Plánoval Stalin napadnúť Nemecko?

Publikované v Historická revue č. 4-5/2010, str. 34 - 40


21.6.2016 | Peter Jašek

22. júna 1941 v skorých ranných hodinách stáli na vtedajších východných hraniciach Nemeckej ríše tri milióny nemeckých vojakov, ktorí dychtivo počúvali svojich veliteľov, ako čítajú denný rozkaz nemeckého „Fűhrera“ Adolfa Hitlera: „Vojaci východného frontu!... Na našich hraniciach stojí 160 ruských divízií, už celé týždne prichádza 
k narušovaniu tejto hranice.“


Čo bolo naznačené vojakom Wehrmachtu v dennom rozkaze, to ešte rozviedli Nemci v oficiálnej nóte zaslanej sovietskej vláde, v ktorej zdôvodňovali svoj útok, považovaný Sovietmi v dôsledku nemecko-sovietskeho paktu o neútočení z augusta 1939 za „v dejinách civilizovaných štátov bezpríkladnú zradu.“ V nóte sa doslova hovorilo:

„Sovietska vláda... sa postavila proti Nemecku. Jej branné sily nastúpili k výpadu na nemeckých hraniciach... Boľševická Moskva chce od chrbta napadnúť Nemecko v jeho existenčnom boji. Fűhrer preto rozkázal nemeckej brannej moci, aby všetkými mocenskými prostriedkami čelila tomuto ohrozeniu.“

Pochod, na ktorý sa Wehrmacht vydal, podľa týchto tvrdení nebol dôsledkom agresie Nemcov a Hitlerovho „Drang nach Ost,“ ale prevenciou proti útoku Sovietov, ktorí sformovaní čakali na hraniciach, aby zasadili Nemcom úder na ceste k boľševizácii Európy. Vtedajší svet bojujúci proti Nemecku prijal toto tvrdenie ako ďalšiu nehoráznu lož nacistickej propagandy. Nie však iba vtedajší svet, ale aj historici dlho nepochybovali, že tieto vyhlásenia sú klamstvom. Veď dejiny píšu víťazi a Nemecko vojnu katastrofálne prehralo. Podrobnejší pohľad však ukazuje, že víťazi síce vyhrali, ale úplnú pravdu nemali.

Hitler a Stalin pred druhou svetovou vojnou

O národnosocialistickom Nemecku pod Hitlerovým vedením si netreba robiť žiadne ilúzie. Bol to zločinecký politický režim, ktorý prenasledoval celé skupiny obyvateľstva na základe príslušnosti 
k inej rase alebo nesúhlasného postoja voči politike nacistov a vo svojej násilnej politike dobýjania „lebensraumu (životného priestoru)“ sa nezastavil ani pred hromadným vraždením. Jeho agresívna zahraničná politika vychádzala z Hitlerovej túžby odčiniť porážku Nemecka 
v prvej svetovej vojne a bola programovo vyjadrená v jeho dvoch knihách, známom diele Mein Kampf a v menej známej tzv. Druhej alebo Tajnej knihe, v ktorých Hitler signalizoval, že jeho cieľom je dobytie priestorov na východe, na území Sovietskeho zväzu, kde videl vysnívaný „lebensraum“ pre nemecký národ. Že bude musieť pre dobytie tohto „lebensraumu“ viesť vojnu, bolo kalkulovanou súčasťou plánov, pretože podľa slov samotného Hitlera:

„kto chce dobyť nejakú oblasť v mene národnej cti, musí byť pripravený prevziať zodpovednosť za toto oslobodenie železom a krvou.“

Hitler a vôbec celá špička národných socialistov považovali vojnu za skoro normálny spôsob vzťahov medzi štátmi. Navyše Nemecko sa dlhý čas samo stavalo do úlohy protiboľševického bojovníka v Európe a v jeho propagande mal antiboľševizmus nezastupiteľné miesto. Agresia Nemecka proti Sovietskemu zväzu nemohla byť ničím prekvapujúcim, išlo iba o naplnenie plánu, ktorý bol širokému okruhu nielen štátnikov či stratégov všeobecne známy. Jeho základy boli vlastne položené už 
v čase, keď sa Hitler chopil vlády v Nemecku a cieľavedome krok za krokom napĺňal to, čo si vo svojich programových knihách zaumienil.

