Peter Veľký - despotický vizionár na ruskom tróne

Publikované v Historická revue č. 11/2013, str#


19.3.2019 | Patrik Kunec

Historici, ktorí sa venujú ruským dejinám, sa pri hodnotení vlády Petra I. zhodujú v tom, že znamenala skutočný prelom v ďalšom smerovaní Ruskej ríše. Rusko sa civilizačne viac priblížilo západnej Európe, územne sa zväčšilo a mocensky neobyčajne posilnilo.


Menej jednotní sú už v hodnotení Petrovej osobnosti, ktorá vykazuje ako pozitívne, tak aj negatívne rysy. Je nesporné, že Peter Veľký bol výnimočnou historickou osobnosťou, inteligentným a cieľavedomým vládcom, ale ako človek trpel početnými chybami a slabosťami, pre ktoré jeho osobnosť nemožno vidieť len v pozitívnom svetle.

 

Kópia zlatej mince z roku 1689 so zobrazením dvoch cárov - Petra I. a Ivana V. Na reverze je ich regentka Sofia.

Zdroj: wikipedia.org

 

Kto bude vládnuť Rusku?

Peter I., nazývaný už svojimi súčasníkmi Veľký, patrí medzi najpopulárnejšie osobnosti ruských dejín a za svoj vzor ho považuje aj súčasný prezident Vladimír Putin. Spomedzi ruských cárov skutočne patrí k tým najschopnejším a najaktívnejším.

Môže teda trochu prekvapiť fakt, že Peter Alexejevič Romanov, ako sa vlastným menom volal, sa pôvodne k vláde ani nemal dostať. Cár Alexej I. Michailovič, jeho otec (cárom bol v rokoch 1645 – 1676 po svojom otcovi Michailovi Romanovovi), mal totiž z prvého manželstva 13 detí, medzi nimi aj synov Fiodora a Ivana, ktorí prežili rizikové obdobie detstva.

Obaja však boli telesne slabí, mladší Ivan bol navyše postihnutý mentálnou zaostalosťou. Alexej sa po smrti prvej ženy znovu oženil s príslušníčkou starobylej rodiny Naryškinovcov Natáliou Kyrilovnou.

Z tohto manželstva sa narodili tri deti, detstvo prežil Peter (narodený v roku 1672) a jeho sestra Natália. Po smrti cára Alexeja na trón nastúpil Petrov starší nevlastný brat Fiodor III., ktorý však vládol iba 10 rokov.

Nástupnické problémy vznikli, keď v roku 1681 zomrel krátko po narodení Fiodorov syn Iľja. Samotný Fiodor postupne chradol, pretože trpel na suchotiny. S vládou slabomyseľného Ivana sa veľmi nepočítalo, keďže on sám o vládu nejavil záujem.

Chuť vládnuť však mala Sofia Alexejevna, nevlastná Petrova sestra. Keďže v Rusku mohli podľa tradície vládnuť len muži (zmenil to až Peter Veľký), uvedomovala si, že mocné bojarské rody a samotný klan Naryškinovcov sa budú po Fiodorovej smrti snažiť nastoliť vládu Natálie a jej syna Petra. Ctižiadostivá Sofia tomu chcela za každú cenu zabrániť.

Peter I. Veľký bol často zobrazovaný ako dobyvateľ a reformátor, ktorý položil základy Ruského impéria.

Zdroj: wikipedia.org

 

Krvavý nástup na trón

Po očakávanej smrti Fiodora III. bol bojarskou Dumou, v podstate najvyšším vládnym orgánom, tvoreným zástupcami najvplyvnejších ruských rodov, vyhlásený za cára Peter, za ktorého mala ako regentka vládnuť jeho matka.

Jej strýkovia a bratia sa už začínali ujímať dôležitých miest v štátnej správe, keď sa Sofia rozhodla aktívne konať. Využila nespokojnosť plukov tzv. strelcov, ktorí strážili mestské hradby a brány v Moskve, ale už niekoľko mesiacov nedostali žold.

Na základe falošnej správy o zavraždení cároviča Ivana ich poštvala proti prívržencom Natálie Naryškinovej. Strelci vtrhli do Kremľa a žiadali vydanie domnelých vrahov. Keď im prekvapená Natália ukázala živého Ivana a Petra, trochu sa zháčili, ale napokon si predsa vynútili potrestanie „nepriateľov“ maloletého cára, medzi ktorými bolo niekoľko veliteľov a významných bojarov.

