Počiatky kozmickej špionáže

Publikované v Historická revue č. #, str#


15.7.2015 | Ľuboš Ryban

V čase, keď ešte ani nestihli poriadne dohorieť plamene 2. svetovej vojny, začali sa víťazné svetové veľmoci na čele s USA a Sovietskym zväzom pripravovať na ďalší možný vojenský konflikt globálneho charakteru. Svet spoznal ničivú silu atómových zbraní a vplyvom existujúcich politických systémov sa začal veľmi intenzívne polarizovať. Bolo preto samozrejmosťou, že obe strany rozdeleného sveta potrebovali o sebe získavať čo najviac informácií.


 

Spravodajské služby veľmocí sa však po 2. svetovej vojne dostali v určitom zmysle do patovej situácie, pretože o svojich protivníkoch toho vedeli pomerne málo. Ešte na začiatku 50. rokov, v čase pred nasadením legendárnych špionážnych stratosférických lietadiel U-2, poznali Američania rozmiestnenie Červenej armády iba podľa fotografií zhotovených počas 2. svetovej vojny prieskumnými lietadlami nemeckej Luftwaffe. Lenže vzhľadom na narastajúce napätie medzi USA a Sovietskym zväzom po roku 1950 mohla studená vojna medzi oboma veľmocami kedykoľvek prerásť do naozajstného jadrového konfliktu. Prítomnosť prieskumných lietadiel amerického a britského letectva pohybujúcich sa vo veľkých výškach nad územím Sovietskeho zväzu a ďalších komunistických krajín nebola ničím nezvyčajným. Avšak vzhľadom na čoraz častejšie straty spôsobené činnosťou sovietskej protilietadlovej obrany bolo potrebné nájsť iné spôsoby a prostriedky prieskumu.

 

Otázka národnej bezpečnosti

Už v roku 1947 sa zrodila myšlienka vypúšťať do vesmíru umelé družice, ktoré by fotografovali zemský povrch, čím by dodávali na Zem potrebné informácie o aktuálnej situácii. Autorom tejto myšlienky bol americký konštruktér námorných lietadiel Merton E. Davies (1917 – 2001), ktorého považujeme za priekopníka technológie tzv. špionážnych družíc. Hoci jeho progresívny nápad zaujal niektorých generálov amerického letectva v Pentagone, nikto v tom čase nevedel s určitosťou povedať, kedy bude technicky možné vypúšťať špionážne družice do vesmíru. Prednosť preto oficiálne dostal vývoj nového prieskumného lietadla U-2 určeného pre lety vo veľkých výškach nedostupných pre sovietsku protilietadlovú obranu.

Myšlienka využitia špionážnych družíc však nezapadla prachom. Firma Lockheed Aircraft Corporation dokončila na základe objednávky amerického letectva v marci 1956 návrh, ktorý počítal s vývojom dvoch druhov špionážnych družíc. Celý projekt, označený ako WS-117L, nakoniec schválilo aj Veliteľstvo leteckého výskumu a vývoja (ARDC, Air Research and Development Command). Konečnú objednávku podpísali generáli amerického letectva vo firme Lockheed dňa 29. októbra 1956. A práve tento deň sa považuje za okamih vzniku americkej kozmickej špionáže.

Keď Sovietsky zväz vypustil do vesmíru začiatkom októbra 1957 prvú umelú družicu Zeme Sputnik 1, spôsobil tým šok nielen pre svetovú verejnosť, ale aj pre najvyšších armádnych činiteľov USA a NATO. Predovšetkým pre USA, ktoré disponovali množstvom strategických bombardérov ako nosičov jadrových bômb, to znamenalo, že stratili významnú výhodu pri zastrašovaní svojho protivníka a misky váh sa tak v prebiehajúcej studenej vojne vyrovnali. Z hľadiska vzájomných vzťahov medzi oboma jadrovými veľmocami to bola zo strany Sovietskeho zväzu presvedčivá demonštrácia vojenskej techniky, pretože Sputnik 1 vyniesla na obežnú dráhu Zeme prvá medzikontinentálna balistická raketa na svete R-7 označovaná aj ako „Semjorka“.