Veľmoc, stojaca na druhej strane barikády, ale nebola žiadnym mierumilovným štátom čakajúcim na svoj osud. Už odkedy sa v roku 1917 zmocnili vlády v Rusku boľševici, začali budovať militaristický štát, ktorého dlhodobým cieľom nebolo nič menšie, ako rozpútanie svetovej boľševickej revolúcie a následná premena sveta na jeden komunistický superštát, v ktorom „zajtra je dnes.“ Dominantnou ideou zahraničnej politiky Sovietskeho zväzu bol vývoz boľševizmu do sveta (idea permanentnej revolúcie). Idea sa v praxi mala realizovať potom, ako sa mladý sovietsky štát skonsoliduje. Konsolidácia mala prebiehať postupne a jej oporou boli najskôr kolektivizácia, potom industrializácia a napokon militarizácia. Na budovanie Červenej armády boli už od vzniku Sovietskeho zväzu vynakladané obrovské finančné prostriedky. Dvadsiate roky a nemecko-sovietska spolupráca boli iba začiatkom mohutného zbrojenia, ktoré sovietska vláda programovo zvyšovala vo svojich 5-ročných plánoch. Sovietsky zbrojný program bol gigantický a neporovnateľný so žiadnym iným štátom na svete. Veď aj podľa oficiálnych štatistík bol od tridsiatych rokov kontinuálne až do začiatku druhej svetovej vojny štátom, ktorý dával najväčšie percento svojho HDP na zbrojný priemysel. Tu je zaujímavé porovnanie s Nemeckom. Kým nemecké náklady stúpli 
v roku 1939 na 23,5-percentný podiel, tak Sovietsky zväz vydával v roku 1939 na zbrojenie až 26,4 percent HDP.

Nečakaní spojenci

Hoci obe veľmoci sa stavali voči sebe od roku 1933 antagonisticky, v predvečer vojny urobili ťah, ktorý svetu vyrazil dych. 
V noci z 23. na 24. augusta 1939 podpísali vzájomný pakt o neútočení, známy aj ako pakt Molotov-Ribbentrop, ktorým si zároveň rozdelili sféry vplyvu vo východnej Európe. Pre Nemecko bol pakt čisto pragmatickou záležitosťou – zabezpečil hospodársku pomoc Sovietov a ich spoluprácu a tiež zaistil, aby sa Sovieti nespojili s Francúzskom a Britániou proti Nemecku. Podobne uvažoval aj Stalin, pre ktorého bol v tej chvíli Hitler lepším spojencom ako západné mocnosti, pretože mu ponúkal možnosť okupovať štáty východnej Európy a spolu si mohli rozdeliť Poľsko. To bola pre Stalina lákavá korisť, ktorú mu Západ neponúkol. Pri zahraničnej politike Sovietskeho zväzu boli vždy veľmi dôležité nielen geopolitické záujmy, ale aj ideologická stránka, v rámci ktorej bola agresia proti susedným štátom zastrešená heslami o bratskom spolunažívaní národov a mierovými výzvami a akt anexie skrytý pod eufemizmom „oslobodenie.“

Obe krajiny využili vlastné sféry vplyvu tak, ako by sa to od agresívnych veľmocí očakávalo. Nemci za mesiac obsadili „svoju“ časť Poľska a v roku 1940 s voľnými rukami na Západe porazili Dánsko, Nórsko, Holandsko, Belgicko a Francúzsko, aby následne upevnili svoje postavenie v stredovýchodnej Európe a na Balkáne. Najskôr diplomatickými prostrediami, keď „usporiadali“ svoje vzťahy so Slovenskom, Maďarskom a Rumunskom a v roku 1941 bleskovým ťažením obsadili Juhosláviu a Grécko. Stalin tiež nezaháľal. 17. septembra 1939 vtrhla Červená armáda do Poľska, aby „poskytla ochranu životov a majetkov obyvateľstva západnej Ukrajiny a Bieloruska.“ Za týmto oficiálnym komuniké sa 
v skutočnosti skrývala okupácia zvyškov rozdrveného Poľska. Tým sa však agresia Sovietov ani zďaleka neskončila. Ešte v roku 1939 sa jej obeťou stal ďalší susedný štát, Fínsko. Už názov, akým ho Stalin niekedy častoval („Budúca zväzová republika“) poodhaľoval úmysly Sovietov voči tejto krajine. 30. novembra Sovieti zaútočili, Fínsko sa však agresii bránilo. Húževnatá obrana napokon zrejme spôsobila, že Fínsko zachránilo svoju samostatnosť, hoci sa po podpísaní prímeria 
v roku 1940 posunula jeho hranica o niekoľko desiatok kilometrov na západ a Fíni sa museli vzdať významných území.

