Oslnivý kráľ

Publikované v Historická revue č. 4/2015, str. 15 - 19


1.9.2015 | Patrik Kunec

Ľudská tvár Ľudovíta XIV.

V popularite francúzskych panovníkov patrí bezpochyby prvé miesto Napoleonovi Bonapartovi, ale o druhé miesto určite súťažia Henrich IV. a Ľudovít XIV. O oboch kráľoch bolo napísaných množstvo kníh a štúdií, natočilo sa niekoľko desiatok dokumentárnych a hraných filmov.


 

Našťastie sa nám o Ľudovítovi XIV. vďaka dlhému obdobiu jeho vlády a tiež významnosti jeho činov zachovalo veľké množstvo správ od jeho súčasníkov. Ako to už pri historických osobnostiach býva zvykom, názory na kráľovu osobnosť, na jeho kladné a záporné stránky sa v reláciách rôznia. Osoby, ktoré boli v milosti panovníka a získavali od neho dvorské úrady, šľachtické tituly či majetky, sa o svojom chlebodarcovi vyjadrujú v pamätiach pozitívne. Tí, ktorí nezískali to, po čom túžili, sú v jeho hodnoteniach kritickejší.

 

Voltairov klasický životopis

Historici sa dnes snažia na podklade komparácie a verifikácie zachovaných prameňov o vytvorenie objektívneho pohľadu na kráľa Ľudovíta XIV. Pokúšal sa o to vlastne už jeden z jeho prvých životopiscov, ktorým bol filozof Voltaire. V jeho diele Storočie Ľudovíta XIV., ktoré napísal v roku 1750, sa Voltaire snažil uplatniť pri opise vlády kráľa Slnko kritickú interpretáciu prameňov a správ, ktoré dostal často ešte od žijúcich dvoranov Ľudovíta XIV. Pri získaných informáciách sa Voltaire snažil zistiť mieru ich pravdivosti. Z jeho textu je však zjavný obdiv k osobe panovníka a k hlavným výsledkom kráľovej vlády. Voltaire chválil najmä ekonomické pozdvihnutie krajiny a uvedenie Francúzska medzi veľmoci, ale často pripomínal aj kráľovu podporu kultúry. Ako nepriateľ panovníckeho absolutizmu kritizoval najmä svojvoľné a nešťastné rozhodnutia kráľa a niektoré nespravodlivé rozsudky.

Medzi panovníkove slabosti zaradil aj nedostatočné vzdelanie, tvrdohlavosť, panovačnosť a márnomyseľnosť, ktorá sa skrývala za maskou vznešenosti. Voltaire v diele prezentoval aj zaujímavé správy o panovníkových obľúbených činnostiach, ako napríklad: „Vo voľných chvíľach čítaval zábavnú spisbu, a to najmä v spoločnosti Colonnovej [myslí sa ňou Louise de la Vallière], ktorá bola duchaplná tak ako všetky jej sestry. Páčili sa mu verše a romány, ktoré zobrazovaním dvornosti a ušľachtilosti potajomky lichotili jeho povahe. Čítaval Corneillove tragédie a utváral si tým vkus, ktorý je len výsledkom jasného myslenia a pohotovým úsudkom zdravého rozumu. Rozhovory s matkou a s jej dvornými dámami prispeli nemálo k tomu, že sa v ňom zrodila záľuba vo vyberanej duchaplnosti a vštepovali mu aj tú neobyčajnú zdvorilosť, ktorou sa od toho času začínal vyznačovať dvor.“

Ďalšie pramene sa zhodujú v tom, že Ľudovít mal jemné spôsoby a decentné správanie. Zvlášť galantný bol k ženám, pri ktorých však často sledoval cieľ získať si ich. Bol skôr dobrosrdečný, málokedy sa nechal uniesť hnevom, ale vedel byť aj náladový, pomstychtivý a neľútostný k tým, ktorí sklamali jeho dôveru. Ľudia, ktorí u neho upadli do nemilosti, sa málokedy dočkali odpustenia a návratu na dvor (Fouquet, ktorý bol jedným z najvplyvnejších ministrov, dožil svoj život vo väzení).

 

Rodinný život Ľudovíta XIV.