Vzhľadom na vzniknutú situáciu vzrástla dôležitosť vývoja špionážnych družíc v USA viac ako kedykoľvek predtým. Veľkú zásluhu na tom mal generál Bernard A. Schriever (1910 – 2005), ktorý počas svojho pôsobenia v ARDC zohral dôležitú úlohu v mnohých významných projektoch amerického letectva spojených s vývojom a tvorbou medzikontinentálnych balistických rakiet. Jeho iniciatívu o vytvorenie špionážnych družíc výrazne podporoval aj asistent riaditeľa výzvednej služby CIA Richard M. Bissell (1909 – 1994), zodpovedný okrem iného aj za riadenie operácií špionážnych lietadiel U-2. Práve z tohto dôvodu odporučila Rada národnej bezpečnosti v januári 1958 leteckým silám USA udeliť projektu WS-117L status najvyššej dôležitosti. Súviselo s tým aj uvoľnenie finančných prostriedkov na vývoj špionážnej družice, ktoré odobril samotný prezident USA Dwight D. Eisenhower (1890 – 1969). V tom čase však nikto presne nevedel, čo možno od snímkovania zemského povrchu z vesmíru očakávať, respektíve aké nečakané vedecké a technické problémy sa môžu pri ňom objaviť. Bolo to doslova neprebádané územie.

 

Posledné slovo má Chruščov

Podobne ako v USA, aj v Sovietskom zväze sa intenzívne pracovalo na projekte špionážnych družíc. Prvý projekt pod krycím názvom Zenit uzrel svetlo sveta v roku 1956. Vypracovala ho pracovná skupina pod vedením Jevgenija F. Rjazanova (1916 – 1975) v konštrukčnej kancelárii OKB-1 (Opytnoe konstruktorskoe bjuro No. 1). Najvyššie vedenie v Kremli v máji 1959 rozhodlo, že prvoradou úlohou pre sovietskych raketových konštruktérov bude vytvorenie špionážnej družice pre fotografickú rozviedku, zatiaľ čo vyslanie človeka na obežnú dráhu okolo Zeme bolo druhoradé.

Postupom času sa však tieto priority zmenili. Od roku 1957 vyvíjali Sovieti paralelne dva typy špionážnych družíc označených ako OD-1 a OD-2. Ich počiatočný návrh bol vypracovaný vo vedecko-výskumnom ústave NII-1 (Naučno-issledovateľskij institut No. 1) vedenom jedným z hlavných teoretikov sovietskeho kozmického programu Mstislavom V. Keldyšom (1911 – 1978). Keldyš bol blízkym spolupracovníkom hlavného konštruktéra a vedúcej postavy sovietskej kozmonautiky Sergeja P. Koroľova (1907 – 1966), ktorého úlohou bol zase samotný vývoj a výroba družíc v OKB-1 v Podlipkách pri Moskve.

Vývoj oboch typov družíc však neprebiehal rovnomerne. Kým pracovná skupina vedená Konstantinom P. Feoktistovom (1926 – 2009), ktorá vyvíjala kozmickú loď pre človeka, napredovala, druhá skupina pod vedením Rjazanova pracovala pomalšie. Feoktistov sa preto rozhodol, že požiada o prehodnotenie priorít medzi oboma projektmi. Jeho myšlienke bol priaznivo naklonený aj samotný Koroľov, hoci sovietska generalita naňho vyvíjala neustály tlak, aby čo najskôr dodal pre armádu výzvednú družicu.

Konečné slovo však mal najvyšší sovietsky predstaviteľ, prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Nikita S. Chruščov (1894 – 1971), ktorý veril v obrovskú silu a moc propagandy. Čoraz častejšie správy o tom, že Američania plánujú vyslať do vesmíru človeka, ho preto nenechali ľahostajnými a rozhodol: „Človeka musíme vypustiť najskôr my, to je pre socializmus najdôležitejšia úloha!“ A tak v lete 1959 dostal projekt OD-2 nový a všeobecne známy názov Vostok. Prednosť tak dostala pilotovaná verzia kozmickej lode, ktorá 12. apríla 1961 vyniesla do vesmíru prvého kozmonauta sveta Jurija A. Gagarina (1934 – 1968). Práce na budúcej sovietskej špionážnej družici určenej pre vojenské účely preto zostali až do jesene roku 1960 na druhom mieste.

 

Hoci nie prvá, ale o to dôležitejšia – družica Discoverer

Podobne ako tomu bolo pri vývoji atómovej bomby v projekte Manhattan, prebiehal aj vývoj amerických špionážnych družíc pod pláštikom prísneho utajenia. Z dôvodu lepšieho maskovania dala tajná služba špionážnym družiciam krycí názov KH – Key Hole. Celý projekt dostal názov Corona, pričom na verejnosti sa hovorilo o družiciach Discoverer. Vývojom americkej špionážnej družice bol vo februári 1958 poverený inžinier James W. Plummer (1920 – 2013). Jednotlivé časti celého projektu Corona vyvíjali v rôznych osvedčených firmách – družicu v Lockheed, nosnú raketu v Douglas Aircraft, návratové puzdro v General Electric. Kameru vyvíjal Itek, vyrábať ju mal Fairchild a film mal dodať Eastman Kodak.

