Republika pre Československo: Pred 100 rokmi sme prijali našu prvú ústavu

Publikované v Historická revue č. 02/2020, str. 60 - 65


Ústava ako základná právna norma štátu je natoľko významný dokument, že proces jej príprav a schvaľovania vzbudzuje záujem nielen na domácej pôde, ale i v medzinárodnopolitickom kontexte. Ústava totiž určuje nielen charakter štátu, ale vymedzuje aj jeho ďalší vývin.


Československá ústava, prijatá začiatkom roku 1920, vznikala v hektickom období po skončení 1. svetovej vojny. Československo pritom nebolo zďaleka jediným novým štátom, ktorý v tom čase na troskách rozpadnutých impérií v Európe vznikol. Podobné procesy prebiehali od pobaltských štátov až po Balkán.

 

Neľahká cesta

Odhodlanosť tvorcov vznikajúceho československého štátu a úspešnosť ich úsilia, ako aj veľkosť prekážok, ktorým museli čeliť, zvlášť vystúpi, ak si uvedomíme, že na jeho príprave začali pracovať ešte počas trvania vojny. To znamená, že niekoľko rokov boli stíhaní rakúsko-uhorským štátom ako zločinci. V prípade, že sa dostali do rúk jeho policajným alebo vojenským orgánom, čakali ich ťažké žaláre, ba aj tresty smrti.

Aktivity protihabsburskej českej a slovenskej opozície sa preto neprekvapivo začali sústreďovať v zahraničí, v exilovom hnutí, a na jeseň 1918 vyústili až do medzinárodného uznania Československa ako nového štátneho útvaru v Európe. Ani v exile to však nešlo hladko. Tradiční hráči európskej diplomacie mohli mať záujem na vojenskej porážke, no rozhodne nie na rozpade habsburskej ríše.

Spojené štáty americké vstúpili do vojny proti Nemecku na strane Dohody až v apríli 1917. Keď prezident Woodrow Wilson v januári 1918 predkladal Kongresu svoje posolstvo, obsahujúce 14 bodov, na základe ktorých sa podľa neho mala vybudovať Európa po ukončení vojny, rátalo sa v ňom s reformou rakúsko-uhorskej monarchie, teda aj s jej existenciou. Národom, ktoré v nej žili, mala poskytnúť len viac autonómie. Také riešenie bolo ústretové nielen k monarchii, ale aj k Veľkej Británii, Francúzsku a Taliansku, ktoré uprednostňovali jej zachovanie. Napríklad predseda vlády Veľkej Británie Lloyd George ešte v januári 1918 vyhlásil, že Británia nebojuje za to, aby Rakúsko-Uhorsko bolo zničené.

Pre Československý výbor v zahraničí, ktorý sa vo februári 1917 transformoval na Národnú radu na čele s Masarykom, Benešom a Štefánikom, už však išlo o neprijateľné riešenie. Jedným z najpresvedčivejších argumentov exilových politikov sa pritom stalo československé vojsko, ktoré bojovalo na strane Dohody. Československé légie, tieto ozbrojené sily štátu, ktorý vlastne ešte neexistoval a ani nemal stanovené hranice, sa totiž od prvých dobrovoľníckych jednotiek z roku 1914 medzičasom rozrástli na stotisícovú armádu.

Ústavná listina Československej republiky z 29. februára 1920, prebal so štátnym znakom

 

Veľmi dôležitým bolo aj prepojenie a podpora zo strany domácej politickej reprezentácie. Sťažovalo ju nielen úradné prenasledovanie ľudí, akokoľvek zapojených do odboja, vrátane brutálneho šikanovania ich rodinných príslušníkov, ale napríklad aj to, že mnohí sa nevedeli rozlúčiť s predstavou štátu ako monarchie, na čele s panovníkom. Republika pre nich bola takmer nepredstaviteľný pojem. Keď v lete roku 1917 v prostredí domáceho odboja zaznel návrh začať prácu na znení budúcej ústavy, naplno sa prejavil ďalší problém. V Čechách – o Slovensku ani nehovoriac – sa dovtedy nikto ústavným právom nezaoberal.

