Strážcovia hraníc: Kurdi v Osmanskej ríši

Publikované v Historická revue č. #, str#


11.10.2019 | Lukáš Rybár

Od 16. storočia sa väčšina kurdských kmeňov dostala pod kontrolu Osmanskej ríše. Vzhľadom na ich početnosť a veľkosť územia, ktoré obývali na východnej periférii ríše, musel osmanský sultán pristúpiť k odlišnej forme spravovania týchto území, než to bolo v centrálnej Anatólii či na Balkáne.


 

Predtým, než sa dostaneme k samotným Kurdom v Osmanskej ríši, je potrebné vysvetliť, že Osmani mali kočovný pôvod a fungovali na tradične rodovo-kmeňovom a vojenskom spôsobe organizácie spoločnosti, podobne ako kurdské kmene.

Po prieniku Osmanov do arabsko-perzského a byzantského priestoru dokázali od nich prebrať viaceré spôsoby organizácie a riadenia štátu a v relatívne krátkom čase vytvoriť vysoko centralizovanú formu vlády s efektívnym byrokratickým systémom a silnou vojenskou zložkou.

Ich politicko-spoločenský systém bol posilňovaný a udržiavaný prostredníctvom nábožensko-ideologickej platformy – sunnitského islamu. Ich systém spravovania nemal na celom území jednoliatu podobu, ale umožňoval efektívne pristúpiť, v závislosti od daného územia a jeho sociálno-kultúrneho zloženia, k odlišným formám správy a kontroly. To sa týkalo aj pohraničných oblastí na východe obývaných hlavne Kurdmi.

 

Postava kurdského muža, talianska litografia 1876

 

Idris z Bitlisu, prvý správca kurdských oblastí

Kurdské územia na juhovýchode Anatólie sa dostali pod vplyv Osmanskej ríše (sčasti aj safíjovskej Perzie) po bitke pri Čaldirane v roku 1514, keď osmanský sultán Selim I. (1512 – 1520) porazil perzského šacha Ismá'íla I. (1501 – 1524) a zároveň zastavil jeho expanziu vo východnej Anatólii.

Táto bitka viac-menej stanovila približné hranice medzi Osmanskou a Perzskou ríšou, neskôr opakovane potvrdené mierovými zmluvami v Amasyi (1555) a Zohábe (1639).

Aj napriek častým konfliktom medzi oboma ríšami táto hraničná línia platila až do začiatku 1. svetovej vojny. Uvedená skutočnosť zásadným spôsobom ovplyvnila kurdské kmene, ktorých územie sa nachádzalo na oboch stranách hranice medzi Osmanskou a Perzskou ríšou.

Kurdskí náčelníci podľa potreby často využívali obe strany na dosiahnutie vlastných politických cieľov, no zároveň boli využívaní oboma krajinami na rozširovanie ich vplyvu.

Strategická pozícia na hranici oboch ríš poskytovala Kurdom  relatívnu samostatnosť a slobodu v politických rozhodnutiach vo vlastný prospech, nezávisle od centrálnej vlády.

Po tom, ako Selim I. po vyhratej vojne pripojil Kurdistan a západné Arménsko k Osmanskej ríši, musel na novozískaných územiach vyriešiť viacero problémov.

 

Bitka pri Čaldirane v roku 1514, iluminácia zo 16. storočia

 

Po prvé, nemal dostatok vojenských síl na zabezpečenie východných hraníc pred prípadnou hrozbou odvetnej perzskej invázie.

Po druhé, v dôsledku sociálnej a kultúrnej rozmanitosti v tomto priestore si nemohol dovoliť okamžité presadenie centrálnej samosprávy a daňového systému.

Sultán Selim to vyriešil pragmaticky a správu nových území zveril do rúk Idrisa z Bitlisu, vzdelaného človeka kurdského pôvodu, ktorý dobre poznal mentalitu a spoločenskú organizáciu Kurdov.

Vedel si získať dôveru kurdských predákov a jeho vážnosť medzi nimi znásoboval aj fakt, že pochádzal z rodiny významného náboženského učenca.

Idris z Bitlisu však nebol v službách osmanského sultána od začiatku. Svoju politickú kariéru začal na dvore ak-kojunlovského vládcu Jaqúba bega (1478 – 1490) a až neskôr prešiel do osmanských služieb.

