Santorini: Ako vyzeral najväčší sopečný výbuch doby bronzovej?

Publikované v Historická revue č. 8/2014, str. 13 - 20


13.8.2018 | Drahoslav Hulínek

Okolnosti výbuchu sopky na gréckom ostrove Théra, ktorý sa odohral vo východnom Stredomorí, neustále vábia bádateľov z celého sveta. Predovšetkým je to samotný priebeh erupcie, jej ničivé dôsledky a v nemalej miere aj jej datovanie. Jediné čo môžeme s presnosťou povedať, je skutočnosť, že katastrofa nastala v 2. tisícročí pred n. l. v dobe bronzovej.


Súostrovie Santorini, inak známe aj pod názvom Théra, je lákadlom vedcov z rôznych disciplín, ako aj turistov. Romanticky vyzerá jeho hlavne mesto Fira (Thira) s blankytne modrými strechami domov a ortodoxných kostolov. Rovnako aj pristúp do tohto mestečka z neďalekého prístavu, peši alebo na chrbte osla po kľukatých schodoch vybudovaných v strmom, sopečným výbuchom vyformovanom pobrežnom brale, pôsobí na návštevníka exotikou Stredomoria. Malý ostrov s okolitými miniatúrnymi ostrovčekmi je však poznačený dávnou katastrofou minulosti.

Santorini bol kedysi ostrov oválneho pôdorysu so sopečným kužeľom v strede. Ten sa pravdepodobne týčil do výšky 1500 m n. m. Až mohutný výbuch vulkánu ho rozmetal na malé kúsky s dominujúcim väčším fliačikom súše. Tým zvyšným väčším kusom zeme, ktorý dominuje súčasnému Santorini, je ostrov Thira (Fira).

Dnes je Santorini predovšetkým obľúbená dovolenková destinácia. Málokto pritom vie o jeho sopečnom pôvode (wikipedia.org)

 

Z pôvodného Santorini pred kolosálnym výbuchom bola zničená centrálna a západná časť ostrova. Na ich mieste vznikla obrovská morská priekopa – tzv. kaldera (zo španielskeho výrazu pre kotol). Kaldera je sopečný útvar, ktorý sa vytvorí po výbuchu prepadnutím stien vulkánu. V prípade Santorini sa prepadli do mora. Na východe a juhovýchode ohraničuje sopečnú kalderu dominantný ostrov Thira (Fira), na severozápade The(i)rassia a na juh od The(i)rassie vyčnievajúci malý ostrovček Aspronissi. Sila erupcie dosahovala hodnotu 2 400 megaton TNT. Ak tento udaj porovnáme s hirošimskou atómovou bombou, tak ta explodovala v sile iba 15 kiloton TNT. Výbuch na Thére sa vyrovnal 160 000 bombám zhodených na Hirošimu. Niektoré neďaleké sopečne ostrovčeky vznikli relatívne nedávno – po výbuchu v roku 197 n. l. vznikol ostrovček Palea Kameni, počas explózie v roku 1570 alebo 1573 zasa Nea Kameni. Tieto výbuchy patrili medzi tie, ktoré súviseli s ďalšou činnosťou vulkánu po kataklizme z doby bronzovej.

Pred obrovskou katastrofou bola Théra súčasťou prostredia starovekej kultúry doby bronzovej (2. tisícročie pred n. l.), v egejskom prostredí známej pod názvom kykladská. Patrilo jej aj mesto s pozoruhodnou architektúrou, ktorého pozostatky sa našli v blízkosti dedinky Akrotiri. Tvorili ju aj niekoľkoposchodové domy s dômyselne vybudovanou kanalizáciou. Domy, postavene z opracovaných kamenných kvádrov prekladaných drevenými brvnami, mali aj šesť metrov vysoké mury. Architektúry v mnohých prípadoch ohraničovali námestia. Ostrov bol v poslednej štvrtine 18. a v 17. storočí pred n. l. kultúrne a hospodársky ovplyvnený minojskou civilizáciou rozvíjajúcou sa na ostrove Kréta. Tato kultúra bola prvou civilizáciou Európy a názov dostala podľa z gréckej mytológie známeho krétskeho vládcu Mínoa z Knóssu.