Bežne známe štátne právo reflektovalo iba princípy rakúsko-uhorskej monarchie. Ani jeden z navrhnutých textov ústavy, ktoré zainteresovaní českí právnici (oslovení s touto žiadosťou boli štyria vysokoškolskí profesori a jeden poslanec) predložili, preto nevychádzal z jej moderného ponímania. Všetky sa odvíjali od federalizácie monarchie a zaoberali sa predovšetkým požiadavkou suverenity národa českého nad nemeckým. Vyskytol sa dokonca i nápad vyhlásiť obyvateľstvo, ktoré sa hlásilo k nemeckej národnosti, za cudzincov. Len jeden z návrhov však obsahoval aj myšlienku začlenenia Slovenska, a aj to len ako slovenského kniežatstva v rámci českého kráľovstva.

V nasledujúcom roku rakúsko-uhorský štát mierne uvoľnil pravidlá pre organizovanie verejných manifestácií, čo politická opozícia využila na demonštrovanie za požiadavky samostatnosti. Napríklad v apríli 1918 sa konala manifestácia českých spisovateľov, ktorí pod vedením Aloisa Jiráska zložili sľub „bojovať až do slobody národa“. Podobne Slováci využili príležitosť robotníckeho sviatku 1. mája a v Liptovskom Mikuláši na zhromaždení s nadšením reagovali na prejav Vavra Šrobára o jednote Slovákov ako uhorskej vetvy československého národa s Čechmi. Následne sa delegácia Slovákov na čele s básnikom Pavlom Országhom Hviezdoslavom zúčastnila aj oslavy 50. výročia položenia základného kameňa Národného divadla v Prahe.

Americký prezident Woodrow Wilson bol kľúčovým spojencom pri koncipovaní a vytváraní podoby budúceho štátu. Československý ústavný systém sa nakoniec z veľkej časti inšpiroval ústavou Spojených štátov amerických (zdroj: wikipedia.org)

 

Washingtonská deklarácia

V exile sa zatiaľ usilovne pracovalo na politickom uznaní Československej národnej rady, ktorá oficiálne sídlila v Paríži a ktorú napokon 3. septembra 1918 Spojené štáty americké uznali ako de facto československú vládu. K najdôležitejším dokumentom z tohto obdobia patril text Washingtonskej deklarácie, teda „Vyhlásenia nezávislosti československého národa jeho dočasnou vládou“ z 18. októbra 1918.

Jej text, ktorý so skupinou českých, slovenských a amerických spolupracovníkov zostavil T. G. Masaryk, pričom využil slovník jedného zo symbolov amerických dejín, teda ich Deklarácie nezávislosti, bol predložený aj americkému prezidentovi. Na návrh legionára plk. Vladimíra Hurbana, syna S. H. Vajanského, doňho bola včlenená aj veta, ktorá priamo reagovala na aktuálny „ústupčivý“ manifest cisára Karola Habsburského. Radikálne potvrdzovala, že „my preto odopierame ostať časťou Rakúsko-Uhorska v akejkoľvek podobe“. Požadovalo sa tu, aby Čechom bolo potvrdené právo „spojiť sa so slovenskými bratmi na Slovensku, ktorí kedysi boli časťou nášho národného štátu, neskôr odtrhnutou od tela nášho národa a pred päťdesiatimi rokmi privtelenou k uhorskému štátu Maďarov, ktorí pre svoje nevýslovné násilníctvo a surový útlak podrobených národov stratili všetko morálne i ľudské právo vládnuť komukoľvek okrem seba samých“.