Tých v Kremli pochytali a pred zrakom Natálie a samotného Petra brutálne popravili. Napokon žiadali aj hlavu brata cárovnej Ivana Naryškina, ktorý sa obetoval a vydal sa do rúk strelcov.

Zomrel na mučidlách počas výsluchu, pričom neprehovoril ani slovo o sprisahaní proti cárovi, ktoré vlastne neexistovalo. Za cárov boli následne prehlásení obaja nevlastní bratia Ivan a Peter, ale reálne za nich vládla Sofia Alexejevna.

Je nesporným faktom, že táto krvavá udalosť sa Petrovi hlboko vryla do pamäti a do istej miery možno poznačila aj jeho psychiku. Historici sa domnievajú, že práve všadeprítomné násilie pri dvore a neskoršie vlastné ohrozenie na živote znížilo prah Petrovej citlivosti k utrpeniu a smrti druhých ľudí. Svedčí o tom niekoľko faktov z Petrovho neskoršieho života.

 

Zimný palác Petra I. v Sankt Peterburgu. Obraz od neznámeho benátskeho maliara z 50. rokov 18. storočia.

Zdroj: wikipedia.org

 

Mladý cár vo vyhnanstve

Po prevrate boli Peter s matkou odsunutí Sofiou Alexejevnou do letného cárskeho sídla v dedine Preobraženské (dnes už súčasť Moskvy). Peter tu žil v drevenom paláci skôr skromne, jeho matka si musela na nutné výdavky požičiavať u vyšších cirkevných predstaviteľov a šľachticov.

Pri oficiálnych príležitostiach, napríklad pri prijímaní zahraničných vyslancov alebo deputácii bojarskej Dumy, Sofia občas dala Petra priviezť do Kremľa a posadila ho k Ivanovi na strieborný dvojtrón, za ktorým sama stála a našepkávala mladším bratom, čo majú hosťom odpovedať (trón je dodnes vystavený v klenotnici Kremľa).

V podstate až do leta roku 1689 vládla v Rusku ona s kniežaťom Vasilijom Golicynom, svojím obľúbencom. Aby si vládu poistila aj do budúcnosti, cielene sa rozhodla poskytnúť Petrovi minimálne vzdelanie a výchovu. Rátala s tým, že vo vidieckom prostredí Preobraženského Peter mravne spustne a možno ani nebude o priamu vládu javiť záujem.

Tieto plány mal realizovať istý Nikita Zotov, jeho vychovávateľ, úradný pisár a povestný pijan, ktorý mal Petra naučiť čítať a písať. Zotov naučil cára základom čítania a písania, ale jeho základnou pedagogickou metódou bolo memorovanie náboženských textov.

Hoci sa mu podarilo vzbudiť u žiaka aj náklonnosť k alkoholu (Peter bol známy svojou slabosťou pre ruskú vodku, ktorú si vraj dokonca aj sám pálil), na šikmú plochu sa mu ho dostať nepodarilo. Bolo tomu tak najmä vďaka výnimočnej Petrovej bystrosti a jeho vlastnostiam, ako bola cieľavedomosť, zvedavosť a chuť učiť sa.

Peter často chodieval do neďalekej osady, kde žili nepočetní cudzinci (nazývala sa Nemecká sloboda). Tu spoznával technické a najmä vojenské novinky a dokonca sa naučil po nemecky a flámsky. Peter sa po celý život vzdelával najmä vlastným úsilím, ale za najlepšiu školu pokladal samotný život. Je o ňom známe, že bol remeselne zručný (vraj ovládal 14 remesiel), mal záujem o anatómiu a chirurgiu (ochotne trhal svojim blízkym zuby), ale nadovšetko ho zaujímala stavba lodí a otázky vojenstva.

Peter mal odmalička veľmi blízko k armáde. Aby mu poskytla možnosť zabudnúť na Moskvu a cársku korunu, Sofia Petrovi povolila zriadenie vlastného pluku (tzv. „potešný“ pluk – k Petrovej „zábave“) v Preobraženskom. Peter do pluku „naverboval“ svojich rovesníkov z Preobraženského, najmä šľachtických synov, ale aj mnoho chlapcov nízkeho sociálneho postavenia.

Týchto svojich prvých vojakov ošatil, vyzbrojil, vycvičil a napokon aj viedol do vzájomných bitiek, pričom niektoré sa dokonca odohrávali s použitím člnov na blízkom jazere. Prvú vojnovú „loď“ si postavil sám už v Preobraženskom. O tom, že to neboli nevinné detské hry s drevenými puškami, svedčia správy o občasných stratách na životoch v radoch „potešného“ pluku.

