Statoční vojaci a talentovaní politici

Publikované v Historická revue č. #, str#


16.8.2019 | Przemysław Gawron

Predkovia a mladosť Jána III. Sobieskeho

Autori rodových herbárov a panegyrík, písaných k oslave Jána III. v 17. či 18. storočí, neraz hľadali predkov víťaza od Viedne dokonca v časoch legendárneho kniežaťa Lecha či prvého poľského kráľa Boleslava Chrabrého. Zdá sa, že história rodu sa začína istým Mikołajom, dedičom Sobieszyna, dediny položenej v sandomierskom vojvodstve, ktorý žil v polovici 15. storočia.


Rodinnú históriu po ňom písal syn Stanisław a tiež vnuk Sebastian. Mikołajov pravnuk Ján sa stal zakladateľom kráľovskej línie rodu Sobieskich. Tento statočný vojak dlhé roky pôsobil v radoch stálej armády, v ktorej ako rotmajster pod velením hajtmana Mikołaja Sieniawského bojoval s Tatármi a Moldavčanmi. Pri tej príležitosti sa nejakým spôsobom dostal k nemalému majetku, ktorý sa nachádzal hlavne v lubelskom vojvodstve. Zomrel v roku 1564 počas služby na Litve ako jeden z rotmajstrov v pomocných oddieloch, ktoré za korunné peniaze podporovali Litovčanov vo vojne proti Moskve. Z manželstva s Katarínou Gdeszyńskou  prišli na svet traja synovia, z ktorých najvýznamnejšiu rolu mal zohrať Marek, budúci dedo Jána III., narodený v roku 1549.

Marek Sobieski - ilustrácia z druhej polovice 19. storočia (wikipedia.org)

 

Marek Sobieski

Práve Marek, od júla 1576 už ako kráľovský dvoran, sa preslávil vďaka svojej veľkej fyzickej sile, ktorá mu zachránila život počas víťaznej bitky nad Lubiešovským jazerom, zvedenej oddielmi kráľa Štefana Bátoriho so vzbúrenými obyvateľmi Gdanska 17. apríla 1577. Vo chvíli, keď prenasledujúc porazených gdanských vojakov dorazil až k Visle, sa pod váhou jazdca i koňa odtrhol kus brehu a Sobieski – ešte predtým ranený do nohy a oblečený v ťažkej zbroji – sa ocitol vo vode. Dokázal však preplávať rieku a týmto spôsobom sa zachrániť, čím si získal slávu a uznanie svojich druhov. Po skončení vojny s Gdanskom ho kráľ Štefan poslal do vojny proti moskovskému štátu Ivana IV. Hrozného.

Marek sa zúčastnil na všetkých troch výpravách poľsko-litovskej armády v rokoch 1579 – 1582, získal tam nové víťazné vavríny a utŕžil ďalšie zranenia. Utkvel i v pamäti panovníka, ktorý ho za vojenské zásluhy počas výpravy k mestu Pskov obdaril úradom dvorného korunného koruhevníka. Bátori sa mal vraj o Sobieskom vyjadriť, že je jediným človekom, ktorého by poslal do súboja, v stávke ktorého by bol osud celého kráľovstva. Napokon, ďakoval mu i za svoj život, keď počas jednej z poľovačiek Sobieski zabil medveďa, ktorý sa rútil na kráľa.

Bitka pri Byczyne v roku 1587 v ktorej aj prispením Marka Sobieskeho padol do poľského zajatia Maximilián Habsburský (wikipedia.org)

 