Čím viac sa panovníkovi darilo v oblasti vnútornej i zahraničnej politiky, tým menej uspokojivý bol jeho súkromný a rodinný život. Ľudovít XIV. sa podľa znenia mierovej zmluvy so Španielskom v roku 1660 oženil so španielskou infantkou a svojou sesternicou Máriou Teréziou, najstaršou dcérou kráľa Filipa IV. a jeho prvej manželky Izabely Bourbonskej. Súčasníci kráľovnú opisovali ako vzrastom nízku, nie veľmi príťažlivú a navyše prostoduchú osobu, ktorá pred zábavou aj kultúrou dávala prednosť modleniu sa v spoločnosti svojich dvorných dám. Mladú kráľovnú znevýhodňovalo aj to, že nevedela dobre po francúzsky a nemala vlohy na to, aby zaujala či aspoň zabavila svojho manžela. Ľudovít, ktorý vo vzťahoch so ženami často hľadal aj možnosť intelektuálnej zábavy, začal manželku čoskoro zanedbávať. Na verejnosti jej však vždy preukazoval úctu a ona s pochopením tolerovala jeho početné milostné aféry. S manželkou mal Ľudovít šesť detí, ale dospelosti sa dožil len najstarší syn Ľudovít, ktorý mal titul veľký následník (le Grand Dauphin).

Hoci sa panovník snažil o harmonické vzťahy so svojou manželkou, deťmi a početným príbuzenstvom, tieto zväzky často nahlodávali intrigy členov kráľovskej rodiny alebo dvoranov. Kráľ bol v súkromí svedkom vzájomného ohovárania a škandalizovania, sám sa stával obeťou pochlebovania a pokryteckej úslužnosti, za ktorú jeho rodinní príslušníci alebo aristokrati očakávali bohaté dary, udelenie majetkov alebo titulov. Panovník sa často nechal pochlebovaním ovplyvniť a robil rozhodnutia, ktoré neboli vždy správne. Väčšinou sa snažil byť spravodlivým sudcom a štedrým pánom.

Rodinnú pohodu narušili viaceré osobné tragédie, ktoré mali neblahý vplyv na pokračovanie dynastie a zabezpečenie následníctva na trón. Na jar roku 1711 zomrel na mŕtvicu jediný plne legitímny kráľov syn a nástupca, dauphin Ľudovít. Čo bolo ešte tragickejšie a pre monarchiu už krajne nebezpečné, začiatkom nasledujúceho roku zomrel na čierne kiahne aj dauphinov najstarší syn Ľudovít, vojvoda burgundský (vnuk Ľudovíta XIV.), ktorý sa stal po otcovej smrti následníkom trónu. Z otca na syna sa preniesli kiahne aj na pravnuka Ľudovíta XIV., ktorý zomrel pár dní po otcovi, teda po Ľudovítovi, vojvodovi burgundskom.

Z priamych potomkov tak ostal nažive iba Ľudovít, vojvoda z Anjou, najmladší syn vojvodu burgundského, vtedy dvojročný chlapec. Pretože Filip, mladší brat vojvodu z Burgundska (a teda vnuk Ľudovíta XIV.), sa musel pri podpise utrechtskej mierovej zmluvy v roku 1713 vzdať nároku na francúzsky trón, stal sa Ľudovítovým následníkom na trón pravnuk Ľudovít (XV.), vojvoda z Anjou. Ľudovít XIV. vo svojom závete ustanovil za regenta svojho synovca Filipa Orleánskeho (syn jeho vlastného brata Filipa). Kráľ síce úmrtia svojich početných detí, legitímnych i nelegitímnych, niesol statočne, vnímal ich ako prejavy božej vôle, ale ich stratu podľa mienky súčasníkov niesol ťažko.

