Príliš krátko na výslní

Publikované v Historická revue č. 4/2014, str. 66 - 72


11.5.2016 | Anton Hruboň

Vláda Ferenca Szálasiho v Maďarsku

V marci 1946 zažili šibenice vo väznici v budapeštianskej štvrti Lipótváros záťažovú skúšku. Zúčtovanie s ministrami maďarskej vlády národnej jednoty, vedenej košickým rodákom Ferencom Szálasim, bolo nekompromisné. Vzhľadom na charakter režimu, ktorý po svojom nástupea k moci v októbri 1944 nastolila, to však veľmi neprekvapuje.


Keď Szálasi v roku 1935 opustil armádu a dal sa na politickú kariéru, zrejme ani vo sne nepredpokladal, že o desaťročie bude v Maďarsku vyhláseným vojnovým zločincom a stane sa štvancom vo vlastnej krajine. V čase založenia jeho Strany národnej vôle všeobecná spoločensko-politická situácia ani náznakom nenaznačovala budúci apokalyptický skon nacizmu a všetkých s ním spojených režimov od La Manche až po Karpaty.

 

Problémy etablovania „nacizmu po maďarsky“

Nad Maďarskom už od marca 1920 vládol pevnou rukou regent Miklós Horthy, no vláda bývalého admirála rakúsko-uhorského námorníctva typologicky nemala charakter diktatúry a povoľovala (i keď obmedzene) voľnú súťaž politických strán v zápase o voliča. Dominancia konzervatívnych národniarov zo Strany národnej jednoty (roku 1939 premenovanej na Stranu maďarského života) bola celkom jednoznačná počas celého medzivojnového obdobia. Zároveň sa tu však otváral priestor aj pre opozíciu, ktorá mohla v medziach antikomunistického vyhranenia Horthyho režimu vyvíjať svoje aktivity. Voľným poľom pôsobnosti teda disponovala i krajná pravica, reprezentovaná najmä radikálnejšou časťou vládnucej strany.

Samotný Gyula Gömbös, maďarský premiér v rokoch 1932 – 1936, niekedy patril k zástancom radikálnejších riešení problémov a len pod ťarchou svojej zodpovednej funkcie od nich naoko upustil. V oblasti zahraničnej politiky ale vyvíjal činorodé aktivity smerujúce k posilneniu väzieb hlavne s Talianskom, Nemeckom a Rakúskom. Takáto orientácia  predstavovala jasný signál pre extrémistické živly, že Maďarsko sa pred režimami týchto krajín neuzatvára do ulity a teoreticky môže byť i ten Horthyho pozvoľne modifikovaný podľa zahraničných vzorov.

Napriek tomu, že v Gömbösovej politike pokračoval aj jeho nasledovník v premiérskej funkcii Kálmán Darányi, pronacistické organizácie nemali v medzivojnovom Maďarsku takpovediac ustlané na ružiach. Regentovi a predstaviteľom vládnucej strany status quo maximálne vyhovoval a ani pod vplyvom medzinárodnej situácie nepociťovali potrebu zapojiť do výkonu moci sympatizantov talianskej či nemeckej diktatúry. Uvedomovali si, že takéto elementy by dokázali neželane rozčeriť pokojné stojaté vody maďarskej politiky a uchýliť sa k neuváženým akciám s neblahým domácim alebo medzinárodným dopadom.

Pozícia Szálasiho Strany národnej vôle nebola teda vôbec jednoduchá. V prvých parlamentných voľbách roku 1935 získala len 7 431 hlasov (0,38 %), čo jej v parlamente zabezpečilo jediné poslanecké kreslo. Hoci sa Szálasi k národnému socializmu nehlásil, oko bystrého pozorovateľa nemohlo nepostrehnúť jeho sympatie k tomuto novému fenoménu európskej politiky 20. storočia navzdory istým ideologickým výhradám. Strana národnej vôle postupne integrovala časti iných organizácií, ktoré svoj obdiv k národnému socializmu nijako neschovávali pod pláštik a politickým správaním sa jednoznačne profilovali ako národnosocialistické. Zákaz Strany národnej vôle roku 1937 Szálasiho neodradil, aby sa z politiky stiahol. Dotvorenie jednotného bloku maďarských árodno-
socialistických zoskupení do Strany šípových krížov (Nyilaskeresztes Párt – NKP) 
v marci 1939, pretkávaného prirodzenými kompetenčnými a ideovými rozpormi, predstavovalo zavŕšenie ich fúzneho procesu. Nová strana, nad činnosťou ktorej mohol jej vymenovaný vodca Szálasi bdieť spočiatku len veľmi limitovane spoza mreží väznice, si rýchlo našla početný zástup podporovateľov.

