Skaza Romanovovcov - 1. časť

Publikované v Historická revue č. #, str#


12.3.2017 | Jaroslav Perniš

Životný príbeh Mikuláša II., posledného ruského cára z dynastie Romanovovcov, ktorému sovietska historiografia dala prídomok Krvavý, je dostatočne známy. Už menej známe sú detaily a politické pozadie úkladnej cárovraždy, ktorá sa odohrala v dome banského inžiniera, podnikateľa a obchodníka Nikolaja Ipatieva v Jekaterinburgu na Urale.


Tento biely dom s majstrovsky zdobeným priečelím, nazývaný domom zvláštneho určenia, sa rozprestieral na upätí vrchu, na ktorom sa týčila vysoko do neba bledozelená štíhla zvonica. Bol nízky, ale viditeľný už zďaleka. Stál na rohu prospektu Nanebovstúpenia a rovnomennej uličky takmer uprostred mesta. Ulička viedla do nížinných mestských štvrtí k širokému rybníku. Z východnej strany vyzeral dom ako prízemný, zatiaľ čo z opačnej strany, zo svahu, bolo vidieť dve podlažia. Nadol popri uličke, za plotom, s ním susedil pomerne rozsiahly sad. Ipatievov dom dnes už neexistuje. Z rozhodnutia úradov ho v 70. rokoch minulého storočia zbúrali. Zostal po ňom len prázdny pozemok. Dnes je na ňom umiestnený kríž, pripomínajúci dávnu tragédiu. Predstavme si teda hrdinov drámy, ktorá sa odohrala za jeho múrmi pred takmer sto rokmi...

 

Cesta k trónu

Mikuláš II. sa narodil 18. mája 1868 v Petrohrade ako prvorodený syn Alexandra III. a jeho manželky, dánskej princeznej Dagmar. Vyrástol z neho poslušný a trochu hanblivý mládenec – jav taký častý u synov energických otcov. Ako následník trónu dostal namiesto lásky službu v cárskom vojsku. Dospel v časoch, keď sa zvyklo hovorievať, že Rusko je silné nie vďaka zákonom alebo civilizácii, ale vďaka armáde. V učebniciach vojenských gymnázií sa objavovali tézy o tom, že Rusko nie je ani obchodnou veľmocou, ani agrárnym štátom, ale že jeho hlavným poslaním je byť postrachom sveta. Keď Mikuláš dovŕšil dvadsať rokov, napísal si do denníka: „Už som hrozne starý.“ Napriek neviazanému životu, do ktorého ho vtiahli kumpáni v uniformách, zostal aj naďalej osamelý.

Prvým prelomovým rokom v jeho živote bol rok 1894. V apríli sa zasnúbil s Alix Hesenskou, ktorá bola po matke vnučkou anglickej kráľovnej Viktórie. Po matke zdedila nielen meno, ale aj neurotické stavy s úpornými bolesťami hlavy. „K tejto zdedenej exaltovanosti,“ poznamenáva Edvard Radzinskij, „potom pristupuje ešte čosi temné z hlbín stáročí – v žilách Alix Hesenskej koluje tiež krv Márie Stuartovej.“ Alexander III. s výberom nevesty pre svojho najstaršieho syna pôvodne nesúhlasil. Mladý Mikuláš, ktorý sa do nej zamiloval na prvý pohľad, sa síce otcovi otvorene neprotivil a poslušne súhlasil s tým, že nebude trvať na manželstve s ňou, ale mlčky, bez odvrávania, sa rozhodol vyčkať na vhodný okamih a nevzdať sa. Ten okamih prišiel v spomínanom roku 1894. V apríli sa konali veľkolepé zásnuby. O šťastí, ktoré v ten deň Mikuláš prežíval, vypovedá veľavravne zápis v jeho denníku: „V mojom živote je to nádherný, nezabudnuteľný deň. Deň zasnúbenia s mojou drahou, s mojou najdrahšou Alix! Dlho sme spolu hovorili a potom sme si vyznali lásku. [...] Celý deň som chodil ako opitý, stále som nechápal, čo sa to so mnou vlastne stalo.“ Lenže prešlo iba šesť mesiacov a krutá realita ho vrátila na zem. Otcova choroba a smrť z neho spravili nového ruského cára. Keď sa Mikuláš dozvedel o nezvratnosti jeho konca, zmocnila sa ho priam panika a zúfalstvo. Svedkovia udalostí tvrdia, že nechcel vládnuť, že sa chcel vzdať svojho nástupníckeho práva na trón, ale zomierajúci otec mu to nedovolil. Napriek úmrtiu v rodine a štátnemu smútku sa prípravy na jeho sobáš s Alix neprerušili. Iba niekoľko dní po pohrebe sa konala svadba. Pred oltár predstúpil oblečený v husárskej uniforme. Nevesta, ktorá po slávnostnom prestúpení na pravoslávnu vieru prijala meno Alexandra Fjodorovna, mala na sebe strieborné šaty a cez ne prehodenú brokátovú pláštenku podšitú hermelínom a dlhú vlečku. Krk jej zdobil briliantový náhrdelník a hlavu briliantmi vykladaná koruna. Mladá cárovná na margo toho dňa lakonicky poznamenala: „Moja svadba bola pokračovaním pohrebu, len ma prezliekli do bieleho.“

