Pressburg - Pozsony - Prešporok

Publikované v Historická revue č. 3/2015, str. 37 - 41


28.9.2016 | Pavol Tišliar

Etnická skladba Bratislavy do polovice 20. storočia

Ešte na začiatku 20. storočia Bratislava bola trojjazyčným mestom, v ktorom popri slovenčine 
bolo počuť predovšetkým nemčinu a maďarčinu.


Blízkosť Bratislavy k nemecky hovoriacim krajom, k Viedni ako prirodzenému centru rakúskej, neskôr rakúsko-uhorskej monarchie, ale aj k maďarskému a slovenskému prostrediu priamo vplývala na zloženie mesta, jeho multietnický a multikultúrny charakter a spolunažívanie viacerých etník v ňom.

Atribúty etnicity a problém prameňov

Výskum etnicity je spojený predovšetkým s jeho základnou charakteristikou. Čo považovať za základný znak k rozlíšeniu jednotlivých etník? Ak by sme tento problém sledovali z pohľadu oficiálnej štatistiky a uplatnenia jej kritérií, dostali by sme sa len do obdobia 19. storočia, kedy sa začala podrobnejšie sledovať a evidovať reč obyvateľstva. Reč alebo jazyk vo forme materinského jazyka, prípadne jazyka, ktorý osoba používa v bežnom kontakte, sa následne stala základným atribútom k určeniu etnicity jednotlivých sčítaní ľudu až do roku 1910. Po vzniku Československej republiky, keď sa v roku 1919 pripravovalo mimoriadne sčítanie ľudu na Slovensku, ktorého výsledky mali byť jedným z podkladov československej mierovej delegácie v Paríži k oprávnenosti získania územia Slovenska pre nový štát, organizátori úplne odmietli koncepciu materinského jazyka ako charakteristiky etnicity. Dôvodom bolo zneužívanie tohto atribútu v predchádzajúcom období za účelom získania nadpolovičnej väčšiny maďarského národa v Uhorsku. Priamo v inštrukciách neskorších uhorských sčítaní sa totiž materinská reč vnímala tak, že ňou mohla byť aj reč, ktorú sa napríklad dieťa naučilo v škole. V roku 1919 sa preto prijal princíp voľby národnosti, kedy záležalo na jednotlivcovi, akú národnosť si zvolil. Pravda, ani tento princíp nemožno považovať za najvhodnejší. Národnosť totiž môže byť nestála a podliehať rôznym recesiám, čo je možné sledovať aj v súčasnosti pri sčítaniach obyvateľstva. V medzivojnovom období sa oficiálne sčítania opierali o národnosť, ktorej vonkajším znakom bola spravidla materinská reč. Prakticky až cenzus z roku 1940 zaviedol národnosť naviazanú na jazyk, hoci v niektorých konkrétnych prípadoch bolo umožnené prihlásiť sa k národnosti, ktorej jazyk dotyčný nevedel. Išlo však len o jednotlivé prípady, ktoré v tomto období boli výsledkom tlaku „spojenca“ – Nemeckej ríše. Omnoho vážnejším problémom sčítania v roku 1940 bola povinnosť židovského obyvateľstva prihlásiť sa výlučne k židovskej národnosti a snaha o obdobné zviazanie Rómov s cigánskou národnosťou, k čomu napokon na poslednú chvíľu aspoň oficiálne nedošlo.

Zisťovanie etnicity obyvateľstva sa veľmi skoro začalo vnímať ako politický problém. Bol predmetom rôznych politických agitácií a pohybov tesne pred či počas zberu údajov sčítacími komisármi. Pri interpretácii takýchto výsledkov sčítaní ľudu preto nemožno zabúdať na okolnosti ich zaznamenania. Rozhodne sa nedá povedať, že akákoľvek štatistika etnického charakteru bola (je) úplne presná a bez chýb. Nebolo by potrebné venovať toľko priestoru problematike charakteristiky etnicity, keby sa tento problém, samozrejme, nevzťahoval aj na Bratislavu a jej etnickú skladbu.

