Ako sa z Ruska stala veľmoc: Veľká severná vojna (1700 – 1721)

Publikované v Historická revue č. 11/2013, str. 44 - 49


10.7.2019 | Roman Mocpajchel

Storočie osvietenstva, ktoré prinieslo zásadný intelektuálny prevrat vo vývoji európskeho myslenia, sa začalo dvoma veľkými vojnami. Hlavná pozornosť Európy sa sústredila na vojnu o španielske dedičstvo (1701 – 1714), rovnako veľký význam pre budúcnosť (nielen) starého kontinentu však mala aj vojna, ktorá podľa prevažnej oblasti bojov nesie názov „severná“.


Slávny francúzsky osvietenský spisovateľ a filozof Voltaire neváhal označiť švédskeho kráľa Karola XII. a ruského cára Petra I. Veľkého, dvoch jej hlavných protagonistov, za najpozoruhodnejšie osobnosti posledných dvadsiatich storočí. Boli to práve títo dvaja muži, ich konanie a záujmy, ktoré viedli k tzv. Veľkej severnej vojne (1700 – 1721).

 

Kráľ – bojovník verzus cár – reformátor

„Boh mi ju dal, diabol mi ju neodníme,“ napísal ceruzou budúci švédsky kráľ Karol XII. ešte ako chlapec na spodný okraj mapy Rigy, hlavného mesto Livónska, ktoré Švédi zabrali v roku 1625 a ktoré sa na 100 rokov stalo druhým najväčším švédskym mestom. Kráľom sa stal ako 15-ročný po smrti svojho otca Karola XI. (vládol 1660 – 1697). Ten mu zanechal pevný a v zahraničí rešpektovaný trón. Od obdobia tridsaťročnej vojny bolo Švédsko vedúcou veľmocou na severe Európy, malo usporiadané štátne financie a chudobných, ale poslušných a bojovných poddaných.

Na začiatku svojej vlády Karol nevzbudzoval veľké nádeje smerom dovnútra svojej krajiny a rozhodne neoslnil ani smerom navonok, k zahraničiu. Pôsobil netrpezlivým, povýšeneckým a nedbanlivým dojmom a zahraniční vyslanci o ňom referovali ako o priemernom človeku.

Vonkajšie okolnosti a udalosti však bledému a mlčanlivému mladíkovi, ktorý sa nikdy neoženil, neholdoval alkoholu a až do konca svojho života žil asketicky a medzi svojimi vojakmi, poskytli možnosť rozvinúť svoje najväčšie nadanie – to vojenské. Práve v ňom po vzore svojich slávnych predkov (švédsky kráľ Gustáv Adolf, fenomenálny vojvodca z obdobia tridsaťročnej vojny, bol jeho praprastrýc) vynikol a po práve sa zaradil k najvýznamnejším a najlepším vojvodcom svojej doby.

Karol XII., portrét z roku 1706 (wikipedia.org)

 

Peter Alexejevič z rodu Romanovcov sa stal ruským cárom v roku 1682 ako 10-ročný, zo začiatku však zaňho vládla jeho nevlastná sestra Sofia a až do smrti svojho slabomyseľného brata Ivana v roku 1696 zdieľal formálne vládu aj s ním.

V roku 1697 sa Peter vydal inkognito na diplomaticko-poznávaciu misiu do západnej Európy, na ktorej neváhal v záujme svojho vzdelania pracovať aj ako obyčajný tesár v dokoch. Jeho návrat domov o rok neskôr urýchlili správy o vzbure strelcov (elitné a vôbec prvé pravidelné ruské vojenské jednotky, zriadené ešte cárom Ivanom IV.) v prospech jeho vládychtivej sestry Sofie, ktorú nemilosrdne potlačil. Jeho veľkolepé a takmer všetkých oblastí spoločenského, hospodárskeho a vojenského života krajiny sa týkajúce reformy konečne vytrhli Rusko zo stredoveku a zmenili ho doslova na nepoznanie.

