"Pozsony"

Publikované v Historická revue č. 3/2015, str. 42 - 47


27.9.2016 | Sándor Papp ml.

Pamiatky maďarskej Bratislavy

V Bratislave momentálne žije okolo 14-tisíc Maďarov, čo predstavuje cca 3,4 % z celkového počtu obyvateľov nášho hlavného mesta. Nie je to tak málo, no vo vyše štyristotisícovom meste akoby sa maďarská komunita predsa len „strácala“.


Väčšina obyvateľov si síce uvedomuje, že tu žili a žijú aj Maďari, no o maďarských súvislostiach v rámci Bratislavy má len pomerne hmlisté, náhodné poznatky. Aspoň také sú výsledky prieskumu, ktorý v roku 2012 zrealizoval Maďarský inštitút v Bratislave v spolupráci s Inštitútom pre verejné otázky (IVO) a ktorého cieľom bolo zmapovať vzťah Bratislavčanov 
k historickému dedičstvu svojho mesta. Výsledky načrtli nejednoznačný obraz. Veľká časť respondentov, ktorí registrujú mnohofarebný charakter Bratislavy, sa síce zmienila o maďarskom kultúrnom dedičstve, no len máloktorí vedeli pomenovať konkrétnu umeleckú pamiatku alebo pamätné miesto, ktoré sa spája (aj) s Maďarmi. Väčšina spomenula paláce bývalých šľachtických rodov (Zichyho, Pálffyho, Erdődyho palác atď.) a Dóm sv. Martina. Rovnaká neistota vládla aj 
v prípade miest, spätých s Maďarmi. Väčšia časť opýtaných nedokázala uviesť ani jedno vyslovene „maďarské miesto“. Na druhej strane mnohí prichádzajú do bezprostredného kontaktu s Maďarmi, ktorých podiel v rámci Bratislavy účastníci výrazne nadhodnotili (rovnako aj podiel nemeckého a židovského obyvateľstva). Nasledovný príspevok predstavuje Bratislavu ako organickú súčasť aj maďarskej histórie a kultúry, čím sa snaží aspoň trocha „zmierniť“ (aj keď nie riešiť) spomínaný zvláštny paradox. Pokúša sa ukázať, koľkými maďarskými pamiatkami, prvkami a súvislosťami bývalé korunovačné mesto disponuje a koľko maďarských stôp v ňom dodnes nachádzame.

Z regionálneho centra hlavné mesto Uhorska

Najstaršie zobrazenia Bratislavy pochádzajú zo stredovekej Obrázkovej kroniky, ktorá opisuje pôvod a históriu Maďarov. V nej nájdeme aj legendu o potápačovi Kundovi, ktorý potopil lode rímsko-nemeckého cisára Henricha III., obliehajúceho Prešporok v roku 1051. V meste však boli nájdené aj iné veľmi dôležité dokumenty zo stredovekých uhorských dejín, napríklad Pohrebná reč z 12. storočia – najstaršia súvislá písomná pamiatka v maďarskom jazyku. Objavil ju György (Juraj) Pray v 2. polovici 18. storočia pri pátraní v archíve Prešporskej kapituly.

Na prelome 15. a 16. storočia Osmanská ríša začala prenikať do strednej Európy. Po bitke pri Moháči (1526) bez väčšieho odporu postupovala do vnútra Uhorského kráľovstva. Preto v roku 1536 uhorský snem rozhodol, že novým hlavným mestom krajiny bude Prešporok,
a ustanovil, aby ním bol dovtedy, kým sa Uhorsko „s Božou pomocou nepodarí dobyť späť“. Z hradu, týčiaceho sa nad mestom, sa stalo kráľovské sídlo, hoci tu panovníci nikdy nesídlili, a z farského kostola korunovačný chrám (dovtedy sa korunovalo v Székesfehérvári, ktorý 
v roku 1543 obsadili Osmani). Prvým kráľom, korunovaným v Prešporku, bol Maximilián I. Habsburský, zatiaľ čo posledným Ferdinand V., ktorého tu korunovali v roku 1830. Truhlicu s korunovačnými insígniami strážili strážcovia väčšinou v Korunnej veži Prešporského hradu. Svätoštefanská koruna je prítomná aj v dnešnej Bratislave – na vrchole veže Dómu sv. Martina je umiestnená jej zväčšená replika a vidno ju aj na mnohých vyobrazeniach uhorského znaku po celom meste.