Priateľstvo so Zamoyskim

V rovnakom čase spojil Marek Sobieski svoj osud s kráľovským kancelárom a veľkým korunným hajtmanom Jánom Zamoyskim. Dvorný koruhevník sa zaradil do okruhu blízkych spolupracovníkov tohto kráľovho favorita a stál za ním aj po smrti Bátoriho. Keď hajtman podporil kandidatúru švédskeho kráľoviča Žigmunda Vasu na poľský trón, Sobieski bojoval proti jeho protikandidátovi, arcikniežaťu Maximiliánovi Habsbuskému, na jeseň 1587 viedol obranu Krakova a v januári nasledujúceho roku zvíťazil aj v bitke pri Byczyne. Zamoyski prechovával voči nemu toľko dôvery, že mu zveril dôležitých zajatcov, vrátane samotného arcikniežaťa. Tí padli do kancelárových rúk práve počas spomínanej bitky. O niekoľko rokov neskôr robil Marek Sobieski spoločnosť – i so svojim bratom Sebastianom – kráľovi Žigmundovi III. na jeho výprave do Švédska v roku 1593.

Do určitej miery Sobieskeho kariéru zaťažil Zamoyského konflikt s kráľom na počiatku 90. rokov. Lubelský snem si ho zvolil za poslanca v rokoch 1592, 1595 a 1596, avšak úrad lubelského kastelána dostal až pri príležitosti zasadania posledného zo spomínaným snemov, keď panovník i jeho kancelár dokázali nakoniec vypracovať a prijať vzájomný modus vivendi. Už zakrátko na to Sobieski postúpil na vyššiu úroveň a v roku 1598 zastával úrad lubelského vojvodu. Nie je vylúčené, že jeho vstup medzi senátorov bol spojený aj so zmenou vyznania. Novopečený vojvoda, ktorý bol – podobne ako jeho otec – kalvinista a zoči-voči mocnej vlne rekatolizácie spočiatku bránil práva inovercov, prešiel nakoniec na katolicizmus.

Hoci sa Sobieski zúčastňoval na zasadaniach snemov a angažoval sa takisto na úrovni miestnych snemov (tzv. sejmíkov), nezanevrel ani na vojenské remeslo. V roku 1600 sprevádzal Zamoyského na výprave proti valašskému kniežaťu Michalovi Chrabrému, ktorú korunovalo 20. októbra víťazstvo poľských vojsk pri Bukove. V ďalších rokoch viedol obranu Ukrajiny a zabezpečoval hranicu s Moldavskom. Vojenské zásluhy ho však už nevyniesli do vyšších priečok štátnej moci, hoci ho Zamoyski presadzoval v roku 1603 na úrad veľkého korunného maršalka.

Hoci sa zdá byť takmer isté, že Marek Sobieski získal vzdelanie iba v kalvínskej škole v Bychawe a neštudoval  na žiadnej univerzite, počítal sa k ľuďom, ktorí boli na tú dobu pomerne dosť vzdelaní. Veľa čítal a mnoho vedomostí získal vďaka svojej službe na dvore kráľa Bátoriho, ako aj v okruhu Zamoyského. Bol považovaný za znalca staropoľského práva. Bátoriho priazeň a spojenecký zväzok so Zamoyskim mu priniesli nemalý majetok, okrem iného odkúpil z rúk rodiny Czarnkowských veľkostatky na Červenej Rusi na čele so Zoločivom a Zborivom. Dvakrát sa oženil, najskôr s Jadwigou, dcérou chełmského vojaka Jakuba Snopkowského, a tri roky po jej smrti v roku 1597 s Katarínou, dcérou krakovského vojvodu Andrzeja Tęczyńského. Marek Sobieski zomrel v roku 1605, len päť mesiacov po smrti svojho patróna a priateľa Jana Zamoyského. Pochovali ho po boku Jadwigy Sobieskej v lublinskom kostole otcov Bernardínov, v kaplnke Nanebovstúpenia Panny Márie, na obnovu ktorej ešte tri roky predtým venoval 1500 zlotých.