Tieto bojové a organizačné skúsenosti sa Petrovi zišli pri jeho neskorších početných vojenských výpravách, ale zároveň v ňom vypestovali odvážneho, sebaistého a rozhodného muža, ktorý sa vedel o seba postarať v rôznych životných situáciách.

 

Pomník Petrovi I. v Sankt Peterburgu. Dnes je socha preslávená ako medený jazdec vďaka poéme Alexandra Puškina.

Zdroj: wikipedia.org

 

Mladík Peter sa ujíma skutočnej vlády

Ešte pred Petrovými 17. narodeninami mu matka vybrala nevestu. Výber padol na Eudoxiu (Jevdokiju) Lopuchinovú, dcéru významného moskovského bojara. Dohodnuté manželstvo napokon nebolo šťastné, po desiatich rokoch sa dal Peter rozviesť a nemilú manželku poslal do kláštora za mníšku. Mal s ňou syna Alexeja (narodený v roku 1690), ktorý však nezdedil ráznosť a cieľavedomosť svojho otca, čo napokon viedlo k jeho tragickému koncu.

V podstate už dospelý Peter predstavoval pre regentku Sofiu čoraz väčšiu hrozbu, čo si ona sama uvedomovala. V lete roku 1689 vážne uvažovala nad jeho fyzickým odstránením, k čomu jej opäť mali pomôcť strelci. Keď sa o týchto zámeroch začiatkom augusta dozvedel Peter, neváhal a vraj len košeli sadol na koňa a z Preobraženského ušiel.

Skryl sa aj s matkou a svojimi vernými do opevneného Trojicko-sergijevského kláštora, kde čakal na vývoj situácie. Prekvapená Sofia vyslala za Petrom do kláštora najprv patriarchu, neskôr deputáciu bojarskej Dumy a napokon aj vojsko, ale tí všetci prestúpili na Petrovu stranu a zložili mu sľub vernosti. Osamotená Sofia bola po triumfálnom vstupe Petra do Moskvy poslaná do kláštora.

Peter I. sa v raných rokoch svojej vlády venoval najmä budovaniu modernejšej armády a námornej flotily, pretože chcel pokračovať v zahraničnej politike, realizovanej počas regentstva Sofie Alexejevny. Tú charakterizovalo najmä pripojenie sa k tzv. „Svätej aliancii“, ktorú vytvorili Nemecká ríša, Poľsko, Benátky a Pápežský štát na boj proti Osmanom.

Hoci dve výpravy proti Krymskému chanátu v 80. rokoch sa skončili katastrofou, Peter hodlal pokračovať vo vojne proti Osmanskej ríši. Na zreteli mal najmä získanie prístupu k Čiernemu moru, ktoré malo Rusku napomôcť v ekonomickom rozvoji. Rusko totiž v čase jeho nástupu na trón malo prístav len v Archangeľsku na brehu Bieleho mora, čo bolo pre zamýšľaný rozvoj zahraničného obchodu málo.

Po prekvapujúco rýchlom posilnení armády sa Peter odhodlal k ťaženiu na Krym. V roku 1695 jeho vojská ešte nedobyli silnú Azovskú pevnosť na Done, ale o rok neskôr, aj vďaka nasadeniu prvých bojových lodí, bolo obliehanie Azova úspešné. Aby si poistil získaný prístup k Čiernemu moru, nechal vybudovať ďalší prístav – Taganrog, v ktorom umiestnil svoju vzrastajúcu bojovú flotilu.

 

Peter I. vypočúva cároviča Alexeja, obraz ruského maliara Nikolaja Ge. Vzťah otca a szna sa skončil podobne, ako sa to stalo v prípade Ivana IV. a jeho syna Ivana.

Zdroj: wikipedia.org

 

Veľké posolstvo do západnej Európy

Vojna s Osmanskou ríšou, hoci napokon dopadla víťazne, odhalila, že Rusko povážlivo zaostalo vo viacerých oblastiach, najmä vojenskej, administratívnej a kultúrnej. Zastaraná výzbroj, slabo vycvičená armáda, deravá finančná správa, neexistujúce cesty a poštové spojenia, nedostatok vzdelaných úradníkov a dôstojníkov, to všetko spôsobovalo veľké problémy pri presadzovaní čoraz ambicióznejších Petrových plánov.