V období, keď bol Prešporok hlavným mestom krajiny, sa tu usadila uhorská šľachta. Dovtedy architektonickú podobu mesta zásadným spôsobom určovali meštianske domy nemeckých obyvateľov, popri ktorých sa začali pomaly objavovať paláce s historickými názvami – Erdődyho, Pálffyho, Esterházyho, Zichyho, Csákyho, Grassalkovičov palác. Neskôr sa mestská šľachta stala častou organizátorkou kultúrneho života – vydržiavala si vlastné orchestre s kvalitnými hudobníkmi.

Po oslobodení Budína a vyhnaní Osmanov v posledných dvoch desaťročiach 17. storočia sa centrom Uhorska postupne stali opäť Pešť a Budín, no až do roku 1847 panovník zvolával uhorský snem do Prešporka. Vždy v čase zasadnutia uhorského snemu sa mesto dočasne rozrástlo o niekoľko tisíc nových obyvateľov. Počas zasadnutí sa v Prešporku zdržiavali najvýznamnejší predstavitelia uhorskej spoločenskej a kultúrnej elity. K týmto snemom sa viaže aj dôležitá epocha uhorských dejín, tzv. „reformné obdobie“, keď sa začala modernizácia uhorského štátu. Na sneme v roku 1825 „najväčší Maďar“ gróf István Széchenyi ponúkol finančné prostriedky na založenie Uhorskej akadémie vied, no usporiadal tu aj prvé konské dostihy v strednej Európe.

„Tour de Pressburg“

Pozoruhodným bratislavským javom sú výmeny sôch na verejných priestranstvách, ku ktorým dochádzalo v dôsledku najrôznejších mestských, mocenských a politických zmien. Azda najvýstižnejšie to dokumentujú dobrodružné osudy sochy slávneho maďarského básnika Sándora Petőfiho, ktorá stála oproti bývalému Mestskému divadlu na dnešnom Hviezdoslavovom námestí. Zaujímavosťou je, že príbeh sa nezačína Petőfiho sochou, ale sochou nemeckého skladateľa a prešporského rodáka Johanna Nepomuka Hummela, ktorá tu stála ešte pred Petőfim.

S nápadom osadiť Petőfiho sochu prišiel ešte v roku 1899 Wolfgang Riepl, autor diela Westungarischer Grenzbote, ale na mieste Hummelovej sochy ju odhalili až v roku 1911. Hummelova socha sa dostala na tzv. „Malú promenádu“ vedľa Reduty a dnes, po viacnásobnom presune, je možné vidieť ju pred budovou Veľvyslanectva Spolkovej republiky Nemecko.

Ani Petőfiho socha na námestí dlho nestála. Vlna ničenia sôch, ktorá sa prehnala Bratislavou na jeseň 1921 ako reakcia na neúspešný druhý pokus Karola IV. o návrat, neušetrila ani toto umelecké dielo. Socha bola poškodená, potom ju úrady (aby ju nepostihol osud súsošia Márie Terézie) ohradili doskami a neskôr rozobrali, uložili do debien a previezli do garáže Grassalkovičovho paláca. Neskôr putovala do stajne a istý čas sa o ňu zaujímalo mesto Šopron, ktoré ju chcelo kúpiť. V roku 1937 na jeho bývalom mieste osadili sochu P. O. Hviezdoslava. V roku 1955 objavili Petőfiho sochu v sklade na kraji mesta a mestský výbor rozhodol, že sa dostane do petržalského Sadu Janka Kráľa oproti soche Janka Kráľa, na miesto, kde do roku 1938 stála socha Miroslava Tyrša. V 60. rokoch minulého storočia Petőfiho sochu premiestnili do inej časti parku vedľa budúcich verejných záchodov. V roku 1973, pri príležitosti 150. výročia básnikovho narodenia, ju zreštaurovali, no pravidelne bola poškodzovaná a hanobená, a to nielen v rokoch normalizácie, ale aj po zmene režimu. V roku 2003 ju pod organizačnou taktovkou Komisie pomníka Sándora Petőfiho zreštaurovali a umiestnili v Medickej záhrade v Bratislave, kde stojí dodnes. Každoročne 15. marca pri jeho soche si bratislavskí Maďari pripomínajú vypuknutie Maďarskej revolúcie v roku 1848.