Vývoj etnicity v meste do roku 1910

Z pohľadu jednotlivých sídel, pokiaľ sa dochovali archívne dokumenty, je možné získať informácie o etnickom zložení obyvateľstva aj archívnym výskumom staršieho obdobia. Nie sme teda odkázaní výlučne len na údaje úradnej štatistiky. Bratislava ako významnejšie regionálne centrum, ležiace vo výhodnej strategickej polohe, ktorá mala blízko k nemecky, maďarsky, slovensky, ale aj česky hovoriacemu prostrediu, bola už počas 13. storočia multilingválnym sídlom. Podľa výskumu toponým, miestnych názvov, ktoré sa dochovali v prameňoch, v Bratislave a okolí žilo slovenské, nemecké aj maďarské obyvateľstvo. Postupne však nadobudlo prevahu nemecky hovoriace obyvateľstvo. Už v 14. storočí sa nemčina dostala spočiatku do meštianskych, neskôr aj mestských nemecky písaných listín a iných písomností, čo súviselo  s obchodnými vzťahmi bratislavských mešťanov s blízkymi oblasťami dnešného Rakúska, ale aj s nemeckým pôvodom najvýznamnejších predstaviteľov mesta. V Bratislave žilo aj židovské obyvateľstvo, ktoré si volilo vlastného richtára, ale isto aj ľudia, pochádzajúci z iných jazykových a kultúrnych prostredí. Etnický charakter mesta sa čiastočne menil v 16. storočí, keď pod tlakom Osmanskej ríše dochádzalo k migračným pohybom, ktoré smerovali z ohrozených častí dnešného Maďarska a Chorvátska smerom na sever, na územie dnešného Slovenska. Tento pohyb sa prejavil aj v Bratislave a jej blízkom okolí. 
Etnicky išlo najmä o maďarské a chorvátske obyvateľstvo, ktoré prenikalo aj priamo do mesta. Napriek tomu v tomto období ostal dominantný výraznejší nemecký charakter mesta. Poukazujú na to najmä údaje z neskoršieho obdobia, keď sa viedla konkrétnejšia úradná štatistika, ktorá zachytávala počtom jednotlivé 
jazykovo diferencované skupiny obyvateľstva Uhorska.

V roku 1880, už v rámci moderných sčítaní ľudu, ktoré sa konali v desaťročných cykloch, sa začala zisťovať aj materinská reč obyvateľstva ako základný atribút etnicity. Výsledky za Bratislavu (Staré Mesto) jasne potvrdili prevažne nemecký charakter mesta (skoro 63,5 %), ale aj jeho blízkeho okolia. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní bolo mesto bežne označované aj dvojnázvom Pozsony – Pressburg, v slovenskom prostredí Prešporok. Popri pôvodnom jadre Bratislavy, ktoré predstavuje Staré Mesto, sa nemecké obyvateľstvo koncentrovalo najmä v Devíne, Petržalke, Rusovciach a Prievoze, kde tvorilo vyše 87,5 % prítomných obyvateľov. Výraznejšie zastúpenie malo už len maďarsky a slovensky hovoriace obyvateľstvo, obe s približne 15% zastúpením. Z pohľadu súčasnej Bratislavy s jej mestskými časťami Slováci v tomto období tvorili len niečo vyše pätiny obyvateľstva. Najviac boli koncentrovaní v Záhorskej Bystrici, Lamači a Vajnoroch, kde predstavovali vyše 90% väčšinu. Maďarské obyvateľstvo sa koncentrovalo najmä v Podunajských Biskupiciach a susednej Vrakuni, kde tvorili viac ako trojštvrtinový podiel prítomného obyvateľstva. K nemeckému obyvateľstvu sa hlásili bohatšie a podnikavejšie vrstvy obyvateľstva, k maďarskému časť remeselníkov, ale v tomto období hlavne lojálne úradníctvo. Slováci mali najpočetnejšie zastúpenie najmä medzi poľnohospodárskym obyvateľstvom a drobnými remeselníkmi.

