Smrť filozofa

Publikované v Historická revue - online


16.3.2017 | Jan Frei

Charta 77 a Jan Patočka v zápase proti bezpráviu

„Povinnost člověka k sobě … zahrnuje mimo jiné povinnost bránit se proti jakémukoli na sobě páchanému bezpráví.“ Jan Patočka


 

Obdivovaný učiteľ, ktorý nesmel učiť; neúnavný autor filozofických textov, ktorý nesmel publikovať; filozof ľudskej slobody, ktorý nesmel cestovať a nakoniec umieral po vyčerpávajúcich policajných výsluchoch. Jan Patočka zomrel v nedeľu 13. marca 1977.

 

Z Turnova do Paríža

Narodil sa 1. júna 1907 vo východočeskom Turnove. Jeho otec bol klasický filológ, a tak Patočka už v detstve získal základy klasickej gréčtiny a záujem o umenie a beletriu. Následne však študoval na „reálnom“ gymnáziu, ktoré naopak, v porovnaní s „klasickým“, viac dbalo na prírodné vedy a moderné jazyky. V roku 1925 začal študovať na Karlovej univerzite filozofiu, romanistiku a slavistiku. Filozofia tak, ako sa v tom čase prednášala na Filozofickej fakulte, mu ale nestačila, preto v školskom roku 1928/29 odišiel na parížsku Sorbonnu. Tu sa prvýkrát zúčastnil seminárov, venovaných podrobnému rozboru starších filozofických textov. Od tejto chvíle boli jeho interpretácie až filologicky podrobné – dôležité významy sa mohli skrývať v predložkách, koncovkách… Mladý Patočka sa usiloval o čo najširší rozhľad, navštevoval 13 rôznych prednášok a cvičení, zároveň s tým i kurzy mimo Sorbonnu (na jednom z nich je spolužiakom slovenského historika Branislava Varsika). Takisto sa v tomto čase po prvý raz zúčastnil na prednáške Edmunda Husserla, zakladateľa fenomenologickej filozofie.

 

Z Freiburgu do Prahy

Bola to možno jeho najsilnejšia inšpirácia – fenomenológii sa potom venoval celý život. Keď na rok 1932/33 získal štipendium na štúdium v Berlíne, preto po prvom semestri požiadal o povolenie prejsť do Freiburgu k Husserlovi. Ten už síce po prijatí norimberských zákonov nesmel prednášať, organizoval však neformálne semináre vo svojom byte a Patočku ochotne prijímal. Patočka sa potom v roku 1935 podieľal na usporadúvaní pražských Husserlových prednášok a po jeho smrti v roku 1938 aktívne pomáhal zachrániť jeho veľmi rozsiahlu rukopisnú pozostalosť (Husserlovi žiaci ju z nacistického Nemecka, kde nebola v bezpečí, previezli cez Prahu do belgického Leuvenu).

 

Pred vojnou, počas vojny, po vojne

V roku 1936 Patočka vydal knihu Přirozený svět jako filosofický problém, v nasledujúcom roku sa habilitoval na univerzite a začal prednášať. Už o dva roky neskôr však nacistická okupačná moc československé vysoké školy zatvorila. Takmer počas celej vojny Patočka učil na gymnáziu. Veľkú časť voľného času trávil v knižniciach – čítal, písal, publikoval veľké množstvo recenzií a článkov – okrem toho ale ďalej domýšľal filozofické problémy, ktoré otvoril svojou habilitačnou prácou a pripravoval veľký text o počiatkoch novovekej vedy.

Prekvapujúco, škrt Patočkovým vedeckým plánom priniesol koniec vojny. Patočka sa vrátil na univerzitu, a preto svoje projekty musel odložiť. Nehovoril o nich ani na prednáškach a za dôležitejšie považoval uviesť študentov do veľkých problémov filozofie. Prednášal o najstaršej gréckej filozofii, o Sokratovi, Platónovi, Heglovi, na seminároch so študentmi čítal Descarta, Leibniza a ďalších novovekých filozofov.

 

Izolovaný

Medzitým však v roku 1948 prišiel komunistický februárový puč. Na univerzitách prebiehali čistky a schopný docent bol v roku 1950 prepustený, zbavený kontaktu so študentmi a navyše i možnosti publikovať.

Bolo to pre neho možno vôbec najťažšie obdobie, pretože sa mu nedostávalo ani vonkajších podnetov k filozofickej práci, ani šance na zverejnenie jej výsledkov. V tejto situácii akoby sa pokúšal zostúpiť do najväčších hlbín myslenia, po dvoch tisícročiach sa vrátiť k počiatkom metafyziky a pokúsiť sa ju nanovo rozvinúť – tak, aby dokázala hovoriť nielen o celku všetkého, čo je, ale i o ľudskej slobode, ktorá sa do žiadneho celku zahrnúť nedá. Tak ambiciózny projekt sa ale nepodarilo doviesť do konca a sám Patočka neskôr tento pokus označil za naivný. Fragment, ktorý z neho zostal, však patrí k tomu najcennejšiemu, čo Patočka napísal, a nesie názov Negativní platonismus.