Manželstvo Mikuláša II. a Alexandry Fjodorovny bolo požehnané piatimi deťmi. V rokoch 1895 až 1901 sa narodili v dvojročných intervaloch štyri zdravé dcéry – Oľga, Tatiana, Mária a Anastázia, o ktorých napísal neskôr ich švajčiarsky vychovávateľ Pierre Gilliard tieto slová: „Oľga bola blondínka s uhrančivými, trochu huncútskymi očami a mierne zdvihnutým nosíkom, spontánna a veľmi inteligentná. Tatiana bola krajšia ako jej sestra, ale tiež omnoho uzavretejšia: nikdy sa nezverovala. Mária mala úprimné šedé oči, v ktorých sa zračila jej skromnosť a dobré srdce. Najmladšia Anastázia bola taký malý škriatok a dokázala snáď každého rozosmiať.“ Tri roky po narodení Anastázie uzrel svetlo sveta konečne vymodlený chlapec. Pri krste mu dali meno Alexej. Bohužiaľ, po predkoch z matkinej strany zdedil hemofíliu, chorobu postihujúcu len potomkov mužského pohlavia. Alexandra Fjodorovna tak dala život synovi, po ktorom tak veľmi túžila, a pritom sama sa stala príčinou jeho ustavičného smrteľného ohrozenia.

 

Búrlivý rok 1917

Prenesme sa teraz v čase do roku 1917, v ktorom sa začínalo odvíjať záverečné dejstvo tragédie cárskej rodiny. V Európe zúrila prvá svetová vojna. V Rusku vládol chaos, hlad, nespokojnosť. Mikuláš II. nezvládal svoju rolu. Jeho životopisec Edvard Radzinskij na margo toho napísal: „Existuje niečo, čomu sa hovorí vladárska povaha. Je to súhrn vlastností, ktoré majú vyvolávať dojem silnej vôle. Takú povahu Mikuláš nemal. Bol súcitný a mal podlomenú vôľu. To o ňom hovorili jedni. Druhí naproti tomu tvrdili, že je zákerný. V skutočnosti bol tvrdohlavý. Jeho tragédiou bolo, že – aj keď tvrdohlavý – nevedel povedať jasné nie z očí do očí. Bol príliš útlocitný a dobre vychovaný, než aby dokázal byť tvrdo zásadový. Namiesto odmietnutia radšej mlčal. A žiadateľ si spravidla vyložil jeho mlčanie ako súhlas. Mikuláš zatiaľ len vyčkával – na niekoho ďalšieho, kto ho v jeho názore podporí.“ Bol slabý, nerozhodný, nevyznal sa v ľuďoch, ľahko podliehal vplyvu najrozličnejších záujmových skupín. Menil zloženie vlády, odvolával starých a menoval nových ministrov a bez toho, aby si to zjavne uvedomoval, sám prispieval k prehlbovaniu politickej krízy a zmätku. Revolúcii, ktorá ho zvrhla z trónu, nedokázal čeliť a 15. marca 1917 abdikoval.