Jazykovú heterogénnosť Bratislavy a jej okolia dotváralo aj početnejšie chorvátske obyvateľstvo. Chorváti boli výraznejšie koncentrovaní najmä v pridunajskej oblasti v Jarovciach a Čunove, ale i v Devínskej Novej Vsi, kde v roku 1880 tvorili takmer 68,5 % prítomného obyvateľstva. Išlo však už len o pozostatky početnejšieho chorvátskeho osídlenia pridunajskej a malokarpatskej oblasti zo 16. storočia. Chorváti podliehali vplyvom silnejšieho slovenského, maďarského a nemeckého prostredia a ich asimilačný proces v druhej polovici 19. storočia značne pokročil.

Nasledujúci vývoj etnickej štruktúry obyvateľstva bratislavskej aglomerácie smeroval k postupnému ústupu nemeckého charakteru mesta a jeho bezprostredného okolia, a to najmä v prospech maďarsky a sčasti aj slovensky hovoriaceho obyvateľstva. V roku 1900 nemecké obyvateľstvo tvorilo už len relatívnu väčšinu. V najľudnatejšej časti, v pôvodnom jadre mesta, sa nadpolovičná väčšina nemecky hovoriaceho obyvateľstva znížila k roku 1910 pod 42 %. V tomto období už prakticky vrcholila aj maďarizácia. Odrazilo sa to aj na výsledkoch sčítania obyvateľstva v Bratislave. Do roku 1910 počet obyvateľov s maďarským jazykom vzrástol na 40,5 % a takmer sa vyrovnal počtu nemeckých. Najstabilnejším etnikom na prelome 19. a 20. storočia v Bratislave, ktoré si v rokoch 1880 – 1910 udržiavalo vyše 20% podiel, bolo obyvateľstvo so slovenským materinským jazykom. Priamo v Starom Meste Slováci tvorili približne 15% menšinu.

Zmeny v zložení obyvateľstva po roku 1918

Najvýraznejšími medzníkmi v etnickom vývoji mesta bol bezpochyby vznik Československej republiky a spoločensko-politické zmeny, ktoré nastali v meste po roku 1918. Bratislava ako nové správne centrum, v ktorom sa začali koncentrovať najvýznamnejšie správne inštitúcie, sa začala výraznejšie meniť aj po stránke národnostnej skladby svojho obyvateľstva.

Výraznejšie začal stúpať predovšetkým počet obyvateľov umelo vytvorenej československej národnosti. Dôkazom nie sú len oficiálne údaje úradných štatistík, ale túto skutočnosť si všímala aj dobová tlač, v ktorej je možné dočítať sa, že v tomto období sa mesto výraznejšie poslovenčovalo. Podľa výsledkov mimoriadneho sčítania z roku 1919 však v pôvodnom jadre mesta stále mala najvyšší podiel nemecká národnosť, ktorá tvorila viac ako 36 % prítomného obyvateľstva, nasledovaná však už československou národnosťou s jednotretinovým podielom. Len o málo nižší podiel od československej vykazovala maďarská národnosť. Jej pokles bol spôsobený už aj výraznejšími zmenami na postoch v správnych úradoch, ktoré sa začali „slovakizovať“ (čechoslovakizovať). Tieto tendencie sa potvrdili najmä nasledujúcim cenzom z roku 1921. Nemecké obyvateľstvo si ešte zachovalo vyše 30% podiel. Príčiny poklesu podielu nemeckého obyvateľstva treba hľadať v dvoch dôležitých faktoroch. Prvým a významnejším bol prílev nového obyvateľstva, ktorý pozostával nielen z prisťahovalcov z blízkeho okolia, ale dotýkal sa aj pracovnej migrácie zo západnej časti Československa. Druhú príčinu možno hľadať v zmenách štatistického zisťovania etnicity, ktorou sa československá štatistika snažila „vysporiadať“ s početnými menšinami v Československu. V roku 1921 totiž bolo možné prihlásiť sa aj k osobitnej židovskej národnosti. Táto národnosť pritom nebola naviazaná ani na materinskú reč, ani na príslušnosť k židovskej náboženskej obci. Tým sa znižoval najmä podiel maďarskej a nemeckej menšiny na Slovensku. V Bratislave túto možnosť využilo 3 758 osôb, čo predstavovalo približne 34 % bratislavských izraelitov, ktorí sa v predchádzajúcom období hlásili k maďarskej alebo nemeckej reči.

