Vedúcou osobnosťou pri prvotnom šírení kresťanstva medzi pohanmi bol Žid Pavol z Tarsu

Publikované v Historická revue č. 12/2012, str.31 - 33


Vedúcou osobnosťou pri prvotnom šírení kresťanstva medzi pohanmi bol Žid Pavol z Tarsu, učený farizej a privilegovaný rímsky občan. Z horlivého prenasledovateľa kresťanov sa po svojom obrátení na ceste do Damašku stal presvedčený Kristov misionár v pohanskom svete.


Apoštol Pavol je nepochybne jedna z najdôležitejších postáv vo vývoji kresťanstva. Narodil v Tarse (Tarsos, Turecko), v židovskej diaspóre v rímskej provincii Kilíkia v Malej Ázii. Rok jeho narodenia nie je presne známy, ale predpokladá sa, že sa narodil niekedy okolo roku 5 – 10 n. l. Pavol (latinsky Paulus alebo Paullus, grécky Paulos) pochádzal zo židovskej rodiny, preto ho poznáme aj pod židovským menom Šavol (hebrejsky Saul, rovnako ako prvý izraelský kráľ), odvodeným z hebrejského slovesa šaal – žiadať. V roku 66 pred n. l. bolo všetkým občanom Tarsu udelené rímske občianstvo, preto sa predpokladá, že aj jeho rodičia mali rímske občianstvo. Na počesť Julia Caesara bol Tarsos na istý čas pomenovaný Juliopolis. Je tiež známe, že 
v roku 44 pred n. l. sa v Tarse stretla 
Kleopatra s Marcom Antoniom.

 

Vzdelaný rímsky občan

Pavlov otec pochádzal z rodu Benjamínovho a bol to pravoverný žid. Židovské príslovie hovorí “Každý muž je povinný vyučiť syna remeslu. Kto nevyučí syna remeslu, naučí ho aby sa stal zlodejom.”, preto od svojho otca dostal Pavol do vienka remeslo, bol výrobcom stanov. Okrem toho získal dobré vzdelanie, ovládal gréčtinu a latinčinu. To, že bol Pavol rímskym občanom s gréckym vzdelaním, mu mnohokrát uľahčilo situáciu a niekedy dokonca zachránilo život. Pavol bol farizejom, študoval v Jeruzaleme u slávneho rabína Gamaliela. Gamaliel I. či Starší bol židovský učenec, predseda sanhedrinu – židovského najvyššieho súdu, a bol jednou z najväčších rabínskych autorít prvej polovice 1. storočia. Keď Židia začali prenasledovať apoštolov vzmáhajúceho sa kresťanstva, Gamaliel sa postavil na ich obranu a vyhlasoval, že ak ich hnutie pochádza z ľudí, samo sa rozpadne, no ak z Boha, nemožno ho rozohnať.

Na začiatku 1. storočia bývali Židia najmä v centrách rozsiahlej Rímskej ríše a svojím celkovým počtom prevyšovali židovské obyvateľstvo materskej krajiny. Tento trend, tzv. židovská diaspóra (grécky rozptýlenie) bol rozšírený už od 8. storočia pred n. l. Veľké židovské diaspóry boli v 1. storočí predovšetkým v Antiochii, Ríme a Alexandrii.

Židovské náboženské spoločenstvo bolo v tomto období rozdelené na frakcie a sekty, ktoré sa od seba líšili dodržiavaním tradičných predpisov 
i svojím politickým presvedčením. Najpočetnejšou skupinou boli farizeji (hebrejsky oddelení), ktorí dôsledne dodržiavali písomné aj ústne židovské ceremoniálne zákony. Mali veľký spoločenský vplyv, lebo z ich radov vychádzali najvyšší kňazi a obsadzovali väčšinu kresiel v sanhedrine. Farizeji boli jedným z teologických, sociálnych a politických prúdov antického judaizmu a existovali v období Druhého chrámu (536 pred n. l. – 70 n. l.) a po jeho zničení dali vznik rabínskemu judaizmu, ktorý pretrváva až dodnes.

Pavol bol veľmi aktívnym židom a horlivým prenasledovateľom kresťanov. Po Kristovom ukrižovaní veľmi ostro vystupoval proti jeho nasledovníkom. Viedol mnohé výpravy proti kresťanom. Ako sám Pavol hovorí 
v jeho Liste Galaťanom: “Lebo veď ste počuli o mojom živote, a čo som kedysi robil v židovstve, že som nadmieru prenasledoval cirkev Božiu a hubil som ju a predčil som v židovstve mnohých vrstovníkov vo svojom rode súc väčším horlivcom za podania svojich otcov ako oni.”