Peter si uvedomoval, že v Rusku bude musieť urýchlene realizovať viaceré reformy, ktoré krajinu priblížia k jej západnejším susedom, ale hlavne z nej urobia efektívne fungujúcu monarchiu, ktorá mala mať podľa Petrových predstáv dominantnejšie postavenie medzi európskymi veľmocami.

Keďže Peter mal zvedavú povahu a túžil spoznať realitu v krajinách, ktoré boli na čele európskeho civilizačného vývoja, teda najmä Nizozemsko a Anglicko, rozhodol sa vyslať na Západ tzv. „veľké posolstvo“. Išlo o diplomatickú misiu, ktorá oficiálne cestovala z poverenia cára, ale medzi 250-timi členmi posolstva bol aj on sám.

Cestoval však inkognito pod menom Peter Michailov. Oficiálnym cieľom posolstva bolo síce obnoviť aktivity „Svätej aliancie“, ktorej členovia postupne strácali záujem bojovať s Osmanskou ríšou, ale Peter rovnakú váhu prikladal aj ďalším cieľom misie – verbovaniu cudzích dôstojníkov pechoty a námorníctva do ruskej armády, nákupu zbraní, ale aj kníh, atlasov a rôznych technických pomôcok.

Cár s úzkym sprievodom svojich najvernejších navštívil aj rôzne manufaktúry, arzenály, astronomické observatórium, nemocnice, chudobince (ale aj jeden verejný dom). Hľadal v nich vedomosti a informácie, ktoré mali byť použité pre rozvoj Ruska.

Povestnou je Petrova snaha naučiť sa umeniu stavať veľké lode v lodeniciach nizozemskej Východoindickej spoločnosti v Zaardame a Amsterdame, kde niekoľko týždňov pracoval ako obyčajný tesár. Keďže cár bol manuálne veľmi zručný a mal aj obdivuhodnú fyzickú silu, ťažkú prácu v lodeniciach zvládal bez väčších problémov.

V Nizozemsku sa Peter stretol aj s kráľom Viliamom III. Oranžským, ktorý vládol nad Spojenými nizozemskými provinciami a zároveň od roku 1689 aj nad Anglickým kráľovstvom (bol zaťom posledného stuartovského kráľa Jakuba II.). Viliam III. však nemal záujem na pokračovaní bojov proti Osmanskej ríši, pretože v západnej Európe sa už očakával krvavý zápas o španielsku korunu, o ktorú sa usiloval kráľ Ľudovít XIV.

Napriek tomuto neúspechu sa Peter ešte rozhodol urobiť zájazd do Anglicka, kde sa chcel pozrieť na stavbu veľkých bojových lodí. V Londýne navštívil aj anglický parlament, kde ho veľmi prekvapilo, že o záležitostiach kráľovstva rokujú volení poslanci. Hoci vraj túto inštitúciu pochválil v tom zmysle, že „je dobré, keď sa človek dopočuje, ako poddaní hovoria svojmu panovníkovi pravdu“, vyjadril sa aj v tom zmysle, že v Rusku by čosi také nemohlo fungovať.

A naozaj – Peter svoju panovnícku vôľu presadzoval úplne nezávisle na akýchkoľvek poradných orgánoch a zákonoch. Jeho vládu možno charakterizovať ako ukážkový kráľovský absolutizmus, kde je panovník najvyšším zákonodarcom, vládnym reprezentantom výkonnej moci a napokon aj najvyšším sudcom (a to veľmi krutým).

Viaceré jeho nariadenia to priamo deklarujú, napríklad v predhovore k Vojenskému poriadku z roku 1716 sa píše: „Cár nie je povinný zodpovedať sa zo svojich činov nikomu na svete. Má právo a moc vládnuť nad svojimi krajinami podľa svojej vôle.“ O jeho despotickej a násilnej povahe sa mali jeho poddaní čoskoro presvedčiť na vlastné oči.

 

Portrét Petra na smrteľnej posteli od Ivana Nikitina.

Zdroj: wikipedia.org

 

Krvavé reformy „osvieteného despotu“

Po pobyte v Anglicku sa cár vrátil cez Nizozemsko späť na pôdu kontinentálnej Európy a smeroval do Viedne, kde sa chcel osobne stretnúť s cisárom Karolom VI., aby ho presvedčil o pokračovaní vojny proti Osmanom. Cisárske vojská ale nemali záujem ďalej viesť vojnu, pretože v decembri 1697 zdrvujúco porazili osmanské vojsko v bitke pri Zente a cisár sa snažil o uzatvorenie výhodného mieru.