Treba konštatovať, že mnohí bádatelia považovali Akrotiri za kolóniu minojských Kréťanov. Najnovšie poznatky ukazujú, že Théra bola skôr minoizovaná. To znamená, že bola výrazne ovplyvnená minojskou civilizáciou. Jej samostatnosť oproti Kréte dokazuje odlišnejšia religiozita, stavebná štruktúra v Akrotiri, naturalizovanejšie a uvoľnenejšie výtvarné umenie a iné. Veď z Akrotiri napríklad nepoznáme dvojbrité sekery (tzv. labrys), jeden zo symbolov vtedajšej Kréty. To však neznamená, že kykladská Théra nebola ovplyvnená minojskou Krétou aj po stránke náboženskej. Vplyvy sú jednoznačne badateľne.

 

Teórie o Atlantíde

Obe kultúry dávali mnohí odborníci, ale aj publicisti do súvislosti s bájnou Atlantídou a jej tragickým zánikom, ktorú vo svojich dialógoch uvádza grécky filozof Platón (427 – 347 pred n. l.). Podnet k novodobým úvahám o lokalizácii Atlantídy dal spomínaný výbuch sopky na Santorini v čase doby bronzovej. V súdobom prameni antického Grécka je bájna Atlantída opisovaná ako bohatý ostrov, ktorý bol väčší ako vtedajšia známa plocha afrického kontinentu. Podľa legendy pyšnú a mocnú bájnu krajinu zničilo za jeden deň zemetrasenie a jej zvyšky nie sú doteraz jednoznačne lokalizovane.

Podľa Platóna sa Atlantída pred katastrofou rozprestierala pred Heraklovymi stĺpmi na vonkajšej strane Gibraltárskeho prielivu. Senzácie chtiví ľudia ju hľadali na dne Atlantiku či v Amerike, kde ju dokonca dávali do súvislosti s predkami civilizácie Mayov. Ďalší bádatelia ju skôr pod vplyvom fantázie lokalizujú na dne Tichého oceánu. Mnohí vedci sa pod tlakom najnovších zistení o dávnom výbuchu sopky na There prikláňajú k možnosti, že pravé tento ostrov spred explózie mohol byť Atlantídou. Dokonca sa nájdu aj takí, ktorí to považujú za holý fakt, plus k tomu pridávajú aj minojskú Krétu z doby bronzovej.

To ale nie je všetko, s čim sa dáva do súvislosti therska katastrofa. Viacerí bádatelia, najmä z radov biblických archeológov, sa snažia stotožniť tento výbuch s niektorou z desiatich biblických rán Egypta. Tieto úvahy však nie sú verifikovane a ani ničím relevantne podložené.

Družicový pohľad na súostrovie Santorini, jeho tvar jasne pripomína sopečnú kalderu (wikipedia.org)

 

 

Tragédia mesta

Kykladské Akrotiri zasiahla prírodná katastrofa vulkánu, pričom časť mesta zasypal sopečný popol (tepra) a časť zalialo more. Až grécky archeológ Spyridon Marinatos odkryl jeho trosky spod sopečného popola pre oči verejnosti. Tragédia však neobišla mesto ani v 20. storočí. V roku 1974 zahynul na tejto lokalite počas výskumných prac spomínaný grécky bádateľ, keď spadol do archeologického výkopu. Mnohí senzácie chtiví publicisti dávali tuto tragickú nehodu do súvislosti s vraj nie príliš vyjasneným spôsobom financovania lukratívnych archeologických výskumov v Akrotiri, ale to sú všetko ničím nepodložene dohady. Inak tento bádateľ ako jeden z prvých vyslovil teóriu, že erupcia na There môže súvisieť so záhadným zmiznutím Atlantídy.