Veľkému reformátorovi však chýbala, povedané Voltairovými slovami, najdôležitejšia ľudská cnosť – ľudskosť. Vlastnoručné vykonávanie rozsudkov smrti a umučenie vlastného syna na smrť sa radikálne rozchádzali so snahou o kultiváciu vlastného ľudu. Všetky Petrove veľké plány boli iba v začiatkoch, keď vytvoril protišvédsku alianciu s dánskym a nórskym kráľom Frederikom IV. a saským kurfirstom a poľským kráľom Augustom II. za účelom zvrhnutia švédskej dominancie na severe.

Petrov cieľ bol jasný – získať strategický prístup k Baltskému moru a znovuzískať stratené územia pri jeho brehoch (Ingriu, Estónsko, Livónsko), ktoré kedysi patrili Rusku a ktoré teraz ovládali Švédi. A ktorým teraz vládol, ako sa zdalo, mladý a slabý kráľ.

Peter I. Veľký bol často zobrazovaný ako dobyvateľ a reformátor, ktorý položil základy Ruského impéria (wikipedia.org)

 

Najlepšia vs. najnovšia

Zdanie však často klame a Švédsko stále disponovalo jednou z najlepších a najprofesionálnejších armád v Európe. Bol to práve otec Karola XII., ktorý v roku 1682 zreorganizoval prideľovací systém švédskej armády (po švédsky „indelningsverket“) po vyčerpávajúcej vojne o kraj Sk ne (1674 – 1679). Ten potom efektívne fungoval nasledujúcich 200 rokov.

Jeho základom bolo rozdelenie celej krajiny do menších oblastí, nazývaných „rota“ a tvorených niekoľkými usadlosťami. Každá „rota“ poskytovala a zabezpečovala (aj finančne) jedného vojaka, a to i v dobe mieru, keď sa tento zúčastňoval vojenského výcviku. V každej provincii bolo vytvorených 1 200 takýchto oblastí, pretože taký bol početný stav jedného pešieho regimentu (pluku).

Tým, že odpadol starý systém násilného verbovania a vojakmi sa stávali vybraní dobrovoľníci (vojenské remeslo sa navyše často dedilo po celé generácie), sa armáda skvalitnila a profesionalizovala. Zároveň sa tiež stala národnou a oddanejšou vlasti a službe (napríklad v bitke pri Breitenfelde, najslávnejšej bitke tridsaťročnej vojny, bola len pätina švédskej armády švédskeho a fínskeho pôvodu a zvyšok boli žoldnieri; počas Veľkej severnej vojny to už bola väčšina). Nový systém bol podrobený skúške práve v nadchádzajúcej vojne a vďaka nemu Švédi na jej začiatku dokázali rýchle zmobilizovať 43 000 dobre vyzbrojených a vycvičených vojakov (22 peších a 12 jazdeckých plukov), plus ďalších vyše 30 000 mužov z rôznych iných jednotiek (žoldnierske a gardové pluky, 14 peších a 9 jazdeckých).

Proti nim však stála viac ako trojnásobne početná presila. Ruská armáda, ktorú zdedil Peter od svojich predchodcov, bola veľká, nepravidelná a zle vycvičená. Navyše stále podliehala sezónnym (t. j. poľnohospodárskym) výkyvom. Jedinými pravidelnými jednotkami boli už spomínaní strelci, ktorí boli dislokovaní v Moskve. Tí však v poslednom období predstavovali viac politickú ako efektívnu vojenskú silu.

Petropavlovská pevnosť - nachádza sa na ostrove v samom ústí rieky Neva. S jej budovaním sa začalo v roku 1703

 

Armáda a zvlášť námorníctvo však boli už od detstva Petrovou srdcovou záležitosťou, a tak v tomto smere vyvíjal mimoriadne enormné úsilie o zlepšenie. V roku 1699 bol urobený prvý nábor brancov do stálej služby pre 27 pravidelných peších plukov, po jednom z určitého počtu roľníckych, remeselníckych a kupeckých dvorov (čiže systém, podobný tomu švédskemu).

