"Rana dýkou do chrba" - Hitlerova obľúbená konšpiračná teória

Publikované v Historická revue č. 11/2015, str. 26 -28


9.6.2018 | Jaroslav Valent

Dňa 11. novembra 1918, po štyroch rokoch svetového konfliktu, nastalo prímerie. Svojím podpisom ho potvrdil zástupca nemeckej ríšskej vlády Matthias Erzberger. Stalo sa tak za prítomnosti predstaviteľov štátov Dohody v železničnom vozni francúzskeho maršala Ferdinanda Focha v lese pri Compiègne.


Nemecko muselo prijať tvrdé podmienky – okamžitý ústup z okupovaných území na západe, demilitarizáciu Porýnia či odstúpenie Alsaska a Lotrinska. V tom čase sa vo vojenskej nemocnici v nemeckom meste Pasewalk zotavoval zo zranení po plynovom útoku desiatnik Adolf Hitler. Správa o prímerí v ňom vyvolala šok, plač a zúrivý hnev.

Ako neskôr spomína vo svojej knihe Mein Kampf, podpísanie prímeria považoval za akt zrady na vlastnom národe. „Všetky obete a všetko odriekanie vyšlo navnivoč; stratené hodiny, kedy sme so srdcom plným smrteľnej úzkosti vykonávali svoju povinnosť. Alebo to bolo všetko len preto, aby banda prekliatych zločincov mohla siahnuť na vlasť?“ Takéto hodnotenie novembrových udalostí z roku 1918 nebolo ojedinelé. Krátko po utíchnutí zbraní sa objavilo heslo „v poli neporazení“ a všeobecne ním boli označovaní vojaci, ktorí sa počas celej jesene vracali domov. Naopak, novej demokratickej vláde a jej zástupcom, ktorí sa snažili vyjednať pre Nemecko pokiaľ možno prijateľné mierové podmienky, prischlo označenie „novembroví zločinci“.

Zrodila sa legenda o rane dýkou do chrbta nemeckým vojakom, ktorú zasadili civili, politici Ríšskeho snemu a sociálni demokrati. V ďalších rokoch k nej pribudol antisemitský rozmer a stala sa jednou z najúčinnejších Hitlerových konšpiračných teórií, ktorá mu pomohla v jeho závratnej politickej kariére. Vráťme sa ale k poslednej fáze 1. svetovej vojny a skúsme osvetliť okolnosti, ktoré napomohli k zrodu spomínanej legendy.

 

Generáli Paul von Hindenburg a Erich Ludendorff (wikipedia.org)

 

„Plánovací génius“ a vojenská propaganda

Počiatok roka 1918 sa niesol v znamení nového nemeckého optimizmu a viery v skoré rozhodnutie vo vojne. Po ukončení bojov na východe, uzavretím mieru v Brest-Litovsku (3. marca 1918) s novou boľševickou vládou v Rusku, sa nemecké vrchné vojenské velenie a predovšetkým jeho hlavný stratég Erich Ludendorff usilovali čo najrýchlejšie presunúť všetky vojenské sily na západ. Rozhodujúci prielom si sľubovali od jarnej ofenzívy, teda ešte skôr, než by sa do bojov mohli naplno zapojiť americkí vojaci.

 Tento strategický krok však vojenskému veleniu nevyšiel. Nemecké jednotky skutočne prelomili obranné línie nepriateľa a opäť sa priblížili k rieke Marna do hĺbky až 60 km, išlo však už o takpovediac posledný výdych nemeckej vojenskej mašinérie. Za osudový zlom možno považovať zapojenie sa amerických jednotiek do bojov začiatkom leta 1918 a britský tankový útok z 8. augusta pri Amiens. Bolo stále zrejmejšie, že túto vojnu už nie je možné vyhrať.