Pod tlakom petrohradského sovietu robotníckych a roľníckych zástupcov a pod vplyvom nepriateľskej nálady vo vojenských posádkach prijala dočasná vláda na čele s Alexandrom Kerenským, v rozpore s predchádzajúcimi sľubmi o bezpečnom pobyte Mikuláša II. a jeho rodiny, na svojom zasadnutí 20. marca uznesenie o jeho zatknutí a internácii, čím „bol zaviazaný uzol, rozťatý potom v Jekaterinburgu,“ poznamenal jeden zo súčasníkov. Objavili sa hlasy volajúce priamo po cárovej poprave. Kerenskij vyhlásil, že „nikdy neprijme rolu Marata a že Mikulášovu vinu voči Rusku vyšetrí nestranný súd“. Lenže prítomnosť cárskej rodiny v Petrohrade neprispievala k upokojeniu pomerov, skôr naopak. Keď stroskotali všetky pokusy o jej evakuáciu do zahraničného exilu, musel sa rozhodnúť, najmä pod vplyvom rastúceho tlaku zo strany boľševikov. Preto nariadil jej deportáciu do Toboľska na Sibíri. Prečo práve sem? Odpoveď je pomerne jednoduchá. Vyhrotená politická situácia v Petrohrade so sebou priniesla potrebu presťahovať Romanovovcov do regiónu, ktorý bol pre nich bezpečnejší.

 

Smer Sibír

Revolučné vrenie takmer vôbec nezasahovalo oblasť Sibíri – na rozdiel od európskej časti Ruska – takže cárska rodina tu mohla žiť pomerne pokojne a bez problémov dlhý čas, schovaná pred zvedavým zrakom verejnosti. Kerenskij tak v očiach ľudu nezradil vec revolúcie, pretože ju poslal na Sibír, odjakživa považovanú za tradičné miesto vyhnanstva najmä politických väzňov. Mikuláš II. a jeho blízki strávili v Toboľsku celkom deväť mesiacov. V nude plynúcich dní tu viedli pomerne jednotvárny život. Lenže schyľovalo sa k búrke, ktorá ich mala zmietnuť zo zemského povrchu. Ruský básnik Alexander Blok si v tom čase zapísal: „Tragédia ešte nezačala. Buď vôbec nezačne, alebo to bude niečo hrozné, až budú stáť tvárou v tvár rozzúrenému ľudu.“ Boli to skutočne prorocké slová...

November 1917 priniesol nielen pád dočasnej vlády a víťazstvo boľševikov na čele s Vladimírom Iľjičom Leninom, ale aj oživenie záujmu o osud bývalého cára a jeho rodiny. Lev Trockij stál na čele tých, ktorí presadzovali myšlienku veľkého politického procesu s Mikulášom II. V radoch nových vládcov však boli aj stúpenci jeho popravy. Lenže v prvom rade museli vyriešiť problém jeho prevezenia na bezpečné miesto – šírili sa hlasy, že dohľad nad cárskou rodinou v Toboľsku nie je dostatočný a že sa pripravuje monarchistické sprisahanie s cieľom oslobodiť ju a dopraviť do zahraničia. Celú záležitosť mal vyriešiť Všeruský ústredný výkonný výbor, na ktorého čele stál Jakov Sverdlov. Bolo rozhodnuté – aspoň niektorí tomu vtedy verili – že sa začne pripravovať verejný súdny proces s bývalým cárom za jeho zločiny voči krajine a ľudu. Okrem toho sa malo uskutočniť aj presťahovanie Romanovovcov. V tajnom uznesení z apríla 1918 môžeme čítať nasledovné inštrukcie: „Sformovať dvestočlenný oddiel a vyslať ho do Toboľska na posilnenie stráže. Ak to bude možné, previezť zatknutých do Moskvy.“ Toto uznesenie vyvolalo vlnu nevôle najmä v Jekaterinburgu, metropole uralských boľševikov, ktorí si nechceli nechať ujsť takúto vzácnu korisť. Sverdlov nakoniec ustúpil. K predchádzajúcemu uzneseniu bol prijatý dodatok, podľa ktorého mala byť cárska rodina prevezená na Ural. Mimoriadnym splnomocnencom Moskvy v tejto záležitosti sa stal Vasilij Jakovlev, ktorý mal zabezpečiť transport Romanovovcov pod dohľadom uralského sovietu.

 