V lete 1698 teda Peter I. vo Viedni zistil, že v boji proti Osmanom zostane osamotený. Zaujímavou drobnosťou je, že počas pobytu vo Viedni cár dvakrát navštívil aj Bratislavu, kde si chcel prezrieť lode, kotviace na Dunaji. Hoci chcel Peter pokračovať v ceste (ďalším cieľom mali byť Benátky), koncom júla 1698 sa prekvapujúco s niekoľkými najvernejšími urýchlene vybral na spiatočnú cestu do Ruska.

K rýchlemu návratu ho primäla správa o ďalšom povstaní strelcov, ktorí využili cárovu neprítomnosť a začali sa vracať z okrajových častí monarchie do Moskvy, čo im cár zakázal. Ich nespokojnosť využila aj uväznená Sofia Alexejevna, ktorá udržiavala písomný styk s niekoľkými ich veliteľmi.

Hoci si cárska armáda s asi dvojtisícovým vzbúreným streleckým húfom poradila ešte v polovici júna a 250 z nich nechal knieža Romodanovskij popraviť, po príchode Petra sa začalo nové vyšetrovanie. Jeho cieľom bolo dokázať, že povstanie iniciovala Sofia Alexejevna.

Sama Sofia sa v rozhovore s Petrom k ničomu nepriznala a mučením strelcov sa nepodarilo získať žiadne priame dôkazy. Napriek tomu bol cárov hnev obrovský a Moskva na jeseň roku 1698 zažila krvavé divadlo, ktoré dodnes vrhá na Petra veľmi zlé svetlo.

Nechal totiž popraviť viac ako 1 500 strelcov, pričom existujú záznamy, že niekoľkým nešťastníkom osobne sťal hlavy sekerou, k čomu nútil aj členov svojej suity. Túto krvavú udalosť Petrovej vlády ilustruje aj známy obraz Ráno pred popravou strelcov od Vasilija Surikova.

Sofia Alexejevna, čiastočná iniciátorka povstania, sa dostala do úplnej kláštornej izolácie, v ktorej o niekoľko rokov zomrela. Strelecké vojsko bolo rozpustené a v armáde získali dominantné postavenie voči cárovi úplne lojálne pluky – Preobraženský a Semenovský, ktoré vznikli z jeho „potešných“ plukov.

Petrova panovačná, násilná a neústupčivá povaha sa však prejavila aj v realizácii početných reforiem, ktoré začal iniciovať po príchode z cudziny. Niektoré dnes pôsobia skôr úsmevne ako napríklad zákaz nosenia dlhých brád, ktoré boli u ruských mužov ozdobou z náboženského dôvodu – muž bez fúzov a brady nebol dobrým pravoslávnym kresťanom.

Peter nariadil všetkým mužom brady ostrihať, čo sa stretlo s veľkým odporom. Neskôr si ich mohli ponechať, ak zaplatili presne stanovenú finančnú čiastku. Nevoľníci museli platiť poplatok za bradu v tom prípade, ak vstupovali na trhy do mesta. Peter direktívne nariadil aj nosenie európskych šiat – teda nohavíc, košieľ a kabátcov, ktoré mali nahradiť tradičné ruské kaftany.

V Moskve bolo ich nosenie úplne zakázané. Postupne však zavádzal ďalšie a dôležitejšie reformy, ktoré mali povzniesť Rusko po stránke vojenskej a ekonomickej. Poeurópštila sa ruská armáda, ktorá dostala novú rovnošatu a modernú výzbroj, do obehu boli zavedené nové medené kopejky a strieborné ruble na oživenie obchodnej výmeny.

Peter zakladal nové školy, ktoré mali pri-praviť najmä vzdelaných námorných dôstojníkov, zakladal nemocnice a chudobince, prevažne však v Moskve a neskôr v novovybudovanom Petrohrade.

Po stránke hospodárskej Rusko bohatlo vďaka produkcii štátnych manufaktúr a ťažbe rúd či drahých kovov na Urale. Vďaka neustálym vojnám sa však rozvíjal najmä zbrojársky priemysel.

Peter zaviedol aj používanie juliánskeho kalendára, ktorý nahradil rátanie rokov od stvorenia sveta (rok 1700 bol rokom 7208 od stvorenia sveta), Nový rok sa mal začínať 1. januárom a nie 1. septembrom, ako bolo dovtedy v Rusku zvykom.

