Slobodu alebo smrť! - Ako sa rodilo macedónske národné hnutie

Publikované v Historická revue č. 1/2014, str. 30 - 35


18.2.2018 | Miroslav Kouba

Zmeny, ku ktorým ku koncu 18. a na začiatku 19. storočia dochádzalo v mnohých európskych krajinách, zasiahli s rôznou intenzitou aj Balkánsky polostrov. Podobne ako iné národy juhovýchodnej Európy, prechádzalo aj obyvateľstvo Macedónie zložitým procesom spoločenských premien, pre ktoré sa používa špecificky príznakové označenie národné obrodenie.


Interpretácia tohto pojmu však nie je v týchto konkrétnych podmienkach jednoznačná, pretože naráža na rad komplikujúcich faktorov nielen terminologickej povahy. Predovšetkým je potrebné si uvedomiť macedónske špecifiká, vyplývajúce z tamojšieho etnického zloženia. S ohľadom na skutočnosť, že Macedónia nebola v rámci Osmanskej ríše administratíve nijako vymedzená a že jej obyvateľstvo žilo v kosovskom, bitolskom a solúnskom vilájete, nie je pre 19. storočie možné jasne určiť jej etnické zloženie. Sčítania obyvateľstva prirodzene neboli organizované, a preto informácie 
o národnostnom charaktere Macedónie podávajú iba štatistické zápisy zahraničných cestovateľov a účastníkov najrôznejších expedícií.

Väčšinové slovanské obyvateľstvo však zostávalo v priebehu tzv. „dlhého“ 19. storočia stále etnicky nevyhranené, zatiaľ čo slabo zastúpené kultúrne a intelektuálne elity slovanského pôvodu prijímali identitu moderného bulharského národa, pretože sa stotožňovali s historicky predurčenými ideami tohto národného hnutia. Slovanské národné hnutie v Macedónii je nutné vnímať 
v dvoch časových rovinách: v 19. a 
v prvej polovici 20. storočia.

 

Balkánske jablko sváru

Približne do obnovenia bulharskej štátnosti po rusko-tureckej vojne v roku 1878 nemožno hovoriť o koherentnejších prejavoch macedónskej svojbytnosti 
v etnickom a v zásade ani kultúrnom zmysle. Skutočnosť, že Macedónia zostala po Berlínskom kongrese mimo rámca Bulharského kniežatstva, otvorila súbor politických tém, nazývaných najčastejšie ako macedónska otázka. Územie historickej Macedónie sa postupne stalo posledným európskym územím miznúcej Osmanskej ríše, a preto snaha susedných štátov nájsť odpoveď na otázku, komu toto z hľadiska etnickej príslušnosti nevyhranené obyvateľstvo patrí, prerástla v príznačný problém, označovaný často ako balkánske jablko sváru.

Bulharské, srbské a v počiatku i grécke snahy všestranne pôsobiť na toto obyvateľstvo prerástli do politického 
i kultúrneho súperenia o vplyv, ktorého dôsledky sú viditeľné dodnes.

V súvislosti s historickým vývojom po roku 1878 však nemožno konštatovať, že by bol proces bulharskej identifikácie 
v Macedónii úspešne dokončený a že by národné hnutie pod bulharským etnickým menom prešlo v prostredí všetkých spoločenských vrstiev do fázy masového hnutia.

Už koncom 60. rokov 19. storočia bola kodifikovaná spisovná bulharčina, ktorej nárečový základ sa opiera o skupinu dialektov v okolí Veľkého Trnova. Skutočnosť, že jazyková norma spisovnej bulharčiny vychádza z východných nárečí, aktualizuje v prostredí historicky chápaných bulharských krajín takisto macedónsku otázku. Hoci nebolo macedónske etnické vedomie doteraz vymedzené, pociťovali mnohí predstavitelia kultúrneho života z bulharského západu (a teda i Macedónie) frustráciu nad vývojom kodifikačného procesu budúceho spisovného jazyka.

"Sloboda alebo smrť" - heslo macedónskych povstalcov (wikipedia.org)

 

Podľa ich názoru sa prvky západobulharských (a v dobovom diskurze teda aj macedónskych) dialektov nemohli podieľať na spisovnej norme výraznejším spôsobom, a preto tento jazykový koncept logicky nemôže byť vyhovujúcim riešením jazykovej otázky skutočne pre všetkých Bulharov. Problém podoby spisovného jazyka teda zostával na bulharskom západe (a teda i v Macedónii) aj v 60. a 70. rokoch 19. storočia otvorený, ako to rôznymi dovetkami o „zrozumiteľnejšom nárečí“ dokladajú napríklad učebnice Kuzmana Šapkareva (1834 – 1909).