Washingtonská deklarácia už obsahovala princípy budúceho československého demokratického zriadenia. Podľa amerického vzoru československý štát mal byť republikou, ktorá bude zaručovať úplnú slobodu svedomia, náboženstva a vedy, literatúry a umenia, slovného prejavu, tlače, právo zhromažďovacie a petičné. Cirkev tu mala byť odlúčená od štátu. Štát mal byť demokratický, so všeobecným hlasovacím právom. Výslovne sa uvádzalo, že ženy mali byť politicky, sociálne a kultúrne zrovnoprávnené s mužmi. Práva menšín mali byť zabezpečené pomerným zastúpením a národné menšiny mali mať rovnaké práva. Vláda mala byť parlamentnou a mala uznávať princípy iniciatívy a referenda. 

Americký vzor rezonoval i v predstave, že stála armáda by mala byť nahradená občianskou milíciou. Československý štát mal vykonať ďalekosiahle sociálne a hospodárske reformy. Veľkostatky mali byť vykúpené pre domácu kolonizáciu a šľachtické výsady zrušené. Predpokladalo sa, že občania nového štátu prevezmú svoj podiel z rakúsko-uhorského predvojnového dlhu, ale nie dlhy z vojny. V zahraničnej politike sa Československo chystalo prijať svoj podiel na zodpovednosti za reorganizáciu Východnej Európy, prijať demokratický a sociálny princíp vlastenectva a rešpektovať princíp, že všetky záväzky a zmluvy sa budú uzatvárať otvorene a úprimne bez tajnej diplomacie. Budúca ústava mala smerovať „k účinnej, rozumnej a spravodlivej vláde, ktorá vylúči všetky zvláštne výsady a zakáže triedne zákonodarstvo“.

Keďže oficiálne sídlo Československej národnej rady bolo v Paríži, deklarácia sa vyhlasovala tam. Vzdialení signatári ju podpisovali telegraficky – Masaryk ako ministerský predseda a minister financií z Washingtonu, generál M. R. Štefánik zo Sibíri, len minister zahraničných vecí a vnútra Edvard Beneš na mieste.

T. G. Masaryk a E. Beneš nielenže stáli pri základoch nového štátu Čechov a Slovákov, ale spoluurčovali aj jeho demokratický charakter (zdroj: wikipedia.org)

 

Orgány budúcej ČSR a dočasná ústava

Dramatické veci sa diali aj v Budapešti. Na zasadnutí uhorského parlamentu 19. októbra 1918 slovenský poslanec Ferdinand Juriga žiadal samourčovacie právo pre Slovákov. Upozornil, že už podľa dovtedy platných zákonov by Slováci v uhorskom parlamente v pomere k svojmu počtu mali mať 40 poslancov, no mali iba dvoch. Okrem toho protestoval, že v Uhorsku – na rozdiel od rakúskej časti monarchie, kde smeli voliť všetci dospelí muži – stále nebolo zavedené všeobecné volebné právo. Popritom sa tu od polovice septembra vytvárali základy Slovenskej národnej rady. Tá sa dotvorila a verejne ohlásila 30. októbra prijatím martinskej Deklarácie slovenského národa, ktorou potvrdzovala vôľu Slovákov tvoriť spoločný štát s Čechmi.

V očakávaní možného zvratu historických udalostí sa už počas októbra v Prahe schádzali aj českí poslanci, zvolení do viedenského parlamentu, a regionálni zástupcovia zo zemských snemov. Národný výbor československý, vytvorený v júli 1918 tak, aby jeho politické zloženie rešpektovalo výsledky českých strán vo voľbách do viedenského snemu, sa 28. októbra 1918 verejne vyhlásil za reprezentanta štátnej zvrchovanosti vo vnútri štátu a s okamžitou platnosťou vyhlásil svoj prvý zákon, „o zriadení samostatného štátu československého“ (napriek tomu, že išlo o prvú právnu normu, v novozriadenej Sbírce zákonů a nařízení bol publikovaný až pod č. 11/1918). Svojím prvým zákonom Národný výbor ponechal dočasne v platnosti všetky dovtedajšie zákony a nariadenia, ako aj tie ústavné zákony, ktoré neodporovali zásade nezávislého štátu, čím sa podarilo predísť rozvratu, aký by hrozil v situácii bez platných zákonov. Nie je bez zaujímavosti, že po celý čas svojej existencie Komunistická strana Československa interpretovala tento krok ako prekážku, ktorá jej vraj bránila v prevzatí moci.