Štátnej kontrole podriadil aj pravoslávnu cirkev, keď v roku 1721 zriadil duchovné kolégium 12-tich duchovných, ktoré nahradilo funkciu patriarchu celej Rusi. V roku 1722 vydal tiež nariadenie (po rusky ukaz) o „stupnici hodností“, ktorá zaviedla presné hodnosti nielen v armáde, ale aj im paralelné hodnosti v štátnej správe (bolo ich 14).

Stupnica stanovovala, že hodnosti môžu získať nielen bojari, ale hocikto, kto je schopný výkonu služby a je lojálny voči panovníkovi (stupnica hodností bola v platnosti do roku 1917). Peter teda začal vytvárať „úradnícku šľachtu“ podľa vzoru kráľa Ľudovíta XIV., jeho staršieho súčasníka, vo Francúzsku.

Odvrátenou stranou jeho reforiem bolo, že časť z nich bola po istom čase odvolaná, prípadne zmiernená, alebo sa pre malý záujem cára nekontrolovala ich realizácia a konečný efekt.

Uvedenie reforiem do života bolo prísne kontrolované, ich obchádzanie a nedodržiavanie boli prísne trestané. Týkalo sa to najmä daňových povinností a odvodov mužov do armády.

Cár v roku 1719 zaviedol novú priamu daň, tzv. „daň z duše“, ktorú musel zaplatiť každý nevoľník mužského pohlavia a všetci kupci. Trestom za nezaplatenie dane bol násilný odvod k vojsku, kde bola služba doživotná a vďaka permanentnému vojnovému stavu veľmi nebezpečná.

Ako v iných európskych feudálnych monarchiách, tak aj v Rusku boli predstavitelia starej rodovej (ako aj novej úradnej) šľachty a cirkvi od priamych daní oslobodení.

Niektoré z reforiem sa v Rusku nepodarilo presadiť z dôvodu chýbajúceho dejinného vývoja. Príkladom môže byť mestská reforma, ktorou Peter chcel dať väčšiu mieru samosprávy ruským mestám a povzbudiť najmä ich obchodné aktivity.

Bohužiaľ, stáročia trvajúca kontrola miest prostredníctvom miestnych vojvodov ukázala, že umelo vytvorené mestské rady nie sú pripravené na úlohy, dané Petrovými reformami.

Mestská reforma preto neskôr vyznela do prázdna a mestá sa vrátili pod kontrolu vojvodov ako najvyšších lokálnych úradníkov. Aj v prípade menovej reformy Peter znížil jej efekt tým, že kvôli snahe získať zdroje na vojnu so Švédskom začal zľahčovať ako strieborné, tak aj medené mince, čím poklesla ich hodnota, čím zase bola ohrozená obchodná výmena.

S veľkou pompou zakladané moskovské gymnázium a navigátorská škola zanikli v roku 1715 pre nedostatok cárovho záujmu, pretože nové školy tohto typu vznikli v Petrohrade. K reálnemu otvoreniu prvej univerzity, formálne založenej v roku 1724 v Moskve, nedošlo taktiež pre nedostatok financií.

Je dôležité uviesť, že za nedodržiavanie cárom vydaných reforiem hrozili previnilcom ťažké tresty – tým bohatším strata majetku a vyhnanstvo na Sibír, tým chudobnejším násilné odvedenie do armády, čo sa vlastne rovnalo trestu smrti, keďže v Petrových početných vojnách bola vysoká miera úmrtnosti.

Aj nevinní ľudia však často doplácali životom na Petrove nápady. Najznámejším príkladom je výstavba nového sídelného mesta Petrohrad (po rusky Sankt Peterburg). Je takmer neuveriteľným faktom, že mesto vzniklo v močaristom a nehostinnom teréne v ústí rieky Neva do Fínskeho zálivu, kde v zime bežne klesali teploty k 30 °C pod nulou.

V máji 1703 v oblasti, dobytej od Švédov, Peter položil základy budúceho mesta, do ktorého sa už o 10 rokov sťahovali jeho dvor a najdôležitejšie štátne úrady. Samozrejme, z tohto dôvodu si v Petrohrade stavali domy aj príslušníci šľachty a bohatí kupci.

Nádherné paláce, monumentálnu budovu admirality, obávanú Petropavlovskú pevnosť, ako aj široké bulváre, kanály a mosty však v neľudských podmienkach budovali tisíce nevoľníkov a švédskych zajatcov, ktorí umierali po stovkách. Odhaduje sa, že počas vlády Petra I. pri budovaní Petrohradu umrelo viac ako 30 000 ľudí, ktorých pochovávali priamo do základov budov a nábreží. Tieto fakty mnohé oslavné práce o ruskom „reformátorovi na tróne“ nespomínajú.