     

Spomienky na „Jar národov“

Maďarská revolúcia v roku 1848 – súčasť európskej národno-liberálnej revolučnej vlny – mala dôležité momenty aj v Prešporku. Dňa 17. marca 1848 na jednom z balkónov dnešného hotela Carlton s prejavom vystúpil Lajos Kossuth, ktorý v ňom ohlásil celkovú obnovu Uhorska a predstavil prvého ministerského predsedu uhorskej vlády v osobe prešporského rodáka grófa Lajosa Batthyányho (balkón sa dnes nachádza v maďarskom Cegléde). O mesiac neskôr v jednej zo sál Primaciálneho paláca kráľ Ferdinand V. podpísal „aprílové zákony“ – jeden zo základných dokumentov moderného občianskeho Uhorska.

Ako mnohé iné mestá v bývalom Uhorsku, aj Prešporok mal svojich martýrov z maďarského boja za slobodu (1848 – 1849). Na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne je pochovaný hlavný nitriansky župan János Jeszenák a nachádza sa tu aj hrob evanjelického kňaza Pála (Paula) Rázgu, ktorý bol obesený za účasť v boji proti Viedni v roku 1849. Každoročne 6. októbra pri ich hroboch si bratislavskí Maďari pripomínajú obete revolučných rokov.

Za samostatnosť Uhorska však bojovali aj mnohí Nemci, okrem iného zakladateľ niekdajšieho Prešporského okrášľovacieho spolku Heinrich von Justi (ktorý neskôr inicioval napríklad vznik Horského parku) alebo Florian (Flóris) Franz Rómer, zakladateľ uhorskej archeológie, ktorého sochu odhalili v roku 1907 na Františkánskom námestí.

„Prešporáci“ – Nemci, Maďari, Slováci alebo Židia?

Až do 20. storočia mesto malo jednoznačnú nemeckú väčšinu a nemecký ráz. Počet Maďarov, žijúcich v Prešporku, v prvej polovici 
19. storočia kolísal, čo súviselo s príchodom šľachticov a ich sprievodov na zasadania snemu. Ešte v 1. polovici 19. storočia však aj nemeckých obyvateľov mesta charakterizoval „uhorský patriotizmus“, čiže bez ohľadu na to, že ich materinským jazykom nebola maďarčina, považovali Uhorsko za svoju vlasť. Takým „Uhrom“ bol aj evanjelický kazateľ, riaditeľ evanjelického lýcea v Prešporku a vedec európskeho významu Matthias (Mátyás, Matej) Bel, ktorého považujú za svojho hneď tri národy.

Etnické pomery v meste odzrkadľuje napríklad skutočnosť, že veľký evanjelický kostol slúžil nemeckým, kým malý maďarským a slovenským veriacim. V 19. storočí meštiansku vrstvu v takmer plnom rozsahu tvorili nemeckí obyvatelia. V menšej miere sem patrili aj Maďari, ktorí dosiahli 40 % len v desaťročiach dualizmu, keď byť Maďarom znamenalo spoločenskú prestíž. Okrem čoraz väčšieho počtu Slovákov žil v Prešporku aj značný počet Židov, v 19. storočí bolo mesto považované za jedno z centier maďarského židovstva. 
Pri sčítaní obyvateľstva sa Židia hlásili skôr k maďarskej národnosti 
a ich spontánne pomaďarčovanie sa prispievalo k nárastu maďarského „živlu“ v meste.

