Revolučné dvojročie: S akými ambíciami vystupovala slovenská politika v rokoch 1848/1849?

Publikované v Historická revue č. 3/2018, str. 38 - 42


20.9.2018 | Dušan Škvarna

Pri výročiach vzniku Slovenskej republiky sa objavuje otázka, kde siaha kontinuita tejto štátnosti. Konkrétnejšie, nakoľko súvisí s ideami a dianím počas 1. polovice 19. storočia, ktoré vyústilo do revolučných rokov 1848/1849.


Napriek občasným, málo hodnoverným publicistickým pochybnostiam možno pri pozornejšom rozbore posledných dvoch storočí európskych, uhorských, československých a slovenských dejín povedať, že súčasná Slovenská republika jednoznačne vykazuje kontinuitu s ideami, ktoré sa utvárali počas 1. polovice 19. storočia a prvýkrát naliehavo sa pokúšali presadiť počas revolučného výbuchu v rokoch 1848/1849.

To bolo v čase, keď bola realita národnej štátnosti známa už tri štvrte storočia. Nešlo o žiaden slovanský ani stredoeurópsky výmysel. Svoj nový štát prvýkrát odvodili od občana a národa už Američania v boji za nezávislosť proti Angličanom (1776). Krátko nato prvá francúzska revolúcia jednoznačne definovala Francúzsko ako štát francúzskeho národa (nie kráľa, aristokracie).

Od začiatku 19. storočia pozvoľne silnela príťažlivosť národa ako spoločenstva, ktoré charakterizovala rovnoprávnosť jeho príslušníkov a buď spoločný jazyk a pocit spoločného pôvodu, alebo spoločné politické inštitúcie a dlhé spolužitie v jednom štáte. Teda nielen občan, ale aj národ obsahoval silný slobodomyseľný rozmer – chápal sa ako protipól starého feudálneho poriadku a absolutistického režimu. Nie div, že sa čoraz viac vnímal ako vzácna hodnota, ktorá sa musí chrániť a za ktorú, keď treba, aj bojovať.

Cisár František Jozef I., portrét z roku 1848, krátko po jeho nástupe na trón (wikipedia.org)

 

Idea národného štátu

Priamo úmerne s narastaním príťažlivosti národa a s romantickým pátosom obhajujúcim jeho slobodu a nedotknuteľnosť sa po celej Európe, najmä v jej západnej časti, angažovali rôzne skupiny vzdelancov za posilnenie existujúcich a za vytvorenie nových národných štátov (napríklad Grécko, Belgicko). Túžbu po vzniku svojich štátov netrpezlivo prejavovali predovšetkým hnutia Nemcov a Talianov, ale taktiež Poliakov koncentrujúcich sa v emigrácii hlavne v Paríži. Od týchto veľkých hnutí preberali veľmi rýchlo vzory aj tí menší a slabší. Týkalo sa to predovšetkým strednej Európy.

V habsburskej monarchii mal absolutistický režim nadnárodný charakter, nepodporoval rôzne nacionálne snahy a idey. Ak však neprotirečili jednote monarchie a nepodkopávali režim, im ani veľmi nebránil. Zložitá situácia sa vyvinula najmä v jej najväčšej a najsilnejšej korunnej krajine – Uhorskom kráľovstve.

Maďarskí šľachtickí reformátori, hlavná politická sila krajiny, sa tiež usilovali modernizovať Uhorsko. Súčasťou ich modernizačných predstáv bolo po vzore Francúzska homogenizovať multietnické Uhorsko jazykovo a nacionálne. V ich chápaní to znamenalo nielen presadenie maďarčiny ako celoštátneho jazyka, ale aj postupné splynutie všetkých etník krajiny do jedného národa, ktorý mal mať maďarské etnické znaky.

Iné predstavy o budúcnosti Uhorska boli pre maďarských politikov nepredstaviteľné, odlišovali sa iba v názore na rýchlosť a spôsob tohto procesu. Tak vznikali v Uhorsku od  prelomu 18. a 19. storočia nacionálne trecie plochy a nedôvera. Tento zápas počas národného obrodenia a romantizmu je však, predpokladáme, čitateľovi dostatočne známy, preto sa vrátime k národným štátnostiam.

Aj v slovenskom národnom hnutí sa objavili pred rokom 1848 občas, ale iba súkromne či metaforicky, náčrtky iného štátotvorného usporiadania. Boli to skutočne len náznaky, viac-menej kopírujúce modely zo západnej Európy. Rok 1848 dal tomuto spôsobu uvažovania skutočne zelenú, za pár týždňov sa všetko zmenilo.