 

Viac o ruských dejinách nájdete v Historickej revue 11/2013

 

Diplomacia a vojna – najmilšie aktivity Petra I.

Ak sledujeme politiku Petra I., môžeme skonštatovať, že za najdôležitejšie panovnícke povinnosti považoval rozšírenie ruského územia na úkor jeho susedov. Dialo sa to nie iba v súvislosti s hospodárskymi záujmami Ruska, ktoré potrebovalo prístup najmä k Baltskému moru, ale aj s cieľom zväčšiť už aj tak obrovské územie Ruskej ríše.

Počas vlády Petra I. Rusko viedlo v podstate permanentnú vojnu – najprv s Osmanskou ríšou, následne 20 rokov trvajúcu vojnu so Švédskom (tzv. Veľká severná vojna) a napokon sa v rokoch 1722 – 1723 pustilo do zápasu s Perziou o oblasť západne od Kaspického mora (vo výbojoch Peter získal dnešný Azerbajdžan s bohatými mestami Derbent a Baku).

Za 35 rokov Petrovej vlády sa nebojovalo iba jeden jediný rok – v roku 1724. V cárskej armáde sa za ten čas vystriedalo asi pol milióna vojakov, z ktorých dve tretiny padli na bojiskách (presné štatistiky neboli vedené).

Peter I. sa snažil najmä o získanie prístupu k Baltskému moru, ktoré mohlo Rusku poskytnúť prístavy pre zamýšľaný rozvoj zahraničného obchodu. Z tohto dôvodu sa Rusko pustilo do vojny so Švédskom o tzv. Livónsko, Ižorský kraj a Karéliu (oblasti stredného a severného Pobaltia, teda územie dnešného Lotyšska, Estónska a severozápadného Ruska).

Dvadsať rokov trvajúca vojna koalície Ruska, Poľsko-saskej únie a Dánska proti osamotenému Švédsku, ktorému vládol „vojenský“ kráľ Karol XII., sa napokon skončila jeho porážkou a ovládnutím Pobaltia.

Stalo sa tak vďaka vynaloženiu ohromných materiálnych i ľuských zdrojov. Na ruskej strane v tejto vojne padlo takmer 200 000 mužov, celkové straty krajín, zapojených do vojny presahujú 350 000 padlých.

Veľké obete boli aj na strane obyčajných civilov – len pri ruskom obliehaní Rigy v roku 1709 v meste zahynulo 60 000 obyvateľov, veľká časť na zúriaci mor. Po skončení severnej vojny bola táto Ruskom získaná oblasť opisovaná ako mŕtva krajina. Plnenie Petrových imperiálnych snov stálo mnoho obetí, na ktoré však on nebral ohľad.

 

Osvietený despota?

Šokujúce je, že značnú necitlivosť Peter prejavoval aj k svojim najbližším. Najlepšie o tom svedčí známy príbeh odsúdenia vlastného syna na smrť. Petrovým nástupcom sa totiž mal stať syn Alexej z prvého manželstva.

Z Alexeja ale vyrástol zakríknutý, pasívny a inteligenčne obmedzený mladík, ktorý bol pravým opakom svojho otca. Navyše k nemu postupom času cítil stále väčšiu nenávisť, ktorú v ňom budovala najmä jeho matka.

Nenávisť k vlastnému otcovi a odpor k jeho despotickej povahe mali za následok, že na jeseň roku 1716 sa cárovič odhodlal na útek z Ruska, čo Petra strašne nahnevalo. Alexej utiekol na rakúske územie, kde sa uchýlil pod ochranu cisára Karola VI.

Ten bol postavený do nepríjemnej situácie, pretože Peter vyslal za synom prenasledovateľov, ktorí ho veľmi rýchlo vypátrali a cisára žiadali, aby Alexeja nechránil. Karol VI. s osudom cároviča súcitil a Alexeja poslal až do Neapola, ale i tam ho cárovi ľudia našli a prehovárali k návratu.

Peter I. mu osobne napísal, že mu prepáči jeho útek a ak sa vráti a vzdá trónu, bude môcť slobodne žiť v súkromí na pridelených statkoch (v tom čase už mal Peter druhého syna s manželkou Martou Skawronskou, ktorá prijala meno Katarína, preto s nástupom Alexeja na trón už nerátal).

