Raffael Santi - z maliara kniežat knieža maliarov


6.4.2020 | Oľga Pažitková

O živote máloktorého umelca Raffaelovho formátu existujú také skromné informácie, ako je to v jeho prípade. Žiadne záznamy v kronikách, nijaký denník, iba zopár listov, o ktorých autentickosti sa tiež objavili pochybnosti, a päť ľúbostných sonetov. Preto si pri „rekonštrukcii“ Raffaelovho života vedci väčšinou všímajú skôr významné osobnosti, ktoré sa pohybovali v jeho blízkosti, a zameriavajú sa pritom na informácie o umelcovi. Táto metóda priniesla viaceré prekvapujúce odhalenia, ktoré sa týkajú napríklad totožnosti niektorých postáv na jeho obrazoch.


 

Raffaelov pradedo Piero vlastnil dom s pozemkom na urbinskom vidieku. Počas plienenia v roku 1446 pánom z Rimini, ktorý bol v tom čase nepriateľom vládcu Urbina, prišiel za niekoľko minút pri požiari o celý majetok. Rodina Santiovcov sa potom utiahla do mesta Urbino, kde si najprv prenajala a po rokoch usilovnej práce kúpila dom.

Tam sa 6. apríla roku 1483 na Veľ ký piatok narodil Raffael Santi. Jeho otec Giovanni Santi mal aj umelecké ašpirácie a môžeme povedať, že riskoval, keď sa v zrelom veku rozhodol hľadať úspech na neistých cestách umenia. Podarilo sa mu však presadiť sa na dvore vojvodu z Urbina.

Stal sa jeho dvorným maliarom a pri príležitosti jeho svadby mu dokonca venoval veršovanú kroniku, kde na 224 rukopisných hárkoch oslavoval činy vojvodovho otca Federica. Potom ho však postihli tragédie, keď v priebehu niekoľkých dní v októbri roku 1491prišiel o manželku Magiu, dcérku aj matku. V roku 1492 sa síce znova oženil, ale o dva roky náhle zomrel. Raffael tak ako jedenásťročný zostal úplnou sirotou.

 

Sobáš Panny Márie predstavuje najznámejšie dielo Raffaelovho raného tvorivého obdobia. Pôvodne oltárny obraz, dokončený v roku 1504, sa dnes nachádya v milánskej galérii Pinacoteca di Brera.

Zdroj: wikipedia,org

 

Z Urbina do Perugie

Raffael už ako chlapec prejavoval veľké maliarske nadanie a čoskoro začal pomáhať otcovi. Podľa tradície ho Giovanni vyobrazil ako anjelika na freske v kostole San Domenico v Cagli. Krátko pred smrťou sa starostlivý otec vybral do Perugie, aby tam pre syna dohodol miesto v maliarskej dielni Piera della Pieve, známeho ako Perugino. Perugino bol vtedy na vrchole a aj sám Giovanni ho vo svojej básni oslávil ako jedného z dvoch „božských maliarov“ novej generácie, pričom za druhého považoval Leonarda.

Potom prišiel rok 1494, nešťastný nielen pre rodinu Santiovcov, ale aj pre celé Taliansko. Na začiatku septembra francúzsky kráľ Karol VIII. s vojskom prekročil Alpy, aby dobyl Neapolské kráľovstvo. Na obranu sa ako nepriateľ francúzskeho kráľa pripravoval najmä Pápežský štát. Na formovaní obrany jadranského pobrežia sa zúčastnil aj vazal Pápežského štátu – urbinský vojvoda Guido.

Dátum odchodu mladého Raffaela z Urbina do Perugie sa nenašiel v žiadnych archívnych záznamoch, dokázateľne sa Raffael trvale zdržiaval mimo rodného mesta až po 13. máji 1500, teda ako sedemnásťročný. Niektoré Peruginove obrazy však nesú zjavné stopy Raffaelovho rukopisu najmenej od roku 1497. Od Perugina sa okrem obdivuhodného maliarskeho umenia naučil aj samostatne organizovať svoj život, cestovať a aktívne vyhľadávať potrebné kontakty.

Dňa 10. decembra 1500 podpísal pred notárom v Citta di Castello neďaleko Perugie zmluvu, podľa ktorej mal aj so spoločníkom vyhotoviť oltárny obraz pre kaplnku súkromného objednávateľa v tamojšom kostole Sant' Agostino. Ide pravdepodobne o prvé samostatné Raffaelovo dielo, za ktoré obaja umelci mali dostať odmenu 33 zlatých dukátov. Výsledok práce vyvolal všeobecný obdiv a objednávky od jednotlivcov i kongregácií sa začali hrnúť.