Najväčším postrachom kykladskej kultúry a minojskej civilizácie boli takmer neustále prírodné pohromy. Archeológ Spyridon Marinatos dokonca odôvodňoval najväčšiu deštrukciu minojskej kultúry výbuchom sopky na There vo veľkom súostroví Kyklad. Asi päťdesiat rokov pred tragickým výbuchom vulkánu v prvej polovici 2. Tisícročia pred n. l. zasiahla staroveké Akrotiri prírodná katastrofa, ale mesto sa dokázalo zotaviť. Opäť životom pulzujúce mesto, z ktorého okrem iného pochádzajú svetoznáme fresky na stenách budov (boxujúcich chlapcov, antilop, freska žien – kňažiek, rybára, muža pri palme, modré opice, mesto na úbočí alebo flotily bojových lodi s troma mestami), čakalo na ďalšiu prírodnú tragédiu apokalyptických rozmerov. Ta bola v úplnom kontraste s pohodou a radosťou zo života, ktorá vyžarovala na jednej z fresiek v Akrotiri. Znázornený vyjav zobrazoval jar v Stredomorí a nachádzajú sa na ňom rozkvitnuté kvety, lastovičky a vrchy. Freska približuje nádheru života na jednom z kykladských ostrovov nepoznačeného prírodnými katastrofami.

Práve z Théry mame najkrajšie zachovane minoizujúce fresky v Kykladskom súostroví. Niektoré z nich sú miniatúry a jeden miniatúrny vlys s flotilou a troma mestami. Ich zachovalosť je výnimočná preto, lebo nezanedbateľná časť mesta bola podobne ako rímske Pompeje zasypaná hrubou vrstvou sopečného popola. Jeho hrúbka dosahovala miestami 50 metrov. V egejskom prostredí poznáme okrem Kréty a Théry obdobne fresky na ostrovoch Melos (Philakopi) a Keos (Aia Irini), ale aj z Levanty a egyptskej nílskej delty.

Fresky z Kréty a ostatných lokalít z Egeidy sú minojským vynálezom ovplyvneným kykladskou kultúrou v dobe bronzovej. Pri niektorých freskových znázorneniach v Akrotiri v ich motívoch vidíme výjavy, ktoré sa v epickej forme objavujú v Homérových dielach. Preto sa niektorí bádatelia pozastavili nad možnosťou existencie predhomérskych eposov. Časti ich príbehov mohli byť zobrazene na egejských freskách doby bronzovej. Staroveké mesto Akrotiri bolo opustene pred samotným výbuchom. Maximálne dva roky, respektíve jedno vegetačne obdobie, pripadne jedno obdobie dažďov pred katastrofálnou aktivitou vulkánu mu predchádzalo veľké zemetrasenie, ktoré pravdepodobne mohlo byť varovným signálom už predtým poučených obyvateľov. Dokazuje to aj viacero poškodených budov a ich múrov, ktoré tesne pred obrovskou katastrofou neboli obnovene. Keďže Therania predpokladali, že zemetrasenie súviselo s vulkánom, zobrali svoj majetok i vzácnejší tovar a ušli.

Je pravdepodobne, že tento útek bol dobre rozplánovaný. Dokazuje to aj minimum nálezov šperkov, drahých kovov, slonoviny, pečatidiel, bronzových nádob a dýk z Akrotiri. V nálezoch dominuje veľké množstvo keramiky, ktorá je ľahko zhotoviteľná aj na inom mieste. Našlo sa tu značne množstvo zásobníc a amfor na olej a víno. Vykopalo sa tam niekoľko s kultom súvisiacich obetných maľovaných stolíkov. Iba mala časť obyvateľov sa pokúšala mesto obnoviť, a to iba v provizórnej podobe.