Nemecko bolo vojensky, hospodársky i morálne takmer úplne vyčerpané. Navyše začali kolabovať i jeho spojenci – Rakúsko-Uhorsko už dlhšie volalo o pomoc a napokon ho na prelome októbra a novembra postihla zničujúca porážka na Piave. Ešte v septembri dohodové vojská prelomili balkánsky front a Bulharsko s Tureckom boli nútené požiadať o mier. Koncom toho istého mesiaca dohodoví spojenci zaútočili na poslednú obrannú, tzv. Hindenburgovu, líniu na západnom fronte. Zdalo sa, že vojenská porážka je neodvrátiteľná.

 

Novej demokratickej vláde a jej zástupcom, ktorí sa snažili vyjednať pre Nemecko pokiaľ možno prijateľné mierové podmienky, prischlo označenie „novembroví zločinci

 

Neúspechy na bojisku sa však prekvapivo výraznejšie neprejavili v nálade a povedomí nemeckého obyvateľstva. Nemecká tlač a vojenská propaganda prinášali správy o víťazstvách a pevných pozíciách na západnom fronte. Armádne velenie si zachovávalo povesť neporaziteľnosti a vonkoncom si nepripúšťalo blížiacu sa katastrofu. V posledných rokoch pozícia samotného cisára Wilhelma II. neustále slabla. Od roku 1916 skutočnú moc 
v Nemeckom cisárstve držalo v rukách tzv. tretie vrchné vojenské velenie, ktoré okrem cisára tvoril tandem generálov Paula von Hindenburga a Ericha Ludendorffa. Tí čoraz opovážlivejšie presadzovali svoju moc aj smerom k vnútornej či personálnej politike. Prejavilo sa to napríklad v júli 1917, keď cisár Wilhelm II. práve na nátlak vojenských špičiek odvolal ríšskeho kancelára Bethmanna-Hollwega. Navyše, bezoh-
ľadnosť, s akou postupoval Ludendorff pri obnovení neobmedzenej ponorkovej vojny v roku 1917, nakoniec priviedla do vojny aj Spojené štáty americké, čo malo pre Nemecko osudové následky.

Rozhodujúci vplyv vojenskej generality však spočíval v neotrasiteľnej popularite medzi domácim nemeckým obyvateľstvom. Paula von Hindenburga uctievali ako národného hrdinu, víťaza od Tannenbergu, pričom jeho skutočné schopnosti zastierala povesť plánovacej vojenskej geniality. Porážka Nemecka bola do poslednej chvíle takmer nepredstaviteľná, a to nielen pre široké masy obyvateľstva, ale aj pre samotnú armádu a jej veliteľský štáb. Ešte v marci 1918 Nemecké cisárstvo podpisom brest-litovského mieru získalo obrovské územia na východe, nové materiálne zázemie a právom mohlo hovoriť o víťaznom východnom ťažení. Dňa 29. septembra 1918 však Erich Ludendorff náhle predstúpil pred cisára a vládu s tým, že vzhľadom na neudržateľnú situáciu na západnom fronte požaduje okamžité začatie rozhovorov o prímerí. To, čo si vojenské velenie dlhý čas odmietalo pripustiť a pred čím zatvárala oči aj verejnosť, náhle dopadlo na krajinu so silou šoku.

 

"Rana dýkou do chrbta" sa stala najvplyvnejšou konšpiračnou teóriou počas trvania Weimarskej republiky (wikipedia.org)

 

Demokracia s vojnovou hypotékou

Erich Ludendroff predstúpil pred cisára okrem iného aj s požiadavkou o rozšírenie právomocí Ríšskeho snemu a jeho zapojenie do rozhodovacieho procesu. Toto odporúčanie iba kopírovalo medzinárodnú situáciu a podmienky, ktoré na Nemecko začali klásť mocnosti Dohody. Predovšetkým prezident Spojených štátov amerických Woodrow Wilson trval na tom, že mierové rokovania sa budú viesť iba so skutočnými zástupcami nemeckého národa a nie s vojenskou generalitou, ktorú právom považoval za zločinnú. V súvislosti so 14 bodmi, ktoré v januári 1918 americký prezident predstavil ako podmienky budúceho mierového usporiadania Európy, sa mali zmeniť aj pomery v samotnom Nemecku. Inými slovami, krajina sa mala preformovať z vojenskej diktatúry na parlamentnú demokraciu.