Macedónska otázka však nie je spojená výlučne s jazykovým problémom a etnickou identifikáciou. Výrazným impulzom k jej riešeniu sú tiež otázky cirkevnej príslušnosti, ktoré Macedónii opäť systematicky začleňujú do širšieho rámca európskych provincií Osmanskej ríše. S ohľadom na skutočnosť, že sa macedónske kultúrne identity pri utváraní etnickej identity stotožňovali najmä 
v prvých fázach národného hnutia najčastejšie s bulharskou identifikáciou, je zrejmé, že tiež požiadavka cirkevnej nezávislosti bola v priebehu 19. storočia riešená v súlade s bulharskými požiadavkami. Bulharská pravoslávna cirkev bola fakticky vyvrátená už počas pádu Veľkého Trnova pod osmanskú moc 
v roku 1393.

 

Macedónska otázka však nie je spojená výlučne s jazykovým problémom a etnickou identifikáciou. Výrazným impulzom k jej riešeniu sú tiež otázky cirkevnej príslušnosti.

 

Naďalej síce pôsobilo Ochridské arcibiskupstvo, ktoré bolo zrušené až v roku 1767. Jeho duchovenstvo však podliehalo všestrannej helenizácii, a preto nie je možné túto cirkevnú štruktúru chápať ako bulharskú. Po jej zániku boli navyše jednotlivé eparchie priamo podriadené Carihradskému patriarchátu, ktorý mal v európskych provinciách Osmanskej ríše zabezpečovať duchovné a náboženské potreby všetkých pravoslávnych kresťanov – prirodzene bez ohľadu na ich jazyk a národnú príslušnosť. Z tohto dôvodu sa vyššie duchovenstvo stalo už v prvých fázach slovanského národného hnutia v bulharských krajinách symbolom osvetového, náboženského a duchovného útlaku.

Tzv. fanarioti, ako boli nazývaní grécki duchovní blízki Carihradskému patriarchátu aj vplyvným rodinám v jeho okolí, sa pre macedónskych Slovanov rovnako ako pre Bulharov stali vedľa osmanskej politickej moci symbolom nemenej výraznej formy útlaku. Za týchto okolností je preto zrejmé, že sa obnova bulharskej cirkvi stala primárnou požiadavkou bulharského národného hnutia. Zmienku si v tomto zmysle zaslúži najmä činnosť Neofita Chilendarského-Bozveliho (1785 – 1848), učiteľa a osvetového pracovníka, ktorý sa stal faktickým ideológom obnovenia bulharskej cirkevnej samostatnosti. Za svoje kroky bol dvakrát väznený na žiadosť gréckeho patriarchu.

Úspechom bulharského národného hnutia bolo dosiahnutie cirkevnej nezávislosti na úrovni exarchátu, ktorý vznikol na základe výnosu sultána Abdülaziza I. vo februári 1870. Jeho jurisdikcia zahŕňala celé územie dnešného Bulharska, pričom o príslušnosti eparchií 
v strednej Macedónii malo rozhodnúť ľudové hlasovanie. Tento plebiscit bol ukončený v Ochride a Bitole roku 1874 s dvojtretinovým výsledkom v prospech pripojenia k Bulharskému exarchátu.

 

Snahy o obnovu Ochridského arcibiskupstva

V kontexte obrodeneckého naratívu nie je pochýb, že Bulharský exarchát naplnil požiadavky obyvateľov najmä balkánskeho Bulharska. Naproti tomu 
v Macedónii sa už čoskoro po pripojení niektorých eparchií objavili prvé nespokojné hlasy, volajúce po ďalšom riešení cirkevnej otázky. Je potrebné mať na pamäti, že tieto požiadavky boli motivované najmä dobovým vedomím regionálnej odlišnosti (podobne ako tomu bolo aj 
v prípade kodifikácie spisovného jazyka). Zložité sociokultúrne pomery prispeli k postupnému vzniku mýtu 
o Ochridskom arcibiskupstve čoby tradičnej macedónskej národnej cirkvi. Snahy chápať ho v národnom zmysle je však treba prijímať s určitou opatrnosťou, pretože pre etnické označenie tejto cirkevnej inštitúcie sú záväzné prakticky totožné princípy, s ktorými pristupujeme k definícii atribútov samotnej národnej identity (spisovný jazyk, územie, etnická identita, historická pamäť a pod.).