Nepodarilo sa v dostatočnej miere opraviť zbúrané domy z predchádzajúceho vyčíňania prírodných síl. Pravdepodobne aj väčšina z nich, ba možno aj všetci, stačili z mesta odisť ešte pred zásadným výbuchom sopky. Počas výkopov v Akrotiri sa nenašli žiadne ľudské kostry, dokonca ani zvieracie. Zvyšky architektúr starovekého mesta sú pozoruhodne. Sú medzi nimi luxusne domy, sklady, výrobné dielne a pravdepodobne aj obchody. Budovy boli usporiadane do ulíc, námestí a niekoľkých samostatných stavebných blokov.

Pohľad na sopečné pobrežné bralo ústiace do sopečnej kaldery (wikipedia.org)

 

Výbuch nezapríčinil zánik

Spyridon Marinatos chcel tvrdením o katastrofe z Théry obmedziť všeobecne uznávanú teóriu, že radikálny úpadok minojskej civilizácie zapríčinil vpád mykénskych Grékov. Za príčinu deštrukcie uvádzal výbuch na Thére podľa v minulosti viac uznávaného absolútneho datovania zaradeného do rozmedzia rokov 1550 – 1450 pred n. l. Je to datovanie podľa tzv. krátkej chronológie pre egejskú oblasť. Na základe novších vedeckých výskumov vulkanológov, archeológov a historikov je situácia s výbuchom na Santorini a s úpadkom minojskej civilizácie oveľa zložitejšia. Predovšetkým minojská civilizácia v rokoch 1490/1470 pred n. l. (podľa dlhej chronológie) naďalej pretrváva, ale pod mocenskou nadvládou Grékov mykénskej kultúry. Boli to známi Achajci z diel Homéra.

Taktiež najmä časove vymedzenie zemetrasenia a neskoršieho výbuchu sopky sa podľa viacerých vedcov kalendárne (archeologicky absolútne) posúva do staršieho obdobia. Je to datovanie podľa tzv. dlhej chronológie pre egejskú oblasť. Čim je chronológia dlhšia, tým je daný časový udaj posúvaný do staršieho obdobia. Čim je kratšia, tak je daný dátum posúvaný do mladšieho obdobia. Na základe najnovšieho badania nastal výbuch vulkánu podľa dlhej chronológie v rokoch 1650 – 1620 pred n. l. Často sa udáva dátum 1626 pred n. l. alebo 1628 pred n. l. Neskôr sa v našom príbehu o rozsiahlom výbuchu na Thére k datovaniu podrobnejšie vrátime.

Môžeme konštatovať, že spomínaná minojská kultúra na Kréte bola do určitej miery odolná voči prírodným tragickým udalostiam. Dokázala sa znova aspoň čiastočne renovovať. Na základe týchto skutočnosti a spresnenia datovania môžeme dospieť k názoru, že úpadok minojskej civilizácie nezapríčinila priamo prírodná katastrofa na Thére, ktorá sa mohla odohrať niekedy v priebehu rokov 1650 – 1620 pred n. l. (podľa dlhej chronológie pre egejskú oblasť). Ta vo svojom veľkom rozsahu, keď prekonala aj podobný výbuch ostrovnej sopky Krakatoa (Rakata) na indonézskych ostrovoch (odohral sa v roku 1883), mohla nastoliť určitú stagnáciu v jej vývoji.

Napriek týmto skutočnostiam zásah tejto katastrofy na Kréte nie je vylúčený, skôr naopak. Veď Théra je od Kréty vzdialená severným smerom iba 110 až 125 km. Jej obyvateľov určite mohla zasiahnuť príbojová vlna cunami. Tieto prílivové vlny mohli pri Santorini dosahovať výšku 210 metrov, pri krétskom pobreží približne 70 metrov. Ďalší bádatelia sú pri výške cunami opatrnejší – hovoria „iba“ o 30 m v priestore Théry a do určitej miery aj Kréty.