Jakub Sobieski - otec kráľa Jána III. Sobieskeho (wikipedia.org)

 

Jakub Sobieski

Otec kráľa Jána III. Jakub bol najmladším z detí Marka a Jadwigy Sobieskich a prišiel na svet 5. mája 1591. Veľa tiež napovedá to, že Jakub svoje štúdium začal v Zamoyského akadémii. Medzi jej múrmi strávil pravdepodobne šesť rokov, počas ktorých sa stihol spriateliť s Tomášom, jediným synom kancelára Zamoyského. Výrazne menej času pobýval na Krakovskej akadémii. Na jar roku 1607 začal šesťročnú cestu po Európe, počas ktorej navštívil takmer celú západnú časť kontinentu a dostal sa dokonca až do Lisabonu, Madridu či Sevilly. Väčšinu času však strávil v Paríži, kde štyri roky študoval v College Royal, popri ktorej bral ešte súkromné hodiny pod vedením výborného klasického filológa Izaaka Casaubona. Horlivo sa učil jazyky: francúzštinu, taliančinu a španielčinu, zdokonaľoval svoje vedomosti z gréčtiny a latinčiny. Cibril si taktiež rytierske umenie, zvlášť jazdu na koni. Býval častým hosťom na dvore francúzskeho kráľa Henricha IV., ktorý si mladého Poliaka veľmi obľúbil.

Sobieski navštívil aj Anglicko, Holandsko, Porýnie s Kolínom a Aachenom, mestá Apeninského polostrova na čele s Rímom a Benátkami. Až v júni roku 1612 sa cez Rakúsko vydal na spiatočnú cestu do Poľska, pričom sa po ceste zastavil aj vo Viedni. Zaujímavým prameňom pre poznanie jeho početných ciest sa stal denník, v ktorom opisoval nielen miesta, ktoré uvidel, ale tiež ľudí, ktorých mal príležitosť spoznať, medzi nimi aj pápeža Pavla I., cisára Mateja, anglického kráľa Jakuba I., španielskeho kráľa Filipa III. či holandského miestodržiteľa Mórica Oranžského. Do rodnej krajiny sa vrátil na jar 1613, vybavený rozhľadom a dobrou znalosťou literatúry, obzvlášť antickej, ale aj cudzích jazykov a histórie.

Veľký koruhevník (t.j. kráľovský vlajkonosič) Sebastian Sobieski na vyobrazení z roku 1605 (wikipedia.org)

 

Politik a rétor

Nasledujúcich 33 rokov sa Sobieski až do svojej smrti rôznym spôsobom aktívne podieľal na verejnom živote Rzeczpospolitej. V rokoch 1613 – 1638, teda do chvíle, keď dosiahol senátorskú pozíciu, bol devätnásťkrát poslancom snemu. Štyrikrát predsedal poslaneckej snemovni ako jej maršalek v čase zasadania snemov v rokoch 1623, 1626 i 1628 a tiež počas volebného snemu v roku 1632. Po celú dobu svojej parlamentnej činnosti sa prejavoval ako výborný rečník a organizátor, pevne stojaci na pozíciách práva, ktorého dodržiavanie vyžadoval od panovníka aj od šľachty. Zdá sa, že pre svoje nekompromisné postoje si nezískal sympatie kráľa Žigmunda III. ani jeho syna a nástupcu Vladislava IV.; na svoj postup do radov senátu musel totiž čakať dlhšie než iní jeho rovesníci, ktorí sa nachádzali na rovnakej majetkovej a spoločenskej úrovni.

Politická kariéra Sobieskeho nabrala na obrátkach až po roku 1638, keď sa stal bełskym vojvodom, aby po troch rokoch postúpil na ruské vojvodstvo (v zmysle Červenej Rusi – dnešnej záp. Ukrajiny). 4. apríla 1646 prijal najvyšší svetský senátorský úrad v podobe krakovského kastelánstva.

Súčasníci si Jakuba Sobieskeho vážili i pre jeho diplomatické schopnosti. V roku 1616 snem zvolil Sobieskeho do komisie, ktorá mala sprevádzať kráľoviča Vladislava Žigmunda na jeho ozbrojenej výprave do Moskvy. Skutočným vodcom celej výpravy bol veľký litovský hajtman Ján Karol Chodkiewicz. Sobieski sa dostal až k Moskve, na brány ktorej bezvýsledne útočil 11. októbra 1618.