Posledné zastavenie

V druhej polovici apríla vstúpili do Toboľska dva vojenské oddiely – jeden pod velením Jakovleva a druhý z Jekaterinburgu. Mikuláš II. sa o transporte dozvedel vo štvrtok 25. apríla, kedy ho navštívil Jakovlev. Do svojho denníka si vtedy zapísal: „Oznámil mi, že dostal rozkaz odviezť ma neznámo kam. Alix sa rozhodla ísť so mnou a vziať Máriu – protestovať nemalo zmysel. Nechať tu ostatné deti, chorého Alexeja, a navyše za súčasných okolností, bolo viac než ťažké. [...] Strávili sme smutný večer, v noci samozrejme nikto nespal.“ Na druhý deň skoro ráno sa vydali na strastiplnú cestu. Po štyroch dňoch vlak zastavil na nákladnej stanici v Jekaterinburgu, kde prestúpili do áut. V jednom sedel bývalý cár s Alexandrom Avdejevom, ktorého vymenovali za veliteľa Ipatievovho domu, a predsedom uralského oblastného sovietu Alexandrom Beloborodovom. V druhom aute sa usadila cárovná Alexandra Fjorodorovna s dcérou Máriou. Ich spoločníkmi boli Beloborodovov zástupca Boris Didkovskij a uralský vojenský komisár Filip Gološčekin. Kolóna, ktorú uzatváralo nákladné auto s ozbrojenými vojakmi, sa vydala ľudoprázdnymi ulicami mesta smerom k Ipatievovmu domu. Iba deň predtým sa jeho majiteľ dozvedel, že z poverenia predsedníctva uralského sovietu sa jeho dom dočasne rekviruje pre mimoriadne okolnosti, ktoré nemožno bližšie špecifikovať. Všetok nábytok mal zostať na mieste. Ostatné veci osobnej potreby si musel okamžite zbaliť a odložiť do skladu, kde ich zapečatili, a do dvadsiatich štyroch hodín dom opustiť. Keď Romanovci vstúpili do domu, Beloborodov sa postavil k vyrezávanému drevenému schodisku, ktoré viedlo do prvého poschodia a slávnostne im oznámil, že z rozhodnutia predsedníctva Všeruského ústredného výkonného výboru budú žiť v tomto osobitnom a od vonkajšieho sveta izolovanom dome pod dohľadom uralského sovietu až dovtedy, pokiaľ o ich osude nerozhodne súd.

Ipatievov dom bol síce priestranný, ale nebol to žiadny palác. Rodine bývalého cára pridelili štyri izby. Mikuláš II. a jeho žena obsadili rohovú izbu so štyrmi oknami. Dve z nich viedli na prospekt Nanebovstúpenia a zvyšné dve boli orientované do priľahlej uličky. Bola zariadená skromne – na oknách závesy, na dlážke koberec, stôl so zeleným obrusom, bronzová lampa s ručne vyšívaným tienidlom, kartový stolík, dve postele a diván. Druhá izba, ktorá s ňou susedila, bola zatiaľ prázdna. Neskôr sa v nej ubytovali ich štyri dcéry. Z nej viedli dvere do jedálne, kde spávala chyžná Anna Demidovová. Z okien jedálne bolo vidieť do záhrady, ale aj dolnú časť mesta. Priestranná hala, ktorá mala namiesto dverí klenutý oblúk, bola určená pre doktora Jevgenija Botkina a lokaja Alexeja Truppa. Kuchár Ivan Charitonov a jeho pomocník Leonid Sedňov bývali priamo v kuchyni. Stráž sa ubytovala v dvoch izbách vedľa jedálne. Okolo domu dve siahy od okien postavili veľmi vysoký doštený plot. Všade okolo bol rozostavený kordón strážnych.

 

Koniec prvej časti


romanovcimikláš ii.boľševicioktóbrová revolúciafebruárova revolúcia



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 33,60




Autor

Jaroslav Perniš

RNDr. Jaroslav Perniš, absolvent Prírodovedeckej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Predmetom jeho záujmu je história panovníckych dynastií Európy, najmú uhorských Anjouovcov.

Pozrite si tiež


Septembrové vydanie

4.9.2017 | historicka

Vážení čitatelia.        Žijeme v časoch, keď sme svedkami najväčšej vlny migrácie afrického obyvateľstva do Európskej únie. V európskej spoločnosti sa objavujú rôzne kontroverzné diskusie o minulosti vzájomných...

  • 1397
  • 9

Augustové vydanie

4.8.2017 | Drahoslav Hulínek

         Milí čitatelia,        pred Vami je augustové číslo Historickej revue, ktoré sa venuje téme, patriacej medzi najzaujímavejšie, najkomplikovanejšie a najinšpiratívnejšie v dejinách. Je neustálym lákadlom v ich...

  • 1325
  • 3

Vzostup zla

31.7.2017 | Jakub Drábik

Vlk neskrývajúci sa v rúchu baránka, ale v koži chameleóna – tak by bolo možné predstaviť neoblomnú snahu nacistov získať moc, ktorú preukázali medzi rokmi 1918 a 1933. Bola to predovšetkým ich nevídaná schopnosť meniť svoj...

  • 3888
  • 20