Akrotiri - západný dom, priestor 5, freska mladého rybára so zväzkami ulovený rýb (wikipedia.org)

 

Dôsledky thérskej katastrofy na Kréte dokazujú napríklad stopy sopečného popola odkrytého v Zakrose na východe ostrova. V Zakrose sa nachádzal jeden z významných palácových komplexov minojskej civilizácie. Stopy však nachádzame aj na severe Kréty. Napríklad v niekdajšom významnom minojskom prístave, ktorý sa rozprestieral v dnešnom Amnisse. Najviac bola výbuchom postihnutá severná a východná časť Kréty. To, že výbuch musel poznačiť viaceré ostrovy a pobrežia východného Stredomoria, navodzuje fakt, že to bola jedna z najväčších erupcii za posledných 4 000 rokov. Mnohí bádatelia ju dokonca považujú za najväčší výbuch v dejinách staroveku. Počas explózie bolo zničených a následné do mora prepadnutých 85,5 km2 z ostrova Théra a zaplavená voda dosiahla objem 837,5 triliónov m3. Množstvo sopečných hmôt, ktoré vulkán vyhodil do povetria, dosahovalo úctyhodné číslo – 60 km3.

Hlavný atak však na tuto výnimočnú kretsku civilizaciu priniesli v rokoch 1490/1450 pred n. l. podľa dlhej chronológie pre egejskú oblasť až achájski (mykénski) Gréci (ďalšie datovanie, ak nie je osobitne uvádzané, je podľa dlhej chronológie). Ti pravdepodobne využili po výbuchu seizmologicky nestabilnú situáciu. Rovnako časte achájske kontakty s Krétou – podľa sprostredkovaných informácii aj gréckej mytológie nie vždy priateľské – mohli zapríčiniť závistlivý pohľad na kultúrne úspešnú minojskú kultúru zo strany ešte civilizačne menej vyspelých Grékov. Pravdepodobne aj tieto súvislosti boli dôsledkom, že okolo roku 1490/1470 pred n. l. vpadli achájski Gréci na Krétu. Predstavitelia mykénskej civilizácie tak dosiahli na Kréte určitú mocenskú nadvládu, ale kultúrny vývoj minojskej civilizácie pokračoval ďalej.

Nove, stále vypracovávané datovania udalosti vo východnom Stredomorí neustále upresňujú dejinnú situáciu. Treba však vždy dodať, že rozhodujúce slovo na Kréte mali nakoniec aj tak achájski Gréci. Z toho všetkého vyplýva, že dávať do súvislosti výbuch na Santorini v roku 1650 – 1620 pred n. l. a úpadok minojskej civilizácie v rokoch 1490/1470 pred n. l. so zánikom mýtmi opradenej Platónovej Atlantídy je skôr podporene bujnou fantáziou a nie vierohodným svedectvom vedeckého badania.

Akrotiri - pohľad na pozostatky mesta z doby bronzovej, archeológmi odkrytého spod vrstiev sopečného popoľa (wikipedia.org)

 

Datovanie a Egypt

Jediným problémom súčasnosti zostava zosúladiť výsledky datovania výbuchu sopky na Thére s chronologickými výsledkami egyptológov z obdobia panovania jednotlivých faraónov. Na základe kalendárneho datovania im stále vychádza, že výbuch na Santorini sa odohral okolo roku 1530 pred n. l. podľa krátkej chronológie. Mnohí sa nemôžu stotožniť s datovaním explózie do 17. storočia pred n. l. podľa dlhej chronológie pre egejskú oblasť. Tento problém vyšiel výraznejšie na povrch v súvislosti s významnou egyptskou lokalitou v nílskej delte – s Tell el- Dabou. Rakúsky bádateľ Manfred Bietak realizoval na tejto lokalite rozsiahle výskumy.

