"Aby zrádci ven z okna vandrovali!"

Publikované v Historická revue č. 2/2014, str. 8 - 15


22.5.2018 | Radek Fukala

Druhá pražská defenestrácia - predohra tridsaťročnej vojny

V máji 1618 panovala v Prahe veľmi vzrušená atmosféra. Práve vtedy sa vyhrotila konfliktná situácia medzi habsburskou vládou a českou stavovskou opozíciou. Žiadna zo zmienených strán už nehodlala ustupovať a chcela prevziať iniciatívu vo vývoji stretnutia, ktoré bolo veľmi bedlivo sledované nielen v ostatných krajinách habsburského súštátia, ale tiež v zahraničí.


V hlavnom meste kráľovstva sa rinčalo zbraňami. Opatrní obchodníci zatvárali obchody a v uliciach sa šírili povesti o pripravovaných popravách významných stavovských aktivistov. Dramatická situácia dozrievala k násilnostiam a k odvetným akciám.

 

Tajná schôdzka v dome Smiřických

Pri rekonštrukcii udalostí smerujúcich k defenestrácii nie je možné prehliadnuť konšpiratívnu schôdzku v paláci Smiřických (neskôr nazvanom U Montágov) na Malostranskom námestí. Tu sa totiž zišli v utorok 22. mája 1618 popoludní niektorí radikálni predáci stavovskej opozície, aby reagovali na vládne provokácie, perzekúcie a agresívne akcie proti nekatolíckym veriacim. Búrlivá debata sa rozvírila okolo niektorých otázok, ktoré sa objavili o deň skôr na zjazde českých protestantských stavov v Karolíne, ktorý sa zišiel napriek výslovnému zákazu cisára Mateja. Panovníkovi najvyšší úradníci boli obvinení zo svojvoľného obmedzovania krajinských slobôd a zo snáh o porušovanie Majestátu. Hlavné slovné útoky smerovali proti nenávideným španielsko-katolíckym exponentom, ako aj proti najvyššiemu kancelárovi Zdeňkovi Popelovi z Lobkovíc a sekretárovi českej kancelárie Pavlovi Michnovi. Za rušiteľov všeobecného pokoja boli označení najmä Jaroslav Bořita z Martiníc (podľa držania Smečna zvaný Smečanský) a Vilém Slavata z Chluma a Košumberka.

V západnej veži renesančného paláca Albrechta Jana Smiřického bol hluk. Navečer sa účastníci schôdzky uzniesli na násilnej akcii proti miestodržiteľom. Prítomní pochopili, že sa im konečne ponúka príležitosť vyprovokovať pasívnu väčšinu českej stavovskej obce k zápasu s habsburskou vládou. Fyzickou likvidáciou dvoch z desiatich miestodržiteľov chceli sprisahanci demonštratívne dokázať viedenskému dvoru, že ďalšie tvrdé politické opatrenia a násilnú rekatolizáciu už české stavy rozhodne nehodlajú znášať.

Palác Smiřických na Malostranskom námestí v Prahe, kde sa konala schôdzka českej stavovskej opozície (wikipedia.org)

 

Aké boli ďalšie motívy naplánovaného násilného aktu? Väčšina protagonistov drámy totiž mala nevybavené osobné účty predovšetkým so Slavatom a Martinicom. V oficiálnom vyhlásení však predstavitelia protestantskej stavovskej opozície tvrdili, že cieľavedome pripravovaná akcia bola namierená len proti tým miestodržiteľom, ktorí zneužívali svoje úrady vo svoj prospech a poškodzovali samotného cisára, ako aj české stavy a nekatolícke obyvateľstvo.

Rozsudok smrti nad poprednými panovníkovými poradcami a úradníkmi by znamenal otvorený ozbrojený zápas s viedenskou vládou, s čím tiež kalkulovali hlavní strojcovia atentátu. Možno povedať, že už cieľavedome pripravovali povstanie. Bolo rozhodnuté, že na Pražskom hrade bude pred stavovskou väčšinou zinscenovaný s úhlavnými nepriateľmi krátky súdny proces. Navrhnutá bola aj forma potrestania: vyhodenie rušiteľov Majestátu z okien českej kancelárie, aby nebola na tak pamätnom mieste prelievaná krv. Všetko malo spočiatku vytvárať ilúziu zákonnosti a lojality voči cisárovi. Mali sa hľadať argumenty na ospravedlnenie celého činu, aby konšpirátori povstania nestratili sympatie zhromaždených stavov a mali otvorenú cestu k rokovaniu s habsburským panovníkom.

 

Navrhnutá bola špecifická forma potrestania: vyhodenie rušiteľov Majestátu z okien českej kancelárie, aby nebola na tak pamätnom mieste prelievaná krv.