 

Komenský a Aristoteles

V roku 1953 sa začal intenzívne zaoberať Komenským. Išlo mu o filozofickú interpretáciu jeho myslenia, zároveň vďaka svojmu širokému rozhľadu dokázal skúmať jeho prácu aj v súvislosti s Descartom, Keplerom alebo Galileom. Vedel, ako bezprostredne sa Komenského spisy šírili a vydávali na Slovensku a ako sa tu ich znalosť udržiavala aj počas protireformácie. Niektoré Komenského diela pripravoval k novému vydaniu.

Medzitým sa do určitej miery uvoľnila aj spoločenská situácia. Objavila sa šanca na vydanie Patočkových prekladov Hegla, Aristotela, ale i niektorých jeho vlastných textov, koncom 50. rokov opätovne nadväzoval kontakty s kolegami v zahraničí. Znovu začal venovať svoju pozornosť fenomenológii a gréckej filozofii, najmä Aristotelovi. Výsledkom bola jednak kniha Aristotelés, jeho předchůdci a dědicové (1964), jednak nový veľký filozofický projekt – pokus interpretovať ľudskú existenciu ako pohyb, ako neustále uskutočňovanie možností.

 

Česká (a slovenská) situácia

O tejto téme napísal sériu odborných článkov (okrem iného pre zborník Existencializmus a fenomenológia, Bratislava 1967) a venoval sa i špeciálnym problémom fenomenológie. Písal ale aj o umení, básnikoch a mysliteľoch českého romantizmu, o súvislostiach novodobého českého myslenia s nemeckým a takisto čím ďalej tým viac o aktuálnom spoločenskom dianí. Pochopiteľne, zaujímal sa hlavne o českú kultúru. Aj tam, kde sa zmieňuje o slovenských záležitostiach, mu išlo o porozumenie českých dejín, kultúry a situácie („potřebujeme Slováky také k tomu, abychom o sobě věděli pravdu“). V čase dohadov o federalizácii Československa však v českých novinách varoval pred nacionálnymi predsudkami na českej strane, ba dokonca pred určitým „českým imperialismem“.

V roku 1968 bol konečne vymenovaný za riadneho profesora filozofie a začal prednášať. Tentoraz chcel študentov uviesť hlavne do živých problémov súčasnej fenomenológie, na seminároch preberal Kanta a Heideggera, neskôr sa v prednáškach vracal k najstaršej gréckej filozofii.

 

Filozof v súkromí a vo víre verejných udalostí

To sa však už rozbiehala pookupačná normalizácia a v roku 1972 Patočka tretíkrát musel odísť z univerzity. Perzekúcie pokračovali ďalej – úrady mu zabavili pas a znemožnili cestovať. Od roku 1972 už doma takmer nepublikoval.

Situácia však predsa len bola iná ako v 50. Rokoch – Patočkovi študenti začali organizovať bytové semináre, na ktorých Patočka prednášal, analyzoval filozofické texty a diskutoval. Tak vznikol, okrem iného, dlhý prednáškový cyklus Platón a Evropa a v tejto atmosfére Patočka napísal takisto svoje možno najznámejšie dielo – Kacířské eseje o filosofii dějin.

Patočkovi žiaci tiež začali prepisovať jeho texty, ktoré sa tak mohli šíriť aspoň v okruhu najvážnejších záujemcov. Nemlčali ani kolegovia v zahraničí – do zborníka k jeho sedemdesiatke prispeli filozofi z univerzít v Paríži, Leuvene, Aachene, Freiburgu, Bonne, Viedni, Varšave atď. Situácia tak predsa len bola iná, ako na začiatku 50. rokov. Alebo nie?

Na jar roku 1976 bolo zatknutých niekoľko členov a priateľov dvoch hudobných skupín, v septembri sa konal súdny proces. Súd rozhodol o udelení niekoľkých nepodmienečných trestov väzenia, no prokurátor žiadal ešte vyššie tresty. Vrátila sa snáď doba politických procesov?

Zdvihla sa nečakaná vlna odporu. V decembri skupina intelektuálov napísala vyhlásenie, ktorým vyzvali československý štát k dodržiavaniu vlastných zákonov, a zároveň ustanovili hnutie Charta 77 – neformálne spoločenstvo ľudí, usilujúcich o dodržiavanie občianskych a ľudských práv. Charta nemala stanovy ani orgány, iba navonok ju reprezentovali traja hovorcovia. Jedným z nich bol Jan Patočka.