Ani to nebolo všetko, už na jeseň 1939 boli podpísané „zmluvy o spolupráci“ s Estónskom, Lotyšskom a Litvou. V priebehu leta 1940 boli tieto suverénne štáty vojensky obsadené a ako zväzové republiky pripojené k ZSSR. V júni 1940 Sovieti predložili Rumunsku požiadavku, aby im odstúpilo územie Besarábie a severnej Bukoviny, čomu sa Rumuni radšej podvolili. Najmä obsadenie severnej Bukoviny, ktoré bolo v rozpore s paktom Molotov – Ribbentrop, spôsobilo v Nemecku veľký šok. Keď k tomu pripočítame boje s Japonskom, ktoré vyvrcholili 
v roku 1939 v bitke pri Chalchyn-gole drvivou porážkou japonskej armády zistíme, že Sovietsky zväz sa v rokoch 1939 – 1941 dostal do vojny alebo územného sporu skoro s každým svojím geografickým susedom v Európe, v dôsledku čoho integroval rozsiahle územia. Teror, ktorý Sovieti na týchto územiach rozpútali, nemal obdobu ani v Nemecku. A je symptomatické, že sa týchto svojich územných ziskov nechcel za žiadnu cenu vzdať, čo rešpektovali po vojne aj USA a Veľká Británia a tieto územia Sovietskemu zväzu ponechali.

 

Zhoršenie vzájomných vzťahov

Idylka medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom netrvala dlho. Potom, čo sa oba štáty nasýtili územnými ziskami na úkor svojich menších susedov, začali pomaly ale isto svoje zraky obracať k vzájomnej konfrontácii. Hitler sa rozhodol už po porážke Francúzska, že v roku 1941 zaútočí na Sovietsky zväz a začal sa na útok aj náležite pripravovať. Rozhodujúcim podnetom, ktorý zmrazil vzájomné vzťahy oboch štátov, bola návšteva sovietskeho komisára zahraničných vecí Vjačeslava Molotova v Berlíne v novembri 1940, na ktorej stroskotali rokovania 
o ďalšej spolupráci (najmä pre prehnané územné požiadavky Sovietov). 18. decembra 1940 bola vypracovaná nemecká smernica pre operáciu Barbarossa, ktorá stanovila máj 1941 ako termín útoku na Sovietsky zväz. Ten sa napokon posunul 
o mesiac na 22. jún 1941. Nemecké prípravy prebiehali intenzívne celý polrok a napokon vyústili do ťaženia, ktoré Sovietov skoro zrazilo na kolená.

Nemecké zámery neboli pre sovietsku stranu nijakým tajomstvom. Stalin dostal o chystanom útoku toľko informácií, že si človek musí položiť otázku, či vôbec boli prípravy Nemecka na túto vojnu naozaj tajné. Okrem perfektnej špionážnej siete tvorenej vojenskou rozviedkou GRU a rozviedkou NKVD, ktorou Stalin disponoval a ktoré iste aj sám považoval za dostatočne spoľahlivé, ho o nemeckých plánoch informovali aj viacerí vyslanci a členovia diplomatického zboru. V priebehu prvého polroku 1941 dokonca do Moskvy prichádzali skoro každý deň konkrétne údaje o presunoch nemeckej armády na východné hranice. Reakcie Sovietov však nenasvedčovali tomu, že by tieto informácie padali na úrodnú pôdu.