Spolu so sultánom Selimom I. sa zúčastnil vojenských výprav proti Safíjovcom a Mamlúkom do Egypta, kde získal správcovský úrad. Ako dvorský úradník mal množstvo skúseností so správou ríše.

Okrem politickej kariéry sa venoval aj literárnej činnosti. Je autorom životopisov osmanských sultánov, známych pod názvom Hašt behešt (Osem rajov). Názov s číslicou osem symbolizuje mená ôsmich dovtedajších osmanských sultánov, ktorí sa zaslúžili o rozšírenie osmanskej moci.

Na kurdských územiach mal Idris ponechanú voľnú ruku pri zavádzaní poriadkov a podrobovaní si Kurdov v prospech osmanskej politiky. Nová provincia (ejálet Dijarbakir) bola rozdelená na menšie územné celky – sandžaky.

Za prísľub lojality voči osmanskému sultánovi menoval niektorých kurdských emirov za správcov týchto administratívnych celkov. Tento úrad však v prípade Kurdov nebol dočasnou, ale dedičnou funkciou.

Idris sa snažil zachovať princíp dedičnosti, ktorý bol starou tradíciou miestnych kurdských kmeňov. Narušenie princípu dedičnosti by vyvolalo nevôľu v radoch miestnej elity.

Ich pozícia však bola podmienená vydržiavaním vojska a v prípade potreby aj poskytovaním vojenských jednotiek osmanskému sultánovi. Tie zohrali dôležitú úlohu pri obrane a kontrole hraníc s Perziou a udržiavaní poriadku.

V počiatočných fázach sa Kurdi zaslúžili o „vyčistenie“ priestoru od ší'itskych kizilbašov, ktorými perzskí šachovia účinne destabilizovali osmanský priestor. Dôležité pozície mali Kurdi aj v rámci osmanskej armády.

 

Amádíja, pôvodné sídelné mesto kurdského predáka Hasana Bahdinána na severe dnešného irackého Kurdistanu

 

V čase vojenských výprav boli kurdské vojenské jednotky súčasťou ľahkej jazdy, ktorej hlavnou bojovou úlohou bola záškodnícka a prieskumná činnosť. Okrem toho pomohli Osmanom znovu osídliť územia od Erzurumu po Jerevan, ktoré boli viac-menej ľudoprázdne už od čias pustošivých výprav Tamerlána. 

Väčšina kurdských emirov ochotne prijala takúto organizáciu správy provincie a podriadila sa danej situácii. Tento spôsob správy umožňoval osmanskému sultánovi efektívne kontrolovať a zasahovať do záležitostí provincie.

Podobným spôsobom pristupovala osmanská vláda ku kontrole aj v iných častiach ríše. Hoci sa môže zdať, že sa kurdskí emirovia až do 19. storočia tešili relatívnej autonómii 
v samospráve, skutočnosť bola oveľa zložitejšia. Ich zdanlivú nezávislosť osmanská politika značne limitovala. Ukážeme to ešte na  niekoľkých príkladoch.

 

Brána v meste Amádíja z obdobia bahdinánskeho emirátu

 

Kurdi a osmansko-perzské vojny

V rámci perzsko-osmanského súperenia v oblasti východnej Anatólie a Iraku zohrávali Kurdi dôležitú úlohu. V závislosti od výhod, ktoré mohli získať, sa kurdskí predáci prikláňali buď k jednej alebo druhej strane.

Príkladom takéhoto oportunistického konania bol Hasan Bahdinán, predstaviteľ starej kurdskej dynastie, o ktorej existujú záznamy už z konca 13. storočia. Hasanovým sídelným mestom bola Amádíja.

Ten spočiatku slúžil perzskému šachovi Ismá'ílovi I. Zlom nastal 
v roku 1514, kedy bol perzský šach porazený osmanským sultánom Selimom I. Hasan následne prebehol k osmanskému sultánovi, v službách ktorého ostal až do svojej smrti.

Za  svoje služby mu sultán zveril správu území v okolí Amádíje. Jeho synovia síce zdedili otcove výsady a majetky, no čoskoro medzi nimi vypukol boj o moc. Pritom využívali podporu oboch znepriatelených strán – osmanského sultána i perzského šacha.