 

Autoportrét, ktorý Raffael vytvoril počas svojho pobytu vo Florencii, asi 1504 1508. Gallerie degli Uffizi, Florencia.

Zdroj: wikipedia,org

 

S Leonardom a Michelangelom

Začiatkom nového storočia sa Urbino ocitlo v susedstve Romagne, v tom čase pod vládou Cesareho Borgiu, ktorý ľsťou a vraždami odstraňoval všetkých, čo sa mu odvážili vzdorovať. Po období zdanlivo priateľských vzťahov sa Cesare rozhodol podmaniť si aj Urbino a vojvoda Guido sa iba zhodou šťastných okolností nedostal do jeho rúk.

Po Cesareho páde a triumfálnom vojvodovom návrate do Urbina prišiel v lete 1504 aj Raffael. V rozpätí dvoch až troch rokov vtedy namaľoval sériu portrétov a obrazov pre vojvodovu rodinu. Do Urbina sa pravdepodobne vrátil už predtým, v roku 1498, keď na stenu vnútornej chodby rodného domu v štýle Perugina namaľoval madonu, ktorá číta knihu a na rukách drží dieťa. Maľbu neskôr premiestnili do izby, kde sa údajne Raffael narodil.

V roku 1504 Raffael dovŕšil 21 rokov. Akiste sa zbavil „umeleckého tútorstva“ učiteľa Perugina, pretože na obraze Svadba Panny Márie z toho istého roku je podpis Raphael Urbinas. Keď nadišla jeseň, Raffael sa rozhodol odísť do Florencie.

Niesol so sebou list vojvodovej sestry Giovanny, ktorým ho odporúčala do priazne florentského gonfaloniera Piera Soderiniho. Vo Florencii v roku 1504 pôsobilo najmenej desať maliarov menom Raffael, čo tiež svedčí o význame tejto metropoly umenia. Vtedy sa tu zdržiaval i Perugino a pracovali tu Leonardo i Michalangelo.

Počas florentského pobytu až do odchodu do Ríma v roku 1508 Raffael vždy prispôsoboval svoju prácu a cesty potrebám a želaniam dvora urbinského vojvodu. V marci 1505 bola uzavretá manželská zmluva medzi dedičom vojvodstva a neterou vojvodkyne Elizabety.

Ako to v tých časoch bolo bežné, snúbenci sa osobne nepoznali, preto si navzájom vymenili aspoň podobizne. Portrét vtedy pätnásťročného Francesca Mariu začal Raffael maľovať pravdepodobne v lete roku 1505 a ako sa všeobecne predpokladá, ide o portrét Mladík s jablkom, ktorý je dnes v galérii Uffizi vo Florencii.

Ak by sme z tváre mladíka chceli vyčítať cit, iste by to boli tvrdosť a chlad. Maliar majstrovsky zobrazil kožušinou zdobený elegantný odev i riasenie košele, takže látka pôsobí skutočne a plasticky. Raffael zrejme zašiel aj do Mantovy naskicovať portrét dvanásťročnej Eleonóry, ktorú znalci umelcovho diela vidia v obraze Portrét dievčaťa, nachádzajúceho sa v Palazzo Venezia v Ríme.

 

La Fornarina (Pekárka). Raffaelov slávny akt, namaľovaný v rokoch 1518 1520. Špekuluje sa, že by mohol predstavovať umelcovu milenku Margheritu Luti. Galleria Nazionale D´Arte Antica, Rím.

Zdroj: wikipedia,org

 

Neúnavne a s ľahkosťou

V Perugii zatiaľ Raffael získal obrovskú slávu ako maliar oltárnych obrazov a fresiek a jeho honoráre sa strojnásobili. Vo Florencii však okruh jeho zákazníkov tvorili zväčša milovníci umenia a zberatelia umeleckých predmetov. Namaľoval pre nich takmer dve desiatky madon.

O Raffaelovom postavení vo Florencii však svedčí aj to, že ešte v roku 1510 ho istý autor zoznamu florentských sôch a obrazov vôbec neuvádza, hoci vymenúva rôznych druhoradých umelcov.

V Perugii a vo Florencii Raffael pracoval prakticky bez toho, aby sa o tom zachovali podrobnejšie záznamy. Neskôr v Ríme sa však z tohto maliara kniežat stal knieža maliarov a pre mladé dievčatá princom na bielom koni. Raffael je netypickou povahou svojej hoci renesančne nádhernej a umeniamilovnej, ale napriek tomu násilím a krutosťou poznačenej doby.