Za podpredsedu Národného výboru bol hneď 28. októbra 1918 vymenovaný Vavro Šrobár, ktorý sa 4. novembra s trojicou ďalších kooptovaných slovenských členov – Pavlom Blahom, Antonom Štefánkom a Ivanom Dérerom – vydal presadzovať právomoc nového štátu na Slovensko.

Hoci štát bol uvedeným zákonom vyhlásený, ustálenie jeho konkrétnej formy bolo ponechané až pre Národné zhromaždenie. To vzniklo o dva týždne neskôr prijatím dočasnej ústavy zákonom č. 37/1918 Sb. z. a n. z 13. novembra 1918 ako Revolučné Národné zhromaždenie. Tvorili ho členovia Národného výboru a ďalší poslanci, zvolení za české krajiny pred októbrom 1918, ku ktorým boli postupne kooptovaní ďalší zástupcovia za Slovensko. Do jari 1919 sa počet jeho poslancov ustálil na 269. Nemeckí poslanci, ktorí v posledných ríšskych voľbách boli zvolení ako českí a žili na území nového československého štátu, odmietli pozvanie na zasadanie Národného zhromaždenia a chodili na zasadanie rakúskeho parlamentu. Z týchto dôvodov sa ani nezúčastnili prác na ústave.

Dočasná ústava bola dôležitá i tým, že už obsahovala aj ustanovenia o prezidentovi republiky. Práve na jej základe sa nový československý štát stal parlamentnou republikou a nie prezidentskou, aká bola v USA. V čase neprítomnosti ústavné právomoci prezidenta vykonával predseda vlády.

Zo Slovenska sa členmi Národného zhromaždenia stali predovšetkým členovia Slovenskej národnej rady. Patrili k nim napríklad Vavro Šrobár, Ivan Dérer, Pavel Blaho, Ferdiš Juriga, Andrej Hlinka, Karol Kmeťko či Pavol Országh Hviezdoslav. Dočasne sa namiesto politických strán združili v Klube slovenských poslancov. Keďže spočiatku sa mnohí nádejní poslanci nemohli dostavovať na zasadania, alebo sa vôbec báli prijať túto funkciu v obave z návratu uhorskej moci, v tomto období Slovensko zastupovali aj viacerí Česi. Napríklad katolícky kňaz Antonín Kolísek, organizátor Luhačovických stretnutí českej a slovenskej inteligencie Josef Rotnágl alebo predsedníčka Červeného kríža Alice Masaryková.

Národné zhromaždenie malo zákonodarnú právomoc pre územie celého štátu a „dozorovaciu právomoc nad mocou výkonnou“. Tieto právomoci malo vykonávať až do ustanovenia snemovne, ktorá by vyšla z nových celoštátnych parlamentných volieb. Volilo aj predsedu a ministrov sedemnásťčlennej vlády, ktorej prináležala výkonná a nariaďovacia moc. Pri dodržaní stanoveného pomeru hlasov (väčšina z vyše polovice prítomných poslancov) Národné zhromaždenie mohlo túto vládu aj odvolať. Z dnešného hľadiska stojí za povšimnutie, že už vtedy žiaden člen vlády nesmel byť v správnej alebo dozornej rade akciových spoločností alebo konateľom spoločností s ručením obmedzeným.

Vzhľadom na to, že T. G. Masaryk bol v čase prijímania dočasnej ústavy ešte v zahraničí, 14. novembra ho Národné zhromaždenie aklamačne zvolilo za prezidenta na dobu dvoch rokov v neprítomnosti. Prezidentský sľub zložil po svojom príchode 21. novembra 1918.