Intenzívne prípravy na vojnu ale prebiehali napriek oficiálnym správam a tvrdeniam povojnovej komunistickej historiografie aj v Sovietskom zväze. Veľa dôkazov nasvedčuje tomu, že to boli prípravy nie na obranu, ale na útok. Ich rekonštrukcia je však v dôsledku absencie nedostupných prameňov ťažká. V každom prípade sovietske prípravy na vojnu akcelerovali od jari 1941. V máji sa naplno rozbehlo povolávanie vojakov a v polovici júna už sovietske jednotky dostali rozkazy k presunu na západ. Červená armáda mala v predvečer vojny 5,5 milióna vojakov, 
z toho 2,7 milióna na sovietsko-nemeckej hranici.

Zarážajúcou skutočnosťou, ktorá do veľkej miery demaskuje skutočné zámery Sovietov, bola obrovská sila ich armády a kvantita aj kvalita jej výzbroje. Červená armáda sústredená v predvečer vojny na nemecko-sovietskych hraniciach vo všetkom okrem počtu vojakov prevyšovala 
Wehrmacht, intenzívne zbrojenie teda splnilo svoj cieľ. V tankoch, najdôležitejšej zbrani druhej svetovej vojny, mali Sovieti najvýraznejšiu prevahu. Proti 3 500 nemeckým tankom stálo na západných hraniciach ZSSR 10 700 sovietskych tankov. Absolútne čísla nezohľadňujú rozdiel v kvalite, pretože moderným sovietskym typom T-34 či KV-1 a KV-2 nemohli Nemci konkurovať. V relatívne moderných tankoch bol pomer asi 2 100 : 1 150 v prospech Sovietov. 
V moderných lietadlách síce bola prevaha Sovietov „len“ 7 100 : 3 700, ale pozoruhodné je sústredenie týchto lietadiel, ako aj množstva zásob v pásme neďaleko hraníc.

Obrovské vojenské transporty presúvajúce sa k nemecko-sovietskej hranici 
si všimol aj vtedajší slovenský kultúrny 
atašé v Moskve.

Jún 1941

Dnes už iba málo historikov pochybuje, že Stalin plánoval napadnutie Nemecka. Dôkazov pre toto tvrdenie je veľa, medzi historikmi však nie je zhoda, či to zamýšľal už v roku 1941 alebo až neskôr. Jedným 
z najdôležitejších dôkazov chystanej ofenzívy je popri predchádzajúcej agresii aj sovietska vojenská doktrína, ktorá bola orientovaná na ofenzívne vojenské operácie. Táto doktrína sa v priebehu rokov len upevňovala, keďže za ňou stála idea svetovej boľševickej revolúcie. Stalin to vo svojej slávnej vete z roku 1941 sformuloval jasne: „Červená armáda je modernou armádou a moderná armáda je armáda útočná.“ Aj menovanie Georgija Žukova za náčelníka generálneho štábu Červenej armády začiatkom roku 1941 je hodnotené ako Stalinovo schválenie ofenzívnych operácií Červenej armády. S tým súviselo aj vypracovanie plánov útočnej vojny proti Nemecku.

Strategická situácia po vypuknutí vojny v Európe Sovietom nahrávala na realizovanie ich cieľa, aj keď podľa všetkého Stalin veril, že Nemecko sa vojnou na západe zdrží dlhšie a oslabí sa oveľa viac. Radšej by na svoj útok využil zaneprázdnenosť Nemcov na inom bojisku. Hoci Británia stále odolávala, nič nenasvedčovalo tomu, že by bola schopná zasadiť Nemecku vážny úder, ktorý by im odčerpal toľko síl, koľko by si Stalin želal. Veľa dôkazov nasvedčuje tomu, že Stalin chcel zaútočiť v júli 1941. Podľa zistení poľských historikov, ktorí sa touto témou dlhé obdobie zaoberajú, Stalin už v roku 1940 urgoval štábnych dôstojníkov Červenej armády, aby vypracovali rôzne varianty strategického rozvinutia síl Červenej armády. Takýto plán bol Žukovom prijatý 15. mája 1941 a Stalin ho schválil. Ešte predtým, 5. mája 1941 mal Stalin prejav pred dôstojníkmi Červenej armády, v ktorom hovoril o chystanej vojne proti Nemecku. O jeho existencii, hoci sa tiež nezachoval jeho prepis, svedčili zajatí sovietski dôstojníci. Kritický a zároveň záhadami opradený deň je 24. máj 1941, keď sa v Kremli konala pracovná porada najvyššieho straníckeho vedenia s velením Červenej armády. Záznam z tejto porady nie je k dispozícii (nemala byť písomne zachytená, ak aj bola, doklady neexistujú), podľa spomienok niektorých dôstojníkov však práve na tomto stretnutí mal byť stanovený presný termín úderu na leto 1941.