Na rozdiel od mnohých umelcov tých čias sa nepúšťal do vášnivých konfliktov ako Michelangelo. Neviedol proti nemu spory. Nebol ničím zvláštny ako ľavák Leonardo. Dobre vychádzal so všetkými, neúnavne, ale s nesmiernou ľahkosťou pracoval. Jeho žiaci a spolupracovníci ho zbožňovali a keď v Ríme vychádzal z domu, spravidla ho sprevádzal hlúčik priateľov či obdivovateľov.

 

Slávna Aténska škola (1508 1511), freska zo Stanza della Segnatura, Vatikán. Nahromadená múdrosť antického sveta sa tu stelesňuje v širokom zhromaždení filozofov okolo Platóna a Aristotela. V pozadí sa týči obrovská antická architektúra, ktorá vychádza zo starovekých rozvalín a z myšlienok Raffaelovho ochrancu Bramanteho.

Zdroj: wikipedia,org

 

V pápežových službách

Nevie sa presne, kedy Raffael odišiel do Ríma. Bolo to pravdepodobne medzi 21. aprílom a 5. septembrom roku 1508. Tieto dátumy sú totiž na dvoch listoch, z ktorých prvý napísal ujcovi Simonovi do Urbina a druhý priateľovi do Bologne. Na jar roku 1508 sa v Ríme rozprúdila nebývalá umelecká aktivita.

Pápež Július II. sa už na konci predošlého roka pri príležitosti tretieho výročia svojho pontifikátu rozhodol presťahovať z miestností, ktoré obýval jeho nenávidený predchodca Alexander VI., z tzv. appartamento Borgia, na iné poschodie vatikánskeho paláca.

Ako sa sám vyjadril, nemohol sa už pozerať na tú rozvetvenú bandu Borgiovcov, ktorú tam svojho času namaľoval Pinturicchio. Do Ríma sa teda schádzali najrenomovanejší umelci z celého Talianska. Raffael zostával vo Florencii, lebo predpokladal, že gonfalonier ho poverí výzdobou siene v Palazzo Vecchio.

Leonardo totiž odišiel na kráľovský dvor do Francúzska a Michelangelo sa mal v Ríme venovať práci na grandióznom náhrobku, ktorý si u neho objednal pápež Július II. Prvým dokladom, dokumentujúcim Raffaelov pobyt a prácu v Ríme, je príkaz pápežskej pokladnici zo dňa 13. januára 1509, na základe ktorého mu vyplatili odmenu za vyzdobenie siene v pápežskom paláci.

Tá sa vtedy nazývala Tartaruga (Korytnačka) a neskôr ju nazvali Stanza della Segnatura, teda sieň, kde sa podpisovali listiny. Túto miestnosť vtedy pravdepodobne Július II. určil za knižnicu. Výzdoba siene Stanza della Segnaruta trvala Raffaelovi približne tri roky.

Cyklus malieb symbolicky zobrazuje víťazstvo Cnosti, Múz, Teológie a Filozofie, ale je to predovšetkým dôkaz víťazstva maliarskeho umenia ich autora. Pôvodcom námetu bol vraj sám pápež Július II., iné pramene považujú za ideového poradcu v prípravnej fáze osobitného pápežovho tajomníka Sigismonda Contiho z Foligna, ktorého oslavoval vo svojej veršovanej kronike ešte Raffaelov otec Giovanni Santi. Raffael zachytil Contiho na obraze, známom ako Madona z Foligna.

 

Epoche renesančných géniov sa venovala Historická revue 04/2014.

 

Portréty na freske

Vatikán bol vtedy veľkým staveniskom – materiál na stavbu Chrámu sv. Petra prichádzal dňom-nocou a architekt Bramante bol k dispozícii 24 hodín denne. Na stavbu prispievali panovníci i obyčajní ľudia. Jedinému mníchovi sa napríklad podarilo zozbierať 27-tisíc dukátov.

Po príchode do Ríma sa Raffael najskôr ubytoval neďaleko mosta, ktorý viedol k Anjelskému hradu. Po smrti Bramanteho, tiež rodáka z Urbina a pravdepodobne aj jeho príbuzného, si kúpil palác, ktorý si tento slávny architekt dal postaviť neďaleko Námestia sv. Petra.

Keď na jeseň roku 1509 Raffael dokončil fresku Dišputa, pustil sa do diela Aténska škola. Zobrazil tu mladého vojvodu z Urbina Francesca Mariu aj architekta Bramanteho. Raffael dovtedy maľoval predovšetkým malé obrazy. Stena, na ktorej vyobrazil Dišputu, bola dlhá takmer osem metrov, pričom rovnako majstrovsky zvládol priestorové zobrazenie, svetlo i farebnosť.

