Jana z Arku: Ako obyčajné dievča zachránilo Francúzsko.

Publikované v Historická revue č. 12/2015, str. 35 - 43


9.5.2019 | Adriana Čiefová

História v sebe skrýva niekoľko neobyčajných postáv, ktoré výraznou mierou zasiahli do vývoja dejín, no ich činy napriek všetkým novodobým poznatkom nevieme rozumne vysvetliť a dostatočne vedecky podložiť. Jednou z nich bolo i mladé dievča z malej francúzskej dediny žijúce v období neskorého stredoveku, ktoré za jediný rok stihlo ovplyvniť geopolitický vývoj západnej Európy.


Panna Orleánska alebo Jana z Arku sa pritom nevyznačovala žiadnym špeciálnym talentom. Vymykala sa všetkým kategóriám, v rámci ktorých ženy v jej dobe bežne získavali vyšší status – nepochádzala zo šľachtickej rodiny, nebola ani kurtizánou, ani bájnou kráskou, vzdelanou ženou či matkou niekoho významného. Jej sláva pritom trvala len niečo vyše roka, skoro rok bola väznená a nasledujúcich takmer šesť storočí oslavovaná a zároveň spochybňovaná. Bola reálnou historickou postavou, no rovnako aj protagonistkou slávneho príbehu na hranici mýtu. Jej mladosť, pohlavie, pôvod... všetko hralo proti tomu, čím sa napokon dokázala stať – významnou historickou osobnosťou, ktorá je dnes v európskych dejinách rovnako známa ako Alexander Macedónsky, Caesar či Napoleon.

Rodný dom Jany z Arku v dedinke Domrémy (wikipedia.org)

 

Detstvo a mladosť Jany z Arku

Jana sa s najväčšou pravdepodobnosťou narodila 6. januára 1412 v malej dedinke Domrémy-en-Barrois v pohraničnom regióne Lotrinska v severovýchodnom cípe Francúzska. Pochádzala z rodiny zámožnejších roľníkov. Jej otec Jacques d‘Arc bol farmárom. Vlastnil niekoľko árov ornej pôdy, pastvín a lesov a zastával nižšiu funkciu miestneho úradníka, v rámci ktorej dohliadal nad výberom daní. Janina matka Isabelle Romée sa starala o domácnosť a pomáhala manželovi s hospodárením ich majetku. Jana mala štyroch súrodencov, bratov Jacquemina, Jeana a Pierra a sestru Katarínu. Bola pravdepodobne najmladšou z piatich detí.

Jednoduchý dom, v ktorom rodina žila, sa nachádzal na južnom konci Domrém. Janini bratia navštevovali malú školu vo vedľajšej dedine Maxey, kde získali základné vzdelanie. Jana a jej sestra Katarína ale školu ako ženy navštevovať nemohli, Jana tak bola celý život negramotná. Namiesto vzdelávania ich matka viedla doma k domácim prácam, ktoré zahrňovali varenie, upratovanie, pradenie a tkanie. Blízko ich domu, oddelený iba úzkou cestou, stál Kostol svätého Remígia, ktorý sa postupne stal epicentrom Janinho detského a dospievajúceho života. A hoci všetko, čo o náboženstve vedela, bolo pár modlitieb a legendy zo života svätých, práve tu ju podľa neskorších výpovedí jej súčasníkov bolo vidieť najčastejšie. Kľačala na kamennej dlažbe kostola a uprene hľadela na oltár, zatiaľ čo kňaz odriekaval modlitby.

Janin život bol však silne ovplyvnený udalosťami dejín, do ktorých sa narodila. Na svet prišla v čase začatia poslednej fázy storočnej vojny medzi Francúzskom a Anglickom o nadvládu nad Francúzskym kráľovstvom. Francúzsko aj v tejto etape beznádejne prehrávalo jednu bitku za druhou a krajina bola zmietaná chudobou, občianskou vojnou a neistotou. Ani malá pohraničná obec Domrémy nezostala nedotknutá týmito veľkými míľnikmi európskej histórie. Boje medzi guvernérmi, ktorí podporovali Burgundsko, a tými, ktorí stáli na strane Francúzska, sa stupňovali práve v oblasti Lotrinska. Cez Domrémy navyše často prechádzali ťažko zranení vojaci, čo potrebovali lekársku pomoc. Jana sa tak pri ich ošetrovaní dozvedela o tom, čo sa v krajine deje a aké utrpenie podstupuje francúzsky ľud.