Cirkevná otázka sa však v podobe konkrétne formulovaného programu rozvíjala nielen v bulharskom, ale aj macedónskom kontexte. V oboch prostrediach bola samostatná cirkev chápaná ako jeden z kľúčových cieľov, ktoré sa národné hnutie v rámci svojej emancipácie snažilo dosiahnuť. V oboch diskurzoch – bulharskom i macedónskom – sa táto otázka rozvíjala vo vzájomne prepojených konotáciách. Je zrejmé, že ak pred rokom 1870 postupovali predstavitelia kultúrnych elít v akciách proti Carihradskému patriarchátu jednotne, znamenal vývoj po vzniku Bulharského exarchátu v istom zmysle rázcestie, na ktorom sa ocitli niektorí predstavitelia kultúrneho života pôvodom z Macedónie. Tieto ojedinelé osobnosti však v čase posledného dvadsaťročia 19. storočia boli vo svojej macedonisticky orientovanej činnosti stále do značnej miery izolované.

To je príznačné najmä pre Teodosija Gologanova (1846 – 1926), pôvodne skopského metropolitu Bulharského exarchátu, ktorý vystúpil na prelome rokov 1891 – 1892 s otvorenou kritikou bulharskej cirkevnej správy v Macedónii a de facto s požiadavkou obnovenia Ochridského arcibiskupstva. Realizáciu tohto plánu mala zabezpečiť priama podpora rímskokatolíckej cirkvi. Gologanov v rámci obnovy Ochridského arcibiskupstva okrem iného požadoval, aby bol vyšší aj nižší klérus menovaný z príslušníkov macedónskeho národa, pričom iba biskupi by boli potvrdzovaní pápežom. Hranice obnoveného Ochridského arcibiskupstva sa mali zhodovať s geografickými hranicami Macedónie.

Tieto ciele však boli za daných okolností už na samom začiatku odsúdené na neúspech. Teodosija označili oficiálne cirkevné kruhy za schizmatika, v Carihrade bol zbavený všetkých titulov a následne ho umiestnili do jedného zo sofijských kláštorov. Súčasne je nesporné, že aj keď to bola len krátkodobá epizóda, možno tento pokus interpretovať ako znamenie budúceho vývoja macedónskej spoločnosti.

Kostol sv. Jána Teológa z Kaneo nad Ochridským jazerom. Práve mesto Ochrid s početnými kláštormi bolo tradičným centrom duchovného života Macedónie. (wikimedia.org)

 

Gologanovove snahy o odtrhnutie macedónskych oblastí od Bulharského exarchátu na jednej strane a počiatky narušenej jednoty v oblasti jazykovej na strane druhej potvrdili počiatočné impulzy tzv. macedónskeho separatizmu (prípadne macedonizmu), ktorý je 
z teoretického hľadiska možné definovať 
v nasledujúcich bodoch:

1. podstatu macedonizmu napĺňa presvedčenie, že väčšinové slovanské obyvateľstvo Macedónie nastúpilo už od 70. rokov 19. storočia cestu postupnej odluky od bulharského fenoménu – a to v rovine nielen etnickej identity a jazyka, ale aj kultúrno-osvetových otázok. Počiatky jasného macedonizmu je pritom zložité jednoznačne a objektívne konkretizovať. Rad prevažne macedónskych bádateľov zastáva názor, že v zásade už od čias prvého Bulharského cárstva, ktorého súčasťou bola Macedónia, sa macedónski Slovania rozvíjali odlišným spôsobom.

Prvým výraznejším pokusom o vytvorenie „macedónskeho štátu“ bol podľa týchto názorov vznik Samuilovho cárstva (roky 976 – 1018), ktoré sa tak malo vymedzovať voči bulharskému štátu. Slovanské obyvateľstvo Macedónie v súlade s touto teóriou malo zdieľať vedomie odlišnej príslušnosti, ktorá sa v rôznych podobách prejavovala kontinuálne až do 19. storočia. Vtedy sa tieto macedónske špecifiká dostali na úroveň moderného národného hnutia, ktorého typológia je analogická s podobnými procesmi u iných národov.

2. Macedónska (macedonistická) ideológia je do určitej miery dôsledkom zosilnenia agitačnej činnosti susedných štátov, ktoré sa rozvíjali kontinuálne od začiatku 19. storočia až do balkánskych vojen. Zložitá macedónska otázka sa pritom dostala do nového svetla v súvislosti s Berlínskym kongresom, kedy sa územie Macedónie vrátilo pod priamu správu osmanského sultána.