Vďaka tejto rôznorodosti sa formoval jazykovo a etnicky pestrý obraz Prešporka a v radoch čoraz početnejšej strednej vrstvy obyvateľstva sa postupne utváralo tzv. „prešporské povedomie“, ktoré je dodnes vlastné niektorým Bratislavčanom.

Obdobie dualizmu – zenit „maďarského Pozsonya“

V druhej polovici 19. storočia bol pre mesto príznačný prekvitajúci spolkový život meštianstva – stopy týchto aktivít dodnes objavujeme na viacerých miestach, napríklad na Dunajskej ulici. Ako oznamuje pamätná tabuľa, 
v tzv. robotníckom dome v rokoch 1902 
– 1918 fungoval robotnícky spolok 
Napred (Előre, Vorvärts). Na druhom konci ulice zasa vyvíjal činnosť Spolok kníhtlačiarov a písmolejcov, ktorého pôvodná pamätná tabuľa v maďarskom jazyku z roku 1896 je dodnes viditeľná pod bránou jeho niekdajšieho sídla.

Vrcholnou tapou maďarského Pozsonya“ bolo polstoročie dualizmu 
– zvlášť prvé roky 20. storočia. Celkový rozvoj, nové budovy, pamätníky, inštitúcie, organizácie, spolky, ktoré vznikli, alebo sa pretransformovali v tomto období, integrovali pohraničné nemecko-maďarsko-slovensko-židovské esto do rodiaceho sa maďarského národného štátu. Na prelome storočí viacero verejných priestranstiev v meste dostalo nový názov po významných osobnostiach maďarských dejín a kultúry, napríklad Kossuth Lajos tér (pôvodný názov Promenade/Sétatér, dnes Hviezdoslavovo námestie) alebo Deák utca (pôvodný názov Nyerges utca, dnes Sedlárska ulica), Gróf Andrássy Gyula utca (pôvodný názov András utca, dnes Gorkého ulica), Batthyány Lajos part (pôvodný názov Dunaquai, dnes Rázusovo nábrežie), Szilágyi Dezső utca (pôvodný názov Hosszú utca, dnes Panská ulica), Erkel Ferenc utca (dnes Timravina ulica).

Podobné zmeny sa dotkli aj pamätníkov. Obraz „Pozsonya“ tých čias si našiel stabilné miesto v maďarskom kolektívnom povedomí. Z tohto pomerne nostalgického obrazu Maďari (najmä tí, čo žijú v Maďarsku) dodnes čerpajú aj ich sympatie k súčasnému hlavnému mestu Slovenska. Hoci tento proces zastavili mocenské zmeny na konci 1. svetovej vojny a následne ďalší (čecho)slovakistický prerod, jeho stopy ojedinele nachádzame aj v dnešnej Bratislave. Dobrým príkladom je Ganymedova fontána s nápisom v maďarčine pred historickou budovou Slovenského národného divadla (bývalé Mestské divadlo).

Práve desaťročia dualizmu sa podpísali pod súčasnú podobu Starého a Nového Mesta, ako aj väčšej časti širšieho centra. V tomto období bolo postavené jedno z najkrajších architektonických diel maďarskej secesie – Modrý kostolík, ďalej neologická synagóga na Rybnom námestí, Stará tržnica, Reduta alebo secesné meštianske domy.

Emblemickou budovou „šťastných mierových čias“ bolo aj nové Mestské divadlo (historická budova SND), ktoré v roku 1886 slávnostne otvorili operou Bánk Bán Ferenca Erkela, hudobného skladateľa s bratislavskými koreňmi a autora hudby k maďarskej hymne. Na prvom predstavení sa zúčastnil aj významný predstaviteľ maďarského literárneho romantizmu Mór Jókai, ktorý v Prešporku prežil študentské roky. Jeho pamätná tabuľa sa nachádzala na dnes už neexistujúcej Jókaiho ulici (Veterná ulica). Na priečelie divadelnej budovy sa okrem J. W. Goetheho, W. Shakespeara a F. Liszta dostali aj busty dvoch výnimočných postáv maďarskej literatúry – Józsefa Katonu a Mihálya Vörösmartyho. Sochy odstránili v roku 1936 a objavili ich (s výnimkou Vörösmartyho busty) v 70. rokoch minulého storočia v jednej z vetracích šácht divadla. V roku 2003 dali vyhotoviť kópie, ktoré umiestnili na pôvodné miesto. Vörösmartyho bustu nahradili novou bustou W. A. Mozarta.