Počas Petrovej vlády bolo urobených neuveriteľných 53 takýchto náborov, čo predstavuje zhruba 300-tisíc nových vojakov. Zvláštne postavenie v novej ruskej armáde mali dva elitné gardové pluky – Preobraženský a Semenovský, kde slúžili šľachtici ako radoví vojaci a neskôr boli menovaní dôstojníkmi v poľných plukoch.

Okrem tejto zvláštnej „školy“ pre dôstojníkov boli zriadené aj špeciálne vojenské učilištia. Ruská armáda prešla veľkými zmenami aj čo sa týka výstroje a výzbroje. Dostala uniformy európskeho strihu (krátke nohavice, dlhé kabáty a trojrohé klobúky), pušky s kresadlovou zámkou a počas vlády Petra I. sa veľkého rozvoja dočkalo aj delostrelectvo (obliehacie i ľahké), švédskym kráľom Karolom XII. trestuhodne (ako sa ukázalo v rozhodujúcej bitke pri Poltave) zanedbané. Najväčšie úsilie však Peter I. venoval budovaniu vojnového loďstva, pretože iba to mohlo Rusku otvoriť cestu na západ (Baltské more) a na juh (Azovské more).

Bitka pri Poltave 8. júla 1709 (wikipedia.org)

 

Na zemi i na mori

Veľká severná vojna by sa dala rozdeliť do troch hlavných fáz. Prvá fáza bola svedkom víťazného ťaženia švédskych zbraní na všetkých troch frontoch – proti Dánsku, v Poľsku i proti Rusku. V druhej fáze sa pokúsil Karol XII. zavŕšiť svoje celkové víťazstvo vo vojne priamym útokom na posledného vzdorujúceho nepriateľa – Rusko. Jeho ťaženie sa však skončilo katastrofálnou porážkou pri Poltave. Posledná fáza vojny bola hlavne v znamení námorných bojov, v ktorých novovytvorené ruské loďstvo dokázalo opakovane poraziť svojho švédskeho protivníka a ovládlo tak Baltské more. Ruské nájazdy na švédske pobrežie nakoniec donútili

vyčerpaných Švédov žiadať o mier. Toho sa ale ich kráľ Karol XII. už nedožil, tri roky pred koncom vojny zomrel na následky strelného poranenia hlavy pri obliehaní nórskej pevnosti Fredriksten. Z tvrdej lekcie, ktorú Peter I. dostal od svojich švédskych protivníkov na začiatku vojny, keď sa jeho spojenci zoči-voči švédskej vojenskej prevahe rýchlo zosypali (Dáni ešte v roku 1700, Poliaci o dva roky neskôr) a jeho nová armáda utrpela krutú porážku od podstatne slabšieho nepriateľa (Narva, 30. November 1700), sa dokázal rýchlo otriasť a poučiť.

 

 

„Na zdravie mojim učiteľom, ktorí ma naučili vojenskému umeniu.“

Prípitok Petra I. Veľkého porazeným Švédom

 

Jedným z najvýznamnejších výstupov Petrovej snahy o zvrátenie situácie v nasledujúcom období bolo založenie Sankt Peterburgu (pomenoval ho po apoštolovi Petrovi, nie po sebe, ako sa často súdi) v ústí rieky Neva vo Fínskom zálive (v roku 1703). Ten sa o pár rokov nato stal hlavným mestom jeho impéria. Prvou stavbou mesta sa stala mohutná Petropavlovská pevnosť, ktorá mala chrániť toto nové Petrovo „okno do Európy“ pred švédskym protiútokom. Za uštedrenú lekciu sa Peter nakoniec ešte aj poďakoval, keď po víťaznej bitke pri Poltave (8. júl 1709) predniesol pred zajatými švédskymi generálmi prípitok so slovami: „Na zdravie mojim učiteľom, ktorí ma naučili vojenskému umeniu.“ Keď sa ho poľný maršal Rehnskiöld opýtal, koho tým myslí, cár odpovedal: „Vás, páni.“

Karol XII. po poltavskej porážke a krachu invázie do Ruska utiekol s malým zvyškom svojej armády na juh, pod tureckú ochranu. Tam sa v nasledujúcich niekoľkých rokoch snažil svojich nových spojencov presvedčiť o nutnosti vstúpiť do vojny s Ruskom. Turci síce skutočne vytiahli proti Petrovi a pripravili mu aj niekoľko horúcich chvíľ, ten sa však šikovne vzdal nedávno dobytého Azova a tým si vykúpil mier s Osmanskou ríšou (21. júl 1711). Sklamaný Karol sa na konci roku 1714 po mnohých peripetiách konečne vrátil na sever, aby tvrdohlavo pokračoval v boji proti svojim nepriateľom, hlavne Rusku.