Príchod prezidenta T. G. Masaryka do Prahy 21. decembra 1918, obraz od Emanuela Boháča zo zbierok Múzea mesta Ústí nad Labem

 

Práca na novej ústave

Následne sa na pôde parlamentu začala vyše ročná práca na texte riadnej československej ústavy. Do novozriadeného ústavného výboru, ktorý viedol sociálny demokrat dr. Meissner, boli zvolení poslanci dr. Hnídek a Malypetr od republikánov (agrárnikov), dr. Brabec a prof. Weyr zo strany Českej štátoprávnej demokratickej a dr. Bouček zo strany Českej štátoprávnej pokrokovej. Podľa uvedeného straníckeho členstva vidno, že odborníkov vedeli poskytnúť najmä tradičné strany s históriou ešte z rakúskej monarchie, ktoré potom po roku 1919 – 1920 zanikali, alebo sa pretvárali na nové.

Nová ústava ostala na pôdoryse, vytýčenom Washingtonskou deklaráciou, no dôrazom, ktorý sa kládol na moc parlamentu, sa na nej prejavil aj silný vplyv francúzskej ústavy. Našli sa však aj politické princípy, ktoré sa v domácom prostredí darilo presadiť málo či dokonca vôbec. Napríklad princíp odluky cirkvi od štátu, ktorý narazil najmä na odpor moravských a slovenských katolíkov. Problematické bolo i presadzovanie všeobecného volebného práva, teda jeho rozšírenia aj na ženy. Toho sa obávali nielen konzervatívni poslanci, ale paradoxne i mnohí socialisti, v obave, že ženy budú vo voľbách hlasovať podľa inštrukcií z kazateľníc.

Významnou otázkou boli práva menšín, ktoré boli zakotvené v menšinovej Zmluve medzi čelnými mocnosťami spojenými a združenými a Československom, podpísanej v Saint Germain en Laye dňa 10. septembra 1919 a publikovanej pod č. 508/1921 v Sb. z. a n. V kontexte národnostných menšín je veľmi podstatné uviesť, že zavedením všeobecného volebného práva napríklad príslušníci maďarskej menšiny v Československu mali toto právo o takmer 30 rokov skôr, než bolo zavedené v Maďarsku.

V súvislosti s princípom rovnosti občanov Československo zrušilo taktiež šľachtické tituly a k ním patriace výsady. Pre nový štát sa neukázal vhodný ani model milícií namiesto stálej armády. V čase zostavovania textu Washingtonskej deklarácie tesne pred koncom 1. svetovej vojny totiž sotva niekto predpokladal, že hneď po jej konci sa začnú ďalšie vojny o územia, v tomto prípade pokusy maďarského štátu o udržanie či znovuobsadenie Slovenska v roku 1919 alebo poľské pokusy o zabratie územia Tešínska.

Československo bolo aj vďaka svojej ústave demokratický štátom až do konca, t. j. do roku 1938, keď Mníchovska dohoda a priama nacistická hrozba zmenila aj vnútorné pomery v krajine (zdroj: wikipedia.org)

 

Československá ústava z roku 1920

Dňom prijatia československej ústavy sa napokon stal 29. február 1920. Účinnosť nadobudla k 6. marcu 1920. Z hľadiska štátu to bol veľmi významný akt, no po obsahovej stránke vlastne išlo o znovupotvrdenie tých zásad, na ktorých bola republika od počiatku budovaná. V jej preambule – opäť podobne ako v americkej ústave – sa v mene celého politického národa československého vyhlasovalo, že jej cieľom je „upevniť dokonalú jednotu národa, zaviesť spravodlivé poriadky v republike, zaistiť pokojný rozvoj domoviny československej, prospieť všeobecnému blahu všetkých občanov tohto štátu a zabezpečiť požehnanie slobody budúcim pokoleniam“. Ďalej potvrdzovala, že „sa chceme usilovať, aby táto ústava i všetky zákony našej krajiny boli vykonávané v duchu našich dejín rovnako ako v duchu moderných zásad, obsiahnutých v hesle sebaurčenia; lebo sa chceme pričleniť do spoločnosti národov ako člen vzdelaný, mierumilovný, demokratický a pokrokový“.