 

Akcia bola premyslená do detailov. Hŕstka radikálov z paláca Smiřických si rozdelila úlohy, kto a ako sa na druhý deň zúčastní na kolektívnej demonštrácii. Bolo dohodnuté zriadiť po akte pomsty vládu direktorov a postaviť do poľa vlastné bojaschopné vojsko. O tom, že vodcovia radikálneho krídla českých stavov počítali so zahraničnou pomocou, svedčí vydanie Apológie a jej schválenie už dva dni po defenestrácii. Tento obranný spis, v ktorom stavy podrobne vysvetľujú prípady porušovania krajinských a náboženských slobôd a zákonov a zdôvodňujú svoje počínanie, bol rozosielaný všetkým potenciálnym spojencom a mal ovplyvniť mienku európskej verejnosti. Je zrejmé, že text musel byť koncipovaný a prediskutovaný ešte pred tajnou schôdzkou v paláci Smiřických a že sa predáci stavovskej opozície už pripravovali na skutočné meranie síl s hrozivejšou ozbrojenou podobou. Títo predstavitelia protihabsburskej politiky jednoznačne využili provokatívne vystupovanie stúpencov dvorskej katolíckej strany a pražskou defenestráciou postavili konzervatívnu stavovskú väčšinu českej politickej scény pred hotovú vec.

Dvaja nešťastníci, defenestrovaní miestodržitelia, po ľavej strane Vilém Slavata, po pravej Jaroslav Martinic (wikipedia.org)

 

Defenestrácia

Dopoludnia 23. mája 1618 sa niekoľko desiatok popredných českých pánov, rytierov a mešťanov vybralo na Pražský hrad. Vzhľadom na nepokojnú atmosféru mali všetci zbrane a takisto početný ozbrojený sprievod. V tú stredu im pripravili privítanie štyria miestodržitelia, ktorí prišli po rannej procesii z Chrámu sv. Víta do blízkeho Kostola Všetkých svätých do kancelárie. Boli to Adam zo Šternberku, Děpolt Matouš z Lobkovíc, Vilém Slavata a Jaroslav z Martiníc. Podľa dohodnutého zjazdového programu v Karolíne predložili stavy sťažnosti na ostrý politický kurz viedenskej vlády voči nim. Otázky boli namierené predovšetkým na Martinica a Slavatu. Prostredníctvom Pavla z Říčan chceli stavy vedieť, kto radil k nedávno došlým cisárovým listom, predovšetkým k „těžkému psaní“.

V kancelárii sa ozval krik a nastal lomoz. Najvyšší kastelán Šternberk sa vyhováral na úradné tajomstvo. Stavy sa neuspokojili s neurčitými slovami a začali obviňovať Martinica a Slavatu z porušovania krajinských slobôd, mieru a všeobecného dobra. Predstavitelia opozície stupňovali svoje obvinenia, aby popudili nenávisť ostatných proti obom miestodržiteľom. Vzrušenie narastalo. Najviac sa oboril na nenávidených miestodržiteľov známy stavovský rečník Jáchym Ondřej Šlik, ktorý bol až cestou na Hrad dodatočne oboznámený o úmysle sprisahancov.

Správa o defensetrácii v Prahe obletela celú Európu. Na obrázku dobový holandský leták (wikipedia.org)

 

Dajme slovo reprezentantovi luterského krídla stavovskej opozície: „Vy pak, prý, ničemná jezuitská pacholátka s těmi vašimi pochlebníky, sekretáříčky jste to před sebe vzíti směli, nevědouce již, kterak jináč nás šiditi, ano i jiné na zlehčení strany naší. I abyste o tom věděli, žeť baby nejsme a že se vám šiditi nedáme, protože s vámi, osobami v stavu rovnými, činiti máme a Jeho Milost Císařskou za pána našeho nejmilejšího poznáváme a s ním na ten čas dobře spokojeni jsouce, proti Jeho Milosti nic před sebe bráti nechceme. Dokud staří páni, rozšafní a moudří, toto království spravovali, dobře ono stálo, ale jak vás jezuitská pacholátka, na přední místa vlepili, tak se v něm všecko naopak děje. Vy, abyste nám, co nám Pán Bůh dal a milostivá vrchnost potvrdila, to měli vzíti, nejsme toho mocni a my do přemožení našeho k tomu přijíti nedopustíme.“

Na to vznikla ďalšia hádka. Prítomní príslušníci jednotlivých stavov dávali krikom najavo svoju podporu hovorcom. V rozjatrenej nálade bol vynesený rozsudok nad Slavatom a Martinicom. Zhromaždení to prijali s búrlivým súhlasom. Len hŕstka zainteresovaných predákov vedela, kam speje naplánovaná akcia.