Zhromaždenie slovenského ľudu z jari 1848, maľba Petra M. Bohúňa (SNG)

 

Liberálne slobody

Na začiatku tohto roka spontánne vypukol revolučný virvar najprv v talianskych regiónoch a potom v Paríži, odkiaľ sa rýchlo rozšíril do západnej a strednej časti Európy. Bola to prvá revolúcia, ktorá zasiahla veľký geopolitický priestor. Prebrala slobodomyseľné heslo prvej francúzskej revolúcie bratstvo, rovnosť, sloboda. Odvolávajúc sa naň, usilovala sa riešiť päť vzájomne previazaných okruhov problémov: uzákonenie rovnoprávnosti ľudí pred zákonom, zaručenie základných občianskych (liberálnych) slobôd, nastolenie konštitučných (demokratických) režimov, v strednej a južnej Európe zrušenie poddanstva a zabezpečenie slobody v nej žijúcich národov.

Tieto prevratné zmeny naplno zasiahli aj habsburskú monarchiu. Uhorsko sa tiež vydalo smerom k slobodnejšiemu životu. Bolo v ňom zrušené poddanstvo a šľachtické výsady, zabezpečená rovnosť ľudí pred zákonom, ustanovil sa konštitučný režim, vznikla nezávislá uhorská vláda. Avšak do hry vstúpil faktor, s ktorým mocenské elity nerátali, alebo ktorý veľmi podcenili – národná otázka. Dovtedy v Uhorsku neexistovala politika ani legislatíva, ktorá by zohľadňovala jeho multietnicitu. Naopak, po desaťročia sa prijímali zákony rozširujúce používanie maďarčiny.

Hoci na prahu roku 1848 nemalo žiadne hnutie malých národov štátoprávny program, v priebehu pár mesiacov sa všetko zmenilo. Všetky sa promptne prispôsobovali vývoju, ich razancia a ambície prudko narástli. Záruku slobody svojich národov už nevideli iba v zabezpečení jazykových práv, ale vo vlastnom autonómnom politickom útvare. Spočiatku dúfali, že politici veľkých národov – Nemcov, Talianov, Poliakov, neskôr i Maďarov, angažujúce sa za vytvorenie vlastných nezávislých štátov, budú voči nim ústretoví. Stal sa však opak.

 

Lajos Kossuth na dobovej litografii (wikipedia.org)

 

Po stáročia stabilné hranice sa považovali za prekonané. Volalo sa po tom, aby sa kryli etnické a politické hranice. Postupne sa premaľovávala politická mapa strednej Európy. Silné politické zoskupenia chceli, aby habsburská monarchia zanikla a stredoeurópsky priestor vyplnili Nemecko, Taliansko, Poľsko, neskôr aj Uhorsko. Nielen Habsburgovci, ale i hnutia malých národov to vnímali ako pohromu, o to sa viac upli na zachovanie habsburskej monarchie. Práve na tomto bode sa zrodilo spojenectvo slovanských a rumunských politikov, Habsburgovcov a konzervatívnej šľachty. Hnutia rakúskych Slovanov a Rumunov zachránili v tomto roku monarchiu a Habsburgovcom žezlo, na čo sa však vo viedenskom Hofburgu veľmi skoro zabudlo. Rovnako rýchlo sa zabudlo aj na to, že slovanskí a rumunskí politici požadovali presadiť ako najprimeranejší a najspravodlivejší program austrofederalizmu – federalizáciu monarchie s národnými autonómiami.

Roky 1848/1849 vyplnila neprehľadná až zmätočná spleť udalostí, konfliktov, programov, spojenectiev. To platí aj o slovenskom národnom hnutí. Kvôli obmedzenému rozsahu článku musím abstrahovať od množstva jeho aktivít, iba v kocke načrtnem, aké podoby nadobudol jeho štátoprávny program. Aj ten prekonal veľký oblúk, v zásade však nadobudol trojakú podobu. Na začiatku revolúcie, v marci a apríli 1848 slovenskí politici prijali viacero dokumentov, v ktorých požadovali rečové práva pre Slovákov a ich uznanie za rovnoprávny národ Uhorska. O pár týždňov sa už takéto požiadavky javili byť nečasovými, minimalistickými. Silnejúca radikalizácia vývoja totiž otvárala riešeniam sporov nové možnosti.

Taliani už v marci 1848 začali ozbrojený zápas proti Habsburgovcom za pripojenie Lombardska a Benátska k tvoriacemu sa talianskemu štátu. Nemci zvolávali do Frankfurtu nad Mohanom parlament, ktorý mal vyhlásiť nemecký štát, maďarskí politici odmietali korigovať národnostnú politiku a aj ich pomer k cisárskej Viedni bol stále odmeranejší, prerastal až do nepriateľstva. Cisárska Viedeň sa viac menej prispôsobovala vývoju a čakala na svoju chvíľu. Všetky národné hnutia rakúskych Slovanov (a Rumunov) začínali požadovať pre svoje národy vlastné územia, vlastnú správu, reprezentáciu, materinské jazyky vo verejnom živote. Takto sa konkretizovali federalistické programy.

