podpísania.

Už tradične boli tieto masívnejšie v Čechách a na Morave, najväčšie protesty občianskej verejnosti proti „dohode“ na Slovensku sa odohrali v Bratislave, Žiline, Trnave, Prešove, Košiciach, Michalovciach, Poprade, Zvolene, Liptovskom Mikuláši, Leviciach, Trenčíne a Senici.

K študentom sa pridávalo čoraz širšie spektrum slovenskej spoločnosti. Účastníci protestných demonštrácií prevolávali protestné heslá, zo stožiarov strhávali sovietske zástavy a ničili ich.

Protestné demonštrácie ďalej pokračovali 6. a 7. novembra 1968 v súvislosti so sovietskym sviatkom – dňom Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie.

 

Brežnev, Kosygin a ďalší členovia sovietskeho politbyra pri podpise Moskovského protokolu:

Foto: ČTK

 

Emigrácia ako dôsledok invázie

Bezprostredne po 21. auguste 1968 stále viac obyvateľov začalo opúšťať územie ČSSR. K týmto sa pridávali i občania, ktorí v dôsledku invázie vyčkávali v zahraničí, ako sa situácia v ČSSR vyvinie.

V Maďarsku sa nachádzali najmä tí, ktorí sa vracali z dovoleniek v Juhoslávii. Občania, ktorí dovolenkovali v Bulharsku, sa o obsadení dozvedeli z bulharského rozhlasu a tlače.

O československých turistov vo Viedni sa postaral Červený kríž Rakúska a Švajčiarska, ktorý pre nich zriadil provizórne ubytovacie tábory. Denná tlač v ČSSR 6. septembra priniesla informáciu o tom, že v zahraničí sa asi 15-tisíc občanov rozhoduje o tom, či zvoliť návrat domov, alebo nie. Mnoho občanov, ktorí sa v čase intervencie nachádzali v zahraničí, sa napokon domov vrátilo.

Na druhej strane však mnohí začali územie ČSSR opúšťať (iba zo Slovenska do decembra 1968 emigrovalo 6 384 osôb, v čase od decembra 1968 do októbra 1969 to bolo ďalších 4 223 občanov). Počet emigrantov v Čechách a na Morave bol niekoľkonásobne vyšší.

Občania, ktorí v tomto období mohli legálne vycestovať na Západ, sa odmietali vrátiť späť do vlasti (do 31. júla 1971 krajinu opustilo a nevrátilo sa späť 12 519 osôb zo Slovenska).

Popri mládeži, ktorá tvorila najčastejšiu skupinu emigrantov, opúšťala krajinu aj inteligencia, ale aj tí, ktorí sa do augusta 1968 aktívne podieľali na „budovaní socialistickej spoločnosti“.

V neposlednom rade emigrovalo veľké množstvo obyvateľov, ktorým išlo ani nie tak o politický systém ako o ekonomické dôvody. Týkalo sa to vedeckých pracovníkov, špičkových lekárov, športovcov či umelcov, ktorí sa „vďaka“ absencii straníckeho preukazu či nesúhlasnému postoju k augustovej okupácii nemohli naplno realizovať.

Dňa 27. mája 1969 prezident republiky Ludvík Svoboda vyhlásil amnestiu s cieľom dosiahnuť návrat osôb, ktoré sa po vojenskej intervencii rozhodli ostať v zahraničí. Termín najneskoršieho možného návratu bol stanovený na 15. septembra 1969.

Napriek tomu, že denná tlač informovala o celkovom počte žiadostí okolo 15-tisíc, v stanovenom termíne sa vrátilo do vlasti iba 565 osôb. V exile tak v roku 1969 nastala naozaj kuriózna situácia – stretli sa tu tí, ktorí pred 20 rokmi stáli proti sebe. Ako príklad môžeme uviesť študentov, po prevrate v roku 1948 vylúčených zo štúdia z politických dôvodov, a tých, ktorí sa vtedy o tieto vylúčenia zaslúžili.

 

Upálil sa kvôli frustrujúcej pasivite, ktorá ovládla československú spoločnosť. Pražský pohreb Jana Palacha 25.1. 1969 sa zmenil na mohutnú manifestáciu proti okupácii s účasťou stotisíc ľudí.

Foto: ČTK

Palachiáda

Po relatívne pokojnom závere roka 1968 sa situácia opäť zdramatizovala v januári 1969. Ďalší vývoj v ČSSR výrazne ovplyvnil otvorený protest študenta histórie a politickej ekonómie Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe Jana Palacha. Ten sa 16. januára na Václavskom námestí v Prahe pred očami okoloidúcich upálil a o tri dni neskôr v nemocnici podľahol zraneniam.