 

Manželky a milenky kráľa Slnko

Osobitnou a historikmi často opisovanou témou v Ľudovítovej biografii bol jeho vzťah k početným milenkám, ktoré sa kratšie či dlhšie tešili priazni kráľa. Jeho náklonnosť ku krásnym a inteligentným ženám bola povestná. Ľudovít XIV. striedal milenky často, najmä v dobe svojej mladosti, a nehľadel ani na príbuzenské zväzky (zviedol napríklad manželku svojho brata Filipa, princeznú Henrietu Annu Anglickú). Kráľ využíval svoje výsadné spoločenské postavenie, ale pri zvádzaní úspešne využíval aj svoj nesporný šarm a fyzickú krásu. Navyše bol vždy k ženám galantný a osobne si veľmi zakladal na svojej zdvorilosti k nim. Neskôr sa jeho erotický apetít zmiernil a s jednou z posledných mileniek, s pani de Maintenon, dokonca po smrti manželky Márie Terézie uzatvoril morganatický sobáš (spoločensky nerovný). Ľudovítove milostné škandály boli častou a obľúbenou témou klebiet vo Versailles i na európskych panovníckych dvoroch.

Spomenúť by sa patrilo aspoň tri významnejšie milenky kráľa Slnko. Koncom 50. rokov kráľa zaujali krásne a vzdelané netere kardinála Mazarina, pre ktoré chcel kardinál vo Francúzsku nájsť výhodných ženíchov. Vraj z piatich sestier sa tri postupne stali jeho milenkami. S Máriou Manciniovou sa kráľ pomýšľal dokonca zosobášiť, ale napokon sa podvolil naliehaniu Mazarina a zobral si za manželku španielsku infantku.

Ľudovít mal jemné spôsoby a decentné správanie. Zvlášť galantný bol k ženám, pri ktorých však často sledoval cieľ získať si ich. Ľudia, ktorí u neho upadli do nemilosti, sa málokedy dočkali odpustenia a návratu na dvor.

V roku 1661 jeho záujem vzbudila manželka jeho mladšieho brata Filipa, krásna Henrieta Anna, dcéra anglického kráľa Karola I. Stuarta. Filip, zúrivý od žiarlivosti, len nemohúcne sledoval, ako si jeho starší brat vytvára k jeho manželke čoraz tesnejšie puto. Po tom, ako s vlastným manželom otehotnela, však o ňu kráľ stratil záujem.

Aby skryl svoje dvorenie Henriete Anne, začal sa naoko dvoriť jej dvornej dáme, skromnej a prostej Louise de La Vallière (1644 – 1710), ktorá sa stala prvou z trojice najznámejších Ľudovítových favoritiek (dominovala v kráľovom živote v rokoch 1661 – 1667). Vzťah k Ľudovítovi jej neskôr vyniesol menovanie za vojvodkyňu. Všetky pramene sa zhodujú v tom, že Ľudovíta mala úprimne rada, nezneužívala jeho náklonnosť k svojmu obohacovaniu sa a vo svojej prostoduchosti jej boli cudzie škandály a dvorné intrigy. Kráľovi porodila štyri deti, ale keď zistila, že jej atraktivita pohasína, sama odišla od dvora a vstúpila do rádu karmelitánok.

Louisino miesto zaujala krásna a duchaplná Athénaïs de Mortemar, madame de Montespan (1640 – 1707), ktorá svojím podmaňujúcim pôvabom vládla nad dvorom i kráľom dvanásť rokov (zhruba v rokoch 1668 – 1680). Počas tohto času získala na dvore nesmierny vplyv, kráľ si ju veľmi vážil a často sa s ňou radil. Spolu mali sedem detí, z ktorých však ostali nažive iba štyri. Koncom 70. rokov 17. storočia sa jej meno spájalo s travičskou aférou istej Catherine Monvoisinovej, ktorá poskytla jed na odstránenie niekoľkých významných šľachticov. Madame de Montespan ju síce poznala, ale spojenie s otravami sa nepreukázalo. Pre Ľudovíta však bolo kompromitovanie madame de Montespan vhodnou zámienkou,  aby   ju  v  roku  1680  zapudil.

V tom čase už jeho priazeň patrila vdove po burlesknom básnikovi Paulovi Scarronovi, Françoise d'Aubigné (1635 – 1719). Tá bola vychovávateľkou detí, ktoré mal panovník s madame de Montespan, ale kráľa si získala najmä svojím prenikavým intelektom a pokornou, miernou povahou. Ľudovít jej udelil titul markízy de Maintenon a po smrti manželky Márie Terézie sa s ňou tajne oženil. Toto morganatické manželstvo ostalo bezdetné a markíza de Maintenon kráľa napokon prežila o takmer štyri roky. Napriek tomu, že v oblasti intímneho života kráľ nedodržiaval náboženské prikázanie z desatora „Nezosmilníš“, bol úprimne veriacim katolíkom a náboženské obrady patrili k pevným rituálom jeho dvora.