Zjavenie či vízia Jany z Arku. Obraz francúzskeho maliara Eugèna Thiriona (wikipedia.org)

 

Nástojčivé hlasy svätých     

Udalosť, ktorá Janu predurčila stať sa významnou postavou dejín, kompletne zmenila smerovanie jej života a zároveň sa vymyká ľudskej racionalite. Mala sa odohrať v roku 1425, keď mala Jana približne trinásť rokov. Jedného dňa stála v záhrade rodičovského domu, keď mala zrazu uvidieť zvláštne svetlo v smere, kde stál kostol. V momente, keď začali biť kostolné zvony, začula Jana hlas, ktorý jej povedal: „Prichádzam od Boha, aby som ti pomohol byť dobrou, Jana. Buď dobrá a Boh ti pomôže.“ Svetlo vraj postupne nabralo jasné črty postavy anjela, ktorý bol obklopený ďalšími anjelmi. O niekoľko rokov neskôr uviedla Jana kňazom počas svojho súdneho procesu: „Videla som ich mojimi očami tak isto, ako vidím vás. Keď odo mňa odišli, začala som plakať. Chcela som aby ma zobrali so sebou.

Postava, ktorá sa v záhrade mala zjaviť, bol archanjel Michal. Podľa jej neskorších výpovedí sa jej mal prihovárať pravidelne za sprievodu kostolných zvonov. Čoskoro sa jej zjavili i svätá Katarína a svätá Margaréta, ktorých rady mala na odporúčanie Michala nasledovať. Svätice sa jej mali prihovárať vo chvíľach, keď trávila čas sama na prechádzkach v prírode. Avšak pokojné hlasy sa postupne premenili na hlasy prísnejšie a nástojčivejšie. Svätice od nej totiž začali žiadať i pre samotnú Janu neuveriteľnú vec – má ísť za dauphinom Karolom (1403 – 1461), synom Karola VI. (1368 – 1422, kráľ od r. 1380) do jeho sídla na hrade Chinon, vzdialeného od Domrém vyše 500 kilometrov, a pomôcť mu vyhrať vo vojne nad Angličanmi.

 

Videla som ich mojimi očami tak isto, ako vidím vás."

Jana z Arku

 

Jana sa dlhé mesiace tejto požiadavke vzpierala, pravdepodobne si uvedomujúc, že je takmer nemožné, aby takúto, pre ňu sotva predstaviteľnú úlohu bola schopná splniť. Keďže však hlasy neutíchali a utrpenie, spôsobené vojnou v jej bezprostrednej blízkosti, sa prehlbovalo, rozhodla sa urobiť to, na čom svätí toľko nástojili. Jana mala len šestnásť rokov, keď v roku 1428 presvedčila príbuzného Duranda Lassois, aby ju zobral do neďalekého mesta Vaucouleurs. Tu chcela požiadať kapitána a zástupcu dauphina v meste Roberta de Baudricourta o povolenie navštíviť francúzsky kráľovský dvor v Chinone. Práve takýto postup jej poradili hlasy. Baudricourtovo sarkastické odmietnutie s vyjadrením, že ju má Lassois zobrať domov a zaštupľovať jej uši, aby už žiadne hlasy nepočula, nebolo prekvapivé. Nasledujúce mesiace Jana nepodnikla ďalšie pokusy, ale za ten čas sa vojna dostala ešte bližšie k Domrémam. Na konci roku 1428 boli Domrémy a okolité dediny vypálené jednotkami Burgunďanov. Práve tento burgundský útok na jej rodnú obec znamenal rozhodujúci obrat v jej živote.

V januári 1429 sa Jana rozhodla ísť opäť za Baudricourtom. Počas stretnutia mu Jana oznámila predpoveď o porážke Francúzov v bitke pri Rouvray 12. februára 1429. O niekoľko dní sa objavil kráľovský posol so správou, že sa tak aj skutočne stalo. Už sa nikdy nedozvieme, či to bola vyplnená predpoveď, ktorá presvedčila Baudricourta. Historickým faktom však zostáva, že ju za pár dní poslal aj so šesťčlenným sprievodom v mužskom prestrojení na dlhú cestu po nepriateľskom území za dauphinom Karolom do Chinonu. Jana však mala na odchod z domova ešte jeden dôvod navyše. V tomto čase mala totiž pytača, istého muža z Toul, ktorý sa snažil získať od jej rodičov súhlas na svadbu. Jana, ktorá sa zaviazala zostať do konca života pannou, však namiesto sobáša utiekla z domu a vybrala sa za dauphinom. Chcela ho presvedčiť, aby ju poslal zachrániť Angličanmi mesiace obliehané francúzske mesto Orléans.