 

Esencie mámivej ideológie

Strana šípových krížov predstúpila pred maďarskú verejnosť s populistickým programom, alebo, lepšie povedané, súborom lacných hesiel bez jasnejšieho obsahu. Základ oficiálnej ideológie strany tvorila myšlienka tzv. hungarizmu, moderného veľkouhorského nacionalizmu, revidovaného Szálasim do podoby obsiahlej politicko-filozoficko-hospodárskej teórie. Nyilašovci, ako príslušníkov Szálasiho strany vychádzajúc z jej maďarského názvu prezývali, sa vyznačovali radikálne antikomunistickým a antiliberálnym presvedčením a fanatickým antisemitizmom, ktorý pôvodne vychádzal viac z tradičných kresťanských predsudkov voči Židom než z rasového základu (Szálasi sa napríklad nepovažoval za antisemitu, ale asemitu a obdivoval sionizmus ako formu židovského „národného socializmu“).

Postupom času si však nyilašovci osvojili nacistické tézy biologickej stratifikácie spoločnosti, uspôsobené na maďarské prostredie, a na maďarské židovstvo začali nazerať cez objektív rasových kritérií. So špecifickým ponímaním rasizmu úzko súvisí zvláštnosť ideológie nyilašovcov, turanizmus. Turanizmus v Szálasiho koncepcii bol akýmsi filozoficko-biologickým aspektom politickej ideológie NKP, ktorý veril vo výnimočnosť a nadradenosť maďarského národa a ďalších národov, ktorých predkovia pochádzali z oblastí strednej Ázie. V dobovom kontexte išlo o určité vymedzenie sa voči okolitému slovanskému živlu s cieľom uchovávať turanské kultúrne dedičstvo a kult vojenskej tradície Maďarov, vychádzajúci z „odkazu“ Hunov a Avarov. Szálasi dotiahol konštrukt maďarského turanizmu do absurda, keď za rasovo príbuzného turanským národom prehlásil aj Krista, biblického kráľa Dávida i Šalamúna. Tým bola vyriešená dilema, ako zladiť kontrastujúce akceptovanie pohanskej minulosti nomádskych predkov Maďarov na jednej strane a kresťanskej vierouky na strane druhej, k tradícii ktorých sa nyilašovci paralelne hlásili. Koncom roku 1944 dokonca Szálasi, zjavne celkom posadnutý svojimi „priekopníckymi“ teóriami, založil v Budapešti inštitút pre rasový výskum a plánoval pokračovať v rozvíjaní týchto pseudovedeckých kalkulácií za priamej podpory štátu.

Operácia Margarethe

Nemecko uplatňovalo voči svojim spojencom počas druhej svetovej vojny novodobú podobu politiky „cukru a biča“. Hitler pred svetom na príklade menších štátov pod nemeckým protektorstvom (ako Slovensko či Chorvátsko) rád demonštroval, že Ríša dopraje každému lojálnemu národu slobodný rozvoj v rámci budovanej nacistickej Európy. Keď však lídri krajín v nemeckej sfére vplyvu nedokázali ustrážiť bezpečnostnú situáciu vlastnými silami alebo prejavili známky odbojnosti, Führer neváhal napraviť poriadok podľa svojich predstáv aj vojenskou intervenciou.