 

Ľudovít XIV. ako patrón umenia

Možno jednoznačne konštatovať, že kráľ Ľudovít XIV. mal vyberané estetické cítenie a dokázal sa nadchnúť pre rôzne druhy umenia. Podporu umelcov prostredníctvom osobných zákaziek pokladal za jednu zo svojich povinností, ale sledoval ňou aj vytváranie umeleckej propagandy, ktorá mala oslavovať úspechy jeho vlády a jeho vlastnú osobu. Ľudovít bol známy svojou štedrosťou k vybraným umelcom, svojím obľúbeným hudobníkom a architektom venoval celé majetky. Veľkú záľubu mal kráľ najmä v hudbe, tanci a divadle. Do roku 1670 často tancoval v baletných predstaveniach skomponovaných jeho dvornými majstrami (najmä Jeanom Baptistom Lullym).

Snáď najviac viditeľnou oblasťou jeho záujmu o umenie bola podpora architektúry. Stavba nových palácov a zámočkov, či aspoň ich prestavba, bola panovníkovou vášňou. Okrem známeho rozšírenia pôvodne loveckého zámku vo Versailles, kam sa kráľ presťahoval s celým dvorom v máji 1682, sa panovník zaslúžil aj o prestavbu zámku v Marly a napokon aj Louvru, ktorý však po odchode do Versailles neobýval. Medzi jeho obľúbených architektov patrili François Mansart (1598 – 1666), ktorý sa podieľal na prestavbe niektorých zámkov, napríklad v Blois alebo v Maisons-Laffitte. Krásnym príkladom vrcholného baroka je aj jeho stavba kostola Val-de-Grâce v Paríži. Práve z jeho mena pochádza pomenovanie obývateľných podstrešných  priestorov,  tzv.  manzardiek.

Populárnym a kráľom obľúbeným staviteľom bol aj Mansartov prasynovec Jules Hardouin Mansart (1646 – 1707), ktorého početné diela krášlia najmä samotný Paríž. Jules Mansart navrhol napríklad mestské paláce na Vendômskom námestí v srdci Paríža, ktoré dnes patria medzi najdrahšie nehnuteľnosti na svete. Jeho asi najslávnejším dielom je návrh dómu pri Invalidovni, ktorý je klenotom francúzskej barokovej architektúry. Monumentálna stavba, inšpirovaná kupolou Chrámu sv. Petra v Ríme, sa však časovo naťahovala a dóm bol dokončený až v roku 1708.

Priamo pod hrotom kupoly je umiestnený náhrobok Napoleona Bonaparta. Ďalším panovníkom oceňovaným architektom bol Louis Le Vau (1612 – 1670), ktorý zasiahol do prestavieb Louvru a Versailles, ale navrhol napríklad aj tzv. Kolégium štyroch národov na nábreží Seiny (budova dnes hostí Francúzsky inštitút). Le Vau pôvodne pracoval pre Fouqueta, pre ktorého prestaval zámok vo Vaux-le-Vicomte. Medzi architektov by sme mohli zaradiť aj slávneho Le Nôtra (1613 – 1700), ktorý pre kráľa navrhoval povestné záhrady vo Versailles. Spočiatku pracoval taktiež pre Fouqueta, ale jeho talent sa plne rozvinul až s podporou Ľudovíta XIV. Navrhol záhrady okolo zámkov a palácov v Chantilly, Fontainebleau, Saint-Cloud, Saint-Germain-en-Lay a tiež okolo paláca Tuileries neďaleko Louvru. Tzv. francúzske záhrady sa stali módou a budovali sa pri rezidenciách panovníkov v celej Európe.