Nasledovalo desať úvodných článkov s odkazmi a vysvetleniami právnych noriem, na ktoré nadväzovala. Stanovila v nich, že všetky také zákony, ktoré by odporovali ústave, sú neplatné. Ako rozhodujúca inštancia pre také prípady bol určený Ústavný sud. Ďalej sa zaoberala trvaním funkcie prezidenta, počtom poslancov, potrebných k platnému uznášaniu podľa ústavnej listiny, určením času platnosti ústavnej listiny atď.

Korpus ústavy pozostával zo šiestich hláv. V prvej boli všeobecné ustanovenia (§§ 1 – 5), druhá hlava obsahovala ustanovenia o zákonodarnej moci, zložení a pôsobnosti Národného zhromaždenia a jeho oboch snemovní (§§ 6 – 54), tretia hlava obsahovala ustanovenia vládnej a výkonnej o moci (§§ 55 – 93), vo štvrtej hlave boli ustanovenia o moci sudcovskej (§§ 94 – 105), v piatej hlave boli vymenované občianske práva a slobody, ako i povinnosti (§§ 106 – 127) a šiesta hlava obsahovala ustanovenia o ochrane národných, náboženských a rasových menšín (§§ 128 – 134). Vzhľadom na to, že v povojnovom období na území štátu bolo množstvo imigrantov a iných ľudí s nevyriešeným občianstvom, bolo mimoriadne dôležité, že ochranu života a slobody ústava výslovne garantovala nielen všetkým svojím občanom, ale všetkým obyvateľom „bez ohľadu na to, akého sú pôvodu, štátnej príslušnosti, jazyka, rasy alebo náboženstva“.

Československá ústava z roku 1920 bola dobrou ústavou, a to nielen na svoju dobu. Československí občania, ktorí sa hlásili k demokratickým princípom, ju preto považovali za použiteľnú aj po skončení 2. svetovej vojny. Naopak, s ľudáckymi a komunistickými predstavami o spravovaní štátu bola vzhľadom na svoj demokratický základ a rešpektovanie rovnosti občanov nezlučiteľná. Tieto režimy na ňu neustále narážali svojou politikou a po nástupe k moci patrila k ich prvým obetiam, rovnako ako pôvodcovia československej ústavy a úcta k ich dielu.


ústava1920československá republika



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Katarína Zavacká

JUDr. Katarína Zavacká, absolventka Právnickej fakulty UK v Bratislave. Od roku 1966 pracovala v Ústave štátu a práva SAV. Zaoberá sa výskumom dejín štátu a práva v 20. storočí, predovšetkým historicko-právnou analýzou procesov budovania a likvidácie demokratických právnych systémov.

Pozrite si tiež


1940: Hitlerove triumfy

7.2.2020 | Jaroslav Valent

Milí čitatelia,        písal sa 23. jún 1940 a Adolf Hitler si osobne prišiel do Paríža vychutnať svoj najväčší životný triumf. Hlavné mesto Francúzska a spolu s ním celá krajina pred ním ležali pokorené a ponížené....

  • 1633
  • 10

Januárové vydanie

10.1.2020 | Jaroslav Valent

Ešte pomerne nedávno sme si pripomínali 300. výročie od narodenia na Slovensku azda najpopulárnejšej habsburskej panovníčky Márie Terézie. Jej dlhá, štyri desaťročia trvajúca vláda pomohla stabilizovať celú monarchiu a zároveň...

  • 1333
  • 7