Vďaka nim ju identifikoval ako mesto Avaris, hlavne sídlo hyksoskych votrelcov v Druhom prechodnom období v Egypte. Jeho meno povodne znelo Hatuaret. Mesto Avaris kontinuálne pretrvalo aj naďalej po páde hyksoskej moci v období 18. dynastie Novej ríše. Mesto sa rozprestieralo na rozsiahlej platforme. Okrem architektúr sa v ňom objavili fresky s minojským motívom v mnohom podobne s tými, ktoré poznáme z Kréty, ale i z thérskeho Akrotiri. Fresky pochádzajú z obdobia vlády faraóna Thutmoseho III. Tým pádom ich vznik nemôžeme nijako časovo stotožniť s výbuchom Théry. Podľa dlhej aj krátkej chronológie pre egejskú, ale aj egyptskú oblasť boli dane fresky z Avarisu namaľovane až po erupcii. Na základe badania archeológie môžeme konštatovať, že sopka vybuchla v neskorom štádiu fázy LM Ia – neskorominojská fáza I podstupeň a. S týmto zaradením sa zhodnú všetci bádatelia.

Polemiku však stále vyvoláva určiť kalendárny dátum. Na základe synchronizácii egyptskej krátkej chronológie je výbuch stále datovaný do rokov 1500 – 1550 pred n. l. To súvisí s tým, že LM Ia (neskorominojská fáza Ia) je približne súčasné LH I (neskoroheladská fáza I) na gréckej pevnine, ktorá je najlepšie reprezentovaná šachtovými hrobmi okrsku A v Mykénach. LH I je na základe kamenných nádob a iných egyptských nálezov zosúladená s koncom Druhého prechodného obdobia v Egypte, kedy tam mocensky dominovali Hyksosovia, a so začiatkom Novej ríše počas obdobia 18. dynastie. Výbuch Théry by na základe tohto datovania nastal počas vlády prvého panovníka 18. dynastie Ahmoseho I. To by časovo sedelo s krátkou chronológiou pre egejskú oblasť.

V prospech krátkej chronológie pre absolútne datovanie hovoria aj informácie o ničivých búrkach v Rhindovom papyruse a záznam o tragických otrasoch na stéle faraóna Ahmoseho I. Tento vládca vládol podľa krátkej chronológie pre Egypt v rokoch 1540 – 1515 pred n. l. a podľa strednej chronológie pre Egypt 1550 – 1525 pred n. l. To naznačuje, že výbuch mohol potenciálne nastať v 16. storočí pred n. l. Problém s datovaním spôsobila aj pemza, ktorej časť pochádzala s najväčšou pravdepodobnosťou z vybuchnutej thérskej sopky. Pemzu objavili v spomínanej Tell el-Dabe. Problém je, že sa našla vo vrstvách z konca obdobia vlády egyptského faraóna Thutmoseho III., pripadne až z panovania jeho nasledovníka Amenhotepa II. To je už ale obdobie, kedy aj podľa dlhej aj podľa krátkej chronológie na základe kalendárnych dát bolo už dávno po výbuchu. Nehovoriac o tom, že pemza mohla doplávať k egyptským brehom oveľa neskôr ako nastala erupcia a takisto ju mohli aj použiť oveľa neskôr.

To, že pemza nie veľmi vhodný overovací prostriedok pre datovanie, je fakt, že medzi jej kúskami boli aj fragmenty staré 100 000 rokov pochádzajúce z erupcie vulkánu v dnešnom Turecku. V každom prípade jej prítomnosť až v mladších vrstvách nemohla byť nosným meradlom pre datovanie výbuchu na Thére. Tu by som chcel dodať, že Egypťania používali sopečnú pemzu ako brúsny materiál. Do polemiky o datovaní výbuchu zasiahli výrazným spôsobom pomocne bádania predovšetkým z prírodovedných disciplín. Napríklad na základe jednoročných pôvodných rastlín objavených v therskej sopečnej deštrukcii sa zistili kalibrovane dáta C14. Bola použitá radiokarbonova metóda.