Čo sa týka iných kurdských emirov v osmanských službách, tí sa v 16. storočí  často zúčastňovali vojenských výprav Osmanov do Perzie. Avšak o necelé storočie neskôr, v roku 1623, v dôsledku nárastu moci perzského šacha Abbása I. sa mnohí kurdskí emirovia pridali na jeho stranu a pomáhali mu pri obsadzovaní irackých území.

Nejaký čas po smrti Abbása I. znova prehodnotili stanovisko a v roku 1638, už ako spojenci Osmanov, obliehali mesto Bagdad.

Politická rovnováha medzi kurdskými emirmi a osmanským sultánom mohla byť ľahko narušená. Hoci kurdská kmeňová elita nemusela platiť dane a plniť rôzne povinnosti, stávalo sa, že niektorí osmanskí úradníci sa snažili túto situáciu zmeniť.

Začali vymáhať od Kurdov dane a zasahovali aj do ich vnútorných záležitostí, podliehajúcich dedičnému princípu odovzdávania moci. To u kurdských emirov vyvolávalo veľkú nespokojnosť a v mnohých prípadoch končilo odmietaním vojenskej služby a ozbrojeným vzdorom.

Jedným z príkladov takéhoto správania bol počin kurdského emira Husajna Džanpulata, ktorý spravoval oblasti severne od sýrskeho mesta Aleppo. Za odmietnutie zúčastniť sa vojenskej výpravy do Perzie v roku 1604 bol popravený.

To vyvolalo nevôľu jeho kurdských súkmeňovcov a Alí paša, Džanpulatov príbuzný, zorganizoval početné vojsko (približne 30- až 40-tisíc vojakov) a povstal proti osmanskej nadvláde.

Podarilo sa mu obsadiť územia od sýrskeho mesta Hamá až po Adanu na juhovýchode Anatólie. V jeho revolte ho podporil aj toskánsky veľkovojvoda Ferdinand I. Medicejský, ktorý chcel takýmto spôsobom napomôcť Habsburgovcom v ich boji proti Osmanskej ríši.

Alího vzburu potlačil osmanský veľkovezír Murad Paša až v roku 1607 s pomocou veľkej armády. Alímu bola neskôr udelená milosť a dokonca sa stal pašom v Temešvári. No v roku 1610 bol nakoniec aj tak popravený. 

 

Kurdské autonómne a závislé územia na oboch stranách osmansko-perzskej hranice

© Daniel Gurňák

 

Bábánovci

Jeden z najvýznamnejších kurdských útvarov, ktoré sa nachádzali na východnej hranici Osmanskej ríše s Perziou, predstavoval Bábánovský emirát pomenovaný podľa vládnucej kurdskej dynastie.

Rozprestieral sa na území dnešného severozápadného Iraku a západného Iránu. Jeho hlavným centrom bolo od roku 1781 mesto Sulajmáníja. V otázke pôvodu Bábánovcov sa historici rozchádzajú.

Podľa väčšiny prameňov je za zakladateľa Bábánovcov považovaný Ahmad Faqíh. Poznáme však aj iné správy. Podľa jednej legendy sa pôvod rodu Bábánovcov odvodzuje od franskej ženy menom Kegan, ktorá bola zajatá počas bitky.

Podľa kurdského kronikára a básnika Šaraf chána z Bitlisu prvým kmeňovým vodcom Bábánovcov bol Pír Babak Bábe, ktorý vládol začiatkom 16. storočia. 

Bábánovci, podobne ako ostatné kmene, disponovali relatívnou samos-
tatnosťou podmienenou ochranou východných osmanských hraníc pred prípadnou agresiou z Perzie.

Jedným z najznámejších bábánovských emirov bol Sulejman beg, ktorý na konci 17. storočia kontroloval okolie mesta Kirkúk a oblasť Šáhrizúr. V roku 1694 vtrhol na územie Perzie a porazil kurdského správcu Ardalánu.

Osmanský sultán Mustafa II. (1695 – 1703) ho za to odmenil udelením dedičného titulu emir. Začiatkom 18. storočia tak boli Bábánovci považovaní za najmocnejší kurdský kmeň vo východných oblastiach ríše.

Oficiálne bol emirát zaradený pod správu Bagdadského pašalíka, no jeho závislosť bola viac-menej formálna.