Na jeho počesť sa na území celej republiky konali študentské hladovky, manifestácie, smútočné zhromaždenia či pochody. Najväčšia demonštrácia sa konala 20. januára v Prahe. Zúčastnilo sa na nej niekoľko desiatok tisíc občanov z celej republiky. Vláda považovala pokojné a tiché manifestácie za pokusy extrémistických síl narušiť „pokojnú situáciu“.

Za obzvlášť kritickú považovala situáciu v stredu 25. januára 1969, v deň Palachovho pohrebu. Tento deň označila za „deň provokačných akcií bližšie neurčených extrémistických síl“. Zložky Zboru národnej bezpečnosti boli v plnej pohotovosti a okrem iného z ČSSR bolo vypovedaných 16 zástupcov siedmich veľmocí.

Predstavitelia vlády sa Palachovho pohrebu oficiálne nezúčastnili. Dištancovali sa potichu, nechceli posvätiť pocit verejnosti, že mladý študent sa stal národným hrdinom. Niektorí z nich zase nechceli provokovať Kremeľ. Česť Palachovej pamiatke si uctili i občania v Ríme, Paríži, Oxforde, Osle a inde.

Nielen fanúšikovia považovali víťazstvo v hokeji nad Sovietmi za aspoň čiastočnú odplatu za okupáciu

Hokejové udalosti v marci 1969

V období po Palachovej smrti napätie v ČSSR začalo opätovne narastať. Jeden z ďalších vrcholov prišiel koncom marca 1969. Na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji v Štokholme československí reprezentanti dvakrát porazili svojich sovietskych súperov a v súvislosti s týmito víťazstvami v ČSSR prepukli nové rozsiahle demonštrácie.

Demonštrácie menšieho charakteru sa uskutočnili najprv 21. marca po prvom víťazstve so skóre 2 : 0, omnoho masívnejšie však boli tie z 28. marca po víťazstve ČSSR s výsledkom 4 : 3. Mimoriadne opatrenia štátnej moci (stopercentná pohotovosť ZNB na mnohých miestach republiky, zvýšená pohotovosť v okolí budov sovietskych veliteľstiev, posilnenie o členov milícií atď.) predpovedali horúcu noc.

Demonštrácie na Václavskom námestí v Prahe sa zúčastnilo okolo 20-tisíc občanov, v Liberci sa zišlo približne 15-tisíc občanov, niekoľko tisíc vyšlo do ulíc tiež v Ústí nad Labem, Brne či Tepliciach. Najväčšej demonštrácie na Slovensku sa zúčastnilo približne dvetisíc občanov. Tí sa v Bratislave sústredili predovšetkým na Námestí SNP, Šafárikovom námestí a pred budovou veliteľstva Sovietskej armády na Miletičovej ulici.

Ďalšie početnejšie demonštrácie sa konali v Košiciach (približne 1 200 občanov), Banskej Bystrici (asi 700 občanov), Žiline (do dvetisíc občanov) a vo Zvolene (okolo 500 občanov). Československá vláda na svojej schôdzi 2. apríla 1969 si vypočula správu o dôsledkoch provokačných akcií z 28. a 29. marca, posúdila medzinárodný politický ohlas týchto udalostí, prerokovala postup plnenia Moskovského protokolu z augusta 1968 a vyslovila hlboké znepokojenie z vývoja posledného obdobia.

Na tejto schôdzi došlo k definitívnej „poprave“ slobody tlače a k znovuzrodeniu cenzúry. Možnosť slobody slova a prejavu, ktorá bola príznačným sprievodným javom Pražskej jari, bola v apríli 1969 definitívne pochovaná a začalo sa nové prenasledovanie novinárov a redaktorov, ktorí v tom čase ešte mali odvahu relatívne pravdivo písať o situácii v ČSSR.

Československá verejnosť nemohla uveriť, že masové demonštrácie k prvému výročiu okupácie potlačila československá armáda, a nie okupanti.

Foto: ČTK/ Milan Linhart

Prvé výročie invázie

Hokejové udalosti na konci marca 1969 výrazne dopomohli k zmenám na čele komunistickej strany. Alexander Dubček sa stal definitívne neprijateľným a v strane silneli hlasy, ktoré žiadali jeho výmenu. Na zasadnutí ÚV KSČ dňa 17. apríla 1969 bol do čela ÚV zvolený Gustáv Husák.

Aprílové plénum tak znamenalo definitívny koniec Pražskej jari. S blížiacim sa prvým výročím augustovej invázie štátna moc plánovala zabrániť akýmkoľvek prejavom odporu obyvateľstva. Obzvlášť sa obávala letákovej činnosti, ktorá účinne ovplyvňovala myslenie občanov od prvého dňa invázie.

