Rusko nad priepasťou: Ako sa zrútila najväčšia monarchia na svete?

Publikované v Historická revue č. 11/2017, str. 54 - 59


6.11.2019 | Jaroslav Valent

V roku 1913 oslavovala Ruská ríša spolu s cárom Mikulášom II. veľké jubileum. Uplynulo presne 300 rokov od legendárnej a pre mnohých vtedajších Rusov priam až mystickej udalosti. Spomínalo sa na rok 1613, keď sa pred Ipatievskym kláštorom neďaleko ruského mesta Kostroma objavil veľký zástup ľudí s ikonami a spolu s odriekavaním modlitieb čakal, kým 
pred neho predstúpi nový cár.


Podľa stáročia uchovávanej historiografickej tradície prišiel ruský národ prosiť matku Michaila Romanovova, aby dovolila svojho syna korunovať za cára. Sila tohto príbehu vzbudzovala rešpekt a úctu ešte i na začiatku 20. storočia a vyjadrovala presvedčenie, že medzi ruským cárom a ruským ľudom existuje jedinečný osobný vzťah, ktorý nemôže narušiť taká „nečistá vec“, ako je politika so všetkým, čo k nej patrí 
– parlamentom, politickými stranami či ministrami.

O to dramatickejším dojmom pôsobili udalosti nasledujúcich rokov, no predovšetkým vo februári a marci 1917. Ruský cár, po celé stáročia uctievaný a zbožňovaný, náhle čelil podozreniam zo zrady, ktorej sa mal dopustiť proti vlastnému národu. Ulice Petrohradu zaplavili davy a heslá: „Preč s cárom!“, „Preč s vojnou!“. Už 15. marca 1917 sa udiala nepredstaviteľná vec – cár Mikuláš II. abdikoval. Čo sa odohrávalo v hlavách obyčajných ľudí a čo sa dialo s Ruskom?

Rasputin ovláda cárovnú a cárovna ovláda slabého cára, karikatúra z roku 1916. Zdroj: wikipedia.org

 

„Je to hlúposť alebo zrada?“

Prvá svetová vojna zastihla Rusko nepripravené. Hoci sa nenaplnili predpoklady nemeckého vojenského generálneho štábu a ruská armáda dokázala pomerne rýchlo mobilizovať, po porážkach pri Tannenbergu a pri Mazurských jazerách v roku 1914 sa už ale nikdy celkom nespamätala. Ruské hospodárstvo nebolo pripravené na dlhotrvajúci konflikt. Chýbala najmä ťažká výzbroj, náležitý výcvik vojakov a dostatočné materiálne zázemie. V treťom roku vojny sa už výrazne prejavovali ťažkosti pri zásobovaní potravinami nielen armády, ale aj miest. Vidiek, ochudobnený o najlepších mužov, chradol a nedokázal včas zabezpečiť dostatok obilia pre všetkých. Dochádzalo čoraz častejšie k vzburám a štrajkom robotníkov v továrňach, kde sa v dôsledku militarizácie celého priemyslu pracovné podmienky mimoriadne zhoršili.

K stabilite domácich pomerov neprispela ani politika cárskeho dvora. Mikuláš II. bol všeobecne považovaný za slabého muža a panovníka, ktorého má v moci jeho manželka Alexandra Fjodorovna, podozrievaná pre svoj nemecký pôvod z kolaborácie s nepriateľským Nemeckom. O to väčšiu nechuť spôsobovala, predovšetkým medzi vojakmi, prítomnosť Rasputina na dvore, neznámeho ruského mužíka, vyhlasujúceho sa za svätého, ktorého vplyvu podliehala predovšetkým cárovná. 

Dôvodov, prečo postupne strácal Mikuláš II. svoju autoritu, bolo hneď niekoľko 
– dlhodobo odkladané reformy a zatváranie si očí pred zjavnými vnútornými, sociálnymi a národnostnými problémami Ruska, neustále spory so Štátnou dumou, ktorá síce zasadala už od roku 1906, jej činnosť však panovník neustále znemožňoval svojvoľným rozpúšťaním či otvorenou ignoranciou. Navyše v lete roku 1915 cár odišiel z hlavného mesta na front, kde trávil i väčšinu času. Na udalosti v politickom centre ríše tak stratil bezprostredný dosah.

