Smrť Alexandra Veľkého

Publikované v Historická revue č. 8/2015, str. 50 - 53


16.1.2016 | Eva Juríčková

Posledné skutky panovníka, varovania a veštby

Dňa 10. júna 323 pred n. l. zomrel vo veku takmer dožitých 33 rokov jeden z najvýznamnejších dobyvateľov v dejinách ľudstva. Smrť macedónskeho kráľa Alexandra Veľkého je opradená mnohými tajomstvami a legendami. Aká bola skutočná príčina smrti človeka, ktorého stavali na úroveň bohov a jeho meno podnes vzbudzuje rešpekt?


 

Na mohutné steny Nabukadnezarovho paláca padá horúce babylonské slnko. Nehybný vzduch rozvíria vyľakané postavy Alexandrových priateľov kráčajúcich do jednej z komnát. Za honosnými dverami leží už niekoľko dní studené telo, ktoré v sebe pochovalo smelé mocnárske ambície. Ešte nebolo ani v hrobe, keď ovocie jeho úspechu začalo padať do nesprávnych rúk.

Gigantická ríša, ktorú budoval Alexander Macedónsky, zvaný Veľký, sa zvesťou o jeho smrti otriasla v základoch. Dnes vieme, že výsledkom veľkých sporov bola ríša Antigonovcov, Seleukovcov, Ptolemaiovcov a Attalovcov. Prianím samotného vladára však bolo, aby ríšu a moc po ňom prevzal najlepší, najsilnejší a najschopnejší. Pred smrťou totiž s týmito slovami sňal kráľovský prsteň a podal ho Perdikkásovi, jednému zo svojich najvernejších generálov. Najvhodnejším kandidátom bol Krater, jeden z jeho veliteľov, do ktorého po smrti svojho blízkeho priateľa Héfaistióna vkladal najväčšiu dôveru.

 

Pochovávať ho začala smrť priateľa

Víno tieklo prúdmi, po sálach sa ozývala hudba, spev a krik. Dobrá nálada a voľná atmosféra boli častou odmenou pre Alexandrových veliteľov a vojakov i samotného vladára. V Ekbatane, hlavnom meste Médie, sa zastavil sprievod Alexandra Veľkého na ceste do Babylonu, aby využil priestory zimného sídla perzských kráľov. Bujaré oslavy nezvládol Héfaistión, jeden z najbližších vladárových priateľov, ktorý zomrel po týždni v horúčkach. Alexander Veľký stál deň a noc v hlbokom smútku pri bezvládnom tele svojho priateľa v nádeji, že mu veľkým žiaľom navráti život. Smútok prerástol do obrovského hnevu, ktorý filtroval tak, že dal z pomsty potupne popraviť ošetrujúceho lekára.

Utíchla hudba, panovník zakázal oslavy, nariadil štátny smútok a chcel svojho priateľa dôstojne a za najvyššej pozornosti poddaných odprevadiť zo sveta. Vo veľkých mestách sa začali budovať honosné svätyne na Héfaistiónovu počesť. Korunou tejto nákladnej rozlúčky mal byť pohrebný sprievod do srdca ríše Alexandra Veľkého, do Babylonu, kde malo byť Héfaistiónovo telo uložené na večný spánok.

Do príprav sa začali infiltrovať nepriaznivé hlasy, ktoré chceli odvrátiť Alexandra Veľkého z cesty. Tu sa prejavila jeho poverčivosť, pretože bral vážne varovania a rady babylonských astrológov, na ktorých natrafil, keď zostúpil na rovinu pri Eufrate. Tí mu tvrdili, že pokiaľ do mesta vstúpi, čaká ho nešťastie. Alexander Veľký sa nechcel zahrávať s touto veštbou, mestu sa vyhol a ako cieľovú destináciu si zvolil spustnuté mesto Borsippa na druhej strane Eufratu. Tu narazil na filozofa Anaxarcha, ktorý mu silou a umom svojho jazyka vyvrátil vieru 
v silu veštby babylonských astrológov. Alexander ho napokon poslúchol a pokračoval v plnení pôvodného plánu svojej cesty. Babylonskí astrológovia vyslovili tiež varovanie, že do mesta nesmie vstúpiť východnou stranou. Panovník spravil kompromis a do mesta chcel vstúpiť zo západu. Na západe však čakali sprievod Alexandra Veľkého neprechodné močariská a piesok.