Už od polovice júna 1969 orgány ŠtB zachytili začiatok vlastnej letákovej kampane, klasifikovanej ako predpríprava protestných akcií, ktoré mali vrcholiť 21. – 22. augusta 1969. Napriek mašinérii permanentných verejných varovaní, mimoriadnych bezpečnostných príprav a tzv. preventívnych represívnych policajných opatrení sa vládnucej garnitúre tento prejav odporu nepodarilo odstrániť a letáková činnosť v letných mesiacoch zaznamenala stúpajúcu tendenciu, aby v auguste 1969 pri príležitosti prvého výročia intervencie vyvrcholila.

Ako mimoriadne nebezpečný sa hodnotil napríklad leták Výzva k protestným akciám na deň 21. augusta 1969, pretože jeho desať bodov vyzývalo občanov k účinným formám boja s totalitnou mocou ako napríklad k pasívnej rezistencii, bojkotovaniu dennej tlače, verejnej dopravy, kultúrnych akcií, k symbolickému zastaveniu práce v podnikoch a podobne.

Napriek rozsiahlym prípravám, vyčleneným značným silám a prostriedkom na zásah proti obyvateľstvu, ako aj rozsiahlym bezpečnostným opatreniam, spojeným so zastrašovaním verejnosti (televízia, denná tlač, rozhlas a podobne), v dňoch 19. – 21. augusta 1969 na mnohých miestach ČSSR došlo k masovým a spontánnym demonštráciám.

Už tradične najmasívnejšie demonštrácie boli v Prahe, kde prvý výstrel padol v utorok 19. augusta 1969. Najväčšia demonštrácia na Slovensku sa uskutočnila 21. augusta v Bratislave. Proti 1 500 demonštrujúcim tu zasahovalo celkom 430 príslušníkov VB, 180 vojakov ČSĽA a 120 členov ĽM. Pre ostatné územie Slovenska boli charakteristické skôr menšie študentské demonštrácie, aké zažili napríklad Žilina či Košice.

Pri bilancii augusta 1969 zisťujeme, že počas demonštrácií bolo usmrtených celkovo päť občanov, štyria boli zranení ťažko a 33 ľahko. „Obete“ hlásila aj druhá strana. Spomedzi príslušníkov VB bolo zranených 168 ľahko a 16 ťažko, zdroje ĽM a ČSĽA hlásili každý zhodne 27 ľahko a štyri ťažko zranené prípady.

Za nežiaduce aktivity, „narúšajúce verejný poriadok“ od 20. do 22. augusta 1969, bolo iba na Slovensku trestne stíhaných celkovo 127 osôb. Od 18. do 31. augusta 1969 bolo na celom území republiky predvedených 4 537 osôb, z toho 4 094 v Česku a 443 na Slovensku. Do väzby v Česku napokon bolo vzatých 447 osôb a na Slovensku 36.

Pokusy verejnosti vyjadriť nesúhlas s okupáciou republiky sovietskymi vojskami vyvrcholili počas prvého výročia invázie v auguste 1969. Zaznamenané prejavy nesúhlasu a odporu však boli na dlhé roky zároveň i poslednými. Ich potlačením ako aj hľadaním použiteľných metód, čistiek v bezpečnostnom aparáte a armáde, úprav právnych predpisov a celej série ďalších krokov počas časového rozpätia jedného roka sa štátnej moci podarilo zavŕšiť obdobie príprav na skutočnú normalizáciu.


československo19681969jan palachnormalizáciaokupácia



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Matej Šemšej

Na Univerzite Komenského v Bratislave ukončil postupne magisterské, rigorózne a dizertačné štúdium. Vo svojich historických prácach sa venuje študentskému spolkovému hnutiu v Bratislave po roku 1938, ďalej intervencii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 a jej následkom či osudom disidentov počas normalizácie.

Pozrite si tiež


Konštantín Filozof skonal pred 1150 rokmi v Ríme

15.2.2019 | Ján Vavruš

         Poznáme ho pod menom Cyril, hoci toto meno mu patrilo len posledných 50 dní pozemského života. Práve s ním však vstúpil do dejín Európy spolu s bratom Metodom. Ich kresťanský intelekt sa formoval v byzantskom kultúrnom...

  • 258
  • 6

Post Bellum na slovenské námestia

12.2.2019 |

Staňte sa súčasťou putovnej výstavy námestiami Slovenska. V súčasnosti nemáme na výstavu „ani cent" a je nám vážne clivo, ak je iba v sklade. Vďaka vám ju budeme môcť aktualizovať a putovať s ňou naprieč...

  • 42
  • 0