V roku 1621 osud znova skrížil cesty Sobieskeho, Chodkiewicza a kráľoviča Vladislava. Lubelský vojvoda bol znova zvolený do vojenskej rady po boku veľkého hajtmana v súvislosti s nadchádzajúcou tureckou vojnou. Sobieski statočne vykonával svoje povinnosti v chotynskom tábore, kde sa v septembri poľsko-litovsko-kozácka armáda bránila proti osmanským vojskám pod osobným velením sultána Osmana II. Sobieski tiež zohral nemalú rolu počas rokovaní, vedených v osmanskom tábore na prelome septembra a októbra a zakončených podpísaním mieru 9. októbra 1621.

Sobieski sa trikrát zúčastnil na mierových rokovaniach so Švédmi (v rokoch 1628, 1629 a 1635). V roku 1638 sprevádzal kráľa Vladislava IV. na jeho výprave do Badenu, ako aj na  rozhovoroch s cisárom Ferdinandom III. Habsburským, ktoré sa v tomto kúpeľnom meste viedli.

Sobieski sa tiež preslávil ako výborný rečník. Poľský historik Józef Długosz vo svojej monografii o Sobieskom odhadoval, že mohol predniesť viac než 100 príležitostných príhovorov. Často siahal po pero, aby tiež opísal dôležité udalosti, ktorých bol svedkom a účastníkom. Spod jeho ruky vyšli neoceniteľné historicko-memoárové diela: Denník moskovskej výpravy, Pamätník, Denník chotynskej výpravy, Commentariorum Chotinensis belli libri tres, Putovanie po Európe, Cesta do Badenu či zápisky zo zjazdov v čase interregna po smrti Žigmunda III. a z korunovačného snemu Vladislava IV.

Jakub Sobieski sa oženil dva razy. Prvé manželstvo s Mariannou v roku 1620 z významného rodu Wiśniowieckich sa skončilo jej  smrťou o štyri roky neskôr. V roku 1627 stál znova pred oltárom, tento raz sa jeho vyvolenou stala Teofila Žofia Danilovičovna, dcéra Jána, ruského vojvodu a vnučka veľkého korunného hajtmana Stanisława Żółkiewskeho. Po smrti jej bezdetného brata Stanislava Daniloviča, zabitého v tatárskom zajatí v roku 1636, zdedil rozľahlé panstvá Danilovičovcov. V rokoch 1630 – 1634 Sobieski navyše odkúpil od rodiny Sienieńských aj rozsiahle majetky v Pomoransku. Jakubove dŕžavy tak zahŕňali až 15 miest a mestečiek a viac než sto dedín, nachádzajúcich sa hlavne na Červenej Rusi či Ukrajine. Jakub bol zároveň výborným hospodárom, ktorý čerpal zisky z obchodu s obilím, predajom dobytka či iného poľnohospodárskeho tovaru. Spravoval taktiež dve starostenstvá – krasnostawské a jaworovské, v ktorých vládol tvrdou rukou.

Smrť prišla k Sobieskemu nečakane, keď sa počas audiencie u kráľa Vladislava IV. otvorene postavil proti jeho plánom viesť vojnu s Osmanskou ríšou. Panovník ho vtedy zasypal urážkami, čo mu podľa vtedajšieho litovského kancelára Albrychta Stanisława Radziwiłła privodilo hlbokú melanchóliu a smrť. Sobieski zomrel na zlyhanie srdca v meste Žovkva (dnešná záp. Ukrajina) 13. júna 1646.

Marek Sobieski - brat kráľa Jána III. , ktorý zomrel vo veku len 34 rokov (wikipedia.org)

 

Bratia Marek a Ján

Jakub a Teofila mali sedem detí, no len tri z nich sa dožili dospelosti – Marek, Katarína a Ján, ktorý prišiel na svet 17. augusta 1629 v Olesku. Prvé roky svojho života strávil pravdepodobne v domácom hniezde. Už ako starší chlapec mohol čerpať z bohatej zbierky kníh svojho otca. Jakub Sobieski zbieral diela najmä s historickou a právnou tematikou. V roku 1640 bratia Marek a Ján začali študovať v Krakove, pri tej príležitosti im otec našiel opatrovníka Pawła Orchowského a adresoval mu aj pokyny na výchovu svojich synov.