Len niekoľko mesiacov predtým však Petrovo nové loďstvo vybojovalo prvé veľké víťazstvo nad švédskou flotilou pri polostrove Hanko (7. august 1714) a ukončilo tak švédsku prevahu na Baltskom mori. Posledné ťaženie nešťastného švédskeho kráľa – bojovníka sa skončilo guľkou do jeho hlavy (špekuluje sa o tom, že možno aj z vlastných, dlhou vojnou unavených radov) pod nórsko-dánskou pevnosťou Fredriksten (11. december 1718). Jeden zo svedkov jeho smrti, francúzsky inžinier, ktorý viedol obliehanie, iba ľahostajne poznamenal: „Predstavenie sa skončilo, ideme večerať.“

Mier a výmena veľmocí

„Nechceme už mať spory so svojimi susedmi, a preto je treba, aby nás rozdeľovalo more,“ povedal ruský štátnik a cárova pravá ruka knieža Menšikov francúzskemu zástupcovi pri mierových rokovaniach v Nystade. Zmluva, uzavretá 10. septembra 1721 v tomto fínskom meste medzi Švédskom a Ruskom, ukončila Veľkú severnú vojnu.

Rusko získalo to, čo chcelo – prístup k Baltu a Pobaltie (Livónsko, Estónsko, Ingriu, časť Karélie), naproti tomu vrátilo Švédsku Fínsko a zaviazalo sa vyplatiť mu 2 milióny v švédskej mene. Švédsko tým definitívne stratilo svoje veľmocenské postavenie a z Ruska sa stalo naozajstné impérium. Tak, ako o tom Peter Veľký vždy sníval. Stálo to „len“ niečo vyše 300-tisíc životov na oboch stranách.


 

 

Bitka pri Narve (30. november 1700)

Jedno z najväčších víťazstiev v švédskych vojenských dejinách sa zrodilo v prudkej snehovej búrke, ktorá metala sneh do tvárí ruských vojakov, obliehajúcich prístavné mesto Narva v dnešnom Estónsku. Keď sa Karol dozvedel, že ruský cár so 40-tisícovým vojskom plieni Ingriu a oblieha Narvu, vytiahol mestu na pomoc. S 11-tisíc mužmi prekvapil s pomocou počasia štvornásobne početnejších, ale zle rozostavených Rusov a postupne ich prudkým

útokom zničil. Rusom nepomohla ani obrovská prevaha v delostrelectve (takmer 200 diel proti necelým štyrom desiatkam švédskych), pretože nedostali príležitosť ich použiť.

Švédske straty boli 2 000 mŕtvych a zranených, Rusi mali takmer 10 000 mŕtvych, zvyšok sa vzdal. Samotný cár sa niekoľko dní pred švédskym útokom od svojho vojska pri obliehanom meste vzdialil, aby sa postavil do čela druhej časti svojho vojska, ktoré pochodovalo k Narve a s ktorým chcel prichádzajúcich Švédov uzavrieť v kliešťach (alebo možno len stratil odvahu).

Ktovie, ako by sa dejiny vyvíjali ďalej, keby v ten búrlivý novembrový deň padol do švédskeho zajatia i on. Rusi Narvu nakoniec predsa len dobyli. O štyri roky neskôr, tentoraz v lete, sa to Petrovmu vojsku napriek veľkým stratám (ešte väčším ako v prvej bitke o Narvu) podarilo. Svoj hnev nad toľkými stratami si Rusi následne vybili pri vraždení švédskych obyvateľov mesta.