Akrotiri, blok B, freska boxujúcich chlapcov (wikipedia.org)

 

Po dlhšej vedeckej polemike tohto nálezu sa bádatelia dopracovali ku konštatovaniu, že výbuch sa so 70-percentnou pravdepodobnosťou odohral v 17. storočí pred n. l. a len 30 % poukazovalo na 16. Storočie pred n. l. Dokonca neskôr na základe prezentovaných výsledkov na bádateľskej konferencii SCIEM 2000, ktorá sa uskutočnila v roku 2003 vo Viedni, sa tento percentuálny pomer v prospech 17. Storočia pred n. l. upravil na 80 % ku 20 %. Toto nove datovanie bolo prezentovane aj na konferencii EMPORIA v Aténach v roku 2004. Neboli to všetky zistenia zo strany prírodovedných disciplín. Vrty v grónskych ľadovcoch preukázali, že okolo roku 1645 pred n. l. nastal kyslý výkyv, ktorý súvisel s vrstvou sopečného popola. Otázka znela: Je to popol z výbuchu na Thére? Z dôvodu, že nemáme doklady o žiadnom inom výbuchu z tohto obdobia, sa odborníci priklonili k tvrdeniu, že áno – pochádza z Théry.

Našla sa však skupina bádateľov, ktorá zrealizovala analýzu oxidu kremíka a ďalších prvkov obsiahnutých v úlomkoch sopečného skla z grónskeho vrtu a konštatovala, že daný popol nie je z Théry. To využili viacerí vedci, aby konštatovali, že výbuch nenastal v 17. storočí pred n. l., ale vraj nahráva pôvodnému datovaniu výbuchu do 16. storočia pred n. l. Ďalší podnet k riešeniu problematiky datovania výbuchu vulkánu dalo badanie na základe dendrochronológie. Pri ňom sa využíva skúmanie letokruhov na drevených zvyškoch, respektíve stromov. Existujúca rastová anomália pozorovaná na stromoch z Anatólie bola povodne datovaná okolo roku 1628 pred n. l.

Dendrochronológia nám potenciálne ponúkla možnosť datovať archeologické nálezové vrstvy v absolútnych kalendárnych rokoch bez pomoci C14. Problém je ale v tom, že dendrochronologická časová krivka vo východnom Stredomorí nie je zatiaľ súvislé zistená od súčasnosti až po dobu bronzovú. Existujú v nej tzv. časove diery. V klasickom gréckom období a počas Pompejí bolo drevo na stavbu budov dovážané z Álp, kde je iný cyklus rastu stromov, preto sa nedajú použiť na časovú krivku získanú z Anatólie. Krivka z doby bronzovej, ktorá je postavená hlavne na stromoch z tzv. Midasovho hrobu v Gordine, stromov v Porsuku vo východnej Anatólii (dnešné Turecko) a zvyškov dreva z asýrskych kolónií v Kultepe a Acemhuyuku, je tzv. plávajúca, pretože nie je prepojená až do súčasnosti. Plávajúca časť krivky z doby bronzovej tak napokon musela byť ukotvená na základe datovania C14. Plávajúca časť chronológie v súčasnosti pokrýva viac než 1 500 rokov a jej ukotvenie, čiže zosúladenie s C14 dátami, je pomerne presne.

Podľa v súčasnosti najviac využívaných výsledkov badania sa posunula spomenutá anomália rastu stromov až k roku 1650 pred n. l. Anomália súvisí s tým, že po výbuchu nastali prechodne klimatické zmeny. Popol rozptýlený v atmosfére mohol zatieniť slnko, následkom čoho sa prudko ochladilo a stromom pod vplyvom väčšieho chladu v inkriminovanom roku narástlo viac kôry. To jasne naznačuje reálnejšie kalendárne datovanie, ktoré je určene podľa dlhej chronológie pre egejskú oblasť. A to bez ohľadu na to, k akým zisteniam došli viacerí egyptológovia. Treba si uvedomiť, že toto datovanie zatiaľ napriek najnovším snahám dôrazne nekonfrontujú s výsledkami relatívneho datovania aj na základe skúmania jednotlivých archeologických vrstiev, ale i s porovnávacími metódami egejských bádateľov. Z týchto dôvodov je datovanie výbuchu na Santorini do rozmedzia rokov 1650 – 1620 pred n. l. oveľa vierohodnejšie. Na základe toho je exaktnejšie, ak sa pri absolútnom, čiže kalendárnom datovaní egejskej oblasti v dobe bronzovej používa dlhá chronológia.

