Paracelsus

Publikované v Historická revue č. 1/2016, str. 69 - 73


5.2.2016 | Ivan Souček

Tajomná medicína alchymistov

Za dôležitú historickú udalosť, ktorá symbolickým spôsobom predeľuje obdobie pretrvávania stredovekej feudálnej spoločnosti a rodiaceho sa kapitalizmu, sa považuje „objavenie“ Ameriky v roku 1492. Neboli to však len zámorské objavy. V tomto období sa začali diať zásadné zmeny aj v iných oblastiach ľudského poznania, medicínu nevynímajúc.


 

Medicína na európskom kontinente vychádzala predovšetkým z antickej náuky o štyroch telesných šťavách, z ktorých sa má skladať každý človek. Tie ovplyvňujú jeho temperament i zdravie. Autorstvo spomínaného konceptu sa pripisuje Hippokratovi a jeho učencom a zohrával hlavnú úlohu pri liečení ľudí až do nástupu tzv. modernej vedeckej medicíny v 18. a 19. storočí.

 

Galénska medicína

Systém, ktorý nadväzoval na uvedenú náuku o štyroch telesných šťavách, býva označovaný aj ako humorálna alebo galénska medicína. Vychádzal z tvrdenia, že chorobný proces vznikol ako dôsledok nerovnováhy medzi spomínanými štyrmi šťavami – krvou, hlienom, žltou žlčou a čiernou žlčou. Šťavy, z ktorých je zložené ľudské telo, sú obnovované počas tráviaceho procesu a v ideálnom stave sú u zdravého človeka v rovnováhe. Narušenie ich rovnováhy predznamenáva vznik choroby. Na základe dobových pozorovaní bol učinený záver, že za chorobný stav u človeka sú zodpovedné predovšetkým dve šťavy, a to žlč a hlien. Tie sa pravidelne vylučujú z chorého človeka. Podľa archaických medicínskych prístupov bola čierna žlč pokladaná za obzvlášť škodlivú aj preto, lebo sa objavovala pri zvracaní a v ľudských exkrementoch. Počas vzostupu Rímskej ríše k rozpracovaniu tejto teórie prispel známy filozof Galén (129 – 200/216 n. l.). Vytvoril prvú syntézu všetkých dovtedy známych názorov o telesných šťavách. Zároveň ich skombinoval s Platónovými kozmologickými konceptmi.

Prostredníctvom kontaktov medzi Grékmi a Peržanmi sa s náukou o štyroch šťavách oboznamovali aj medicínski praktici mimo európskeho kontinentu. Známym perzským predstaviteľom, ktorý zakladal svoju prax na hippokratovsko-galénskej tradícii, bol Avicenna (ibn Síná, 980 – 1037). Išlo 
o perzského lekára, ktorý sa pokúsil prepojiť Hippokratov náhľad na humorálne zložky s Galénovým konceptom redispozície temperamentu k vzniku choroby. Hoci tieto idey mali svoje korene v antic-
kom období, na európskom kontinente prevládali v medicíne takmer dvetisíc rokov. Jednou z prvých výrazných osobností európskej medicíny, ktorá sa vo svetle nových náhľadov pokúsila prehodnotiť tieto predstavy, bol Paracelsus, zakladateľ medicíny, známej pod názvom spagýria.

 

Medicínska dcéra alchýmie

Slovo spagýria sa skladá z dvoch gréckych slov – spaó (navzájom oddeliť, rozdeliť) a ageiró (dať dohromady, spojiť). Súvisí to s jednou z hlavných alchymistických myšlienok: „Rozpusti a zraz, aby si učinil magistérium.“ Nielen etymologický rozbor slova spagýria nás privádza k myšlienke, že tento medicínsky smer má svoje korene v tajomnej alchymistickej náuke. Hoci alchýmia predstavuje zložitý fenomén, ktorý sa vyvíjal v závislosti od miesta a historického obdobia, vo všeobecnosti sa dá hovoriť 
o niekoľkých úrovniach tohto učenia.

Alchýmia sa viaže predovšetkým na prácu s minerálnou ríšou, a predstavuje tak základ moderne poňatej chemickej vedeckej disciplíny. Cieľom alchýmie však bola premena neušľachtilých kovov na ušľachtilé, predovšetkým na striebro a zlato. Ako prostriedok tejto premeny mal slúžiť „kameň filozofov/mudrcov“.