Spočiatku obaja bratia študovali pod dohľadom súkromných učiteľov latinčinu, aby následne zahájili štúdium na Nowodworskom kolégiu, jednej z najlepších stredných škôl vo vtedajšej Rzeczpospolitej. Po dvoch rokoch vstúpili na pôdu Filozofickej fakulty Krakovskej akadémie (dnešná Jagelovská univerzita). Po šiestich rokoch štúdia na oboch školách plynule ovládali latinčinu, poznali základy nemčiny, turečtiny i gréčtiny. Nemalý význam pre ich budúcu politickú prax malo i nadobudnutie rétorických a pisárskych zručností.

Vo februári Marek i Ján zahájili svoju zahraničnú cestu, orientujúc sa najskôr na Nemecko a neskôr Paríž, kde strávili takmer rok pod dohľadom ďalších opatrovníkov – Orchowského a Sebastiana Gawereckého. Napriek otcovej smrti neprerušili svoje potulky po Európe a v roku 1647 precestovali Francúzsko a nakrátko zavítali aj do Anglicka, po čom sa cez Holandsko dostali až do Bruselu, kde ich v roku 1648 zastihol matkin list, v ktorom ich prosila o návrat do vlasti. Táto európska cesta im pomohla prehĺbiť si vedomosti o západoeurópskom vojenskom umení, ale taktiež aj znalosť cudzích jazykov.

Marekovi Sobieskemu sa stali osudnými bitka pri Batihu a následné zajatie (wikipedia.org)

 

Návrat domov a smrť milovaného brata

Bratia Sobieski sa vrátili do vlasti počas kráľovskej voľby Jána Kazimíra. Jakub ešte za svojho života odkázal správu kráľovského majetku na svojich synov: Marek sa stal starostom krasnystawským a Ján zasa jaworským, čo pre nich znamenal dobrý vstup do verejnej služby. V roku 1649 postavili prápory v rámci kráľovskej armády, obnovovanej po porážkach z roku 1648, ktoré utrpela od kozákov a Tatárov pod vedením Bohdana Chmelnického.

Marek bojoval v obliehanom meste Zbaraž a Ján sprevádzal kráľa Jána Kazimíra v bitke pri Zborove. Obaja Sobieski sa tiež zúčastnili v bitke pri Berestečku v júni 1651, počas ktorej bol Ján ranený do hlavy, takmer padol do zajatia a jeho prápor utrpel ťažké straty. No ani nie o rok jeho brat Marek padol v bitke pri Batigu. Jána zachránila len ťažká choroba, kvôli ktorej sa nestihol pridať k vojskám korunného hajtmana Marcina Kalinowského. V roku 1653 však už velil kozáckemu práporu počas tzv. žvaneckej výpravy. Vtedy tiež istý čas strávil v tatárskom tábore ako jeden z rukojemníkov, ktorí mali zaručovať dodržiavanie čerstvo uzatvorenej mierovej zmluvy s chánom Islamom Gerejom.

Na prelome rokov 1654 a 1655 sa Ján Sobieski, ktorý medzičasom už postúpil na pozíciu veliteľa jazdeckého pluku, ocitol aj v bitke proti moskovským oddielom v bitke pri Ochmatove (29. januára 1655). Na jar toho istého roku sa na kráľovskom dvore spoznal len so 14-ročnou Máriou Kazimírou de La Grange d´Arquien, svojou budúcou manželkou a veľkou láskou svojho života.