Jana prichádza za dauphinom Karolom do zámku v Chinone, aby mu porozprávala o zjavenom proroctve, miniatúra z konca 15. storočia (wikipedia.org)

 

Cesta do Chinonu a stretnutie s dophinom

Bolo to pravdepodobne 6. marca 1429, v neuveriteľnom 92. roku trvania ničivej vojny medzi Francúzmi a Angličanmi, keď sa sedemnásťročná roľnícka dievčina objavila na vtedajšom kráľovskom dvore v Chinone. V tom čase dvadsaťšesťročný dauphin ale váhal nad tým, či sedliacke dievča vôbec príjme, keďže mnohí jeho radcovia i on sám ju vopred považovali za šarlatánku a klamárku. Aj tu však zohral úlohu iracionálny impulz. Staré proroctvá totiž predpovedali príchod panenskej záchrankyne Francúzov v čase vojnových útrap. Táto legenda bola dobre známa medzi prostým francúzskym ľudom, ako aj na šľachtických dvoroch.

Po dlhom zvažovaní sa Karol napokon rozhodol, možno aj z čírej ľudskej zvedavosti, že ju prijme vo Veľkej sieni hradu Chinon, plnej dvoranov a vojakov. Dauphin však chcel Janu najskôr otestovať. Pred jej príchodom sa vmiešal do davu dvoranov v prestrojení, aby preveril, či je Jana skutočne poslaná Bohom. Ak áno, Boh jej určite ukáže, kde Karol stojí, keďže vidiecke dievča nemalo odkiaľ poznať jeho fyzickú podobu. Ak nie a Jana Karola nenájde, preukáže sa, že je obyčajnou klamárkou. Jana však touto skúškou prešla a dauphina v dave okamžite našla. Podľa dobových záznamov pred ním pokľakla, hovoriac: „Milostivý pane, prichádzam a som poslaná Bohom, aby som vám zvestovala, že budete pomazaný a slávnostne korunovaný v meste Remeš a že vy ste pravým kráľom Francúzska!“ Karol sa teda rozhodol porozprávať sa s Janou osamote a vypočuť si správu, ktorá „bola určená len je pre jeho uši“.

Nikdy sa už presne nedozvieme, čo Jana Karolovi medzi štyrmi očami v Chinone povedala a čím ho presvedčila, aby ju poslal na bojové pole pred Orléans. Je to jedno z dlhotrvajúcich tajomstiev histórie. A to ani nie tak preto, že o nej tak málo vieme, ale opäť pre iracionálny element, ktorý sa vždy bude vzpierať dôkladnej historickej analýze – ako negramotná dievčina z roľníckej rodiny presvedčila vzdelaného nástupcu na francúzsky trón o pravdivosti jej božích videní a o tom, aby ju poslal do boja? Túto otázku sa snažili neskôr objasniť aj cirkevní sudcovia počas Janinho vypočúvania. Jana dlho odmietala priamo odpovedať. Počas súkromných sedení vo väzení so sudcami však uviedla, že na tomto stretnutí s Karolom sa im zjavil anjel, ktorý dauphinovi priniesol korunu a povedal mu, že s pomocou Boha a Jany mu bude patriť celé Francúzske kráľovstvo, a preto musí Jane umožniť splniť jej poslanie. Jana mala týmto Karola ubezpečiť, že je skutočne legitímnym následníkom na francúzsky trón a nie iba „takzvaným dauphinom“, ako ho titulovala jeho vlastná matka Izabela Bavorská v zmluve z Troyes z roku 1420. Nech už Jana presvedčila Karola akýmkoľvek zjavením či výpoveďou, isté je, že na základe rozhovoru s Janou dauphin posilnil armádu i vojenský rozpočet a rozhodol sa ešte raz zabojovať o francúzsku korunu.

 

Každá racionálne vedená snaha už bola vyskúšaná a zlyhala - prišiel teda čas pokúsiť sa o zázrak.

 

Karol bol však aj naďalej opatrný a na návrh svojich radcov podrobil Janu ešte jednej skúške. Poslal ju na univerzitu do Poitiers, kde ju tri týždne skúšali najlepší teológovia z jej pravovernosti. Bolo tu preverené i jej panenstvo. Dvorné dámy vojvodkyne Jolandy Aragónskej, dauphinovej svokry a jeho súkromnej poradkyne, po lekárskej obhliadke potvrdili, že Jana je skutočne pannou. V apríli 1429 vyšetrovacia komisia deklarovala, že Jana „nežije mylným životom a je dobrou kresťankou, majúcou cnosti pokory, poctivosti a jednoduchosti“. Teológovia v Poitiers teda neurobili rozhodnutie o otázke jej božského vnuknutia, iba informovali dauphina o tom, že existuje „priaznivý predpoklad“ o božskej prirodzenosti jej poslania. Preto odporučili, aby jej tvrdenie bolo podrobené skúške tým, či sa jej naozaj podarí zachrániť Orléans, tak ako prorokovala.

