Len hovoriace veci. Otroci v starovekom Ríme

Publikované v Historická revue č. #, str#


Prakticky celá ekonomika rímskej civilizácie stála a padala na neslobodnej pracovnej sile – otroctve. Tento systém udržiaval vyše päť storočí na troch kontinentoch desiatky miliónov ľudí v podriadenom postavení stojacom v rebríčku tesne nad zvieratami – tzn. na úrovni hovoriaceho nástroja.


 

Otroctvo, samozrejme, nebolo v staroveku nič nové a dalo by sa povedať, že je rovnako staré ako civilizácia sama. Od starovekého Sumeru až do modernej doby, odkedy je otrocká práca formálne nelegálna, napriek tomu existuje obchod s ľuďmi, detská práca a vykorisťovanie.

 

Fenoménu otroctva sa venuje Historická revue 05/2020.

 

Ekonómia otroctva

Súčasné bádanie o systéme otroctva v Rímskej ríši kladie dôraz na rímske dobyvačné vojny, ktoré v 2. storočí pred n. l. viedli k zrýchleniu ekonomickej transformácie Itálie. Rímske víťazstvá zvýšili pomaly rastúce počty otrokov, ktorých rast dovtedy spočíval v prirodzenej reprodukcii.

S rozvojom miest a mestských trhov sa zvyšovala spotreba (nielen) poľnohospodárskych plodín, čo spolu s prílivom kapitálu z dobyvačných vojen kládlo značné nároky na slobodných roľníkov, ktorí tým pádom vytvárali dopyt po lacnej pracovnej sile v poľnohospodárstve. Celý systém bol teda založený na niekoľkých okruhoch dopytu a ponuky so zameraním na profesijné a demografické nedostatky Itálie, respektíve celej rastúcej Rímskej ríše.

Rímska ekonomika bola z veľkej časti založená na poľnohospodárstve s hlavnými produktmi ako jačmeň, pšenica, víno, olej a textílie. Väčšina produkcie bola spotrebovaná už producentmi a len časť tovaru sa dostala až na trh. Napriek tomu bola rímska ekonomika komplexná a dynamická – mestá ako redistribučné centrá a obchod sa počas existencie Rímskej ríše rozvíjali v nebývalej miere.

Dopomohla k tomu relatívna politická stabilita, stabilná mena, infraštruktúra a vymáhateľnosť práva. Tento ekonomický rast narážal na technologické limity, obmedzenú špecializáciu a znižujúce sa výnosy z pôdy, pričom prvé dva problémy pomáhalo celkom úspešne riešiť práve otroctvo.

 

Život v antickom Ríme: Historická revue 03/2020

 

Spoločenské postavenie

Otroci boli v Rímskej ríši bežnou súčasťou každodenného života. Slúžili v domácnosti, poľnohospodárstve, baniach, armáde, vo výrobe, službách, stavebníctve, ale tiež ako zapisovatelia, učitelia i mestskí sluhovia. Uvádza sa, že otroci mohli v 1. storočí n. l. tvoriť až 1/3 populácie Itálie, ale napríklad v Egypte len 1/10 a v celej Rímskej ríši 1/5 z viac než 60 miliónov obyvateľov.

Podriadenosť jedného človeka druhému, sociálna i právna nerovnosť bola všadeprítomná. Otroctvo teda nebolo väčšinovou populáciou považované za niečo zlé, ale za niečo nevyhnutné.

Otroci patrili k najnižšej vrstve spoločnosti, dokonca i prepustení zločinci sa tešili väčšej úcte. Nemali žiadne práva, nesmeli vytvárať rodiny a vlastniť majetok. Ich život plne ovládal ich vlastník, pre ktorého otroci boli „len“ hovoriace veci (res). Pán ich mohol (aspoň do obdobia cisárstva) beztrestne zabiť.

Otroci síce mohli svedčiť pri súde, ale ich svedectvo nemalo váhu, pokiaľ neboli podrobení ťažkému mučeniu. Ich životné podmienky (predovšetkým v baniach a poľnohospodárstve) boli ťažké a životy krátke.

Jediným okamihom, keď dochádzalo k zlepšeniu ich postavenia, bol sviatok s názvom Saturnálie. Spočiatku to bol jednodenný sviatok slávený 17. decembra. Neskôr (po roku 45 pred n. l.) sa Saturnálie predĺžili do 23. decembra a ešte neskôr až do 30. decembra.

Svojím charakterom by sa dali prirovnať k moderným Vianociam – veselie, dávanie si darčekov, slávnostné hostiny a dočasná „rovnoprávnosť“ otrokov a ich pánov.

 

Rím a Kartágo: Historická revue 08/2020

 

Ako sa stať otrokom

V antickom svete sa človek mohol stať otrokom najčastejšie tromi spôsobmi:

1. Zajatím (vo vojne, od pirátov, rôznych lúpežníkov). Týmto spôsobom sa do otroctva dostalo pravdepodobne najviac ľudí. Len počas prvej púnskej vojny (264 – 241 pred n. l.) Rimania podľa zveličených správ zotročili až 75-tisíc porazených nepriateľov.