3. Predpokladom zvoľna sa upevňujúceho macedónskeho vedomia aj v rovine etnickej identifikácie bola do značnej miery práve činnosť Bulharského exarchátu v Macedónii. Prvýkrát sa tu Bulhari dopustili chyby, lebo znemožnili predstaviteľom macedónskych elít miestnu správu v školskej, osvetovej i cirkevno-administratívnej oblasti (podobný postup zvolili aj pri obsadení Macedónie 
v roku 1941). Tieto predpoklady vymedzovali základný rámec macedonistického hnutia, ktoré bolo v 80. – 90. rokoch 19. storočia viazané predovšetkým na kritiku činnosti cirkevnej hierarchie Bulharského exarchátu, a preto malo skôr reaktívny charakter, než by bolo výsledkom pozvoľného dotvárania macedónskej národnej identity vo všetkých jej kľúčových aspektoch.

4. V súvislosti so vznikom Bulharského exarchátu je nutné si uvedomiť, že etnická identita nemala v Osmanskej ríši ani na konci 19. storočia primárny význam. Prvoradá bola náboženská príslušnosť, ktorú u pravoslávnych kresťanov inštitucionálne zosobňoval Carihradský patriarchát a od roku 1870 tiež Bulharský exarchát. Sultán preto nemohol vo svojej ríši pripustiť vznik dvoch slovanských pravoslávnych cirkví – Bulharského exarchátu na jednej strane a prípadne obnoveného Ochridského arcibiskupstva ako macedónskej cirkvi na strane druhej. Kvôli tomu boli macedónski Slovania vo chvíli, keď sultán vydal súhlas so vznikom Bulharského exarchátu, plebiscitom opýtaní, či hodlajú zostať pod ochranou Carihradského patriarchátu, alebo si želajú správu Bulharského exarchátu. V danom okamihu bolo pre toto obyvateľstvo vhodnejšie byť pod správou slovanskej cirkevnej hierarchie – a to aj napriek tomu, že táto skutočnosť mohla znamenať určité spomalenie lokálneho národného vývoja.

 

Tajný macedónsky výbor

Významným prejavom macedónskeho separatizmu sa krátko pred Gologanovovou snahou vyriešiť cirkevnú otázku stala tiež činnosť Tajného macedónskeho výboru (mac./bulh.: Taen Makedonski komitet), ktorý pôsobil v rokoch 1885 – 1886 ilegálne v Sofii a založila ho skupina dvadsiatich macedónskych študentov. Tajný macedónsky výbor však združoval aj iných predstaviteľov macedónskej emigrácie.

Činnosť Výboru začala dohoda, ktorú so srbskou vládou uzavreli predstavitelia Macedónskeho výboru Temko Popov (1855 – 1929), Naum Evro (? – ?) či Kosta Grupčev (1848 – 1907). Výsledky rokovaní sumarizoval Dočasný program z prelomu rokov 1887/1888, ktorý definoval podmienky budúceho srbského pôsobenia v Macedónii. Na základe tohto programu mali Srbi napomôcť uskutočneniu politických cieľov „macedónskych separatistov“, malo byť menovaných dvanásť učiteľov, ktorí povedú výučbu v niektorom z macedónskych nárečí a okrem iného sa zasadia aj o obnovu Ochridského arcibiskupstva.

 

Podstatu macedonizmu napĺňa presvedčenie, že väčšinové slovanské obyvateľstvo Macedónie nastúpilo už od 70. rokov 19. storočia cestu postupnej odluky od bulharského fenoménu

 

V neposlednom rade mala byť v Solúne otvorená macedónska čitáreň, ktorá sa mala neskôr pretvoriť na centrálnu kultúrnu inštitúciu s pobočkami vo významnejších macedónskych mestách. Dohoda predpokladala tiež vznik týždenníka a vydávanie ďalších kníh v macedónskom nárečí. S ohľadom na spoločenskú klímu nebolo možné naplniť tieto záväzky v plnom slova zmysle, pretože srbská strana nebola ochotná realizovať všetky body. Týmto stavom veci bol Temko Popov, popredná osobnosť macedónskeho separatizmu, veľmi sklamaný, a preto v roku 1887 spísal brožúru Kto je vinný? (Koj e krivo?), v ktorej formou určitého štatútu pojednáva o jazykovej otázke, pričom naznačuje možné cesty, ktorými by sa mohol ďalej uberať macedónsky jazyk.