 

Mikuláš II. bol všeobecne považovaný za slabého muža a panovníka, ktorého má v moci jeho žena Alexandra Fjodorovna a tá zasa podlieha vplyvu samozvaného "mystika" Rasputina

 

V rovnakom období sa začali najmä medzi vojakmi šíriť reči o údajnej spriaznenosti cárskeho dvora s nemeckým cisárom a vojnu čoraz viac vnímali ako nepotrebné divadlo pred svetom. S tým, ako stúpali ceny chleba a ďalších potravín, rástla aj xenofóbia a podozrievavosť, ktorá za všeobecným nedostatkom a narastajúcou biedou videla buď Nemcov, Židov alebo jednoducho kapitalistov, čo pre bežných Rusov znamenalo to isté. Na jeseň 1916 vyvrcholil spor medzi cárom a Štátnou dumou. Dôvodom boli personálne zmeny vo vládnom kabinete, ktoré Mikuláš II. 
realizoval bez akejkoľvek konzultácie so zastupiteľskými orgánmi Dumy. Ešte skôr odvolal viacerých schopných ministrov – napríklad ministra vojenstva Alexeja Polivanova (na údajný nátlak cárovnej) a dlhoročného ministra zahraničných vecí Sergeja Sazonova. Najväčšie rozhorčenie však spôsobila nominácia Alexandra Protopopova, veľkostatkára, neschopného politika a údajného Rasputinovho človeka, na pozíciu ministra vnútra.

Pobúrenie v Dume vyvrcholilo slávnym prejavom predsedu konštitučných demokratov (tzv. kadetov) Pavla Miljukova. Ten pred poslancami vymenoval všetky chyby, ktorých sa dopúšťal cár a jeho politika a zakaždým sa provokatívne spýtal: „Je to hlúposť alebo zrada?“  Prvým varovným signálom pre Mikuláša II. bolo práve zavraždenie Rasputina v decembri roku 1916. Neústupčivosť a izolovanosť cára napokon spôsobili, že sa jeho pozícia začala postupne otriasať. Čo sa chvelo pod povrchom, sa napokon s plnou silou zrútilo na prelome februára a marca 1917.

Ruské vojsko nieslo počas prvej svetovej vojny obrovské ľudské straty. Zdroj: wikipedia.org

 

Februárová revolúcia

Všetko sa zmenilo počas niekoľkých dní. V Petrohrade vrcholil začiatkom marca 1917 (dátumy uvádzame podľa gregoriánskeho kalendára) generálny štrajk za chlieb a ukončenie vojny. Cár sa rozhodol radikálne a nariadil protestné zhromaždenie na Nevskom prospekte rozohnať aj silou. Dňa 11. marca (26. februára podľa juliánskeho kalendára, preto „Februárová revolúcia“) vypukol incident, ktorý naštartoval nezastaviteľný sled udalostí. Nastúpené policajné a vojenské jednotky, ktoré bránili prístup k Zimnému palácu, spustili na dav paľbu. Na zemi zostali ležať desiatky mŕtvych a ranených ľudí. 

Udalosť vstúpila do dejín ako druhá ruská Krvavá nedeľa, keďže pripomínala podobný masaker z roku 1905. Tentoraz sa už ale narastajúcu frustráciu národa nepodarilo zastaviť. Naopak, pochybnosti sa zmocňovali aj vojakov, ktorí mali v uliciach Petrohradu nastoliť poriadok aj za cenu streľby do „vlastných“. To bol kľúčový moment, kedy cár definitívne stratil dôveru väčšiny obyvateľstva vrátane dovtedy lojálnych petrohradských vojenských posádok. Hlavné mesto tak zachvátila všeobecná vzbura a do ulíc vkročili davy tak robotníkov i vojakov. Pri následnom vytváraní prvých revolučných zastupiteľských orgánov – sovietov mali vojaci dokonca početnú prevahu. Aj preto niektorí historici označujú Februárovú revolúciu za revolúciu vzbúrených frustrovaných vojakov, ktorí túžili po zmene pomerov v krajine a v neposlednom rade po mieri.