Zinscenovaný súdny proces dostal spád. Sprisahanci pokladali tento okamih za vhodný, aby spálili za sebou mosty. Najprv vyviedli z miestnosti umiernených katolíkov Šternberka a Lobkovica, aby sa im neprihodilo nič nepríjemné. Mnohí už pochopili, že obaja obvinení miestodržitelia len tak ľahko nevyviaznu. Viacero predstaviteľov stavov vyzývalo na zatknutie Martinica a Slavatu, avšak zasvätení radikáli volali, „aby zrádci ven z okna vandrovali“.

A potom sa iniciátori akcie chopili najprv Martinica a vliekli ho k otvorenému oknu. Hoci sa zúrivo bránil, vyhodili ho do hradnej priekopy. Za ním letel Slavata, ktorý narazil hlavou na rímsu spodného okna. Potom bol zhodený do šestnásťmetrovej hĺbky ešte pisár Filip Fabricius za svoje nemiestne poznámky. Za nimi tresklo niekoľko výstrelov. Strhol sa veľký pokrik a niekto z davu česky zvolal: „Teď  jsme  ty  hromy  vyhodili  z  oken…“

 

"A tu teprve jeden každý soudil, že dolů z oken metáni budou. Ano i oni, když tomu porozuměli, že se s nimi nežertuje, ač prve nic pro svou vysokomyslnost a zpouru svou žádnému neříkali ani se nekořili, teď však teprve počali prositi, aby hrdlům jich uškozeno nebylo, ruce spínajíce a Boha prosíce, nohami o zemi zapírali a za milost žádali."

Pavel Skála ze Zhoře

 

Pád z výšky bol iste nebezpečný. Konšpirátori z paláca Smiřických mali v úmysle zabiť cisárových stúpencov, tí však mohli hovoriť o veľkom šťastí. Podľa niektorých svedkov bolo pod oknami českej kancelárie veľké smetisko a hromady papierov, a preto dopadli obete stavov do mäkkého. Z vyhodených dopadol najlepšie Fabricus. Okamžite utiekol z priekopy a vydal sa do Starého Mesta, odkiaľ rýchlo zmizol do Viedne, kde podal podrobnú správu. Od panovníkovho dvora potom dostal ako odškodnenie šľachtický titul „von Hohenfall“ („z vysokého pádu“).

Ľudovítovo alebo tiež tzv. "defenestračné" krídlo Pražského hradu, z ktorého boli vzhodení esponenti habsburskej moci (wikipedia.org)

 

Martinic rovnako vyviazol bez ťažšieho zranenia. Bol len ľahko postrelený a bez väčších ťažkostí sa dostal do Lobkovického paláca. Ešte v ten večer utiekol v prestrojení do Bavorska. Najhoršie dopadol na zem Slavata. Aj keď nebol zasiahnutý strelami, mal ľahký otras mozgu a bol v bezvedomí. Veľmi rýchlo mu pomohli jeho sluhovia, ktorí ho dopravili do bezpečia domu pani Polyxénie z Lobkovíc, ktorej záhrada susedila s hradnou priekopou. Onedlho prišiel Thurn osobne žiadať majiteľku paláca, aby vydala stavom oboch miestodržiteľov. Tá sa nedala zastrašiť. Odbila vodcu radikálov tým, že ich presvedčila o beznádejnom zdravotnom stave Slavatu. Až po roku využil uzdravený katolícky pán možnosť a emigroval so svojou manželkou do Saska.

Bez ohľadu na rôzne dojmy z onoho pamätného dňa vytvorila katolícka strana pre svojich veriacich legendu o zázraku a o podivnom zachránení miestodržiteľov. Pomohla im samotná Panna Mária, pretože pod nimi rozprestrela svoj plášť, aby mäkko dopadli do priekopy. Na túto katolícku propagandu reagoval za protestantov Karel starší zo Žerotína vtipnými slovami: „Protože pak pan Smečanský při pádu volal svatého Václava a pan Slavata »Ježíš, Maria«, připisuje se tento zázrak svatým; náš Pán Bůh při tom tehdy prstem nehnul.“ Aj tak mali správy o pražskej defenestrácii príchuť veľkej senzácie a bleskurýchlo sa šírili po európskom kontinente.