Myšlienkou Macedónie ako samostatného jazykového a etnického prostredia sa zaoberali aj neskoršie združenia, ktoré si však uchovávali do značnej miery izolovanú pôsobnosť. S ohľadom na fakt, že išlo väčšinou o spolky študentské, sa možnosti ich činnosti do veľkej miery obmedzovali len na vybrané spoločenské vrstvy. Aj napriek významu, aký tieto združenia v dejinách macedónskej kultúry majú, chýbal aj naďalej subjekt macedonistickej orientácie, ktorý by bol schopný osloviť celú spoločnosť vtedajšej Macedónie. Túto situáciu nemohli nijako zmeniť ani združenia vzniknuté na začiatku 90. rokov 19. storočia.

Jedna z povstaleckých skupín počas Ilinderského povstania v roku 1903 (wikipedia.org)

 

Príkladom týchto zoskupení je zhruba štyridsaťčlenný spolok macedónskych študentov, ktorí po vylúčení z exarchistických škôl v Macedónii odišli do Belehradu, kde sa však dostali do sporu so srbskou národnou ideológiou. Preto sa odobrali na ďalšie štúdiá do Sofie, kde založili v roku 1891 Mladú macedónsku literárnu družinu (Mlada Makedonska knižovna družina). Cieľom družiny bola predovšetkým snaha „oddeliť záujmy macedónske od záujmov bulharských“ a ďalej „povýšiť jedno z macedónskych nárečí na úroveň spisovného jazyka“. Za týmto účelom vznikol v roku 1892 aj tlačový orgán Loza (slovensky: Réva).

Prvé číslo tohto časopisu rámcovo načrtlo svoj ďalší program: členovia družiny a jej redakcia mali vytvoriť predovšetkým podmienky pre vznik macedónskej čitárne (besedy) v Sofii. Časopis Loza však pre svoju činnosť po vydaní štyroch čísel roku 1894 úradne zastavili a Mladá macedónska literárna družina bola v tom istom roku rozpustená.

Združenia a spolky mladých macedónskych študentov znamenali nesporne významný krok na ceste k etnicko-jazykovej emancipácii najmä v kultúrnom zmysle slova. Zo spoločensko-politického hľadiska ich však do určitej miery zatienila formujúca sa revolučná organizácia celonárodného významu. Takým zoskupením sa stala až Vnútorná macedónsko-odrinská revolučná organizácia (VMORO), ktorá vznikla v roku 1893 
v Solúne. Jej cieľom bolo pripraviť pod heslom „Slobodu alebo smrť!“ podmienky politického oslobodenia Macedónie.

Tzv. „revolučné desaťročie“ vyústilo v auguste 1903 do Ilindenského povstania, ktoré bolo po počiatočnom krátkom úspechu povstalcov krvavo potlačené a stalo sa pevným stredobodom historickej pamäti moderného macedónskeho národa. S jeho hodnotením je spätý aj Krste Petkov Misirkov (1874 – 1926), absolvent Historicko-filologickej fakulty 
v Petrohrade, učiteľ, publicista, filológ a politik, nepriamo nadväzujúci na G‘org‘iho Pulevského (1817 – 1893), jediného obrodenca 19. storočia s jasne macedonistickým programom. Vo svojich prácach sa Misirkov zaoberal predovšetkým špecifikami macedónskej etnografie, etnickým sebaurčením macedónskeho národa a tiež jazykovými otázkami.


V kľúčovom spise O macedónskych záležitostiach (Za makedonckite raboti, Sofia 1903) sa teoreticky aj prakticky zaoberá normou neskoršieho spisovného jazyka, ktorý bol s definitívnou platnosťou kodifikovaný až v roku 1944, a v súvislosti s hodnotením Ilindenského povstania si uvedomuje jeho celkovú nepripravenosť. Za daných okolností sa preto vyslovoval pre jednotnú Osmanskú ríšu, ktorá by macedónskemu národu umožnila celkovú emancipáciu a dotvorenie modernej národnej identity.

 

Dotváranie modernej macedónskej identity

S týmito udalosťami a ich reflexiami 
v macedónskej spoločnosti je spätý podľa mnohých bádateľov tiež vrchol macedónskeho národného hnutia, ktoré je datované dobou okolo roku 1903, teda záverom revolučného desaťročia, a jednak životom a dielom K. P. Misirkova.