Nešťastný Alexej uveril otcovým sľubom, a to bol začiatok jeho osobnej tragédie. Po návrate do Petrohradu ho otec najprv zbavil následníctva trónu a následne ho uvrhol do väzenia. Dokonca nechal Alexeja mučiť, aby sa dozvedel, s kým sa stýkal a radil o svojom úteku.

Alexej vyzradil mená niekoľkých svojich prívržencov, ktorí boli okamžite popravení, ale ani to ho nezachránilo. Po jednom z výsluchov, pri ktorom bol prítomný aj jeho otec, telesne slabý cárovič zomrel.

Jeden dobový prameň hovorí, že Peter dal osobne príkaz niekoľkým dôstojníkom, aby bol cárovič zbavený života spôsobom, pripomínajúcim prirodzenú smrť. Je pravdepodobné, že bol udusený vankúšom.

Peter I. žil bez väčších výčitiek za synovu smrť až do svojej vlastnej smrti, ktorá nastala koncom januára 1725. Hoci bol mohutného vzrastu (mal cez dva metre) a fyzicky bol veľmi dobre stavaný (niekedy šľachtické publikum bavil tým, že v rukách ohýbal podkovy a železné tyče), mal nepevné zdravie a s najväčšou pravdepodobnosťou trpel záchvatmi epilepsie.

Umrel pomerne mladý (mal len 53 rokov) na zlyhanie ľadvín a zápal močovodu, a to v ťažkých bolestiach a pri plnom vedomí. V posledných hodinách začal písať svoj závet, ale pero mu z ruky vypadlo práve po slovách „dajte všetko...“. Po jeho smrti sa vlády ujala jeho druhá manželka Katarína I., ktorá bola z nízkych pomerov a celý život ostala negramotná.

Peter I. Veľký sa síce dožil svojho sna a urobil z Ruska mocnú a obávanú krajinu, ktorej rozloha sa vďaka jeho výbojom výrazne zväčšila, ale jednoznačné hodnotenie jeho vlády je sporné.

Niektoré jeho reformy viac priblížili Rusko k západoeurópskym krajinám a postupne doháňalo aj oneskorenie vo vede a kultúre. Do rastúcej ruskej ekonomiky a obchodu boli Petrom implementované rovnaké merkantilistické zásady, aké boli platné v monarchiách v západnej Európe, ale sociálno-ekonomickým základom Ruska ostával v podstate feudálny nevoľnícky systém (po rusky tzv. „krepostničestvo“), ktorého nehumánnu podobu Peter vôbec nezmenil.

Miliónom nevoľníkov životný údel nijako neuľahčil, akurát zakázal rozdeľovať rodiny pri ich predávaní (dovtedy bežná prax). Jeho reformy len málo zmenili podobu myslenia v ruskej spoločnosti a navyše vytvorili nové problémy, s ktorými Rusko zápasilo ešte dlho po jeho smrti (nárast korupčného byrokratického aparátu, dominancia armády v politickom a spoločenskom živote, územná expanzia ako trvalý rys zahraničnej politiky Ruska, vysoké výdavky na dvor a vojsko).

Peter I. je tak azda najlepším príkladom despotického reformátora, ktorý síce Rusko mocensky pozdvihol a otvoril mu „okná do Európy“, ako to vyjadril Puškin, ale otvorenou otázkou ostáva, či za to Rusko v jeho dobe nezaplatilo privysokú daň.


ruskopeter veľký



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Patrik Kunec

Mgr.. Patrik Kunec, PhD., absolvent FiF UK v Bratislave, odbor archeológia - história. V súčasnosti pôsobí na Katedre histórie FHV Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde sa venuje ranonovovekým všeobecným dejinám (16. - 18. storočie) s užším zameranín na dejiny 18. storočia.

Pozrite si tiež


Súdny proces, ktorý zmenil svet

18.4.2019 | Pavol Valachovič

         V dejinách sa odohrávali a odohrávajú najrozličnejšie súdne procesy, ktoré rozhodovali o životoch jednotlivcov, skupín či celých národov. Žiadny z týchto procesov sa však nezapísal do dejín ľudskej spoločnosti...

  • 1211
  • 28

Odvrátená tvár pána Churchilla

10.4.2019 | Jakub Drábik

Winstona Churchilla, legendu britských dejín, väčšina z nás pozná ako sympatického hrdinu 2. svetovej vojny, ktorý s klobúkom na hlave a cigarou v ústach burcoval Britov do boja proti fašizmu. To však je len jedna Churchillova...

  • 1007
  • 5