V Bratislave je dodnes viditeľná aj spomienka na významnú postavu maďarskej hudby Bélu Bartóka, ktorý v Preš-
porku študoval. Jeho pamätné tabule sa nachádzajú na Špitálskej a Klariskej ulici.

Tieto desaťročia sa niesli aj v znamení búrlivého rozvoja mestskej infraštruktúry. Napríklad aj dnes pozorný návštevník môže objaviť v uliciach mesta liatinové kanalizačné poklopy s maďarskými nápismi „VÁROSI VÍZMŰ“ (Mestské vodárne) a „POZSONY VÁROS MŰVEI“ (Vodárne mesta Prešporka).

Prešporok – kolíska maďarskej (uhorskej) tlače

Tlačiarstvo v Prešporku má dlhoročnú tradíciu. Fungovala tu aj arcibiskupská tlačiareň – jedna z prvých tlačiarní v Uhorsku. Tu uzrela svetlo sveta aj maďarská kniha arcibiskupa Petra Pázmaňa Sprievodca k Božej pravde. Prvé noviny v maďarskom jazyku na svete vychádzali v rokoch 1780 – 1788 práve v Prešporku pod názvom Magyar Hirmondó. Redaktorom novín bol aj Daniel Tállyai, muž podnikavého ducha, ktorý založil jedny z prvých slovenských novín Prešpurské noviny, písané slovakizovanou biblickou češtinou, ale bol aj redaktorom novín Pressburger Zeitung.

Prerod v Bratislavu

Súmrak „maďarského Pozsonya“ pripomína pamätník tragickej udalosti z 12. februára 1919, známej ako „streľba v Preš-
porku“ (alebo aj „krvavá streda“) . Tomuto incidentu historici nevenovali veľkú pozornosť a aj dnes o nej vie iba niekoľko ľudí.

Začiatkom roka 1919 príslušníci slovenskej národnosti tvorili sotva 15 % obyvateľov Bratislavy (podľa údajov z roku 1910), napriek tomu si vznikajúci česko-slovenský štát na ňu robil nároky. Ovládnutie mesta, ktoré disponovalo dunajským prístavom, malo kľúčový význam najmä z hospodárskeho a strategického hľadiska. Československí politici preto zjavne ignorovali wilsonovskú myšlienku práva národov na sebaurčenie, aj keď práve ňou odôvodňovali vystúpenie Čechov a Slovákov zo štátneho útvaru rakúskeho cisárstva a uhorského kráľovstva. Hoci začiatkom roka 1919 české oddiely obsadili mesto bez vážnejších bojov, aby tu umožnili usadiť sa dočasnej „slovenskej vláde“ Vavra Šrobára, mocenské zmeny a povojnová sociálna nespokojnosť vyvolávali čoraz silnejší odpor v radoch pôvodného obyvateľstva. Napätú atmosféru vystupňovalo internovanie viacerých vysokých mestských úradníkov a zatvorenie maďarskej Alžbetínskej univerzity. Sociálnodemokratickí lídri vyhlásili všeobecný štrajk a zvolali ľudové zhromaždenie na Trhové námestie. Demonštrácia, organizovaná miestnymi maďarskými a nemeckými sociálnymi demokratmi, adresovala novej moci najmä sociálne požiadavky. Mnohotisícové masové zhromaždenie sa v dôsledku provokácií zmenilo na krvavý incident, keď legionári začali strieľať do davu. Paľba si vyžiadala osem mŕtvych a viacero zranených. Ich pamiatku pripomína hrob na cintoríne v Slávičom údolí.