Mikuláša zastihli udalosti úplne nepripraveného a keď sa k trestnej výprave do hlavného mesta neodhodlal ani náčelník štábu hlavného veliteľstva Michail Alexejev, pochopil, že rezignácia a koniec 300-ročného príbehu Romanovovcov sú nevyhnutné. Cárova abdikácia nevyvolala rozhorčenie či dokonca povstanie roľníkov, ako pred tým varovala oficiálna štátna propaganda. Naopak, ulice ruských miest zaplavilo všeobecné nadšenie. Ľudia strhávali symboly starého režimu a hlásili sa k novému, demokratickému Rusku. Stáročné „samoderžavie“, zdajúce sa byť ešte donedávna neotrasiteľné, sa zrútilo až s prekvapivou rýchlosťou.

Demonštrácia v uliciach Petrohradu počas Februárovej revolúcie. Zdroj: wikipedia.org

 

Duma alebo Soviet?

K popisu udalostí roku 1917 je dôležité zdôrazniť, že podstatná väčšina z nich sa odohrávala v Petrohrade. 
O osude obrovskej krajiny sa rozhodovalo práve v súvislosti 
s dianím v hlavnom meste. Po senzačnom páde cárskeho režimu a všeobecnom nadšení, ktoré túto udalosť z marca 1917 sprevádzalo, prišla na rad reálna každodenná politika. Utvorila sa nová vláda, ktorá pripravovala voľby do ústavodarného zhromaždenia a musela vyriešiť vzťah nového Ruska k vojnovej situácii. Členovia Dumy boli preto nútení rýchlo vytvoriť orgán, ktorý by stabilizoval situáciu v krajine.

Po dlhých úvahách sa rozhodli vytvoriť výkonný orgán z dvanástich členov Dumy pod názvom Dočasný výbor členov Dumy k znovunastoleniu poriadku v hlavnom meste a k ustanoveniu vzťahov s jednotlivcami a inštitúciami – skrátene Dočasný výbor. Stalo sa tak 13. marca v sídle Dumy – v Tauridskom paláci. Smiešne dlhý názov poukazuje na vystrašenosť a opatrnosť jej zakladateľov. Čoskoro bol tento výbor premenovaný na „Dočasnú vládu“. Jej prvým predsedom sa stal významný predstaviteľ starej ruskej šľachty a dlhoročný člen Štátnej dumy Georgij Ľvov, neskôr právnik a nadaný rečník Alexander Kerenskij. Dočasná vláda pozostávala predovšetkým z členov tzv. „Progresívneho bloku“ vytvoreného ešte začiatkom vojny pre účely nastoľovania a presadzovania reforiem. Bolo to zoskupenie konštitučných strán v Dume, 
t. j. strán prevažne pravicových (konzervatívnych a liberálnych), ktoré sa snažili o nastolenie republikánskeho alebo konštitučno-demokratického zriadenia. Samotná Ruská republika bola vyhlásená až koncom leta 1917.

 V druhom centre moci, 
v petrohradskom Soviete zástupcov robotníkov a vojakov, založenom v rovnaký deň, sa veci mali trochu inak. Soviet, zvolaný z iniciatívy menševikov, sa skladal z náhodne vybraných zástupcov z tovární a vojenských posádok hlavného mesta. Zasadania Sovietu pripomínali chaotické a skôr aklamačné zhromaždenia bez pevných pravidiel a programu. Z tohto dôvodu sa rozhodujúce právomoci presunuli na výkonný výbor Sovietu – na tzv. Ispolkom. Členovia tohto výboru neboli menovaní Sovietom, ale boli vyberaní ako zástupcovia za každú socialistickú stranu – najmä eserov (Strana sociálnych revolucionárov), menševikov 
i boľševikov (dvoch frakcií rozštiepenej spoločnej Ruskej sociálno-demokratickej robotníckej strany). Miesto toho, aby bol Ispolkom skutočným reprezentatívnym predstaviteľom Sovietu, stal sa len koordinujúcim orgánom vtedajších socialistických strán. No zároveň Soviet riadil a vystupoval v jeho mene.