Ján Sobieski už ako poľský kráľ Ján III. (wikipedia.org)

 

Švédska potopa a cesta k novej kariére

Na jeseň 1655 sa Rzeczpospolita nachádzala v katastrofálnej situácii. Korunné vojsko ustupovalo pod náporom Moskvy do Ľvova, v rovnakom čase cez Veľkopoľsko a Livónsko vstupovala na územie poľsko-litovského štátu švédska armáda Karola X. Gustáva. Korunná šľachta vo väčšine uznala nového panovníka, a rovnako sa zachovali i vojaci. Medzi nimi bol aj Ján Sobieski, v tom čase plukovník divízie korunného koruhevníka Aleksandra Koniecpolského. Krátko na to podobné rozhodnutie učinili aj oddiely, ktoré zotrvávali pod velením oboch hajtmanov: veľkého hajtmana Stanisława „Reweru“ Potockého a poľného hajtmana Stanisława Lanckorońského. Ján zostal v radoch švédskej armády do jari 1656, pričom sa zúčastnil bojov v Kráľovskom Prusku, Malopoľsku i na Červenej Rusi. Do služieb Jána Kazimíra sa vrátil až koncom marca 1656, po čom sa statočne pustil do boja proti niekdajším spolubojovníkom.

Slúžiac pod velením veľkého korunného maršalka Jerzyho Sebastiana Lubomirského bojoval vo víťaznej bitke pri Warke 7. apríla 1656 a už 26. mája mu bol zverený úrad korunného koruhevníka. V ďalších mesiacoch a rokoch bojoval v prehranej švédsko-brandenburskej bitke pri Varšave v júli 1656. O rok neskôr mal účasť na odrazení vojsk sedmohradského kniežaťa Juraja II. Rákociho.

Viac o živote a boji kráľa Jána III. Sobieskeho proti osmanskej hrozbe sa dočítate v stále dostuponom vydaní HR 02/2019

 

Po dlhšej dovolenke, strávenej na jar a v lete 1658 na rodinných statkoch, sa udomácnil opäť v armádnych radoch. Bojoval so Švédmi v Kráľovskom Prusku, kde po prvý raz velil väčším, niekoľkotisícovým oddielom jazdy. Rýchlo sa našiel opäť pod velením J. S. Lubomirského, ktorý v roku 1657 získal maršalskú palicu. Keď bol 3. mája 1660 podpísaný Oliwský mier (ukončil poľsko-švédsku vojnu a tzv. švédsku potopu), Sobieski sa spolu so zvyškom oddielov korunného maršalka vybral na Ukrajinu. V tom čase bol už strijským starostom (Strij – mesto na ukrajinskej Haliči), táto kráľovská donácia nebola pritom len darom za vojenské zásluhy, ale tiež snahou kráľovského dvora zaistiť si ho ako spojenca v prebiehajúcich sporoch, spojených s voľbou nového kráľa ešte za života Jána Kazimíra (viac v nasledujúcom článku). V septembri 1660 bojoval proti moskovsko-kozáckej armáde, pričom sa výrazne pričinil o konečný úspech korunnej armády, podporovanej i tatárskym vojskom.

V roku 1661 sa definitívne stal stúpencom Jána Kazimíra, pričom podporoval budúcu francúzsku kandidatúru na poľsko-litovský trón. V nasledujúcich rokoch zostal Sobieski verný tzv. francúzskej strane, čo sa okrem iného spájalo aj s finančnými výhodami zo strany francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. 27. novembra 1661 sa po smrti svojej matky stal jedným z najbohatších a najvplyvnejších ľudí v krajine. Otvárala sa pred ním cesta k veľkej kariére.

Z poľštiny preložil Jaroslav Valent

 

 

 

 


ján iii. sobieskipoľsko-litovská únia



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Przemysław Gawron

Popis autora

Pozrite si tiež


Krvavá cesta Grécka k nezávislosti

14.9.2019 | Maroš Melichárek

Každý národ má svoje mýty, legendy i hrdinov. Z obyčajných ľudí sa stávajú hrdinovia po tom, ako vykonajú významné skutky. Tak tomu bolo i v prípade Grékov v 19. storočí.            Mená ako Georgios Karaiskakis,...

  • 1093
  • 0