 

Babylonské prekliatie

Alexander prekročil hranicu mesta napriek varovaniam astrológov z východnej strany. Nečakala ho žiadna apokalypsa, náhla smrť, ani nepriateľská armáda. Dal slobodne rozšíriť prístav a hladko vybudoval novú flotilu, s pomocou ktorej chcel postupovať na Arabský polostrov. Počas toho sa venoval prípravám Héfaistiónovej pohrebnej hranice. Kvôli tejto udalosti prikázal zrúcať časť mestských hradieb a vytvoriť tak plošinu, na ktorú by mohol umiestniť pohrebnú hranicu. Všetci zúčastnení žasli nad monumentálnou 65 metrov vysokou konštrukciou z palmového kmeňa, ktorej stupne boli zdobené pozlátenými rezbami. V čase pohrebu sa objavilo druhé znamenie blížiaceho sa nešťastia: Alexander nariadil, aby v ten deň v chrámoch dočasne zahasili posvätné ohne, hoci sa tak dialo len pri úmrtí samotného kráľa.

Héfaistión bol navždy preč a Alexander Veľký, hnaný žiadostivosťou po nových úspechoch, pokračoval v plánovaní vojenských ťažení. Investoval všetku svoju energiu do reorganizácie vojska. Aby podčiarkol význam svojej moci, usporiadal veľkolepú vojenskú prehliadku. Vtedy trón zostal na okamih prázdny. Popularita, akú v sebe nieslo meno Alexandra Veľkého, vtedy nemala obdobu a nebezpečnou túžbou mnohých bolo aspoň na moment ocitnúť sa na rovnakej úrovni ako sám vladár. Okamih uvoľneného trónu preto využil šialenec, ktorý naň v kráľovej neprítomnosti zasadol v plnej paráde. Obliekol si plášť, na hlavu si položil korunu a svoj život zavŕšil sekundami márnej slávy, kedy sa na zem pod svojimi nohami pozeral očami vladára. Hneď potom ho totiž nechal Alexander Veľký popraviť kvôli varovaniam, že pokiaľ na trón zasadne niekto iný ako samotný kráľ, čaká ho nešťastie.

Aby macedónsky kráľ utíšil hromadiaci sa hnev bohov, začal im znášať drahé obety a svoje obavy z veštieb radšej opäť zapíjal alkoholom a oslavami vo veľkom štýle. Na jednej z trojveslíc kráľovskej flotily sa zdvihli plachty a utrápený Alexander, držiac kormidlo, spolu s posádkou opustil hlavné mesto, aby nazbieral sily potrebné na ďalšie vojenské ťaženia. Loď brázdila cez močiare, v ktorých boli pochované telá asýrskych kráľov. Plavidlo nesúce vladára, ktorý poškvrnil históriu a integritu desiatok miest, zrejme narušilo pokojnú atmosféru kráľovského pohrebiska v ústraní. Zdvihol sa vietor a vladársky klobúk spadol do vody. Fialovo biela stuha sa pritom zachytila v tŕstí pri hrobe jedného z asýrskych panovníkov. Jeden z námorníkov skočil za klobúkom do vody a vyslobodil stuhu z tŕstia. Ale keďže by mu klobúk v ruke prekážal v plávaní, nasadil si ho na hlavu a takto ho priniesol kráľovi. Veštci v tom videli zlé znamenie, vraviac, že hlava čo nosí kráľovskú stuhu, nie je v bezpečí.

Do smrti Alexandra Veľkého zostávalo dvanásť dní. Ďalšia hostina, s alkoholom, umelcami a kurtizánami, sa tentoraz odohrávala v dome Media, najvplyvnejšieho z vladárových priateľov. Služobník Iollás, hlavný dvorný čašník, v prúde osláv prišiel za Alexandrom a podal mu obradnú Heraklovu čašu, z ktorej sa kráľ napil.

 

Bezmocnosť

Po oslavách v Mediovom dome sa začali prejavovať vážne zdravotné problémy, ktoré Alexandra paralyzovali a pripútali na lôžko. Po celej ríši začali rýchlosťou blesku kolovať predčasné správy o jeho smrti. Zo všetkých kútov sa schádzali bojovníci, ktorí sa v obavách o svojho kráľa snažili násilím preniknúť do paláca. Preto im dovolili prejsť okolo Alexandrovho lôžka, no ten už bol schopný zdraviť svojich verných vojakov len gestom pravej ruky.