 

Karol XII. a ukrajinský hajtman Ivan Mazepa

Bitka pri Poltave (8. júl 1709)

Poltava sa stala presným opakom Narvy vo všetkých ohľadoch. Karolov pokus zraziť Rusko na kolená bol zradený jeho zlým strategickým rozhodnutím (spoľahol sa na podporu a pomoc ukrajinských kozákov Ivana Mazepu, ktorá ďaleko zaostala za očakávaniami oboch strán), zlým počasím (zima 1708/1709 bola zvlášť krutá) a v neposlednom rade zranením samotného švédskeho kráľa, ktoré mu znemožnilo osobne veliť svojej armáde v rozhodujúcej bitke.

Predohrou poltavskej bitky bolo zničenie švédskej zásobovacej armády pod velením generála Lewenhaupta Rusmi v bitke pri Lesnej (9. Október 1708). Tá okrem toho, že Švédom podstatne skomplikovala logistickú situáciu, najmä posilnila bojovú morálku Rusov. Nie nadarmo potom Peter I. nazýval Lesnú „matkou poltavskej bitky“. Z vyše 40-tisícovej armády, s ktorou Karol XII. zaútočil na Rusko v januári 1708, mu začiatkom júla nasledujúceho roka zostala len polovica, keď sa neďaleko ukrajinského mesta Poltava rozhodol prijať boj s dvojnásobne početnejšou ruskou armádou, vedenou osobne Petrom I.

Podobne ako pri Narve aj tu chránil ruský tábor systém poľných pevnôstok, tentoraz však s oveľa väčším efektom. Keď totiž skoro ráno 8. júla Švédi zaútočili, významná časť ich pechoty uviazla pri zbytočnom pokuse o ich dobytie. Rusi medzitým podnikli mohutný jazdecký protiútok, ktorý bol ale odrazený. Poľný maršal Rehnskiöld, vrchný švédsky veliteľ, ktorému stále chýbala časť pechoty, viazaná márnou snahou o dobytie ruských pevnôstok, sa nato rozhodol pre taktický ústup. Peter mu ho ale prekazil všeobecným útokom pechoty, s ktorou sám pochodoval v uniforme dôstojníka novgorodského pluku. 4 000 švédskych pešiakov pod velením generála Lewenhaupta urobilo čelom vzad a v perfektnej formácii zaútočilo proti 20 000 Rusom a takmer ich rozvrátilo.

Situáciu zachránilo ruské delostrelectvo (Rusi mali v ten deň 102 hlavní, Švédi len štyri), ktoré začalo švédsku pechotu decimovať prudkou paľbou od boku. Skupinky švédskej jazdy, ktorá dovtedy v ťažkom teréne blúdila, sa pokúsili svojej pechote pomôcť, ale boli postrieľané. Do obeda bolo po bitke. Karol XII. ju nemohúcne preležal na nosidlách, aby nakoniec so šťastím unikol na koni s malým sprievodom. Peter I. v nej tiež unikol smrti len o vlások, keď mu guľka prederavila klobúk. Rusi mali vyše 1 000 mŕtvych a 3 000 ich zranených, Švédi nechali na bojisku polovicu svojej armády – 7 000 mŕtvych a zranených, 3 000 padlo do zajatia, zvyšok sa vzdal o tri dni neskôr. Táto pohroma ukončila takmer storočie trvajúcu dominanciu švédskej vojenskej sily na európskych bojiskách.


severná vojnapeter i. veľkýruskošvédskokarol xii.poltavaokno do európy



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Roman Mocpajchel

Roman Mocpajchel, študoval odbory archeológia a história na FiF UK v Bratislave. Venuje sa hlavne vojenským a námorným dejinám. Z týchto oblastí publikuje populárno-vedecké články v rôznych médiách.

Pozrite si tiež


Strážcovia hraníc: Kurdi v Osmanskej ríši

11.10.2019 | Lukáš Rybár

Od 16. storočia sa väčšina kurdských kmeňov dostala pod kontrolu Osmanskej ríše. Vzhľadom na ich početnosť a veľkosť územia, ktoré obývali na východnej periférii ríše, musel osmanský sultán pristúpiť k odlišnej forme...

  • 248
  • 0