 

Ohlas pražských udalostí

Ako už vieme, pražská defenestrácia nebola náhodnou udalosťou a reakciou českých protestantských stavov, ale logickým dôsledkom predchádzajúceho zložitého nábožensko-politického a ekonomicko-sociálneho vývoja. Bola signálom k otvorenej roztržke s habsburskou vládou a jej absolutistickými a rekatolizačnými tendenciami. Organizátori sprisahaneckých akcií zvolili takýto okamih, keď si mohli získať sympatie väčšiny nekatolíckej stavovskej obce v Čechách. Aj svojráznu formu potrestania hlavných predstaviteľov dvorskej politiky vybrali bezpochyby šikovne. Celá politická demonštrácia získala zdanie legálnej exekúcie so škodcami krajiny, a tým zaväzovala váhavejšiu väčšinu k účasti na konflikte. Aj keď súčasník Pavel Skála ze Zhoře označil celú udalosť ako „počátek a dvéře všech našich běd a neřestí“, nezaslúžia si iniciátori povstania rôzne morálne odsúdenia. Je však pravdou, že urobili početné chyby. Napríklad nevyužili okamih prekvapenia po defenestrácii, alebo nesprávne predpokladali väčšiu ochotu viedenského dvora k zmieru a nábožensko-politickým ústupkom.

Panna Mária ako záchrankyňa defenestrovaných nešťastníkov, maľba z roku 1620 (wikipedia.org)

 

Demonštratívny čin predákov českej stavovskej opozície vyvolal obrovské vzrušenie aj v pražských mestách. Tamojší prostí ľudia sa zhromažďovali na ozbrojený útok na kláštory, kostoly a domy príslušníkov katolíckej strany. Všade v uliciach tovrelo vzburou. Pogrom sa chystal aj na židov. Avšak vtedy zasiahol Heinrich Mattias Thurn so svojím ozbrojeným jazdectvom a snažil sa upokojiť rozvášnený dav týmto prívetivým prejavom: „Páni přátelé! Nic, my nic proti straně podjednou nemáme, než ty, kteříž nám Majestát chtěli zkaziti, potrestati jsme dali, aby žádnému překážky v náboženství více nečinili. Pročež raději, kteří jste řemeslníci k svým řemeslům, a kteří nádeníci, k své práci zase se najíti dejte. My co jsme koli začali, z toho, dá Pán Bůh, také časem svým budeme tu, kdež náleží, odpovídati.“ Vodcovská osobnosť českého povstania tak dala najavo nižším vrstvám, že o sociálnu vzburu nestojí a že defenestrácia je výlučne záležitosťou stavovských politikov.

 

„Protože pak pan Smečanský při pádu volal svatého Václava a pan Slavata »Ježíš, Maria«, připisuje se tento zázrak svatým; náš Pán Bůh při tom tehdy prstem nehnul.“

Karel starší zo Žerotína

 

V ďalších dňoch bola ustanovená vláda tridsiatich direktorov, aby riadila ďalší politický vývoj a stretnutie s habsbursko-španielskou stranou. Jej členmi sa stali doterajší defenzori, po desiatich osobách z každého stavu. Stavovský zjazd schválil niekoľko závažných opatrení, z nich najväčší význam mala artikula na postavenie vojska k obrane kráľovstva. Velenie stavovskej armády bolo zverené do rúk Heinricha Mattiasa Thurna a Linharta Colonu z Felsu. Ani tieto činy nemohli preklenúť rozpory, nejednotnosť a bezradnosť vo vnútri stavovského tábora. Navyše prípravy českých stavov nepresvedčili ostatné stavy krajín Koruny českej k meraniu síl s Habsburgami. Ako sa čoskoro ukázalo, vedúci predstavitelia povstania obzvlášť podcenili situáciu na Morave.   

Na májové udalosti v Prahe sa s napätím prizeral aj rad európskych panovníckych dvorov. Každý odporca habsburskej dynastie sa totiž stával prirodzeným spojencom ich nepriateľov a naopak. Európa bola rozdelená na dva nábožensko-politické tábory ochotné podporovať svojich potenciálnych spojencov aj vo vnútri habsburského súštátia. A tak mala defenestrácia živý ohlas v Nizozemsku, Anglicku a u protestantských ríšskych kniežat a stavov. Im bola adresovaná Apológia, ktorú začalo rozosielať direktórium 27. mája. Na všetkých stranách sa hľadala finančná a vojenská pomoc. Nikto však netušil, že rázny politický čin českých stavov uvoľní mohutnú lavínu vojenských udalostí, ktoré budú trvať plných tridsať rokov.


pražská defenestráciahabsburgovcipražský hradtridsaťročná vojna



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Radek Fukala

Prof. PhDr. Radek Fukala, PhD., pracuje na Katedre histórie FF UJEP v Ústí nad Labem. Orientuje sa na výskum dejín strednej a východnej Európy v stredoveku a ranom novoveku, osobitne na problematiku stavovstva a úlohu mocenských elít v krajinách Koruny českej, ako aj vojenskej histórii, najmä tridsaťročnej vojne.

Pozrite si tiež