Mnohí historici vysvetľujú rozhodnutie kráľa poslať mladé dievča bojovať do Orléansu iba na základe jej údajného božieho vnuknutia v dobovom kontexte udalostí. Francúzsko bolo po rokoch potupných porážok a strácania jedného územia za druhým demoralizované a situácia bola pre mnohých vysokopostavených šľachticov beznádejná. V rámci povier šíriacich sa o zázračnej panne mohla byť Jana vnímaná ako jediný zdroj nádeje pre kráľovstvo, ktoré bolo na pokraji kolapsu. Každá racionálne vedená snaha už bola vyskúšaná a zlyhala – prišiel teda čas pokúsiť sa o zázrak.

Jana na čele francúzskych vojsk oslobodzuje Orleáns, obraz Julesa Eugéna Lenepveua (wikipedia.org)

 

Zrodenie Panny Orleánskej

Jana v apríli 1429 vyrazila s dauphinovým súhlasom a požehnaním francúzskych cirkevných predstaviteľov do Orléansu, poslednej strategickej vojenskej pozície francúzskej armády. Jej veliteľom bol slávny francúzsky kapitán Jean de Dunois, prezývaný tiež Bastard Orleánsky. Karol okrem rytierskej výstroje, pozostávajúcej z ťažkého brnenia, koňa a vlastnej zástavy, na ktorej boli vyobrazené ľalie a slová Jesus Maria, dal Jane aj vlastnú družinu, sluhu a niekoľko vojakov. Cestou do Orléansu mala Jana ešte rozkázať poslať po meč, ktorý pre ňu mala pripraviť svätá Katarína v kaplnke vo Fierbois. Dvaja zbrojnoši, ktorých vyslali na miesto, mali údajne naozaj v zemi za oltárom nájsť zahrabaný nablýskaný meč. O meči sa hovorilo, že patril samotnému Karolovi Martelovi, niekdajšiemu majordómovi Franskej ríše. Pravdivosť príbehu je síce sporná, keďže o ňom nemáme žiadne historické dôkazy, každopádne sa však už za Janinho života masovo rozšíril a podporil tézu o jej božom poslaní.

Jana prišla na bojisko pred Orléansom 29. apríla 1429. Našla tu úplne demoralizovaných francúzskych vojakov, ktorí tento zvláštny zjav ženy v brnení nebrali vážne. Tak sa aj spočiatku vojaci z oboch bojových línií k Jane správali. Angličania ju na bojisku pravidelne častovali nelichotivými výrazmi ako čarodejnica či prostitútka. Jana si však postupne našla k francúzskym vojakom cestu, u mnohých z nich si dokonca vybudovala rešpekt. Hneď od prvej bitky, na ktorej sa zúčastnila, keď sa zvádzal boj o jednu z pevností v okolí Orléansu, sa totiž správala veľmi statočne. Pohybovala sa na koni v prvých líniách, mávala svojou zástavou a povzbudzovala vojakov do boja, zdôrazňujúc, že je nutné za Francúzsko nasadiť aj holé životy. Postarala sa tiež o očistu tábora, vojakov sa snažila odnaučiť nadávať a chodiť za prostitútkami, ktoré sa potulovali okolo vojska. Ako silne veriaca vyžadovala od vojakov účasť na hromadných spovediach po boji. Historici sa na základe analýz dobových prameňov domnievajú, že mladá dievčina mala na vojakov zrejme silný psychologický a morálny vplyv.

Francúzsko v prvej polovici 15. storočia (D. Gurňák 2015)

 

Rozsah Janinej skutočnej vojenskej účasti v bojoch je však predmetom historickej debaty. Kapitáni francúzskej armády ju totiž spočiatku úplne vylučovali z vojnových porád a neinformovali ju o plánovaných útokoch. Jana sa aj preto s kapitánmi často ostro hádala. Na druhej strane mnoho z týchto šľachticov neskôr uviedlo, že Jana mala hlboký vplyv na ich rozhodovanie, pretože mnohí z nich neskoršie skutočne uverili, že jej radí Boh alebo svätí. Jana sa taktiež výrazne angažovala v diplomatických postupoch riešenia konfliktu diktovaním výziev na zastavenie bojov pre anglických veliteľov, ktoré ale nezaznamenali úspech. Či sa však Jana zapájala na bojisku aj priamo do boja a či niekedy niekoho pripravila o život, historické pramene neuvádzajú. Počas neskoršieho súdneho procesu zaryto tvrdila, že nikoho nezabila. Určite však vieme, že sa Jana odvážne zapájala do bitky a bola minimálne dvakrát ťažko zranená šípom.