Alchýmia však nie je len matkou chémie. Vo svojej podstate je mystickým učením a predstavuje súčasť mnohých ezoterických a okultistických náuk. V takomto poňatí je cieľom alchymistického snaženia poznanie Boha ako vnútornej a neoddeliteľnej podstaty ľudskej bytosti. Na ceste za týmto vznešeným cieľom má alchymistovi slúžiť jeho vlastná skúsenosť pri poznávaní skrytých mystérií prírody.

 

„Luther medicíny“

Spagýria už od samotného vzniku bola považovaná za okrajovú oblasť alchýmie, preto sa množstvo alchymistov od nej snažilo vedome dištancovať. Niektorí, naopak, zasvätili celý svoj život tomuto medicínskemu smeru. Medzi najznámejších patrí známy lekár a filozof nemecko-švajčiarskeho pôvodu Philippus Aureolus Theophrastus Bombastus von Hohenheim (1493 – 1541). Do histórie vstúpil pod pseudonymom Paracelsus (ďalší po Celsovi), čo malo naznačovať, že svojím prístupom prevyšoval rímskeho encyklopedistu Aula Cornelia Celsa. Práve on v 1. storočí v diele De medicina zhrnul väčšinu dovtedy známych medicínskych poznatkov.

Vo svojej dobe sa Paracelsus stal známy naopak kritikou vtedajších metód, využívaných v medicínskej praxi i teórii. Narodil sa 11. novembra 1493 v mestečku Einsiedeln v dnešnom Švajčiarsku. Už počas svojho života si vyslúžil prezývku „Luther medicíny“ (Lutherus medicorum). Neuznával totiž autoritu starovekých textov a vzbúril sa proti dobovým predstavám o ľudskom tele. Viacero jeho rovesníkov ho opisovalo ako sebavedomého, ba až arogantného človeka, ktorý mal konflikty s miestnymi autoritami. Pokladá sa za prvého moderného medicínskeho eoretika, zakladateľa iatrochémie, antiseptickej liečby a chirurgie. Vo svojom živote sa venoval rôznym oblastiam poznania, jeho pozornosť však najviac upútali filozofia a medicína. Vo svojich spisoch pravdepodobne ako prvý použil termín spagýria, a aj preto sa mu dnes pripisuje hlavná úloha pri zakladaní tohto medicínskeho systému.

Paracelsus veril, že jediným skutočným zdrojom poznania je „svetlo prírody“ a jeho zjavenie. Hoci bol verným nasledovníkom katolíckej cirkvi, počas svojho života udržiaval intenzívne kontakty s predstaviteľmi reformačných hnutí. Zaujímal sa aj o ľudové predstavy, zvyky a tradície. To je dôvod, prečo sú jeho diela oceňované nielen filozofmi a lekármi, ale aj súčasnými etnografmi a folkloristami.

Informácie o jeho živote predtým, než sa stál lekárom, sú len sporadické a pochádzajú z jeho vlastných zápiskov. V rokoch 1509 až 1512 pravdepodobne študoval medicínu vo Viedni. V roku 1513 odtiaľ odišiel do talianskej Ferrary, kde získal aj lekársky titul. Veľkú časť svojho života strávil putovaním po Európe. Bol toho názoru, že práve takýmto spôsobom sa dajú nadobudnúť oveľa rozsiahlejšie znalosti, než by získal na univerzite. V období medzi rokmi 1517 až 1524 podnikol mnoho ciest po Európe a okrem iného navštívil aj Anglicko, Nemecko, Francúzsko, Španielsko, Rusko, Poľsko či škandinávske krajiny. Počas tejto jeho životnej etapy pôsobil ako vojenský lekár a zúčastnil sa aj niekoľkých výprav. V roku 1524 sa usídlil v rodnom kraji. Keďže u miestnych ľudí nenachádzal pochopenie pre svoje medicínske postupy, odišiel do Salzburgu, kde pracoval na svojom prvom medicínskom diele. Popisuje 
v ňom 11 všeobecných chorôb a spôsoby, ako ich liečiť. Z decembra 1526 sa zachoval jeho zápis v návštevnej knihe v Štrasburgu. Ďalšou zastávkou v jeho živote bolo švajčiarske mesto Bazilej. Krátky čas v ňom aj prednášal na miestnej univerzite. Tu na seba upozornil tým, že verejne spálil Avicennovu knihu, pokladanú za kanonický zdroj vtedajšej medicíny. Napriek viacerým roztržkám s vedením univerzity je možné pokladať čas, strávený v Bazileji, za mimoriadne plodný.