Osudu okupovaného štátu sa nevyhlo ani Maďarsko. Pytačkám Budapešti s diplomaciou antinacistickej koalície sa Nemci, prirodzene, nemohli nečinne prizerať. Hitler dňa 12. marca 1944 (teda presne pred 70 rokmi) rozhodol o vojenskom obsadení Maďarska. Pod zámienkou rozhovorov o aktuálnej vojensko-politickej situácii pozval v tom istom čase regenta Miklósa Horthyho na zámok Klessheim pri Salzburgu, aby tak maďarskú armádu izoloval od jej vrchného veliteľa a zabránil možnému odporu. Zatiaľ čo Horthy rokoval s Hitlerom, vtiahli jednotky Wehrmachtu do Maďarska. Maďarská armáda mala byť pôvodne odzbrojená, no vzhľadom na približujúci sa front sa ju Nemci zo strategických dôvodov rozhodli využiť pri obrane krajiny pred červenoarmejcami. Pádom Maďarska by sa totiž Sovietom úplne otvorila cesta smerom na Viedeň, ktorá ležala iba pár desiatok kilometrov od vtedajšej maďarsko-nemeckej hranice. Horthy dostal na výber: buď do čela štátu dosadí osoby bezvýhradne pronemeckej orientácie, alebo zostane štatút Maďarska ako okupovanej krajiny trvalým. Regent si spomedzi zlej a ešte horšej alternatívy zvolil prvú. Napriek jeho záväzku „normalizovať“ pomery, Nemci až do konca vojny neodišli.

Treba spomenúť, že Hitler uvažoval rovnakým spôsobom zakročiť i v susednom Rumunsku (operácia mala niesť názov Margarethe II). Zabránila tomu len odvážna akcia rumunského monarchu v koordinácii s odbojovo naladenými armádnymi dôstojníkmi. Priamou reakciou na tieto udalosti v Rumunsku z druhej polovice augusta 1944, kde Nemci už neboli schopní odpor potlačiť, bolo obsadenie Slovenska Nemeckom, v dôsledku čoho vypuklo Slovenské národné povstanie.

Politické ciele

Sekundárne pojem hungarizmus zahŕňal ďalší z cieľov Strany šípových krížov – revíziu trianonskej mierovej zmluvy a faktické obnovenie Uhorska pod názvom Karpatsko-dunajská veľká vlasť (Karpát-Duna Nagyhaza) v hraniciach vysoko prevyšujúcich rozsah štátu spred roku 1918. Tento utopický projekt rátal s vytvorením superštátu, v ktorom by ako kultúrne nadradený národ panovali Maďari, pričom nemaďarským menšinám mali byť garantované kultúrne a jazykové práva a niektorým i autonómne postavenie. Szálasiho motto „jednota v rôznorodosti“ nemalo najmenšiu nádej na úspech. Idea panhungaristického štátu (i keď pod rúškom federácie) by zaručene nevoňala nielen slovanským národom, ktoré obkolesovali potrianonské Maďarsko, ale ani Nemecku a Taliansku. Adolf Hitler ani Benito Mussolini si z geopolitických dôvodov logicky nepriali v oblasti strednej Európy a Balkánu existenciu žiadnej rozľahlej krajiny. Plán vybudovania Karpatsko-dunajskej veľkej vlasti v konečnom dôsledku neprekročil rovinu Szálasiho snov.

Viacerí historici hodnotia Szálasiho ideológiu ako nekompaktnú a rozumovo ťažko uchopiteľnú. Pre Horthyho režim však nyilašovský hungarizmus nebol nesúrodou abstraktnou teóriou, ale súborom perspektívne nebezpečných revolučných myšlienok. Jednou z príčin, prečo sa NKP stala tŕňom v oku vládnych činiteľov, boli jej pohľady na otázku pozemkovej reformy a vyriešenie hospodárskych ťažkostí krajiny, čím si zabezpečila podporu nemalej časti roľníkov a dvoma hospodárskymi krízami zbedačeného proletariátu. Kombinácia tohto sociálneho momentu s nacionalizmom utvárali Strane šípových krížov profil vedúcej a vlastne aj jedinej zmienky hodnej národnosocialistickej sily v maďarskej politike. Je pritom zaujímavé, že Szálasi, na rozdiel od iných vedúcich reprezentantov európskej krajnej pravice, marxizmus ako ekonomickú teóriu nepodroboval kritike, ale naopak, v mnohom z nej čerpal. Popri kresťanstve v ňom dokonca videl základný stavebný kameň moderného hungarizmu, čo mnohých odborníkov miatlo (a mätie dodnes), keď sa snažia NKP zaradiť do jednoduchej šablóny trojrovinovej klasifikácie politických strán (ľavica – stred – pravica).