Okolnosti v Orléanse Jane značne pomohli. Situácia Angličanov sa po šiestich mesiacoch obliehania mesta zhoršovala. Stratili už niekoľko stoviek vojakov, vrátane významného kapitána grófa zo Salisbury. Neboli schopní uskutočniť užšiu blokádu mesta, alebo aspoň zabezpečiť pevnosti, ktoré v jeho okolí postavili ako svoje základne. Prvým cieľom Francúzov bolo teda vyhnať Angličanov z týchto ich pozícií. Jana s vojskom 4. mája zaútočila a od Angličanov získala pevnosť Saint Loup. Nasledujúci deň získali i ďalšiu pevnosť Saint-Jean-le-Blanc a základňu okolo kláštora Les Augustins. Ráno 7. mája 1429 zaútočili Francúzi na hlavnú anglickú pevnosť Tourelles. Janu tu do ramena zasiahol šíp. Neskôr sa však aj napriek zraneniu na bojisko vrátila, aby podporila záverečný a rozhodujúci útok, vďaka ktorému anglická pevnosť padla. Dňa 8. mája, iba deväť dní po svojom príchode na bojisko, tak Jana s vojskom triumfálne vstúpila do oslobodeného mesta, ktoré sa najlepší francúzski velitelia pokúšali bez úspechu získať šesť mesiacov.

Až po Orléanse sa príbeh zo Chinonu stáva presvedčivým. Aj intelektuálna špička tej doby na Parížskej univerzite uviedla, že Jana musí byť skutočne božsky inšpirovaná, pretože dobrota jej skutkov a splnenie ňou prorokovaného poslania boli jasne preukázané. Hlavne skutočnosť, že vojsko pod nepriamym vedením a vplyvom mladého dievčaťa dokázalo za pár dní dobyť mesto, ktoré nebolo schopné získať niekoľko mesiacov, im dokazovalo, že Janina misia je skutočne deklarovaným božím plánom. Z Jany sa stáva Panna Orleánska.

Zámok vo francúzskom Chinone nad riekou Loira, kde sídlil dvor dauphina Karola (wikipedia.org)

 

Korunovácia Karola VII. a zajatie Jany du Lys

Po obsadení Orléansu Jana trvala na tom, aby kráľ dokončil druhú časť jej poslania, a to korunováciu v Remeši. V stredovekom ponímaní nebol kráľ kráľom bez koruny, ktorá mu je daná prostredníctvom božích sprostredkovateľov na zemi. Dauphin sa mohol stať francúzskym kráľom len po korunovácii v remešskej katedrále, tradičnom francúzskom korunovačnom mieste. Karol potreboval korunu o to viac, že na druhej strane Lamanšského prielivu nazývali kráľom Francúzska sedemročného nástupníka na anglický trón Henricha VI. A práve po obrovskom víťazstve v Orléanse nastala tá pravá chvíľa naplnenia legitímneho oprávnenia dauphina Karola z rodu Valois na francúzsku korunu.

Remeš však ležal hlboko na území anglicko-burgundského regiónu Champagne a pochod do mesta sa tak stal veľkým vojenským pochodom s dvanásťtisícovým vojskom, ktoré sa Karolovi podarilo zhromaždiť za veľkého vypätia ľudských a finančných zdrojov. Počas cesty do Remeša sa Jana zúčastnila ďalších víťazných oslobodzovacích bojov, vrátane veľkej bitky pri Patay 18. júna 1429. Túto bitku je možné považovať z vojenského hľadiska za ešte väčšie víťazstvo ako Orléans, keďže tu Francúzi zabili alebo zajali niekoľko významných anglických veliteľov a francúzska strana utŕžila minimálne straty. Väčšina miest na ceste do Remešu sa však pridala na stranu Francúzska dobrovoľne, a to až na pár výnimiek, ako napríklad mestá Troyes, Auxerres a jazerné mesto Chalons, ktoré Francúzi napokon získali po obliehaní.

Korunovácia dauphina sa konala 17. júla 1429 v remešskej katedrále iba kúsok od protivníkových línií. Jana stála počas korunovácie po dauphinovom boku medzi duchovnými a významnými šľachticmi, držiac svoju zástavu. Bol to Janin triumf – splnila zatiaľ všetky úlohy, ktorými ju hlasy poverili a ktoré Karolovi sľúbila vyplniť. Po korunovácii Jana pokľakla pred novým francúzskym kráľom Karolom VII. so slovami: „Vzácny pane, teraz je splnená vôľa Božia.“ Korunovácia súčasne anulovala vyhlásenia zmluvy z Troyes a reštaurovala legitimitu francúzskeho kráľovského rodu Valois na francúzsky trón.

Po korunovácii Jana žiadala Karola VII. o vojenskú podporu pre ďalšie boje s cieľom získať ostatné strategické mestá, vrátane pomyselného srdca kráľovstva, hlavného mesta Paríža, ktoré bolo v rukách Burgunďanov. Pokus o dobytie mesta na Seine z 8. septembra 1429 bol ale neúspešný. Jana bola počas boja vážne zranená šípom, ktorý ju tentoraz trafil do stehna. Armáda sa následne presunula južne smerom k rieke Loire. Obliehanie Saint-Pierre-le-Moutier bolo úspešné, no La-Charité-sur-Loire sa už v zimnom období novembra až decembra 1429 dobyť nepodarilo. Jana sa tak vrátila ku kráľovi na dvor, aby ho presvedčila, nech sa na jar pokúsi dobyť Paríž opäť.