K zmenám pristúpil samotný cisár, keď do funkcie nového ríšskeho kancelára vymenoval liberálne zmýšľajúceho princa Maximiliána Bádenského, a následne Ríšsky snem odhlasoval zmeny v ústave, ktoré by umožnili i zastúpenie najväčších politických strán Ríšskeho snemu v novovznikajúcej vláde. Prvé kroky k parlamentarizácii systému tak urobili cisár a vojenská generalita. Zároveň tým zo seba sňali zodpovednosť za prehratú vojnu a potupné mierové rokovania hodili na plecia civilov, politikov parlamentu. Skôr ako spomínaný Matthias Erzberger, vyslanec vlády Maximiliána Bádenského, stihol čokoľvek podpísať, sa však v samotnom Nemecku odohrali revolučné zmeny.

 

Po prežití nesmiernych útrap na fronte sa vojaci vracali do krajiny, ktorú nepoznávali, do prostredia, kde nové politické špičky pred verejnosťou mohli len s ťažkosťami obhájiť územné straty, sociálny rozvrat a neskôr dokonca hyperinfláciu.

 

Tzv. nemeckú revolúciu odštartovali vzbura námorníkov v prístavnom meste Kiel a jej následné potlačenie 1. novembra. Čoskoro sa nepokoje a protesty preniesli ako lavína po celej krajine a neobišli ani Berlín. Cisár Wilhelm II. trávil väčšinu času vo vrchnom vojenskom štábe v belgickom meste Spa, preto kancelár Maximilián Bádenský zoči-voči masovým protestom a pouličným nepokojom musel sám čeliť novej situácii. Pod tlakom udalostí v hlavnom meste napokon oznámil cisárovu abdikáciu (ktorú o niekoľko hodín neskôr potvrdil aj samotný Wilhelm II.). Zároveň odovzdal moc vláde Friedricha Eberta, ktorá sa spočiatku opierala o podporu dvoch sociálnodemokratických strán (SPD a USPD) v Ríšskom sneme. Dňa 9. novembra jeho stranícky kolega Philipp Scheidemann z okna budovy Ríšskeho snemu pred zhromaždeným davom vyhlásil republiku.

Nová Nemecká republika sa tak zrodila do vojnového stavu a napokon musela prevziať aj dôsledky prehranej vojny. Matthias Erzberger, ktorý medzitým v lese pri Compiègne čakal na prijatie, sa takpovediac z večera do rána stal zástupcom Nemeckej republiky. Podľa odporcov demokratických premien podpisom prímeria iba dokonal puč, ktorý sa odohral v Berlíne.

Po prvých slobodných voľbách v januári 1919 a vytvorení tzv. weimarskej koalície demokratických politických strán to boli opäť politici najväčších strán Zentrum a SPD (Johannes Bell a Hermann Müller), kto v júni 1919 vo Versailles podpisoval ešte potupnejšie mierové podmienky 
– okrem iného aj neprimerane vysoké vojnové reparácie, ktoré mali Nemecko na dlho uvrhnúť do chudoby. Po prežití nesmiernych útrap na fronte sa vojaci vracali do krajiny, ktorú nepoznávali, do prostredia, kde nové politické špičky pred verejnosťou mohli len s ťažkosťami obhájiť územné straty, sociálny rozvrat a neskôr dokonca hyperinfláciu. Naopak, s „vysvetlením“ prichádzali staré armádne kruhy a najrôznejšie radikálne politické zoskupenia. Podľa nich za porážku boli zodpovední civili, novembroví revolucionári, sociálni demokrati, komunisti či jednoducho Židia. Oni zvrhli cisársku vládu a za chrbtami statočných vojakov pripravili hanebný mier.