Petrohdradský Soviet zástupcov robotníkov a vojakov sa stal skôr aklamačným a sotva usporiadaným zhromaždením, ktoré v skutočnosti ovládal jeho Výkonný výbor Ispolkom. Zdroj: wikipedia.org

 

Dvojfázová revolúcia alebo rozvrat z presvedčenia

Hlavní ástupcovia ovietu, združení v jeho výkonnom orgáne 
– Ispolkome, teda neboli volení celým obyvateľstvom, resp. reprezentovali len určitý výsek spoločnosti – časť robotníctva a niektoré vojenské posádky v Petrohrade. Členovia tohto exkluzívneho výboru nepociťovali potrebu prerokovávať svoje kroky ani so samotnou členskou základňou, ani priamo s petrohradskými stúpencami medzi robotníkmi. V tomto zmysle bol Soviet chápaný len ako fórum pre masy a médium pre revolučnú propagandu. Reálne rozhodnutia sa mali odohrať na poli profesionálnej organizácie a prostredníctvom krokov profesionálnej inteligencie. V tomto sa prejavoval základný syndróm radikálnych revolucionárov – a síce presvedčenie, že len profesionálni vodcovia telom a dušou môžu úspešne vykonať sociálnu revolúciu.

Posun v udalostiach sa mal naďalej odohrávať v duchu Marxovej teórie o postupnom nastoľovaní beztriednej spoločnosti – komunizmu. Rusko však malo podstúpiť najskôr „buržoáznu revolúciu“, keďže zaostávalo a stále sa nachádzalo len v predkapitalistickom štádiu vývoja. Týmto požiadavkám zodpovedala v očiach radikálnej inteligencie práve „Februárová“ revolúcia. Socialistické strany však už zároveň mali pripravovať ľud k ďalšej, tentoraz „socialistickej fáze“. Mali byť akýmsi „revolučným svedomím“ Dočasnej vlády a v súlade s ním aj odmietli poslať svojich zástupcov do výboru Dumy, t. j. odmietali podieľať sa priamo na vláde. Tento postup dostal neskôr i svoje označenie – „stratégia dvojfázovej revolúcie“. Zástupcovia Sovietu videli svoje politické poslanie v tom, že zaistia, aby „buržoázia nezradila revolúciu“. A tak vznikol v Rusku na istý čas (od marca do novembra 1917) podivný vládny systém nazývaný aj „dvojvládie“.

 

"Dokonca ani The New York Times by nemohli ukončiť svoju činnosť za tak krátku dobu, ako ju ukončilo Rusko. Je nepredstaviteľné, ako rýchlo sa rozpadlo úplne celé a na malé kúsky. Až na tzv. veľké sťahovanie národov dejiny dosiaľ taký prevrat nezažili."

Vasilij Rozanov

 

Formálne prevzala všetku vládnu zodpovednosť Dočasná vláda, zatiaľ čo Ispolkom do značnej miery disponoval naďalej niektorými legislatívnymi, ako aj exekutívnymi funkciami. Toto usporiadanie bolo absurdné, a to nielen preto, že dávalo zodpovednosť jednej inštitúcii a časť moci druhej, ale tiež preto, že obe strany mali protichodné záujmy. Kým politické strany zoskupené 
v Dume smerovali k presadzovaniu potrebných demokratických reforiem a 
k pokusom o nastolenie spoločenského zmieru, tak socialisti – a boľševici zvlášť – mali záujem o prehlbovanie spoločenských rozbrojov až na úroveň triedneho boja.

Najmarkantnejšie sa táto dvojkoľajnosť moci prejavila voči armáde. Príkladom je tzv. „Príkaz č. 1“ vydaný Sovietom krátko po svojom ustanovení, ktorým sa de facto menoval za rozhodujúci orgán v záležitostiach armády. Mal právo rušiť rozhodnutia Dočasnej vlády a menovať k vojenským zborom svojich zástupcov bez ohľadu na postavenie dôstojníkov. Tým vniesol do záležitostí vedenia vojny totálny zmätok. Túto situáciu najlepšie okomentoval vtedajší minister vojny a námorníctva Alexander Gučkov, keď referoval vrchnému generálovi Alexejevovi do Mogileva: „Dočasná vláda nemá prakticky žiadnu právomoc a jej príkazy sú plnené iba v rozsahu, ktorý Soviet zástupcov robotníkov a vojakov pripustí. Všetka moc je v jeho rukách – ovláda ozbrojené sily, železnicu a poštovné služby. Dá sa konštatovať, že Dočasná vláda existuje len preto, že ju Soviet zástupcov robotníkov a vojakov trpí.“