Gaius Iulius Caesar mal dokonca počas galských vojen (58 – 50 pred n. l.) zotročiť milión ľudí a cisár Traianus v rámci dobytia Dácie (105/106 n. l.) priviedol na rímsky trh až 500-tisíc vojnových zajatcov. Dokonca latinské pomenovanie pre otroka „servus“ je odvodzované od slovesa „servare“ znamenajúce zachrániť, zachovať.

2. Narodením sa do otrockej rodiny, príp. otrokyni. Nezáležalo, kto bol otcom. Pokiaľ sa otrokyni narodilo dieťa, vždy malo otrocké postavenie svojej matky. Vernae, ako sa týmto potomkom vravelo, niekedy disponovali lepším sociálnym statusom v rámci rodiny.

3. Ako následok dlhov či odsúdenia. Otec rodiny (pater familias) mal neobmedzenú moc nad svojimi deťmi a pokiaľ nebolo iného východiska, mohol ich predať do otroctva. Prípadne samotný dlžník mohol upadnúť do tzv. dlžného otroctva, kde sa po odpracovaní dlžnej čiastky stával opäť slobodným. Tento spôsob bol oficiálne zakázaný roku 326 pred n. l., ale i potom sa v Rímskej ríši vyskytuje dlžné otroctvo.

S rozvojom miest a profilácie obchodu narastá množstvo špecializovaných trhov s otrokmi. Najznámejší a najväčší fungoval na egejskom ostrove Dilos (Délos), kam nový „tovar“ privážali piráti. Avšak takmer v každom väčšom meste Rímskej ríše sa predávali otroci, ktorých ukazovali nahých s tabuľkami zavesenými okolo krku, kde boli vypísané ich prednosti a schopnosti užitočné pre potenciálneho kupca, ktorý mal šesť mesiacov na reklamáciu pri „skrytých chybách“.

Uvádza sa, že cisár Augustus uvalil dvojpercentnú daň z každého predaného otroka. To ročne vynášalo pokladni päť miliónov sesterciov, čo zodpovedalo 250-tisíc predaných otrokov v celej Rímskej ríši ročne.

 

Príbeh vzniku antického Ríma: Historická revue 4/2016

 

Mená

Ako veci (res) nemali otroci právo na vlastné meno (nomen), ale nejaké dostali – či už predajcom alebo kupcom. Napríklad otroci predávaní na trhu v Efeze sa najčastejšie volali podľa obchodníka, oblasti pôvodu/ chytenia, alebo miesta nákupu. Ich mená však mohli byť odvodené aj z mytológie, zvieraťa, rastliny a pod.

Grécke mená síce dominovali, ale to neznamená, že väčšina otrokov bola pôvodom z helenistického východu. Z 28-tisíc zdokumentovaných mien otrokov a prepustencov v Ríme ich „len“ 500 malo barbarský pôvod (Anina, Ibu a pod.), 2/3 mali grécky (napr. Eucharis, Hermés) a zvyšok latinský (Felix, Primus, Fortunatus a pod.) pôvod.

 

Ako sa stať slobodným

V starovekom Ríme existoval právny akt (manumissio), ktorý dovoľoval otrokom stať sa slobodným. Sloboda mohla byť otrokovi udelená jeho pánom (napríklad i v rámci poslednej vôle), ale častejšie sa stávalo, že si ju vyslúžil samotný otrok, prípadne v neskorších obdobiach Rímskej ríše kúpil. Prepustenie mohlo prebehnúť niekoľkými spôsobmi:

1. Pomocou palice (per vindictam), keď sa niektorý slobodný občan dotkol zvláštnou palicou otroka a vyhlásil ho za slobodného. Pokiaľ proti tomu otrokov pán nemal námietky, stával sa otrok slobodným.

2. Zápisom do zoznamu slobodných občanov (per censum). Oba tieto spôsoby sa prestali používať počas cisárstva.

3. Testamentom (testamento) a

4. Pred zhromaždenou obcou veriacich (in ecclesia), čo sa konalo od 4. storočia n. l. a najčastejšie v kostole.

Novozískaný status mohol byť nejakým spôsobom obmedzený (napríklad dedičskými právami, prípadne odvádzaním časti zisku). Oslobodený otrok často preberal meno (cognomen) svojho bývalého pána a deti otrokyne získavali po narodení občianske práva, ktoré im umožňovali začleniť sa do rímskej spoločnosti.

Bývalý pán otroka sa stával jeho patrónom a prepustenec (libertus) mu musel zachovávať vernosť a úctu, inak by ho pán mohol opätovne zotročiť (revocare in servitutem). Samotný prepustenec mohol dokonca vlastniť otrokov, ako dokazuje príklad C. Caecilia Isidora, ktorý ich vlastnil vyše 4 000. Možnosť získať slobodu a plnoprávne sa začleniť do spoločnosti bola vlastníkmi otrokov často zneužívaná na zvýšenie pracovitosti a poslušnosti svojich otrokov.