Dobyvateľ sveta zomrel 10. júna 323 pred n. l. Čo vlastne Alexandra zabilo, je dodnes záhadou. Niektorí sa domnievajú, že ho otrávili jedom, iní sa prikláňajú k západonílskej horúčke, týfusu alebo otrave čemericou. Egyptskí a chaldejskí balzamovači, ktorým kázali, aby jeho telo upravili, si spočiatku ani netrúfali priblížiť sa k nemu. Potom, prosiac bohov o prepáčenie, že sa odvážili dotýkať jedného z nich, telo umyli a prezliekli. Až následne sa podľa egyptských zvykov postarali, aby bolo telo „sladko voňavé a nepoškodené“. Vzduch nasiakol vôňou sladkých olejov. Alexandrovo zabalzamované telo ležalo skoro sedem dní bez povšimnutia, zatiaľ čo sa jeho velitelia sporili o tom, kto prevezme vládu. Až potom ho odeté v brnení položili do schránky z hrubých plátov zlata.

Príprava Alexandrovho pohrebu nebola jednoduchá, pretože nevzdávali úctu len mŕtvemu kráľovi, ale samotnému „bohu“. Pohrebná hranica, predstavujúca starobylý zvyk, nebola určená pre Alexandrovo telo. To znamenalo pre jeho nasledovníkov vzácnu relikviu aj dôležitý politický nástroj, preto ho mienili uchovať. Príprava pohrebného sprievodu zabrala dva celé roky. Perdikkás nechal zhotoviť úchvatný pohrebný voz, ktorému dominovali zlato a drahokamy. Na klenutej streche trónil olivový veniec z rýdzeho zlata, ktorý na slnku intenzívne žiaril. Strechu podopierali iónske stĺpy obmotané akantovými listami. V každom rohu stála bohyňa víťazstva držiaca trofej. Voz lemovali maľované výjavy zo života Alexandra Macedónskeho a jeho armády a vstup do neho chránili mohutné zlaté levy. Dokonca mal aj mimoriadne dôvtipné tlmiče nárazov, ktorých konštrukcia ohromila i učencov.

Celú tú nádheru ťahalo šesťdesiatštyri mulíc v štvorstupoch. Táto obrovská zlatá stavba, sprevádzaná čestnou strážou, prešla postupne dlhou cestou naprieč Áziou. Pred ňou kráčali muži, ktorí jej upravovali a stavali cestu, posilňovali mosty a odstraňovali prípadné prekážky. V každom meste, kde sa voz zastavil, mu ľudia prinášali obety a spievali pohrebné žalospevy. Alexandrov dvorný veštec Aristander predpovedal, že krajinu, v ktorej bude Alexander pochovaný, čaká dobrý osud, čím sa zvýšila rivalita veliteľov snažiacich sa získať Alexandrovo telo, a tak podporiť svoje nároky na vládu. Perdikkás sa rozhodol, že sprievod zamieri do Macedónska, aby tam Alexander odpočíval pri svojich kráľovských predkoch.

 

Spánok nepokoja

Po odchode z Babylonu šiel teda voz na sever popri rieke Eufrat, pokračoval na východ k starobylému perzskému mestu Opis a potom severozápadne poz-
dĺž rieky Tigris. Sprievod postupoval pomaly, pravdepodobne nie rýchlejšie než 15 kilometrov za deň. Keď však smútočná procesia obchádzala severný cíp Sýrskej púšte, objavil sa Ptolemaios, ktorý prinútil vzácny náklad zamieriť na juh do Egypta. Egyptský vládca preniesol Alexandrovo telo najprv do starého hlavného mesta Memfis, kde malo zotrvať, pokým nebude pripravená hrobka v Alexandrii, meste, ktoré založil sám Alexander. Keď sa Perdikkás v Babylone dozvedel o Ptolemaiovom čine, vybral sa do Egypta s armádou potrestať únoscu a znovu získať telo. No Ptolemaios podplatil jedného z Perdikkasových veliteľov a ten svojho pána zabil. Potom sa už žiadny zo zvyšných veliteľov nesnažil získať Alexandrovo telo.