 

Kurdský koberec zo začiatku 19. storočia

 

V rokoch 1723 – 1746 viedli Osmani s Perziou vojnu a Bábánovci sa aktívne podieľali na týchto vojenských operáciách. Aj v tomto prípade sa našli oportunisticky ladení vodcovia, ktorí kvôli vlastnému prospechu neváhali prikloniť sa na akúkoľvek bojujúcu stranu.

Po tom, ako v perzsko-osmanskej vojne získal prevahu perzský šach Náder, sa Bábánovec Selim pridal na jeho stranu. Za pomoci šacha Nádera v roku 1743 zvrhol svojho príbuzného Sulejmana z pozície emira a zasadol na jeho miesto.

Jeho vláda však netrvala dlho, pretože v roku 1750 bol porazený osmansko-kurdským vojskom a na jeho miesto znova zasadol Sulejman. Selimovi sa síce podarilo utiecť, no o pár rokov neskôr bol za pomoci nastraženej pasce zavraždený.

Od druhej polovice 18. storočia až do zániku emirátu (1850) Bábánovci často vstupovali do konfliktov s inými kurdskými emirátmi (napr. Során alebo Bohtán).

Okrem toho zohrávali dôležitú úlohu v boji proti osmanskej vláde, ktorá sa v tom čase snažila o väčšiu centralizáciu ríše a obmedzenie právomoci lokálnych vládcov.

Napríklad v rokoch 1806 – 1818 prebiehalo neúspešné kurdské povstanie na čele s pašom Abdurahmanom. Posledný bábánovský odpor proti Osmanom viedol Ahmed Paša.

Povstanie vypuklo v roku 1844 a trvalo tri roky. Napokon bol Ahmed Paša v roku 1847 pri sídle Koj na severe Iraku porazený spojenými silami Osmanov a bábánovskej kurdskej opozície.

Po potlačení povstania bola oblasť Šáhrizúr oficiálne začlenená pod osmanskú samosprávu. Posledným bábánovským vládcom bol Ahmedov brat Abdulláh, ktorého však vymenovali do úradu len formálne. Nakoniec bol v roku 1851 zosadený a jeho úrad bol zverený do rúk osmanského správcu.  

Podobný osud postihol v priebehu 19. storočia aj ostatné kurdské emiráty (Bahdinán, Bohtán, Hakkari, Során), ktoré sa nachádzali na východných hraniciach s Perziou.

Ich relatívna samostatnosť prestala osmanskej vláde, ktorá sa v tomto období snažila presadiť centralizačné a modernizačné reformy, vyhovovať. Z tohto hľadiska bola kurdská tradícia dedičného odovzdávania moci vnímaná ako nežiaduci prvok.

V druhej polovici 19. storočia, pod vplyvom viacerých politických, sociálnych a hospodárskych zmien a nárastom nacionalizmu, došlo k prehodnoteniu kurdskej otázky v rámci pomaly sa modernizujúceho osmanského štátu. V ňom však už Kurdi prestali plniť svoju pôvodnú úlohu „strážcov východných hraníc“.




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Lukáš Rybár

Popis autora

Pozrite si tiež


Ako sa nám žilo v 80. rokoch?

14.11.2019 | Miroslav Londák

Ani sa nám nechce veriť, že tomu bude už 30 rokov, ktoré utiekli ako voda, od toho významného medzníka slovenských i československých dejín, ktorým sa stala Nežná revolúcia. A tak už i s istým časovým odstupom sa môžeme...

  • 843
  • 4

Pád Berlínskeho múru

9.11.2019 | Petr Blažek

Keď sa pred niekoľkými rokmi britský historik Timothy Garton Ash zaoberal doterajšími prístupmi a literatúrou k téme stredoeurópskych revolúcií roku 1989, vyzdvihol pluralitu rôznych výkladov zrútenia komunistických režimov:...

  • 405
  • 3

Napoleon Bonaparte ako kráľ revolúcie?

8.11.2019 | Maran Hochel

Štátny prevrat? Uchvatiteľský čin v politike? Pokus o legitimizáciu nelegitímneho? Takto vošli do dejín udalosti, ktoré sa odohrali vo Francúzsku 9. a 10. novembra 1799, podľa revolučného kalendára 18. – 19. brumaira („mesiaca...

  • 663
  • 5