V roku 1921 československá národnosť mala už relatívnu prevahu (skoro 40 %). Nebol to však len dôsledok postupného sústreďovania správnych úradov do Bratislavy, ale vplyv na tento výsledok mala aj dislokovaná vojenská posádka v meste, kde v roku 1921 bolo prítomných vyše 4,5 tisíca vojakov. Väčšina z nich sa v sčítaní prihlásila 
k československej národnosti. Na území dnešnej Bratislavy bolo ešte ďalších päť posádok – v Podunajských Biskupiciach, Devíne, Petržalke, Prievoze a Vajnoroch. Z celkovo vyše päťtisíc vojakov viac ako tri štvrtiny tvorili práve osoby československej národnosti a vyše pätinu vojaci nemeckej národnosti. Pochádzali zväčša zo západnej časti Československa.

Silnejúca česká populácia

Migrácia za prácou do Bratislavy najmä v prvej polovici 20. rokov sa priamo odrazila na výsledkoch sčítania z roku 1930. Opäť došlo k zvýšeniu relatívnej prevahy osôb československej národnosti, najmä v pôvodnom jadre mesta so 48,5% podielom. Pomerne silnú zložku migrujúcich v tomto období predstavovali osoby zo západnej časti Československa. V roku 1930 v Bratislave Česi tvorili vyše 25-tisícovú skupinu a v pôvodnom meste tak boli už početnejší ako Maďari. Obsadzovali najmä uvoľnené úradnícke miesta, ktoré po vzniku republiky nepočetná domáca slovenská inteligencia nemohla obsadiť.

V medzivojnovom období osoby maďarskej národnosti početne stagnovali a vzhľadom k zvýšeným migračným pohybom ich podiel v bratislavskej aglomerácii poklesol na necelých 16 %. Absolútnu väčšinu si udržiavali už len v Podunajských Biskupiciach a Vrakuni (cez 80 %). Napriek tomu, že nemecké obyvateľstvo početne vzrástlo, nedosahovalo už také výrazné zastúpenie v populácii ako v predchádzajúcich obdobiach. V roku 1930 Nemci mali väčšinu už len v Devíne (56 %) a Rusovciach (72 %). V Prievoze, kde ešte v roku 1921 tvorili tri štvrtiny obyvateľstva, v roku 1930 poklesol ich podiel na 42,5 % v dôsledku prisťahovania sa najmä osôb československej národnosti .

V roku 1930 sa k židovskej národnosti prihlásilo menej ako 32 % izraelitov, ktorí žili 
v Bratislave. V Starom Meste ich napočítali 4 747 (3,8 % z celkového počtu obyvateľov).

Z uvedeného prehľadu teda vidno, že ešte ani v roku 1930 Bratislava nebola z etnického pohľadu prevažne československá. V tom roku mesto prekročilo hranicu 100-tisíc obyvateľov a aj z tohto pohľadu je možné hovoriť o Bratislave v tomto období ako o veľkomeste. Aj v ďalšom období bolo migračne atraktívne a sťahovalo sa doň obyvateľstvo nielen z okolia. Preto aj smerovanie ďalšieho vývoja národnostnej skladby mesta bolo jasné. Napomohol tomu nielen status hlavného mesta Slovenska, ale aj pozvoľný rozvoj priemyslu, obchodu a služieb.

Z mimoriadneho sčítania v roku 1938 sa nedochovali sumáre o národnosti obyvateľstva za všetky súčasné mestské časti Bratislavy. Spôsobili to jednak územné zmeny z roku 1938, ktoré znamenali odstúpenie Devína a Petržalky Nemeckej ríši, ale aj nepublikovanie podrobnejších výsledkov tohto sčítania z politických dôvodov. Dáta, ktoré máme k dispozícii a dotýkajú sa len Starého Mesta, však nepoukazujú na výraznejšie zmeny v národnostnej skladbe obyvateľstva. Aj na konci roku 1938 tak ostala zachovaná prevaha osôb predtým československej národnosti. Osoby slovenskej a českej národnosti však spolu tvorili už 58,6 % prítomného obyvateľstva. Česi pritom skoro 17 %.