Viacerým postavám Aténskej školy prepožičali svoju podobu významní básnici a literáti tých čias, iní sú zobrazení na Parnase, pričom Ariosto, Sanazzaro či Castiglione predstavujú samých seba. Zrejme aj Raffael sa nechal zlákať takouto hrou a svoju tvár prepožičal antickému básnikovi Statiovi.

Hoci Raffael pracoval neúnavne a nebol prieberčivý, veľmi neobľuboval maľovanie stropov a oblúkov. V prvej sieni sa tomu nedalo vyhnúť, ale v druhej, nazvanej Eliodoro (Heliodorova), prenechal túto prácu Baldassarovi Peruzzimu a v tretej, pomenovanej Stanza dellˈIncendio (Sieň s výjavmi požiaru) ponechal staršiu výzdobu od Perugina.

Projekt výzdoby nového pápežovho apartmánu bol skutočne veľkolepý a Raffaelovi na jeho dokončenie nestačil celý život. Štvrtú sieň, Salla di Constantino (Konštantínova sieň), podľa Raffaelovho návrhu realizovali až jeho žiaci. Zvláštnosťou spomínaných fresiek bolo nielen umelecké, ale aj politické posolstvo.

Je to očividné najmä v Heliodorovej sieni, kde pápež dával audiencie. Výjavy mali jasne tlmočiť – kto sa vzoprie pápežovej autorite, musí počítať s ťažkosťami.

Životu úspešného a obľúbeného mladého maliara sa ženy nevyhýbali, iste ich aj portrétoval, na jeho obrazoch, ani v písomných pamiatkach však nemali meno. Potom však prišla Maria Bibbiena, ktorá od roku 1514 vystupovala ako oficiálna Raffaelova snúbenica.

Aj ona zostala zahalená akýmsi romantickým závojom. Bola neterou kardinála Bernarda Doviziho da Bibbiena, najprv vychovávateľa, neskôr tajomníka a nakoniec osobného radcu Giovanniho Mediciho, pápeža Leva X. Ten obľuboval slávnosti a luxus, na ktoré míňal obrovské sumy peňazí.

Keď súrne potreboval prostriedky, za peniaze menoval mnohých kardinálov. Dokonca sa povrávalo, že pápež zamýšľa menovať kardinálom aj Raffaela kvôli veľkým sumám, ktoré bol umelcovi dlžný za prácu. Ani k tomuto menovaniu, ale ani k sobášu s Mariou však nedošlo. Dievčina totiž zomrela ešte pred svadbou, ako je uvedené na epitafe v Panteóne v Ríme, kde je pochovaná vedľa Raffaela.

 

Tu leží Raffael, za ktorého života sa Príroda obávala, že nad ňou zvíťazí. Keď zomrel, túžila zomrieť s ním.

Nápis na Raffaelovom náhrobku

V lete roku 1517 bol Raffael vymenovaný za architekta chrámu sv. Petra v Ríme. Už skôr pracoval po boku Bramanteho, ktorý určil práve svojho príbuzného a chránenca za pokračovateľa diela. Na konci marca 1520 Raffaela zachvátila vysoká horúčka, ktorá nepoľavovala osem dní.

Podľa všetkého išlo o maláriu, ktorá zdolala neustálou prácou oslabený organizmus. Privolaní lekári použili ako liečbu vtedy univerzálne, ale pre tento prípad smrteľné, púšťanie žilou. Nevládny Raffael urobil iba ústny závet. Svoje umelecké diela a zbierky vykopávok antického Ríma – na sklonku života sa začal nadšene venovať archeológii – zanechal dvom žiakom a spolupracovníkom – Giuliovi Romanovi a Francescovi Pennimu, ktorých aj zaviazal, aby dokončili ním začaté diela.

Po 300 dukátoch zanechal svojim pomocníkom a ostatný majetok vo výške asi 16-tisíc dukátov poručil príbuzným v Urbine. Zomrel 6. apríla 1520 presne v deň tridsiatich siedmich narodenín, ktorý bol rovnako Veľkým piatkom. Jeho priateľ Baldassare Castiglione, literát a diplomat na dvore urbinských vojvodov, v liste matke napísal: „Ja som zdravý, ale ani sa mi nezdá, že som v Ríme, pretože tu nie je môj úbohý Raffael."


raffaelrenesanciatalianskoumenie



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Oľga Pažitková

Popis autora

Pozrite si tiež


Trianonská mierová zmluva a Maďarsko

3.6.2020 | Miklós Zeidler

Rakúsko-uhorská monarchia, ktorá sa do „veľkej vojny“ zapojila so striedavými úspechmi,  bola na jeseň 1918 úplne vyčerpaná a hľadala možnosti prijateľného prímeria. Dualistický štát v skutočnosti už koncom roku 1914 zistil,...

  • 3576
  • 29