 

Povstanie

V antickom Ríme bolo otrokárstvo doslova vedou. Do dnešnej doby sa zachovali niektoré rozpravy o najlepších metódach k správnemu riadeniu otrokov – upravujúce najvhodnejšie stravovanie, ošatenie, prípadne snažiace sa zvýšiť ich motiváciu pridaním voľného času, lepšou stravou, ale tiež ako správne zasiať medzi svojimi otrokmi rozkol, aby sa nemohli proti svojmu pánovi spojiť a vzbúriť.

Antické otroctvo síce nebolo primárne založené na príslušnosti k určitému etniku, ale niektoré etniká mali podľa Rimanov predpoklady pre určitú činnosť (napríklad Galovia k pastierstvu), a preto sa na trhu s otrokmi uvádzal pôvod (natio). Uvedenie pôvodu malo ešte jednu výhodu, kupujúci mohol zabrániť prípadným nepríjemnostiam (a aj prípadnej rebélii) tým, že vlastnil otrokov rôznych etník.

V 1. storočí n. l. senát navrhol, aby boli všetci otroci označení výrazným odevom, aby boli ihneď rozpoznateľní. Od tejto myšlienky sa nakoniec upustilo, pretože by si samotní otroci mohli vďaka tomu uvedomiť svoj počet a vzbúriť sa. Otrocké vzbury neboli síce časté, ale väčšinou veľmi nebezpečné.

Najznámejšími sa stali vzbury vedené Eunom v roku 135 pred n. l. na Sicílii a Spartakovo povstanie z roku 73 pred n. l. Nie vždy však malo charakter ozbrojeného povstania. Otroci mohli proti svojmu osudu protestovať aj oveľa nenápadnejšie – spomaľovaním práce, krádežami, absentérstvom alebo sabotážami.

V prípade Spartaka nešlo o snahu zmeniť systém otrok – pán, ale vydobyť si slobodu silou. Trácky gladiátor, ktorý predtým slúžil v rímskej armáde, viedol povstanie s počtom 70- až 120-tisíc otrokov, ale i nespokojných slobodných remeselníkov.

Podarilo sa mu niekoľkokrát poraziť rímsku armádu a prebojovať sa do severnej Itálie, kde bol na dosah slobody. Jeho velitelia uprednostnili pustošenie Itálie (korisť) a po neúspešnom presune na Sicíliu ich rozdrvil M. Licinius Crassus roku 71 pred n. l. Samotný Spartakus pravdepodobne padol v bitke a vyše 6 000 povstalcov, ktorí prežili, bolo ukrižovaných pozdĺž rímskej cesty via Appia, kde slúžili ako odstrašujúci príklad ostatným otrokom.

 

Úpadok a pád

Ako ustávali dobyvačné vojny, znamenajúce prísun nových a nových vojnových zajatcov upadajúcich do otroctva, začalo sa mierne zvyšovať postavenie otrokov. Teraz už nebolo ekonomicky výhodné bezdôvodne si ničiť vlastný majetok, zvlášť, keď rástla jeho cena. Začali sa dokonca objavovať zákony obmedzujúce a trestajúce kruté správanie sa pánov.

Napriek tomu však naďalej pokračuje využívanie otrockej práce v najrôznejších odvetviach aj ich neslobodný status. Veľké zlepšenie neprinieslo ani kresťanstvo, dominujúce Rímskej ríši od 4. storočia n. l., ktoré sa nestavalo proti otroctvu ako takému, ale skôr proti krutému zaobchádzaniu.

Otroctvo začína výrazne upadať až s pádom Západorímskej ríše a nástupom nových barbarských kráľovstiev (t. j. od 5. a 6. storočia n. l.). Zmena to nebola náhla ani úplná, ale celý antický svet sa postupne transformoval.

Rímska spoločnosť s komplexným systémom obchodu a urbanizmu, s rozvinutou stratigrafiou a distribúciou bohatstva medzi jednotlivé spoločenské vrstvy sa rozpadla a výrazne zjednodušila. Otroci celkom iste existovali, ale už nie v takom masovom počte ako v bývalej Rímskej ríši.


staroveký rímrímska ríšaotrociotroctvo



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Tomáš Štěpánek

v súčasnosti doktorský študent Ústavu archeológie a muzeológie Masarykovej univerzity v Brne s odborným zameraním na dejiny a archeológiu miest v neskorej antike.

Pozrite si tiež


Trianonská mierová zmluva a Maďarsko

3.6.2020 | Miklós Zeidler

Rakúsko-uhorská monarchia, ktorá sa do „veľkej vojny“ zapojila so striedavými úspechmi,  bola na jeseň 1918 úplne vyčerpaná a hľadala možnosti prijateľného prímeria. Dualistický štát v skutočnosti už koncom roku 1914 zistil,...

  • 3041
  • 25