 

"Teraz sa podľa vôle Pána stalo to, čo Boh chcel - aby som zničila obliehanie Orléansu a priviedla Vás do tohto mesta, kde by ste prijali sväté pomazanie. Tak bude každému zrejmé, že Vy ste kráľ, ktorému patrí kráľovstvo."

Slová Jany z Arku Karolovi VII. po jeho korunovácii v Remeši

 

Janu a jej rodinu povýšil Karol VII. 29. decembra 1429 do šľachtického stavu – z Jany sa stáva Jana du Lys (Lys znamená ľalia). Zdevastovaná kráľovská pokladnica si však nemohla dovoliť novú vojenskú výpravu, o ktorú Jana žiadala, preto od decembra 1429 až do marca 1430 zostala pri kráľovi. Nepozývali ju však na rokovania a s kráľom sa stretávala sporadicky. Je zaujímavosťou, že v tomto období napísala list husitom do Čiech, kde ich upozorňovala, že ak sa neodvrátia od husitstva, postihne ich nešťastie. Od marca 1430 sa opäť zúčastňovala na bojoch o Melin, Lagny a Senlis, avšak jej prítomnosť nestačila na zabezpečenie víťazstiev. Navyše mala problémy s vyzbieraním peňazí na nákladné bojové operácie, ktoré Karol čoraz menej finančne podporoval. V máji 1430 odišla do Burgunďanmi obliehaného francúzskeho mesta Compiègne. To sa jej stalo osudným.

Jana so svojím vojskom, ktoré pozostávalo iba z niečo cez päťsto vojakov, zaútočila 24. mája 1430 na Burgunďanov, ktorí stáli pred Compiègne. Odzadu ich však napadlo šesťtisícové anglicko-burgundské vojsko. Veliteľ Guillaume de Flavy na to prikázal zdvihnúť most cez rieku a zavrieť bránu mesta ešte pred tým, ako boli všetci jeho vojaci, vrátane Jany, v bezpečí za bránou. Jana tak bola so svojimi vojakmi obkľúčená pred mestom a padla do rúk burgundského šľachtica Jána II. Luxemburského, spojenca Anglicka.

Niektorí historici zastávajú názor, že v prípade zajatia išlo o zradu. Janu v Compiègne údajne zradil tajným príkazom samotný kráľ, ktorý sa vraj bál Janinho stále veľkého vplyvu na francúzsku armádu a ľud. Iní historici však tvrdia, že Jana bola pre kráľa naďalej užitočná a viac sa prikláňajú k tomu, že veliteľ de Flavy zavrel bránu jednoducho preto, aby zabránil nepriateľom dostať sa do mesta a ochránil tak občanov. Nech už má pravdu prvá či druhá strana, výsledkom bolo, že Jana padla do zajatia, z ktorého už nebolo úniku.

Upálenie Jany z Arku, miniatúra z konca 15. storočia (wikipedia.org)

 

Súd a upálenie

Janu okamžite previezli do pevnosti Beaulieu-les-Fontaines v Pikardii. Po jej pokuse o útek ju premiestnili do veže hradu v Beaurevoir, kde žil Ján II. Luxemburský. Tu sa s ňou zblížila jeho teta Jeanne Luxemburská, ktorá nielenže zlepšila podmienky Janinho väzenia, ale mala údajne synovca presvedčiť, aby nevydal Janu Angličanom. Jeanne ale v novembri 1430 zomrela a Ján do mesiaca Janu predal Angličanom za 10 000 libier zlata. Tí ju 23. decembra 1430 previezli do Rouenu, sídla anglickej okupačnej vlády na severozápade Francúzska. Bola uväznená v jednej z ciel Rouenského hradu, spútaná reťazami a strážená tromi anglickými strážcami a šiestimi vojakmi. Aby sa Angličania vyhli zodpovednosti za jej súdenie, odovzdali ju cirkevnému súdu v Rouene, ktorému predsedal burgundský biskup Perrie Cauchon. Ten sa netajil tým, že je na anglickej strane a hral významnú úlohu v priebehu Janiných súdnych pojednávaní i jej neskoršom odsúdení.