Zmes nacionalizmu, revizionizmu, romantického mysticizmu a socialistických prvkov vytvorila pestré portfólio, ktoré dokázalo osloviť nezanedbateľné percento maďarských voličov. V májových parlamentných voľbách roku 1939 strana zaznamenala pre ňu skvelý výsledok – 14,39 % (29 mandátov v 260-člennom parlamente) a stala sa tak treťou najsilnejšou v Maďarsku s pohodlným náskokom pred svojou ďalšou nasledovníčkou v poradí. Podporu si získala hlavne v radoch stredných vrstiev, ale aj medzi robotníctvom a oľníctvom. iastkový úspech nyilašovcov sa premietol i na prudko rastúcej členskej základni. Kým v roku 1938 mala NKP len približne 20 tisíc členov, o rok nato sa ich počet zdesaťnásobil. Strana profitovala z lacnej kritiky vlády za pomalú realizáciu protižidovskej egislatívy a neúčinný postup voči komunistom a sociálnym demokratom. Postupne, ako Horthyho režim počas vojny adoptoval ráznejší antisovietsky a protižidovský kurz (teda hlavné tromfy nyilašovcov), sa však rad priaznivcov Strany šípových krížov zoštíhľoval. Potvrdili to už komunálne voľby v novembri 1939, kedy NKP stratila takmer polovicu hlasov.

Ideový otec Strany šípových krížov Szálasi bol na jeseň nasledujúceho roku prepustený z väzenia. Nedá sa však povedať, že by táto udalosť pre NKP predstavovala zásadný životodarný impulz. Paradoxne, práve pod Szálasiho vedením jej činnosť stagnovala, pod čo sa bezpochyby okrem roztrpčenia z nemennosti domácich pomerov v prospech nyilašovcov podpísal nepriaznivý frontový vývoj. Strana, ktorá mimochodom svoju organizačnú štruktúru rozvinula i na území južného Slovenska, patriaceho po prvej Viedenskej arbitráži na vyše šesť rokov Maďarsku, celkovo upadala a v roku 1943 klesol stav jej členov na úroveň 100 tisíc. Szálasi nestrácal vieru vo svetlejší zajtrajšok pre NKP a vyhlásil, že rok 1944 bude rokom rozhodujúcim. Skutočne sa nemýlil, hoci cestu „nahor“ chcel dosiahnuť legálnou cestou; nie za okolností, za akých sa napokon chopil moci.

15. október 1944 a jeho historické súvislosti

Po tom, čo vyplávali na povrch pokusy premiéra Miklósa Kállaya o vymanenie sa spod vplyvu Berlína, bolo Maďarsko v marci 1944 vojensky okupované Nemeckom. Nemcom lojálna vláda Dömeho Sztójaya opätovne povolila činnosť medzičasom zakázanej NKP, avšak jej lídrovi sa ani za nových, pre nyilašovcov nepochybne priaznivých pomerov ministerské kreslo neušlo. Účasť NKP na vládnej moci síce presadzovali vplyvné kruhy SS, no Hitler – ako i v iných podobných situáciách – rozhodol držať najexponovanejších radikálov na uzde. Nemecko potrebovalo v stredoeurópskom priestore stabilitu, ktorú Szálasi sotva dokázal garantovať. Rovnako pragmaticky však uvažoval aj Horthy. Ak chcel svoj režim udržať v povojnovej Európe aj po predpokladanej porážke nacistického Nemecka, musel pokračovať v nadväzovaní dialógov so Spojencami. Vhodná príležitosť sa mu naskytla koncom augusta 1944, kedy v susednom Rumunsku kráľ Michal I. uskutočnil prevrat proti garnitúre maršala Iona Antones-
cuho a pripojil sa na stranu antinacistickej koalície. Horthy pod zámienkou vypätej medzinárodnopolitickej situácie dosadil do funkcie ministerského predsedu namiesto Sztójaya generála Gézu Lakatosa, bývalého veliteľa 
1. maďarskej armády, s navonok zamlčiavanou ambíciou vymaniť Maďarsko z nacistického chomúta.