V marci 1939, po vzniku Slovenského štátu, sa zmenil vzťah k niektorým minoritám. Pri sčítaní ľudu z roku 1940 boli osoby českej národnosti z väčšej časti štatisticky vykázané ako cudzinci, príslušníci susedného Protektorátu Čechy a Morava. Osoby izraelitského vierovyznania, ale aj tí, ktorí z tejto konfesie prestúpili, boli povinní hlásiť sa len k židovskej národnosti. Obdobné pravidlá, ktoré boli najprv nariadené aj pre cigánske (rómske) obyvateľstvo, sa napokon pred zberom údajov oficiálne odvolali. Vo vtedajšej Bratislave sa z celkového počtu štátnych príslušníkov nachádzalo 
12 181 osôb židovskej národnosti (približne 10 % štátnych príslušníkov). Celkovo spoločne s ostatnými súčasnými mestskými časťami, ktoré ostali v hraniciach Slovenskej republiky (1939 – 1945), tu žilo 12 294 osôb židovskej národnosti (8,1 %). Prijatím rasových protižidovských zákonov a deportáciami židovského obyvateľstva, ktoré sa dotkli aj bratislavských Židov, sa počty týchto osôb prakticky minimalizovali. Podiely osôb nemeckej a maďarskej národnosti v 40. rokoch mierne poklesli v prospech osôb slovenskej národnosti, ktorá v roku 1940 v pôvodnej Bratislave dosiahla približne 55 %. Nemecké obyvateľstvo na území dnešnej Bratislavy, bez odčleneného Devína, Petržalky a bez údajov z Jaroviec, Rusoviec a Čunova, predstavovalo skoro 21 % obyvateľov, maďarské necelých 
12 % z prítomných štátnych príslušníkov.

Po oslobodení sa mesto začalo rozrastať aj do šírky. V roku 1946 sa pričlenili Petržalka, Prievoz, Vinohrady, Lamač, Dúbravka a Devín a v roku 1950 tak v „novej“ Bratislave žilo skoro 193-tisíc obyvateľov. Likvidáciou židovského obyvateľstva počas vojny a povojnovým vysťahovaním nemeckého obyvateľstva sa v Bratislave v roku 1950 hlásilo k Slovákom a Čechom už 95 % osôb.

Z uvedeného stručného prehľadu je zrejmé, že obyvateľstvo Bratislavy prežilo v 20. – 40. rokoch výrazné zmeny, ktoré sa skončili úplnou zmenou etnického charakteru mesta. Prevažne nemecké mesto so slabším zastúpením maďarského a slovenského obyvateľstva a početnejšou komunitou židovského obyvateľstva sa prakticky za 20 rokov národnostne zmenilo na nepoznanie. Tých pôvodných Bratislavčanov tak veľa neostalo.

 

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0199-12 „Historický atlas obyvateľstva Slovenska (18. – 1. pol. 20. storočia)“.


bratislavadejiny bratislavypozsonyprešporokpressburg



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Pavol Tišliar

Doc. PhDr. Pavol Tišliar, PhD., pôsobí na Katedre etnológie a muzeológie na FiF UK v Bratislave. Venuje sa populačnému vývoju Slovenska v 18. - 20. storočí. Z tejto oblasti vedie prednášky a publikuje.

Pozrite si tiež


Krištáľová noc: predohra záhuby

9.11.2018 | Juraj Jankech

Protižidovský pogrom so zdanlivo poetickým názvom Krištáľová noc, ktorý sa odohral pred 80 rokmi na prelome 9. a 10. novembra 1938, stál na začiatku druhej fázy antisemitskej kampane v Nemecku. Vyžiadal si veľké škody na majetku a...

  • 841
  • 9

Križiaci v severnej Európe

7.11.2018 | Jaroslav Valent

V novembrovom vydaní Historickej revue sme sa rozhodli venovať hneď niekoľkým zaujímavým témam. V prvom rade sme sa vydali po stopách jedného z najobávanejších rytierskych rádov až na miesto, kde vybudovali na svoju dobu mimoriadne...

  • 281
  • 3