Palácový komplex v Knósse na ostrove Kréta - minojská kultúra doby bronzovej (wikipedia.org)

 

Po výbuchu

Aj samotná kykladská kultúra prežíva na okolitých ostrovoch v Egejskom mori i po vybuchu vulkánu na Thére. Čiže teória o Atlantíde sa opäť javí skôr ako nezmysel. Až po roku 1500 pred n. l. ovládajú jednotlivé ostrovy v egejskej oblasti nositelia mykénskej kultúry achájskych Grékov.

Zvyšky bájneho ostrova Théra nezostali neskôr opustene. V 11. storočí pred n. l. obsadili súostrovie grécki Dórovia. Najmä v 1. tisícročí pred n. l. tu Gréci sídlili naďalej – okrem iného aj archaickom i klasickom období. Ľudia tu žili aj v dobe helénskej, rímskej, byzantskom období i počas tureckej nadvlády. Santorini ma svojich gréckych obyvateľov aj v súčasnosti. Tým sa relatívne dobre darí vďaka značne rozvinutému turistickému ruchu.

Celková rozloha súostrovia je v súčasnosti 76 km2. Sopka na Santorini nezostala po katastrofickom výbuchu nečinná. Viackrát sa prebudila, ale tieto prebudenia zďaleka nedosiahli rozsah erupcie z doby bronzovej. Návštevník si v súčasnosti môže pozrieť spod sopečného popola archeologickým výskumom vykopane zvyšky kykladského starovekého mesta na lokalite Akrotiri. Odkrytý areál lokality Akrotiri ma v súčasnosti 10 000 m2. Nálezy z Akrotiri, vrátané nádherných fresiek, sú vystavene v miestnom múzeu v mestečku Fira – v správnom sídle ostrova.

Vulkán na Santorini zďaleka „nepovedal posledné slovo“. Môžeme očakávať ďalšie erupcie, ale aj nove zistenia tykajúce sa najväčšieho výbuchu z doby bronzovej. Preto je permanentným lákadlom vulkanológov, geológov, archeológov, historikov, odborníkov na dejiny umenia a iných bádateľov.

 

Viac o veľkých prírodných katastrofách v dejinách ľudstva sa dočítate v HR 08/2018, ktorá je stále dostupná na sklade.


santorinivulkánkatastrofyminojská kultúra



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Drahoslav Hulínek

Mgr. Drahoslav Hulínek, PhD., archeológ a historik, absolvent odborov archeológia, história a filozofia na FiF UK v Bratislave. Doktorandské štúdium ukončil na Katedre archeológie FiF UK. Pracuje ako odborný riaditeľ SAHI, o. z. Zaoberá sa problematikou staroveku s dôrazom na dobu bronzovú v Stredomorí a priľahlých územiach Blízkeho východu. Svoju odbornú činnosť dopĺňa aj o bádanie včasného stredoveku.

Pozrite si tiež


Súdny proces, ktorý zmenil svet

18.4.2019 | Pavol Valachovič

         V dejinách sa odohrávali a odohrávajú najrozličnejšie súdne procesy, ktoré rozhodovali o životoch jednotlivcov, skupín či celých národov. Žiadny z týchto procesov sa však nezapísal do dejín ľudskej spoločnosti...

  • 1211
  • 28

Odvrátená tvár pána Churchilla

10.4.2019 | Jakub Drábik

Winstona Churchilla, legendu britských dejín, väčšina z nás pozná ako sympatického hrdinu 2. svetovej vojny, ktorý s klobúkom na hlave a cigarou v ústach burcoval Britov do boja proti fašizmu. To však je len jedna Churchillova...

  • 1007
  • 5