Práve počas výpravy do Damasku, okolo rokov 33 – 36, sa stal Pavol svedkom udalosti, ktorá zmenila jeho život a podnietila ho ku konvertovaniu (metanoia). Ako sám neskôr povedal, keď mieril do mesta zakročiť proti kresťanom, uvidel prudký záblesk ohnivého svetla, ktoré ho načas oslepilo. Padol na zem a počul hlas, v ktorom mu Ježiš hovorí, aby vstúpil do Damasku, kde sa dozvie, čo má vykonávať. Potom, ako sa spamätal, dozvedel sa, že má hlásať novú vieru. V Damasku bola jeho dočasná slepota vyliečená a bol pokrstený Ananiasom. Potom, ako strávil tri roky 
v Arábii, prišiel do Jeruzalema a tu sa stretol na 15 dní s Petrom a Jánom. Kresťania sa ho kvôli jeho povesti zo začiatku báli prijať medzi seba a Pavol sa istý čas zdržoval v jeho rodnom meste, Tarse. Apoštoli vyslali do Antiochie Barnabáša, ktorý tam privolal Pavla. Tu pôsobil celý rok a vyučoval množstvo ľudí. Okolo rokov 45 – 48 uskutočnil Pavol jeho tri veľké cesty na Cyprus, do Malej Ázie, do Grécka a na Egejské ostrovy. Na cestách získaval mnoho spolupracovníkov, okrem Barnabáša k najvýznamnejším patrili Silas, Timotej, Títus a Lukáš. V roku 50 sa spolu s Petrom zúčastnil cirkevného snemu v Jeruzaleme.

 

Sklamaný z Grékov

Pri jeho druhej ceste Pavol okrem iného rečnil v Aténach na Areopágu, kde nadväzoval na grécku kultúru a miestne prejavy voči Bohu. Pavol ale odchádzal zo snemu sklamaný. Podľa jeho slov je “kresťanstvo pre Židov pohoršením a pre Grékov bláznovstvom”. Keď končil tretiu misijnú cestu, bol veriacimi v Caesarei varovaný pred cestou do Jeruzalema, ale on sa napriek tomu nenechal odradiť. V Jeruzaleme na neho zaútočili Židia a rímske úrady ho uväznili, čím mu vlastne zachránili život. Správcovia provincie Judaea, Antonius Felix a Portius Festus vytrvalo odkladali prejednávania Pavlovho prípadu. Nakoniec Pavol ako rímsky občan požiadal, aby bol jeho prípad prejednaný v Ríme cisárom Nerom, v čom mu bolo vyhovené a v roku 61 bol eskortovaný do Ríma. Prvé dva roky jeho väzenia boli tak mierne, že mohol rozvíjať apoštolát. Počas Nerovho prenasledovania 
v roku 64 sa však dostal do veľmi ťažkého rímskeho väzenia, kde bol odsúdený na smrť. Román Quo vadis jeho smrť jednoznačne datuje do roku 64 počas požiaru v Ríme, ale iné zdroje datujú jeho smrť o pár rokov neskôr. Podľa tradície bol medzi rokmi 64 – 67 popravený na južnom okraji Ríma pri Ostijskej ceste na mieste zvanom Tre Fontane. Najprv bol pochovaný v katakombách pri Via Appia, neskôr pod rímskou bazilikou, ktorej základy dal postaviť cisár Konštantín I. a ktorú dnes poznáme pod názvom Bazilika sv. Pavla za hradbami. Veľký chrám na tomto mieste začal budovať cisár Valentinián II. v roku 368. Archeologický výskum, ktorý sa uskutočnil v roku 2009 potvrdzuje, že v nájdenom sarkofágu je naozaj slávnostne pochovaný muž z 1. alebo 2. storočia.

Pavol bol prvým vzdelancom medzi Kristovými učeníkmi (snáď okrem evanjelistu Mareka). Kresťanstvo chápal ako tretí stupeň vo vývoji zákona. V prvom, pohanskom stupni, pohania podliehajú zákonu prírodnému a uctievajú prírodné sily ako bohov. Druhou fázou vývoja zákona je zákon starožidovský. Nie je zákonom prírody, ale “zákonom otcov”, vyjadrujúci vôľu jedného boha – Jahve, ktorý sa skrze prorokov zjavoval izraelskému národu. Je to zákon Boha Jahve, ktorý sa často správa až príliš ľudsky. Kresťanstvo bral Pavol ako zákon lásky.

Napriek tomu, že sa Pavol osobne nestretol s Ježišom, je považovaný za apoštola. Pavlovi je v Novom zákone pripisovaných 13, respektíve 14 listov, ak započítame aj List Židom. 
K nim patria: List Rimanom, I. list Korinťanom, II. list Korinťanom, List Galaťanom, List Efezanom, List Filipanom, List Kolosanom, I. list Solúnčanom,  II. list Solúnčanom, I. list Timotejovi, II. list Timotejovi, List Títovi a List Filemonovi. Z týchto listov sa za autentické Pavlove považuje sedem – Rimanom, oba Korinťanom, Galaťanom, Filipanom, I. list Solúnčanom a List Filemonovi. Ostatné mu pravdepodobne boli neskôr pripísané. Najstarší z nich, I. list Solúnčanom, vznikol krátko po roku 50 a je najstarším spisom Nového zákona.


sv. pavolkresťanstvožidiarímska ríša



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Kristína Šmotláková

Popis autora

Pozrite si tiež


Parník filozofov: Vyhnanie ruskej inteligencie

19.6.2018 | Dmitrij Panto

Je známe, že v Sovietskom zväze v rôznom časovom období dochádzalo k najrôznejším druhom teroru. Poznáme tzv. červený teror, vlastný prvému obdobiu nastoľovania a upevňovania sovietskej vlády. Termín Veľký teror zasa...

  • 88
  • 0