 

Rady nezamestnaných počas Veľkej hosporárskej krízy v Nemecku. V atmosfére beznádeje si čoraz úspešnejšie nachádzala nacistická propaganda (wikipedia.org)

 

„Zrada“ v mníchovských pivniciach

Mníchov v rokoch 1918 a 1919 bol scénou, kde sa odohrávali dramatické spoločenské zmeny. Už v novembri sa do čela robotníckej revolučnej rady v meste postavil istý Kurt Eisner a vyhlásil Bavorskú republiku. Tento novinár, bohém a pôvodom berlínsky Žid zosobňoval v očiach radikálnych vojenských kruhov všetko to, čo nenávideli. Eisner čoskoro podľahol atentátu, avšak židovská nálepka, ktorá prischla socialistom a zvlášť komunistom, už nezmizla.

Bavorsko sa čoskoro prepadlo do chaosu tzv. Bavorskej republiky rád, na ktorej potlačení sa podieľali vojaci ríšskej armády či ešte omnoho radikálnejší členovia dobrovoľníckych jednotiek, tzv. Freikorps. Tu sa začala politická kariéra Adolfa Hitlera, ktorý v dobytom a „vyčistenom“ Mníchove ako politický agent armády mal monitorovať miestne prostredie tzv. mníchovských pivníc. Dňa 12. septembra 1919 prišiel na schôdzu jednej z miestnych politických strán a hneď si získal pozornosť poslucháčov. Jeho prejav sa vyznačoval absolútnym presvedčením a sebaistotou, s ktorou vyjadroval svoj odpor k republike a obzvlášť silnú nenávisť voči Židom.

Politickú kariéru Adolfa Hitlera a vznik NSDAP nie je potrebné ďalej zvlášť pripomínať. Stačí dodať, že rečníkov, ktorí za porážkou Nemecka v 1. svetovej vojne videli domácu zradu či sprisahanie berlínskych politikov, bolo v tom čase veľa a Hitler bol len jedným z nich. Svojim poslucháčom a neskorším stúpencom ale ponúkol okrem rečníckeho nadania aj silnú stranícku organizáciu a najmä mimoriadne účinnú propagandu, ktorá sa v nasledujúcich rokoch opierala o niekoľko jednoduchých bodov – odmetanie versailleského mierového systému, neplatenie vojnových reparácií a neustále poukazovanie na „skutočného“ vinníka nemeckého poníženia – bohatého a vplyvného Žida.

Základy budúcej nacistickej ideológie tak pomáhali budovať banálne predsudky, populistické vyhlásenia a jedna hlúpa legenda, ktorá sprevádzala vznik Weimarskej republiky. Dramatické udalosti nasledujúcich rokov, ktoré poznamenali jej krátky život – hyperinflácia, politický chaos a ťarcha vojnových reparácií, no predovšetkým obnovená hospodárska kríza na začiatku 30. rokov – doviedli legendu o rane dýkou do chrbta nemeckých hrdinov a nakoniec 
i nemeckých robotníkov, mužov, žien a 
detí k masovej hystérii moderného totalitného hnutia a napokon k rozsiahlej genocíde miliónov ľudí.


konšpiračné teórieprvá svetová vojnahitlerhindenburgludendroffversailleský mier



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Jaroslav Valent

Mgr. Jaroslav Valent, absolvent politológie na Trnavskej univerzite, momentálne pracuje v Historickej revue ako zodpovedný redaktor. Venuje sa dejinám 20. storočia so zameraním na strednú a východnú Európu.

Pozrite si tiež


August 1968 - Ako nás obsadili?

20.8.2018 | Matej Šemšej

         V roku 2018 si pripomíname hneď niekoľko výročí. Jedným z nich je i 50. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy, ktorý znamenal začiatok konca Pražskej jari a nastolil tvrdý kurz...

  • 4260
  • 14