Súd s Janou začal 21. februára a trval do 3. marca 1431, počas ktorého sa uskutočnilo šesť verejných pojednávaní v kaplnke hradu za účasti vyše stovky teológov a právnikov. Devätnásťročné negramotné dievča sa tak ocitlo zoči-voči niektorým najemeritnejším profesorom teológie a kanonického práva vtedajšej Európy. Súd bol, samozrejme, politicky motivovaný a sekulárna moc silne zasahovala do priebehu cirkevného procesu. Anglickí a burgundskí duchovní, nad prácou ktorých dohliadal vojvoda z Bedfordu a knieža z Warwicku, tak Janu ihneď obvinili z mnohých takzvaných „zločinov“. Okrem iného z toho, že opustila rodinu, zo sexuálnej perverzity nosenia mužského oblečenia, povyšovania sa nad svoj stav či z toho, že mala dostávať príkazy priamo od Boha bez sprostredkovania cirkvi. Jeden bod obžaloby dokonca obsahoval obvinenie za jej tvrdenie, že s ňou svätci rozprávali po francúzsky a nie anglicky.

 

Na Janinu žiadosť držali dvaja duchovní pred jej očami krucifix, aby sa naň mohla počas popravy pozerať. Počas týchto krutých minút nahlas kričala na svätcov, s ktorými mala roky komunikovať, aby plamene rýchlo pohltili jej telo.

 

Počas procesu Jana podstupovala krížové výsluchy plné podozrievavého fanatizmu, falošných sľubov, vyhrážok či prekrúcaní faktov. Na poslednú chvíľu sa sudcovia rozhodli nepoužiť mučiace prostriedky, aby od Jany získali čo najkompletnejšie priznania. Jana však počas výsluchov preukázala obdivuhodnú priamosť, opatrnosť, inteligenciu, ako i veľmi dobrú pamäť. Keďže u mnohých prítomných teológov v hľadisku postupne získavala sympatie, Cauchon sa rozhodol verejné pojednávania zrušiť. Od 10. do 17. marca sa konalo deväť súkromných sedení v jej cele za účasti maximálne jedenástich ľudí. Medzičasom sa Janu pokúsilo neúspešne oslobodiť niekoľko francúzskych kapitánov a šľachticov. Samotný Karol jej ale odmietol pomôcť z prozaických osobných dôvodov – znamenalo by to totiž, že kráľ katolíckeho Francúzska pomáha väzenkyni súdenej z kacírstva. Jana tak naďalej podstupovala náročné výsluchy a žila v ťažkých podmienkach žalára.

Nakoniec jej žalobcovia sformulovali dvanásť obvinení (z pôvodných sedemdesiatich) a zaslali ich na preskúmanie na Parížsku univerzitu, kde ich učenci na fakultách kanonického práva a teológie preskúmali a potvrdili, že Jana je kacírka. Keď si 24. mája Jana vypočula rozsudok upálením, zo strachu pred ohňom sa priznala k údajným zločinom. Mala sa tak vyhnúť krutej smrti a namiesto toho doživotne skončiť vo väzení. Takto súd dosiahol svoj cieľ – zdiskreditoval Janu i francúzskeho kráľa, pretože Jana svojím priznaním de facto uznala, že všetko, čo povedala, urobila a v čo verila, bola prostá lož. Za dva dni si však Jana na prekvapenie všetkých znovu obliekla mužské oblečenie a odvolala svoje priznanie ako prejav prostej slabosti. Dňa 28. mája tak bola znovu, tentoraz svetskou mocou, vypočúvaná, vyhlásená za modloslužobníčku, schizmatičku, vyvolávačku démonov a nenapraviteľnú kacírku a následne odsúdená na trest smrti upálením.

Na starý trh v Rouene, tradičnom mieste verejných popráv, ju viezli 30. mája 1431 oblečenú v ženských šatách a zahalenú mitrou a závojmi. Anglický vojak jej tesne pred popravou daroval malý krížik, ktorý si upevnila na prednú časť šiat. Na jej žiadosť držali dvaja duchovní pred jej očami krucifix, aby sa naň mohla počas popravy pozerať. Jej katom bol Geoffroi Thérage, ktorý ju priviazal na hranicu a po prečítaní rozsudku zapálil oheň. Počas týchto krutých minút Jana nahlas kričala na svätcov, s ktorými mala roky komunikovať, aby plamene rýchlo pohltili jej telo. Zomrela o niekoľko minút. Kat trochu poodhrnul horiace polená, aby každý mohol vidieť napoly zuhoľnatené telo mladej ženy. Potom ponechal mŕtvolu plameňom, aby ju premenili na popol. Ten následne vysypali do Seiny, aby sa nestal predmetom uctievania. Kat Thérage však údajne neskôr vyhlásil, že sa „veľmi bál, že bude zatratený“, a to kvôli obavám, že skutočne upálil sväticu.