Na odporúčanie svojich priateľov v roku 1528 v tajnosti opustil Bazilej a vydal sa na cestu po južnom Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku. Nasledujúcich 15 rokov tak opäť strávil na cestách po viacerých miestach Európy. Počas tejto životnej etapy sa okrem liečenia intenzívne venoval aj písaniu kníh. V nich zhrnul svoje základné poznatky z filozofie, medicíny a teológie. Keď sa v roku 1538 vrátil do rodného kraja, jeho zdravotný stav sa natoľko zhoršil, že bol nútený obmedziť aj cestovanie. Zomrel 24. septembra 1541 v Salzburgu na následky infarktu. Pár dní predtým však ešte stihol napísať svoju poslednú vôľu. V nej odkázal svoj skromný majetok chudobným.

 

Na pomedzí astrológie a alchýmie

Paracelsus sa ostro postavil proti konceptu humorálnej patológie, ktorý chápal ako mechanické poňatie fungovania človeka. Namiesto toho navrhoval koncept, ktorý vychádzal z hermetických vied, ako alchýmia, mágia a astrológia, pričom uvažoval o pôsobení „ducha v prírode“. Hoci sa Paracelsus oboznámil s vtedajšími medicínskymi poznatkami počas svojho štúdia vo Viedni a Ferrare, tvrdil, že študovaný lekár potrebuje omnoho viac námahy, než lekár „od prírody“, lebo ten sa riadi „svetlom prírody“. Odmietal všetky vtedajšie lekárske autority s výnimkou tých alchymistických. Tie, naopak, citoval s veľkou úctou. Podľa Paracelsa, aby mohol lekár správne porozumieť chorobám ľudí, musí poznávať okolitý svet, poznať choroby kovov, stromov, bylín. Všetky tieto oblasti sú podľa neho navzájom prepojené a riadia sa „svetlom prírody“. Na základe znalosti chorôb nerastov a ich analogickou aplikáciou k telu človeka potom určoval diagnostiku a terapiu. Paracelsovi sa podarilo sformulovať náuku o ortuti, síre a soli, troch hlavných alchymistických princípoch, a ich spojitosti so zdravotným stavom pacienta a výrobou liekov.

Podľa Parcelsa sú procesy, ktoré plynú v ľudskom organizme, podobné tým, aké prebiehajú v alchymistickom laboratóriu. Astrológia, filozofia hviezd, pre neho predstavovala popri alchýmii druhý dôležitý zdroj informácií, potrebný pre diagnostiku a liečenie. Tvrdil, že bez poznania zákonov, ktoré riadia hviezdy na nebi, je lekár len obyčajným človekom, preto nevie skutočne pomôcť chorému a zbaviť ho jeho trápenia. Hájil názor, že každý lekár by mal byť zároveň alchymistom aj astrológom. Lekár musí vyberať vhodnú medicínu s prihliadnutím na hviezdy a poriadok, ktorý medzi nimi vládne. Ak vraj medicína nepochádza „z neba“, nemá žiadnu hodnotu.

V Paracelsovom ponímaní človek stojí uprostred dvoch svetov. Na jednej strane je to mikrosvet minerálov a rastlín, na tej druhej makrokozmická astrologická pláň. Paracelsus napríklad tvrdil, že všetko, čo prichádza do mozgu človeka, pochádza z Mesiaca, a všetko, čo vstupuje do srdca, je zase zo Slnka. Obličky sú ovládané Venušou, pečeň Jupiterom a žlč Marsom. V Paracelsovom postoji sa zreteľne odráža stará hermetická náuka o podobnostiach medzi „Zemou a Nebom“. Nebu priradil i etiologickú povahu chorôb človeka. Tvrdil, že všetky choroby vznikajú najskôr vo hviezdach a z nich následne prechádzajú na človeka. Nielen prognostika, etiológia a diagnostika spagýrickej medicíny sú späté s hviezdnou oblohou, ale aj samotná terapia. Podľa neho, aby človek nadobudol stratené zdravie, je treba dať „vnútorné hviezdy“ do konjunkcie s tými nebeskými. V praxi to potom vyzerá tak, že pri výrobe spagýrických medikamentov sa má lekár riadiť vhodnou astrologickou konšteláciou. Alchýmia výroby liekov sa tak dostáva do priamej súvislosti s astrológiou a pohybom hviezd na nebi.

 

Vitálna sila človeka

Jedným z ústredných termínov spagýrickej medicíny je archeus. V Paracelsovom chápaní ide o životnú silu, predstavujúcu hlavný princíp, ktorý vytvára všetky životné procesy v ľudskom tele. Hoci má ísť o prestupujúcu silu, ktorá sa nachádza v tele človeka i v jeho prostredí, ľudským okom je neviditeľná. Skúsený spagýrický lekár ju vraj napriek tomu môže rozpoznať podľa prejavov, ktoré vytvára v materiálnom svete.