Navonok sa hovorilo o tom, že družice Discoverer neslúžia pre CIA, ale na rôzne biologické experimenty a technické skúšky. Asistent riaditeľa CIA Bissell dohodol tento postup s americkým letectvom a vedením všetkých zúčastnených firiem, ktoré dokonca odsťahovali svoje pracovné tímy mimo hlavných sídiel do starých skladíšť alebo mliekarní, aby bolo utajenie čo najväčšie. Väčšina členov pracovných tímov tam strávila celé dni a noci, pričom nesmeli povedať ani svojim rodinám, na čom tak dôležitom pracujú. Plummer koordinoval nielen práce zúčastnených firiem, ale taktiež viedol montáž samotnej družice a jej skúšky v East Palo Alto. Avšak nedostatočné priestory pre zložité testy družice, ktoré si vyžadovali prítomnosť veľkých termálnych a vákuových komôr, prinútili Plummerových inžinierov pokračovať v testoch aj v hlavnej továrni firmy Lockheed v Sunnyvale v Kalifornii.

Prvá americká špionážna družica sa mala vydať do vesmíru 21. januára 1959, ale jej nosná raketa Thor-Agena A vybuchla na štartovacej rampe niekoľko sekúnd pred štartom. Nasledovali ďalšie neúspešné pokusy, pri ktorých jednotlivé telesá vybuchli počas štartu, dostali sa na zlú obežnú dráhu, nefungovala u nich kamera alebo návratové puzdro s filmom dopadlo na neznáme miesto. Úspešná bola až družica Discoverer 13, ktorá po dvadsiatich štyroch hodinách po štarte zoslala na Zem dňa 11. augusta 1960 návratové puzdro. To sa síce hliadkujúcim lietadlám nepodarilo počas zostupu zachytiť do vlečnej siete, ale žabí muži ho s pomocou vrtuľníkov vylovili z mora neďaleko Havajských ostrovov. Bolo to prvýkrát v histórii ľudstva, kedy sa teleso vyrobené človekom úspešne vrátilo z vesmíru späť na Zem.

Hoci to bol v skutočnosti tajný projekt, v návratovom puzdre družice Discoverer 13 ešte neboli umiestnené fotografické prístroje určené na špionážne účely, ale iba prístroje zaznamenávajúce priebeh letu a taktiež americká zástava. A tak mohol 15. augusta 1960 vtedajší minister obrany Thomas S. Gates (1906 – 1983) spolu so zástupcami americkej leteckej generality dopraviť s veľkou slávou návratové puzdro „trinástky“ aj s jeho obsahom do Bieleho domu a predviesť ho prezidentovi Eisenhowerovi.

Už o tri dni odštartovala zo základne vojenského letectva Vandenberg v Kalifornii družica Discoverer 14, ktorá z hľadiska splnenia špionážnych úloh dosiahla fenomenálny úspech. Jej návratové puzdro s filmovým materiálom sa podarilo úspešne zachytiť do špeciálne upravenej vlečnej siete jednému z hliadkujúcich lietadiel Fairchild C-119 nad vodami Tichého oceána. Následná analýza snímok v interpretačnom stredisku CIA ukázala, že družicové kamery „štrnástky“ zachytili na filme takmer pätinu územia Sovietskeho zväzu a veľkú časť územia východoeurópskych komunistických štátov, kde analytici dokázali rozoznať objekty s veľkosťou niekoľkých metrov. Išlo predovšetkým o strategické ciele, akými boli vojenské letiská, stanovištia protilietadlových rakiet, letiská so strategickými bombardérmi či atómové továrne a laboratóriá.

Hoci sa fotografie získané pomocou špionážnych družíc z výšok viac ako 100 km zatiaľ nemohli svojím rozlíšením porovnávať s tými, ktoré sa podarilo získať pri letoch prieskumných lietadiel U-2, mali špionážne družice oproti lietadlám jednu veľkú výhodu. Ľahko sa totiž dostali nad územia, ktoré dovtedy nebolo možné preskúmať z hľadiska dostupnosti. Každá ich misia priniesla neporovnateľne viac informácií ako niekoľko špionážnych letov U-2 dovedna. Projekt Corona sa tak stal v 60. rokoch základným pilierom amerického výzvedného programu. A toto všetko bol iba začiatok.