Jana z Arku sa stala sväticou a jedným z národných symbolov Francúzska (wikipedia.org)

 

Mýty verzus skutočnosť

Je nepopierateľným historickým faktom, že prítomnosť a aktivity Jany z Arku vo francúzskom vojsku a na kráľovskom dvore v rokoch 1429 a 1430 zásadne ovplyvnili priebeh storočnej vojny. Až Jana vrátila dauphina Karola späť do hry o francúzsku korunu tým, že mu zachránila Orléans, dobyla ďalšie strategické mestá a doviedla ho až ku korunovácii do Remeša. Od jej pôsobenia sa šťastie vo vojne začalo obracať na stranu Francúzska, ktoré napokon vojnu v roku 1453 nad Angličanmi vyhralo. Na žiadosť Janinej matky a kráľa Karola VII., ktorý chcel vylepšiť Janinu reputáciu predovšetkým kvôli sebe, sa ku koncu vojny začal v roku 1450 rehabilitačný súd, kde bol Janin prípad znovu otvorený a po výpovediach 115 svedkov boli všetky obvinenia voči nej dňa 7. júla 1456 zrušené. V roku 1909 bola Jana blahorečená a napokon 16. mája 1920 vyhlásená pápežom Benediktom XV. za svätú.

Objavili sa však aj povery o tom, že svoju popravu prežila. V lete 1435 sa v Saint-Privey v Lotrinsku objavila istá žena menom Klaudia des Armoises, ktorá o sebe tvrdila, že je Pannou Orleánskou. Je vraj nažive vďaka tomu, že sa jej podarilo utiecť z rouenského väzenia a následná poprava mala byť fingovaná. Jej príbehu mali údajne uveriť aj niektorí Janini priatelia či samotní bratia. O päť rokov neskôr, keď ju kráľ vyzval, aby mu zopakovala jej tajný odkaz zo Chinonu, však žena všetko odvolala a priznala sa k podvodu.

 

 

Analýza Janiných vízií a hlasov zostáva záhadou dodnes. Niekoľko súčasných vedcov sa pokúsilo jej vidiny vysvetliť existenciou vážnej duševnej choroby, pričom diagnózy zahŕňali epilepsiu, schizofréniu či dokonca anorexiu. Žiadna hypotéza však nezískala podporu väčšiny vedeckej obce.

 

To však nič nemení na tom, že Jana sa na štyri storočia stala pololegendárnou postavou. Až v 19. storočí sa v parížskych archívoch našli najdôležitejšie primárne pramene. Tie dokazovali, že to bola reálna osoba. Obsahujú záznamy jej súdneho procesu z roku 1431 a výpovede svedkov počas jej rehabilitačného procesu z rokov 1450 – 1456. Našli sa napokon aj dobové listy, ktoré Jana diktovala kňazom pre anglických kapitánov. Tri z nich nesú dokonca i jej podpis „Jehanne“. Podpis je viditeľne napísaný osobou, ktorá sa učila písať.

Analýza Janiných vízií a hlasov však zostáva záhadou dodnes. Hlavným zdrojom informácií o tejto problematike sú prepisy súdneho procesu, v rámci ktorého odmietala odpovedať na otázky týkajúce sa oných hlasov a zjavení. Argumentovala, že jej prísaha súdu by bola v rozpore s prísahou mlčanlivosti jej kráľovi. Niekoľko súčasných vedcov sa pokúsilo jej vidiny vysvetliť existenciou vážnej choroby, pričom diagnózy zahŕňali epilepsiu, schizofréniu či dokonca anorexiu. Žiadna hypotéza však nezískala podporu väčšiny vedeckej obce. Rovnako sa pripustilo, že počutie hlasov či vidiny nemusia byť nevyhnutnou známkou duševnej choroby. Nech už to bolo s jej víziami akokoľvek, je to otázka, na ktorú nebudeme vedieť z vedeckého hľadiska nikdy odpovedať.

Nič to však nemení na fakte, že Jana sa stala bezpochyby najznámejšou ženou v doterajších francúzskych dejinách. Od čias svojej smrti je populárnou postavou v literatúre, maliarstve, sochárstve, ale aj v divadle či kinematografii. Umelci rôznych národností sa dodnes inšpirujú jej hrdinským životom, záhadným osudom a trpkým koncom. Veľkosť odhodlania tejto neobyčajnej ženy, sila jej statočnosti a hĺbka jej viery nikdy neprestane inšpirovať ľudstvo. Jana z Arku preto navždy zostane jednou z najzaujímavejších a zároveň najzáhadnejších postáv európskych dejín.

Viac o storočnej vojne sa dočítate vo vydaní HR 12/2015, ktoré je stále dostupné na sklade.


jana z arkuorléansstoročná vojnakarol vii.



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Adriana Čiefová

Popis autora

Pozrite si tiež


Francúzska revolúcia - júlové vydanie HR

2.7.2019 | Jaroslav Valent

14. júla si celé Francúzsko, ako každý rok, bude pripomínať svoj najvýznamnejší štátny sviatok – Deň dobytia Bastily. Práve táto udalosť presne pred 230 rokmi odštartovala celý rad politických, ale aj spoločenských a...

  • 928
  • 5