Nemci správne predpokladali, že odvolanie Sztójayovej vlády je predzvesťou pretrvávajúcich zajačích úmyslov regenta. Z toho dôvodu začali potajme vyzbrojovať príslušníkov Strany šípových krížov a pripravovať mocenský zvrat v krajine. Bezprostrednou zámienkou prevratu sa stalo Horthyho odvážne rozhlasové prehlásenie z 15. októbra 1944, v ktorom fakticky prehlásil vystúpenie Maďarska z vojny, hoci súčasne nevyzval národ na ozbrojený odpor voči Ríši. Odpoveď Berlína bola blesková: špeciálne komando SS pod vedením Otta Skorzenyho unieslo Horthyho mladšieho syna a nemecké jednotky obkľúčili jeho palác, v dôsledku čoho musela hlava Maďarska po vyše 24 rokoch abdikovať. Ríšsky splnomocnenec v Maďarsku Edmund Veesenmayer presadil, aby zostavením novej vlády Horthy poveril Szálasiho. Za daných okolností nemal veľmi na výber. Vodcu NKP pritom Horthy ešte deň predtým vyhodil zo svojej úradovne, keď sa Szálasi márne domáhal premiérskej funkcie.

Vláda národnej jednoty alebo teroru?

Szálasi zložil slávnostný sľub na svätoštefanskú korunu 4. novembra 1944 a s titulom vodca národa (nemzetvezető) oficiálne prevzal zodpovednosť za vývoj krajiny v mimoriadne krušných časoch. Keďže miesto regenta zostalo neobsadené, stal sa v Maďarsku mužom číslo jeden – pravda, hneď za nemeckými okupačnými orgánmi, ktoré kumulovali skutočnú rozhodujúcu právomoc. Strana šípových krížov po krátkom období ilegality (24. augusta 1944 boli zakázané všetky politické strany) de facto obnovila činnosť a v novej šestnásťčlennej vláde obsadila polovicu postov. Od tejto skutočnosti sa odvíjali hlavné dominanty spoločensko-politickej situácie v Maďarsku za Szálasiho éry.

Najťaživejší dôsledok krátkej vlády NKP predstavovalo obnovenie deportácií židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov, ktoré boli pozastavené za Lakatosovej vlády. K obetiam prvej vlny systematických transportov po okupácii štátu pribudli tisícky ďalších. V Budapešti vzniklo 29. novembra 1944 geto. Počet budapeštianskych Židov klesol za tri mesiace jeho existencie z približne 200 tisíc na 70 tisíc. V iných oblastiach štátu postupovali represálie ešte rýchlejšie. Časť Židov bola začlenená do pracovných jednotiek a podieľala sa výstavbe obranných opevnení. Ozbrojení príslušníci Strany šípových krížov v období svojej krutovlády zavraždili zhruba 10 – 15 tisíc Židov priamo na mieste. Takýto brutálny spôsob likvidácie civilistov kritizovali aj nemeckí činitelia, ktorí sa oprávnene obávali, aký psychologický efekt to na obyvateľstve zanechá. Holokaust prežila necelá tretina maďarských Židov 
(v porovnaní s inými krajinami je to relatívne vysoké číslo); pre komunity v niek-
torých mestách však obdobie rokov 1944 – 1945 znamenalo úplný koniec. Szálasi sa voči deportáciám ohradzoval, avšak nie pre to, že by s osudom perzekvovanej menšiny súcitil. Na margo obnovených transportov v réžii Nemecka vyslovil chladnú, cynickú pripomienku, ktorá dokonale vystihuje jeho postoj: „Sme skutočne tak bohatým štátom, aby sme sa vedeli zaobísť bez štyroch miliónov odpracovaných hodín denne?“