 

Nastražené oči a uši vysoko v priestore

Nezaháľala ani sovietska strana. Iba desať dní po štarte americkej družice Discoverer 13, dňa 20. augusta 1960, pristála v automatickom režime v určenej oblasti európskej časti Sovietskeho zväzu „kozmická loď“ Sputnik 5 so psami Belkou a Strelkou – prvými živými tvormi, ktoré sa vrátili z vesmíru na Zem. To, že sa Sovietom taktiež podarilo vyriešiť problém s návratom kozmickej lode, malo obrovský význam nielen pre budúci let človeka do vesmíru, ale aj pre kozmickú špionáž. Namiesto „psov“ mohli byť totiž v kozmickej lodi umiestnené špionážne kamery. Prvá sovietska špionážna družica Kozmos 4 úspešne odštartovala z kozmodrómu Bajkonur v Kazachstane 26. apríla 1962. Avšak vzhľadom na poruchu orientačného systému a jej predčasný návrat na Zem nebol program letu úplne splnený.

V rámci programu Corona boli skonštruované aj iné typy špionážnych satelitov. Okrem už spomínaných fotografických družíc s označením KH (Key Hole) vznikali aj družice projektov SAMOS (Satellite and Missile Observation System) určené na fototelevízny prenos snímok z vesmíru na Zem a MIDAS (Missile Defence Alarm System), ktoré tvorili satelity tzv. „včasnej výstrahy“ vybavené infračervenými detektormi registrujúcimi teplo z trysiek motorov rakiet a prúdových motorov lietadiel. Ďalej to boli navigačné a meteorologické družice, ktoré začala využívať aj civilná sféra, tie však až oveľa neskôr. Do skupiny špionážnych satelitov patrili aj telekomunikačné družice, na ktoré kládli USA dôraz hneď od začiatku. Iné družice sa využívali napríklad na riadenie balistických rakiet dlhého doletu, identifikáciu radarov protivníka vrátane radarových systémov lietadiel či na odpočúvanie komunikácie protivníka.

Kozmická špionáž, teda akési nenápadné sledovanie jednej veľmoci druhou, patrila neodmysliteľne do obdobia vesmírnych pretekov, respektíve pretekov o dobytie Mesiaca, a teda i do obdobia studenej vojny. Obe veľmoci chceli vedieť, čo robí ich súper, čo pripravuje, ako je ďaleko so svojím kozmickým programom a či ich môže predbehnúť. Tieto otázky trápili predovšetkým americkú stranu, pretože sovietsky lunárny program bol prísne tajný. Okrem toho, práve vďaka snímkam získaným zo špionážnych družíc mohli získať najvyšší predstavitelia Sovietskeho zväzu a USA reálnu predstavu o aktuálnom stave ozbrojených síl protivníka. Veľmi dobre si uvedomovali, že začať jadrový útok by viedlo k vzájomnému zničeniu. Určite preto nie je prehnané tvrdenie, že nasadenie špionážnych družíc bolo dôležitým faktorom, ktorý zabránil tretej svetovej vojne.

Vývoj špionážnych družíc sa ďalej uberal doslova míľovými krokmi a fotografie zo 60. rokov sú už v súčasnosti zastarané. Preto mohli v polovici 90. rokov vtedajší prezidenti oboch superveľmocí Bill Clinton a Boris Jeľcin tieto fotografie odtajniť. Avšak údaje získané z družíc v 70. rokoch zostávajú stále tajné. V tom čase totiž začali Američania inštalovať do špionážnych družíc špičkovú optiku a elektroniku, ktorú využíva napríklad aj Hubbleov vesmírny ďalekohľad (HST, Hubble Space Telescope) pri pozorovaní najvzdialenejších častí vesmíru. Aká je teda úroveň najmodernejších špionážnych družíc dnes, si môžeme iba veľmi ťažko predstaviť...




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Ľuboš Ryban

RNDr. Ľuboš Ryban, PhD., vyštudoval biológiu na FPV UKF v Nitre a pôsobil na Ústave cievnej biológie a výskumu trombózy Lekárskej univerzity vo Viedni. V súčasnosti sa venuje forenznej genetike. Vo voľnom čase sa zaoberá históriou letectva a kozmonautiky.

Pozrite si tiež


Statoční vojaci a talentovaní politici

16.8.2019 | Przemysław Gawron

Autori rodových herbárov a panegyrík, písaných k oslave Jána III. v 17. či 18. storočí, neraz hľadali predkov víťaza od Viedne dokonca v časoch legendárneho kniežaťa Lecha či prvého poľského kráľa Boleslava Chrabrého. Zdá...

  • 871
  • 4

Rím proti Kartágu - augustové vydanie

5.8.2019 | Peter Valent

Milí čitatelia,         2. augusta roku 216 pred n. l. sa odohrala bitka pri Kannách, v ktorej kartáginský vojvodca Hannibal na hlavu porazil oveľa väčšiu rímsku armádu. Táto udalosť, od ktorej nás delí už 2 235 rokov, je...

  • 867
  • 6