Sovietsky zväz pritom vtedy disponoval jednoznačne najväčšou vojenskou silou na svete. A túto vojenskú silu už od mája 1941 začal tajnou mobilizáciou rozvíjať, pričom úlohou tejto mobilizácie bolo rea-
lizovať rozsiahlu útočnú operáciu za západnými hranicami Sovietskeho zväzu na území súčasného Poľska, Slovenska, Maďarska a Rumunska, ako to interpretujú niektoré novo sprístupnené dokumenty a aj viacerí historici. Dislokácia sovietskej armády v júni 1941 s najsilnejšími oddielmi sústredenými na južnom úseku frontu by tiež svedčila skôr ofenzívnym ako defenzívnym zámerom. Do úvahy treba ale vziať, že Stalin nebol hazardér, skôr opatrný politik, ktorý si každý svoj krok dobre premyslel. Medzi jeho možnosťami boli útok proti Nemecku, ale aj vyčkanie a prípadné zachytenie nemeckého útoku a rýchly prechod do protiofenzívy. Druhý variant by mal najmä tú výhodu, že by Nemecko vystupovalo ako agresor a to by Sovietom umožnilo hrať v úlohe obete, čo by malo význam pre posilnenie morálky na fronte aj v zázemí a zároveň by to prinieslo spojenectvo s Britániou a USA, o ktorých vstupe do vojny sa v tom čase nepochybovalo. Preto ani existencia plánov na útok proti Nemecku nemusí znamenať, že útok sa chystal v roku 1941. Na druhej strane ale práve doktrinálna orientácia Červenej armády na ofenzívu, mobilizácia armády a sústredenie vojsk pri západných hraniciach v korelácii s tajomným a dodnes netransparentne objasneným správaním sa popredných sovietskych generálov a politických činiteľov na čele so Stalinom v predvečer vojny dávajú stále veľa nezodpovedaných otáznikov, ktoré sa dodnes snažia vyriešiť a analyzovať v mnohých článkoch, knihách a polemikách svetoví historici. Boli to napokon práve nové poznatky historickej vedy, ktorým sa podarilo revidovať mnoho tvrdení 
o Sovietskom zväze a vôbec o dejinách druhej svetovej vojny. A ak začali vznikať teórie hovoriace o nemeckej „preventívnej“ vojne, bolo to predovšetkým preto, lebo komunistický režim sa choval agresívne od svojho vzniku a jeho verejne toľkokrát proklamovaná mierová iniciatíva bola len prázdnou frázou, prekrytou množstvom krvavých vojen, ktoré rozpútal.


stalinhitlerdruhá svetová vojna



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Peter Jašek

Mgr. Peter Jašek, vyštudoval históriu na Trnavskej univerzite, kde po ukončení štúdia pôsobil ako interný doktorand. V súčasnosti pracuje v Ústave pamäti národa. Vo svojej vedeckej práci sa zameriava na moderné dejiny Slovenska s užšou špecializáciou na vojenské dejiny.

Pozrite si tiež


1940: Hitlerove triumfy

7.2.2020 | Jaroslav Valent

Milí čitatelia,        písal sa 23. jún 1940 a Adolf Hitler si osobne prišiel do Paríža vychutnať svoj najväčší životný triumf. Hlavné mesto Francúzska a spolu s ním celá krajina pred ním ležali pokorené a ponížené....

  • 914
  • 5

Januárové vydanie

10.1.2020 | Jaroslav Valent

Ešte pomerne nedávno sme si pripomínali 300. výročie od narodenia na Slovensku azda najpopulárnejšej habsburskej panovníčky Márie Terézie. Jej dlhá, štyri desaťročia trvajúca vláda pomohla stabilizovať celú monarchiu a zároveň...

  • 907
  • 6