"Dole s orlom!" - Marec 1917 sprevádzalo hromadné strhávanie symbolov cárskeho režimu. Zdroj: wikipedia.org

 

Keď moc visí na vlásku i na dosah ruky

Jediným spojivom medzi Dumou, resp. Dočasnou vládou a Ispolkomom bol Alexander Kerenskij – ako jediný bol členom oboch orgánov. Zrejme v dobrej nádeji na zblíženie oboch strán bol zvolený v júli 1917 za nového predsedu vlády. Bol členom trudovikov (frakcie odštiepenej od eserov) a už v mladom veku zaznamenal závratnú kariéru najskôr ako právnik (preslávil sa v politických procesoch a obhajobou známych radikálov) a neskôr ako dobrý rečník a manipulátor. Jeho pozícia bola v období tesne pred boľševickým prevratom neľahká.

Ako predseda vlády musel čeliť hromadiacim sa problémom na fronte. Armáda bola sužovaná masovou dezerciou, zlým zásobovaním a propagandou, ktorú medzi radových vojakov šírili najmä boľševici (a bola financovaná z nemeckých peňazí). Navyše armádna generalita, stále lojálna cárovi, prechovávala nedôveru k novej republike. Známy bol najmä spor medzi generálom Lavrom Kornilovom a Kerenským, ktorý prerástol do hrozby vojenského prevratu. Naň Kerenskij až priveľmi sústredil svoju pozornosť, takže v zásadných momentoch, tesne pred boľševickou akciou, nemal v hlavnom meste prakticky žiadne lojálne vojenské oddiely, ktoré by bránili Dočasnú vládu.

Ihneď po svojom vzniku sa nová Ruská republika začala rozpadať nielen na fronte, ale jej vnútorný rozvrat sa začal takmer okamžite po abdikácii cára Mikuláša II. Vo väčšine okresov sa moc „presťahovala“ do rúk regionálnych vlád alebo miestnych sovietov, nad ktorými mala vláda v ďalekom a navyše rozpoltenom Petrohrade iba pramalý vplyv. Ako konštatoval známy ruský filozof Vasilij Rozanov: „Rusko uvädlo behom dvoch, nanajvýš troch dní. Dokonca ani The New York Times by nemohli ukončiť svoju činnosť za tak krátku dobu, ako ju ukončilo Rusko. Je nepredstaviteľné, ako rýchlo sa rozpadlo úplne celé a na malé kúsky. Až na tzv. veľké sťahovanie národov dejiny dosiaľ taký prevrat nezažili. Už neexistuje žiadna ríša, náboženstvo, armáda ani robotnícka trieda. A čo zostalo? Ťažko povedať. Zostali len masy.“ Krajina, v ktorej sa moc nikdy nedelila, zostala v týchto pohnutých časoch sama pred sebou celkom bezradná. Vláda nad Ruskom akoby nepatrila nikomu a zároveň mohla patriť každému. Práve v tomto období vstúpili na scénu ruskej politiky boľševici Vladimíra Iľjiča Lenina.


ruskofebruárová revolúciamikuláš ii.rasputin



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Jaroslav Valent

Mgr. Jaroslav Valent, absolvent politológie na Trnavskej univerzite, momentálne pracuje v Historickej revue ako zodpovedný redaktor. Venuje sa dejinám 20. storočia so zameraním na strednú a východnú Európu.

Pozrite si tiež


Ako sa nám žilo v 80. rokoch?

14.11.2019 | Miroslav Londák

Ani sa nám nechce veriť, že tomu bude už 30 rokov, ktoré utiekli ako voda, od toho významného medzníka slovenských i československých dejín, ktorým sa stala Nežná revolúcia. A tak už i s istým časovým odstupom sa môžeme...

  • 1826
  • 11

Pád Berlínskeho múru

9.11.2019 | Petr Blažek

Keď sa pred niekoľkými rokmi britský historik Timothy Garton Ash zaoberal doterajšími prístupmi a literatúrou k téme stredoeurópskych revolúcií roku 1989, vyzdvihol pluralitu rôznych výkladov zrútenia komunistických režimov:...

  • 807
  • 5