Alexandrove pozostatky previezli po čase do mauzólea v Alexandrii, ktoré Ptolemaios nechal vystavať aj ako miesto odpočinku pre budúce generácie dynastie Ptolemaiovcov. Hrobka bola súčasťou komplexu kráľovského paláca, ktorý zaberal tretinu celého mesta. V nasledujúcich storočiach sa pre obyvateľov Alexandrie stal Alexander už len mýtickou postavou, legendou, patrónom vládnucej dynastie a ochrancom celého mesta. Miestni obyvatelia i cestovatelia navštevovali Alexandrov hrob akoby to bol chrám, dokonca ho prirovnávali 
k turistickej atrakcii. Takto zostávala hrobka nedotknutá takmer tristo rokov a Alexandrovo mumifikované telo odpočívalo v opatere kňazov. Až jeden z posledných kráľov ptolemaiovskej dynastie, nepopulárny Ptolemaios IX., narušil tento pokoj. Po vzbure vlastného vojska bol prinútený ujsť do Sýrie, kde zorganizoval žoldnierske vojsko. Aby im mohol zaplatiť, dal z Alexandrovho sarkofágu odobrať zlaté pláty.

Ako rástla sila Rímskej ríše, jej vládcovia tiež radi využili slávu Alexandrovho mena pre vlastné účely. Marcus Antonius, jeden z triumvirov, sa oženil s poslednou z rodu Ptolemaiovcov, kráľovnou Kleopatrou VII. V roku 31 pred n. l., po svojom víťazstve pri Actiu,  ich Octavianus prenasledoval až do Alexandrie. Následne obaja milenci spáchali samovraždu a Egypt sa stal rímskou provinciou. Octavianus potom vstúpil do Alexandrie a jedno z miest, o ktorom vieme, že ho s istotou navštívil, je práve Alexandrova hrobka. Ozdobil mŕtve telo zlatou korunou, pokryl ho kvetmi a na znak úcty tu zanechal aj svoju cisársku zástavu.

V nasledujúcich rokoch prišli do Alexandrie aj iní rímski cisári a návšteva hrobky sa stala takpovediac povinnou zastávkou na ich ceste. Septimius Severus nariadil Alexandrovu hrobku zapečatiť, aby už nik-
dy nikto nemohol vstúpiť dnu. Jeho syn a následník Caracalla hrobku opäť otvoril a obzrel si pozostatky. Z úcty a obdivu si vraj sňal z pliec svoj purpurový kráľovský plášť a prikryl ním telo. Zároveň nechal v hrobke svoje šperky a mnoho vzácnych darov. Hrobku pravdepodobne poškodili a zrejme aj vyplienili počas politických nepokojov, ktoré otriasli Alexandriou za vlády Aureliána krátko po roku 270. V 4. storočí už podľa cirkevných autorov poloha hrobky nebola známa.

Novší príbeh spojený so záhadou Alexandrovej hrobky sa odohral v roku 1798, keď do Egypta vtrhli francúzske vojská. Napoleon Bonaparte sa však v rámci svojho ťaženia chcel nielen podľa vzoru rímskych cisárov okloniť telu Alexandra Veľkého a uctiť si jeho ostatky. arkofág, v ktorom mal údajne ležať, dal previesť na lodi do Francúzska. Tento transport vzbudil u jeho rivalov ostrý záujem a britským silám sa podarilo túto relikviu dostať na vlastné územie. Preto je dnes súčasťou exponátov múzea v Londýne. Podľa štúdií sa neskoršie ukázalo, že v domnelom sarkofágu Alexandra Veľkého leží egyptský faraón Nachthareheb (Nektanebos, Nektanebés II. alebo  Nacteb II.) 
– posledný faraón 30. dynastie.

Objaviteľ Tutanchamónovej hrobky, známy britský archeológ Howard Carter tvrdil, že vie lokalizovať, kde leží telo Alexandra Veľkého. Svoje tajomstvo si ale na vlastné želanie zobral v roku 1939 do hrobu. Posledné miesto odpočinku Alexandra Veľkého je podnes zlatým grálom archeológie a Egyptská rada pre starožitnosti eviduje už 140 výskumov zameraných na lokalizovanie Alexandrovej hrobky


alexander veľkýantika



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Eva Juríčková

Mgr. Eva Juríčková, PhD., vyštudovala históriu a klasickú filológiu na FiF UK v Bratislave, v rokoch 1993 - 2015 učila latinčinu na UCM v Trnave.

Pozrite si tiež


Pred 75 rokmi skončila vojna v Tichomorí

15.8.2020 | Štefan Balberčák

Najvytrvalejší spor, ktorý sa týkal vojny v Tichomorí, vypukol hneď po jej jadrovom zavŕšení. Takmer dve dekády po roku 1945 na medzinárodnej úrovni panovala zhoda v tom, že rýchle ukončenie vojny a životy, ušetrené zrušením...

  • 1118
  • 9