Radikalizmus režimu vlády národnej jednoty sa prejavoval i v ďalších oblastiach. Szálasi nastavil prevádzku priemyselnej výroby pre potreby totálnej vojny a presadil vytvorenie dvoch maďarských divízií SS: 25. granátnickej divízie SS „Hunyadi“ a 26. granátnickej divízie SS „Hungaria“. Maďarský líder si uvedomoval, že hrá vabank. Front sa mu rúcal priamo pred očami, sovietska armáda obsadzovala mesto za mestom. V Debrecíne, obsadenom Sovietmi, vznikla 21. decembra 1944 protivláda na čele s Bélom Miklósom. Szálasiho kabinet kontroloval na prelome rokov 1944/1945 prakticky už len Budapešť a územia na severozápade krajiny. V poslednom mesiaci roku 1944 vláda pod tlakom blížiacich sa nepriateľských vojsk opustila hlavné mesto a stiahla sa do bezprostrednej blízkosti hraníc s Nemeckom.

Napriek týmto skľúčujúcim pomerom Szálasi – akoby odtrhnutý od reality – vypracovával koncepty reforiem v štáte, nad ktorým nevládol. Venoval sa predovšetkým projektovaniu radikálnych hospodárskych premien. Plánoval poštátniť ťažobný a energetický priemysel a nad ostatnými odvetviami zaviesť štátny dohľad. Aby podchytil robotnícku triedu, začal v továrňach vytvárať závodné rady, kam dosadzoval funkcionárov NKP so zámerom ideologicky indoktrinovať zamestnancov hungarizmom. Úvahy nad modernizáciou Maďarska a návštevy posledných miest pod kontrolou nyilašovcov mu zaberali takmer všetok čas a väčšinu pracovnej agendy premiéra vykonával jeho zástupca Jenő Szőllősi.

Fatalistické presvedčenie o nemeckom víťazstve ho neopúšťalo až do posledných dní vojny. V marci 1945 nechal napríklad v Győri premenovať názvy ulíc na Cestu vytrvalosti, Námestie víťazstva či Cestu viery. Vsugerovanú predstavu, že reprezentuje celý národ a nie len bábkovú politickú kliku, v ňom umocnila audiencia u Hitlera v Berlíne v decembri 1944, kde sa mu dostalo všetkej protokolárnej pocty pre hlavu štátu. Ešte aj v exile, po tom, čo 1. mája 1945 padol do amerického zajatia, sa považoval za legitímneho predstaviteľa štátnej moci a počítal, že po repatriácii mu bude umožnené pokračovať v politickej kariére. Akoby symbolicky, na samom sklonku vojny, podobne ako Hitler, vstúpil 29. apríla 1945 do manželského zväzku so svojou dlhoročnou partnerkou Gizellou Lutzovou. Veľa slastí manželského života si však spolu neužili.

Szálasi a ďalší žijúci predstavitelia jeho vlády boli vydaní maďarským justičným orgánom a obvinení zo zrady a zločinov proti ľudskosti. Rozsudky ľudového súdu v Budapešti nad nimi vyriekli zväčša najvyšší, smrteľný ortieľ. Na základe vyneseného rozsudku bol 12. marca 1946 Ferenc Szálasi popravený obesením.

 

 


ferenc szálasidruhá svetová vojna



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Anton Hruboň

PhDr. Anton Hruboň, PhD., absolvent odboru história na FHV (dnes FF) UMB v Banskej Bystrici. Pôsobí ako odborný asistent na Katedre európskych kultúrnych štúdií FF UMB. Venuje sa dejinám Slovenska v 20. storočí, najmä ich spoločensko-politickým a vojenským aspektom. V širších európskych súvislostiach skúma fašistické, národnosocialistické a nacionalistické organizácie, totalitné ideológie, vybrané problémy kultúrnych dejín a menšinových komunít s dôrazom na stredoeurópsky priestor.

Pozrite si tiež


Pred 75 rokmi skončila vojna v Tichomorí

15.8.2020 | Štefan Balberčák

Najvytrvalejší spor, ktorý sa týkal vojny v Tichomorí, vypukol hneď po jej jadrovom zavŕšení. Takmer dve dekády po roku 1945 na medzinárodnej úrovni panovala zhoda v tom, že rýchle ukončenie vojny a životy, ušetrené zrušením...

  • 1118
  • 9