Portrét Ľudovíta Štúra od Jozefa B. Klemensa z roku 1972 (wikipedia.org)

 

Slovenské národnopolitické koncepcie

Politicky, finančne i organizačne slabé slovenské hnutie rýchlo dobiehalo tento vývoj. Svoj prvý program, majúci štátoprávny charakter, sa verejne prezentovalo 10. mája 1848 v Žiadostiach slovenského národa. Tento dokument požadoval vymedziť slovenské územie v rámci Uhorska (nekonkretizoval ho), popri uhorskom sneme mali vzniknúť národné snemy (vrátane slovenského), malo sa ustanoviť slovenské školstvo, vrátane vysokého, mali sa uzákoniť slovenské symboly (odohrával sa aj boj symbolov) atď. Išlo o program smerujúci k federalizácii Uhorska, preto ho zvykneme nazývať uhrofederalizmom.

Body požadujúce dôsledné zrušenie poddanstva a uzákonenie všeobecného volebného práva v Žiadostiach len podčiarkujú, že slovenské národné hnutie zo všetkých politických síl Uhorska v tomto období najdôslednejšie spájalo riešenie národnej otázky v duchu rovnoprávnosti s demokratizáciou politického života a sociálnou spravodlivosťou.

Hoci slovenská strana spočiatku dúfala v pokojné riešenie problémov v Uhorsku, spory v ňom od mája 1848 zatlačili rozumové postoje do pozície diváka. Maďarské elity, vrátane vlády a snemu, odmietali ústupky Nemaďarom, pričom ich nároky prudko stúpali. Výsledkom bol najskôr ozbrojený konflikt medzi uhorskomaďarskou mocou a novou srbskou autonómnou mocou vo Vojvodine a narastanie nepriateľstva medzi elitami Maďarov a Chorvátov. Zostrovalo sa taktiež napätie medzi Pešťou a cisárskou Viedňou. Výsledkom toho bola intervencia cisárskej armády do Uhorska a takmer rok trvajúca občianska vojna.

Za týchto okolností nebolo ani pomyslenia na pokojné riešenie slovenskej otázky. V septembri sa odhodlali aj slovenskí vodcovia vystúpiť ozbrojene proti uhorskej moci. Ich prvé, septembrové povstanie bolo viac neúspešné ako úspešné, malo však veľký symbolický význam. A krátko po ňom, keď sa definitívne sformovali dva veľké tábory – cisárska moc, slovanské hnutia a nemeckí a maďarskí konzervatívci na jednej a košútovský revolučný tábor a nemeckí ľavicoví radikáli na starne druhej, slovenská politika radikálne zmenila nielen svoj kurz, ale aj program.

 

Hnutia rakúskych Slovanov a Rumunov zachránili v tomto období monarchiu a Habsburgovcom žezlo, na čo sa však vo viedenskom Hofburgu veľmi skoro zabudlo.

 

Dovtedy slovenskí politici kritizovali politiku Pešti, ba proti nej aj vojensky vystúpili, ale stále spájali budúcnosť Slovákov s národne tolerantným a federalizovaným Uhorskom. Od októbra 1848 nahradili uhrofederalizmus novým programom – austrofederalizmom. Odvtedy až do októbra 1849 presadzovali oddelenie územia Slovenska od Uhorska a jeho povýšenie na autonómny útvar, ktorý v desiatkach rôzne dôležitých a obsahovo rozličných dokumentov nadobúdal status provincie, korunnej krajiny, dištriktu či veľkokniežatstva. Slovenskí politici ho prezentovali a propagovali na stránkach tlače (českej, chorvátskej, nemeckej, slovenskej), keď mohli, aj pred slovenskou verejnosťou a, predovšetkým, intervenciami a audienciami u ministrov, ministerských úradníkov, poslancov, príslušníkov dynastie, vrátane panovníka.

Pred mladého Františka Jozefa predstúpila slovenská delegácia s prosbopisom prvýkrát v marci 1849 a potom v septembri a októbri toho istého roku. To už bolo po porážke uhorskomaďarskej revolúcie a jej armády, keď sa slovenskí politici klamlivo nádejali, že nastal čas riešiť aj slovenskú otázku. Najskôr uverejnila svoje memorandum za slovenskú korunnú krajinu trojica vládnych dôverníkov (J, Kollár, J. Hlaváč, F. Hánrich), ktorí pôsobili  na ministerstve vnútra ako experti. Potom slovenskí politici rozvinuli na západnom a strednom Slovensku petičné hnutie. V rôznych regiónoch sa sformovali počas septembra a októbra delegácie, ktoré odchádzali do Viedne a v nej odovzdávali panovníkovi, ministrom, členom dynastie svoje petície.