Dvorným maliarom kráľa bol od roku 1662 Charles Le Brun (1619 – 1690), od ktorého pochádzajú asi najvernejšie portréty panovníka. Kráľ si ho veľmi cenil a často sa s ním radil v otázkach umenia. Zveril mu aj výzdobu interiéru Versailles. Ľudovítov kráľovský majestát verne zachytil Hyacinthe Rigaud (1659 – 1743) v povestnom oficiálnom portréte panovníka v korunovačnom plášti (z roku 1701). Postoj kráľa akoby ilustroval jeho presvedčenie o práve na neobmedzenú vládnu moc, danú mu Bohom.

Zachované umelecké diela, ktoré vznikli na príkaz kráľa, tvoria značnú časť francúzskeho kultúrneho dedičstva.

Je známym faktom, že Ľudovít XIV. mal slabosť aj pre hudbu a divadlo. Ako jeho dvorní skladatelia pôsobili umelci takých zvučných mien, ako napríklad Jean-Baptiste Lully (1632 – 1687) alebo Marc-Antoine Charpentier (1643 – 1704). Lully sa už ako dvadsaťročný stal prvým kráľovým skladateľom a neskôr bol prezidentom Kráľovskej hudobnej akadémie (založená v roku 1669). Kráľa vraj zaujal počas spoločného vystúpenia v tzv. Nočnom balete (Ballet de la Nuit), v ktorom kráľ vystupoval v kostýme boha Slnka Apolóna a jeho telo bolo dokonca natreté zlatou pastou. Táto úloha symbolicky vystihovala jeho obľúbený symbol slnka, ktorý si kráľ vybral ako osobné znamenie (spolu s jeho heslom Nec pluribus impar, ktoré je ťažko preložiteľné, ale chápalo sa najmä vo význame „aj proti presile rovný“). Lully pre kráľa skladal najmä hudbu k baletom a tiež k divadelným hrám od Molièra, s ktorým Lully spolupracoval od roku 1661. Krátko pred dramatikovou smrťou sa však rozišli v zlom. Ich komplikovaný vzťah je zobrazený vo filme Kráľ  tancuje  od  režiséra  Gérarda  Corbiau. 

Doba vlády Ľudovíta XIV. je aj zlatým obdobím francúzskeho dramatického umenia. Z divadelných hier si kráľ cenil najmä tragédie s antickými motívmi od Jeana Racina (1639 – 1699), Pierra Corneilla (1606 – 1684), Philippa Quinaulta (1635 – 1688), ale tiež morálne komédie Jeana-Baptista Pocquelina, zvaného Molière (1622 – 1673). Ich hry sa často v premiére hrali na kráľovskom dvore, niekedy priamo na Mramorovom nádvorí vo Versailles, a až potom sa reprízovali v mestských divadlách.

Možno povedať, že práve podpora kultúry a rôznych druhov umenia bola najpozitívnejšou charakteristikou vlády kráľa Ľudovíta XIV. Zachované umelecké diela, ktoré vznikli na príkaz kráľa, tvoria značnú časť francúzskeho kultúrneho dedičstva a u laickej verejnosti dnes vytvárajú vcelku pozitívny obraz vlády Ľudovíta XIV.




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Patrik Kunec

Mgr.. Patrik Kunec, PhD., absolvent FiF UK v Bratislave, odbor archeológia - história. V súčasnosti pôsobí na Katedre histórie FHV Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde sa venuje ranonovovekým všeobecným dejinám (16. - 18. storočie) s užším zameranín na dejiny 18. storočia.

Pozrite si tiež


Súdny proces, ktorý zmenil svet

18.4.2019 | Pavol Valachovič

         V dejinách sa odohrávali a odohrávajú najrozličnejšie súdne procesy, ktoré rozhodovali o životoch jednotlivcov, skupín či celých národov. Žiadny z týchto procesov sa však nezapísal do dejín ľudskej spoločnosti...

  • 1211
  • 28

Odvrátená tvár pána Churchilla

10.4.2019 | Jakub Drábik

Winstona Churchilla, legendu britských dejín, väčšina z nás pozná ako sympatického hrdinu 2. svetovej vojny, ktorý s klobúkom na hlave a cigarou v ústach burcoval Britov do boja proti fašizmu. To však je len jedna Churchillova...

  • 1007
  • 5