Tieto udalosti začali dobu identifikačného (politického) dozrievania. Je to doba postupného dotvárania modernej macedónskej identity, ktorej definitívna podoba vzniká nesporne až v priebehu 40. rokov 20. storočia. Niet pochýb 
o príkladoch macedónskeho etnického zmýšľania v už skorších dobách, je však pravdepodobné, že to nebola skupinová identifikácia. Týkala sa len niekoľkých obrodencov, mnohokrát navyše iba 
v časti ich tvorivej dráhy (sám Misirkov v niektorých svojich neskorších statiach od explicitnej macedónskej identifikácie ustupuje).

Napriek tomu sa však väčšinové slovanské obyvateľstvo Macedónie mohlo vďaka svojmu regionálnemu vlastenectvu v náznakoch líšiť od Bulharov 
z vlastného Bulharska. Spomínané náznaky potom v neskorších desaťročiach viac či menej výrazne kryštalizovali a premenili sa v počiatky etnickej identifikácie, ktorej vrcholom boli roky národnooslobodzovacieho boja (teda 2.  svetová vojna).

Rok 1944 sa v macedónskej historiografii vo všeobecnosti prijíma ako obdobie definitívne dotvorenej jazykovej normy, vzniku základných inštitúcií spoločenského a kultúrneho života a 
v neposlednom rade i národného vedomia. V súvislosti s dotváraním macedónskej identity je však nutné mať na pamäti úlohu komunistickej ideológie. Práve idey Titovho internacionalizmu a právo národov na sebaurčenie sa spolupodieľali na etnickej identifikácii macedónskeho obyvateľstva. Svoj vplyv na urýchlenú kryštalizáciu macedónskej identity mal však tiež bulharský profašistický režim, ktorého podoba v Macedónsku prešla za krátke obdobie štyroch rokov výraznou premenou.

Bulhari v Macedónsku urobili niekoľko zásadných krokov, v dôsledku ktorých sa rýchlo menil postoj macedónskeho obyvateľstva voči bulharskej správe. Bulharov začali čoskoro vnímať ako okupantov, proti ktorým sa postavili nielen juhoslovanskí komunisti, ale aj ďalšie skupiny odboja. Odpor proti bulharskej správe vyústil do udalostí 2. augusta 1944, kedy zasadal v severomacedónskom kláštore svätého Prochora Pčinjského (dnes na území Srbska) Antifašistický výbor národného oslobodenia Macedónska (ASNOM). Na základe jeho záverov získalo Macedónsko prvýkrát v novodobých dejinách svoju štátnosť, hoci bolo zahrnuté do rámca povojnovej federatívnej Juhoslávie.

S ohľadom na politický rámec národného hnutia je zrejmé, že niektorí bádatelia chápu ako definitívny záver macedónskeho národného hnutia dosiahnutie plnej štátnej nezávislosti v roku 1991, kedy Macedónsko vystúpilo zo zvyškovej Juhoslávie a 
v kontexte nadobudnutej nezávislosti bolo nútené riešiť nové problémy historického predurčenia.

 

(Pozn. redakcie: V texte uvádzame výraz Macedónia pre historické územie, ktoré zahŕňalo okrem súčasnej Macedónskej republiky aj oblasti Grécka či Bulharska. Výrazom Macedónsko chápeme štátny útvar tak, ako ho poznáme dnes.)


macedóniamacedónskoosmanská ríšanárodné hnutieilinderské povstanie



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Miroslav Kouba

PhDr. Miroslav Kouba, Ph.D., absolvent slavistiky a macedonistiky na FF UK v Prahe. V rokoch 2003 - 2010 pôsobil na Ústave slavistických a východoeurópskych štúdií FF UK. Od roku 2007 pôsobí na Katedre literárnej kultúry a slavistiky FF Univerzity Pardubice, kde vyučuje najmä bulharskú filológiu v širšom slavistickom a balkanistickom kontexte. Vedecky sa venuje predovšetkým procesom vzniku a dotvárania národných a kultúrnych identít slovanských národov. Je spoluatorom monografie Dějiny Makedonie.

Pozrite si tiež


August 1968 - Ako nás obsadili?

20.8.2018 | Matej Šemšej

         V roku 2018 si pripomíname hneď niekoľko výročí. Jedným z nich je i 50. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy, ktorý znamenal začiatok konca Pražskej jari a nastolil tvrdý kurz...

  • 4256
  • 14