Paracelsus si predstavoval archeus ako „vnútorného alchymistu“, ktorý sídli v žalúdku – mieste inštinktov a spracovania potravy. Podobne ako skutočný alchymista v laboratóriu, ktorý pomocou ohňa oddeľuje „nečisté“ substancie od tých „čistých“, archeus rozdeľuje substancie, nevhodné pre človeka, od tých vhodných. Práve žalúdok kvôli svojmu vnútornému ohňu je pokladaný za najdôležitejší orgán, keďže slúži na oddeľovanie a spracovanie potravy. Paracelsus rozdeľoval archeus na dve časti. Prvá má slúžiť ako inteligencia, ktorá riadi neviditeľný život človeka, druhá podľa alchymistov pracuje ako vitálna sila. Označoval ju slovom mumia, odvodeným z ľudových predstáv o egyptských múmiách. Tie sa v tom čase privážali do Európy z Egypta ako exotická medicína.

 

Podobné pôsobí na podobné

Jednou z oblastí, ktorej sa Paracelsus venoval, bola aj tzv. teória alebo doktrína signatúr. Paracelsus vychádzal 
z idey, že tvar, farba, vzhľad, umiestnenie v prostredí, chuť, vôňa a mnohé ďalšie charakteristiky liečebného prípravku sú indikátorom a znamením toho, ako má byť použitý daný prostriedok pri liečení. Tento princíp, známy už od staroveku, bol značne rozšírený hlavne medzi ľudovými lekármi. Získal pomenovanie signatum alebo signatura. Napríklad žlté rastliny boli využívané pri liečbe pečene, keďže žlč má žltooranžovú farbu. Červené rastliny sa zase využívali pri problémoch s krvou a modré pomáhali pri horúčkach. Pre Paracelsa bol tento princíp univerzálnym spôsobom, ako poznávať prírodnú lekáreň. Vychádzal z viery, že všetko na tomto svete bolo stvorené Bohom so skrytým označením, ktoré vypovedá o jeho účele alebo význame.

Svoje pozorovania interpretoval tak, že nielen farba, ale aj tvar rastliny napovedajú o spôsobe, akým daný prípravok použiť. Napríklad list rastliny Hepatica acutiloba sa podľa tejto metódy dá použiť pri liečbe pečene, keďže jeho tvar pripomína samotnú pečeň. Listy cyklámenu perzského sú zase vhodným prípravkom na liečenie ušných problémov vzhľadom na tvar, ktorý pripomína ucho. S teóriou o podobnosti súvisí aj Paracelsov predpoklad, že fyzický vzhľad človeka odráža jeho osobnostné charakteristiky. Ľudia s plochým nosom sú podľa neho falošní a žiadostiví, veľké oči vypovedajú o nenásytnosti a pažravosti a podobne.

Na záver môžeme konštatovať, že Paracelsus jednoznačne stelesňoval  to, čo si v pozitívnom zmysle slova predstavujeme pod alchýmiou – tajomnosť dávnych vzdelancov, filozofické hľadanie pravdy a možností poznania i protovedeckú disciplínu s prvkami a pokusmi z oblastí chémie, medicíny, metalurgie, fyziky, mystiky, astrológie a semiotiky.  To však nie je všetko. Svojou činnosťou a spôsobom práce vizionársky naznačoval metodológiu budúcich moderných vedeckých disciplín aj s ich kritickým a realistickým postojom v bádaní.


paracelsusalchýmiachémiamedicína



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Ivan Souček

Popis autora

Pozrite si tiež


1940: Hitlerove triumfy

7.2.2020 | Jaroslav Valent

Milí čitatelia,        písal sa 23. jún 1940 a Adolf Hitler si osobne prišiel do Paríža vychutnať svoj najväčší životný triumf. Hlavné mesto Francúzska a spolu s ním celá krajina pred ním ležali pokorené a ponížené....

  • 914
  • 5

Januárové vydanie

10.1.2020 | Jaroslav Valent

Ešte pomerne nedávno sme si pripomínali 300. výročie od narodenia na Slovensku azda najpopulárnejšej habsburskej panovníčky Márie Terézie. Jej dlhá, štyri desaťročia trvajúca vláda pomohla stabilizovať celú monarchiu a zároveň...

  • 907
  • 6