Medzi dvoma svetovými vojnami sa zastúpenie a vplyv Maďarov v Bratislave oslabili. Hoci mesto bolo ešte dlho trojjazyčné a zachovalo si multikultúrny charakter, čo dokazujú aj dobové zábery, po zverejnení výsledkov sčítania obyvateľstva v roku 1930 prišiel maďarský jazyk o svoj oficiálny status. Po útrapách 2. svetovej vojny (deportácia a vyvraždenie židovského obyvateľstva, nútený odchod časti Nemcov a Maďarov, respektíve ich „reslovakizácia“) sa mesto prakticky úplne zmenilo na „československé“.

Moderné technológie však umožňujú preniknúť do tohto „starého sveta“ a okúsiť ho aj dnešným záujemcom. Pomocou internetu, moderne vybavených múzeí, tematických prechádzok po meste a iných interaktívnych riešení sa dejiny mesta môžu „presunúť“ od staršieho publika k čitateľom rozprávkových kníh, aby všetci mohli zažiť živú multikultúrnosť starej Bratislavy.

 

Článok vznikol v spolupráci s Maďarským inštitútom v Bratislave a Občianskym združením Bratislavské rožky.

Socha Márie Terézie

Okolo roku 1870 mestská rada dala zbúrať korunovačný pahorok kvôli regulácii toku Dunaja a na jeho mieste sa rozhodla postaviť pamätník. Dospela k záveru, že najvhodnejším kandidátom na vytvorenie sochy v dobovom duchu, vyjadrujúcej aj maďarské národné cítenie, by bol sochár János Fadrusz, ktorý sa narodil v Prešporku a preslávil sa i vo Viedni a Budapešti. Dátum odhalenia súsošia, ktoré zachytáva jednu z epizód uhorských dejín, sa dostal aj do celoštátneho programu miléniových osláv v roku 1896, ktoré sa organizovali pri príležitosti tisíceho výročia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Súsošie nakoniec slávnostne odhalili 16. mája 1897 v prítomnosti cisára a kráľa Františka Jozefa I. V októbri 1921 dielo, ktoré bolo považované za perlu niekdajšieho dunajského nábrežia, zbúrali československí legionári ako „odpoveď“ 
na druhý neúspešný pokus Karola IV. o návrat do Maďarska.

Z jednotlivých kusov zničeného súsošia vznikli nové diela – socha Františka Palackého od Ladislava Šalouna pri kláštornej škole Notre Dame alebo socha Miroslava Tyrša. Z jeho žulového podstavca bol v rokoch 1925 – 1927 vytvorený aj pamätník padlým v 1. svetovej vojne na Murmanskej výšine neďaleko Slavína. Aj dnes sa údajne nájdu záhrady (napríklad v Horskom parku), v ktorých 
sa nachádzajú kusy mramoru zo súsošia Márie Terézie.

Na mieste tohto súsošia neskôr odhalili sochu Milana Rastislava Štefánika, ktorú postihol podobný osud. Na nábreží Dunaja dnes stojí súsošie štúrovcov od Tibora Bártfaya.

 


bratislavadejiny bratislavypozsonyprešporokmaďarská bratislavauhorsko



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Sándor Papp ml.

Mgr. Sándor Papp ml., pracovník SNM - Múzea kultúry Maďarov na Slovensku. Autor a koordinátor medzinárodných dokumentačno-výstavných projektov: Danubius Fluvius Pictorum, Franz Liszt a jeho bratislavskí priatelia, "Mojím národom!" Rodinné príbehy z prvej svetovej vojny. Je zakladateľom OZ Bratislavské rožky.

Pozrite si tiež


Krvavá cesta Grécka k nezávislosti

14.9.2019 | Maroš Melichárek

Každý národ má svoje mýty, legendy i hrdinov. Z obyčajných ľudí sa stávajú hrdinovia po tom, ako vykonajú významné skutky. Tak tomu bolo i v prípade Grékov v 19. storočí.            Mená ako Georgios Karaiskakis,...

  • 1103
  • 0