Hoci desiatky dokumentov, ktoré sa v roku 1849 týkali riešenia slovenskej otázky, boli obsahovo pestré, väčšinu z nich spájalo niekoľko zásadných bodov. Volali po odčlenení Slovenska od Uhorska (Uhorsko by takto prakticky prestalo vlastne existovať, lebo rovnaké ciele ako Slováci mali Rumuni, Srbi i Chorváti), na jeho čele mal stáť snem a vláda, slovenčina sa mala stať úradným jazykom, malo sa budovať slovenské školstvo, určiť hlavné mesto (najčastejšie sa spomínala Banská Bystrica) a pod.

Hoci Viedeň zamietla iniciatívy národných hnutí, vrátane slovenských, pod koberec, mali pre ďalší vývin zásadný význam. Počas rokov 1848/1849 siahla slovenská politika prvýkrát k pragmatickej forme spolupráce nielen s rakúskymi Slovanmi (predtým bola viac literárna), ale aj s vysokou viedenskou politikou. Slovenskú otázku začínala časť verejnosti v monarchii vnímať ako prirodzený, nie vymyslený problém.

Slovenskí dobrovoľníci počas revolúcie v rokoch 1848/49 (wikipedia.org)

 

Víťazstvá a prehry

Prvýkrát sa v celorakúskom rámci uvažovalo o tom, čo tvorí územie Slovenska, čo by malo byť jeho mestským centrom, kto by ho mal reprezentovať a pod. V tomto období si cestu k slovenskej politike a identite hľadali, aj keď dosť hanblivo a len krátkodobo, aj konzervatívnejšie ladení príslušníci strednej šľachty. A konečne, slovenskí politici sa prvýkrát konfrontovali s názormi samotnej slovenskej verejnosti. Usilovali sa v nej, keď to mohli (začiatok roka 1849, august a september 1849) propagovať svoj program. Prirodzene, väčšina z nej na takýto radikálny obrat nebola pripravená, ale časť z nej ho dokázala napriek krátkosti času prijať.

Z hľadiska vlastných očakávaní a predstáv teda nebola slovenská politika, ani úsilia iných, oveľa silnejších národných hnutí v rokoch 1848/1849, úspešná. V podstate nebol úspešný žiaden tábor, ktorý stál na začiatku revolúcie na jej strane. V habsburskej monarchii a aj inde v Európe sa stali víťazom vládnuce dynastie a s nimi spriaznené konzervatívne sily. Toto víťazstvo však platilo iba z krátkodobého, nie dlhodobého hľadiska. Zážitky z dramatických a tragických udalostí revolučného dvojročia boli totiž natoľko silné, že sa hlboko vryli do pamäti nielen ich účastníkov a súčasníkov, ale aj ich pokračovateľov.

V nasledujúcich desaťročiach všetky politické sily nejako nadväzovali na vlastné ambície a skúsenosti z rokov 1848/1849. Vlastne celá druhá polovica 19. storočia sa niesla v ich tieni. Nároky a predstavy z tých rokov sa len modifikovali a prispôsobovali silnejúcej modernizácii. Tak sa prenášali aj staré konflikty do meniacej sa doby. Vyhrotili sa v 1. svetovej vojne a riešenia našli v roku 1918. Mierové zmluvy po jej skončení ustanovili nové štátoprávne usporiadanie strednej Európy. Také radikálne, aké si v rokoch 1848/1849 nevedel nikto predstaviť.


slovenské národné obrodenieštúrkossuthrevolúcia 1848



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Dušan Škvarna

Prof. PhDr. Dušan Škvarna, PhD., pôsobí na Katedre histórie FF UMB v Banskej Bystrici. Zaoberá sa formovaním moderného slovenského národa, vývojom jeho ideológie a politických programov v 19. storočí, revolúciou 1848/49 v strednej Európe, utváraním, pemenami a funkciami slovenskej historickej kultúry. Okrem iného je autorom monografií Formovanie moderných slovenských symbolov (2004), Cesta moderných slovenských dejín (2007), Cyril a Metod v historickom vedomí a pamäti na Slovensku v 19. a 20. storočí (spolu s A. Hudekom, 2013), spoluautorom viacerých syntetickýhc a popularizačných historických prác.

Pozrite si tiež


Úrazy a choroby Karola IV.

29.11.2018 | Zdeněk Žalud

Na základe antropologického výskumu kostrových pozostatkov dnes tušíme, že Karol IV., narodený 14. mája 1316, bol urastený muž robustnej postavy, vysoký asi 173 cm. Od mladosti sa nevyhýbal turnajom, v ktorých niekedy vystupoval...

  • 1041
  • 15