 

Hovorca Charty

Už tým, že sa stal hovorcom, Patočka dodal Charte na dôveryhodnosti. Ak niekoho odrádzal fakt, že k organizátorom Charty patrili aj ľudia, kedysi sa podieľajúci na komunistických zločinoch z 50. rokov, či odporcovia demokracie z roku 1968, tak napriek tomu podpísal spomínanú Chartu práve vďaka tomu, že medzi hovorcami bol aj muž, ktorý sa po celý život vytrvalo a obetavo usiloval prehlbovať a odovzdávať to najlepšie, k čomu dospelo myšlienkové úsilie ľudstva.

Patočka ale urobil viac. Začiatkom roka 1977 napísal niekoľko krátkych textov, v ktorých jasnými pojmami pomohol definovať étos Charty:

Všechny mravní povinnosti spočívají na tom, co lze nazvat povinností člověka k sobě, která zahrnuje mimo jiné povinnost bránit se proti jakémukoli na sobě páchanému bezpráví.

Aktívne sa podieľal na získavaní podpisov pod vyhlásenie Charty – nie však od svojich študentov, pretože tušil, aké ťažkosti čakali signatárov.

Odpoveď štátnej moci bola tvrdá. Zatýkania, domové prehliadky, výsluchy a masívna mediálna kampaň. Autori a signatári Charty boli označovaní za stroskotancov, spiatočníkov, nepriateľov ľudu, prisluhovačov imperializmu…

Patočka bol spočiatku mimo hlavných útokov. Tajná polícia ho vypočúvala, ale viac sa zaujímala o ďalších dvoch hovorcov (bývalého ministra Jiřího Hájka a dramatika Václava Havla). Patočku zrejme považovali za niekoho, kto mal Charte len poskytnúť kredibilitu, ale skutočný vplyv na chod udalostí nemal.

 

Vydať samého seba až do krajnosti

To sa zmenilo vo chvíli, keď do Československa pricestoval holandský minister zahraničných vecí Max van der Stoel, ktorý okrem účasti na oficiálnom programe sa chcel stretnúť aj s predstaviteľmi Charty. Dňa 1. marca 1977 sa s ním stretol práve Patočka a zámer Charty mu aj stručne vysvetlil.

Od tej chvíle sa kampaň v médiách začala obracať i proti Patočkovi a jej autori si nebrali servítky: Nečisté úmysly v rúchu čistej filozofie! Patočka je „kmotr revizionistů“, „straní reakčním názorům a tváří se přitom, že jde o hledání pravdy“, „slouží nedemokratickým špinavým cílům imperialismu“, „ve svém filosofickém díle obhajoval fašismus“… Brániť sa v tlači filozof, samozrejme, nemohol.

Zároveň ho opakovane vypočúvala tajná polícia. Pokiaľ sa vyšetrovatelia pýtali na zmysel a cieľ Charty, Patočka trpezlivo vysvetľoval. O vzniku vyhlásenia, o zbieraní podpisov a podobne však odmietol vypovedať – činnosť Charty je predsa zákonná, nie je vecou polície tieto podrobnosti zisťovať. Výsluchy sa predlžovali a takmer sedemdesiatročný Patočka, ktorý v tom čase nebol zdravotne celkom v poriadku, bol stále vyčerpanejší. V piatok 4. marca ho museli hospitalizovať a nasledujúcu nedeľu v nemocnici zomrel. Takmer sa opakovala 40 rokov stará história Husserlovej pozostalosti – ešte v ten deň jeho žiaci odviezli jeho rukopisy na bezpečné miesto, aby následne potom v samizdate vydávali celý rad týchto spisov.

Patočkov pohreb sa konal 16. marca 1977 a svojvôľa režimu vyvrcholila práve tu. Viacero Patočkových známych bolo ráno zadržaných na polícii, aby sa pohrebu nemohli zúčastniť. Počas obradu nad cintorínom lietal vrtuľník a za múrom hučali motocykle – ani kňaz, ani priatelia, ani rodina, nikto z nich nad hrobom nemohol povedať počuteľné slovo.

Napriek tomu sa pohrebu zúčastnilo cez tisíc ľudí. Možno si v tomto okamihu víťazstva brutálnej moci pripomínali Patočkove slová, že prevaha obyčajnej sily nad hľadaním pravdy síce môže zvíťaziť, ale zmysel tohto hľadania sa tým neruší; že svet môže anulovať existenciu filozofa, ako tomu bolo v Sokratovom prípade, no filozofia práve tým vstupuje do dejín; že svet môže zahubiť človeka, hľadajúceho pravdu, nie však pravdu samotnú. A že tak má zmysel brániť sa proti bezpráviu, aj keď pri tejto obrane podľahneme.

 

Z češtiny preložil Igor Paulíček.

Publikované vďaka spolupráci s Archívom Jana Patočku, Filozofickým ústavom AV ČR a Centrom pro teoretická studia - Praha


patočkafilozofiacharta 77komunizmusľudské práva



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 33,60




Autor

Jan Frei

Mgr. Jan Frei, Ph.D, filozof, pracuje v Archíve Jana Patočky a v Centre pro teoretická studia. Dlhodobo spolupracuje na vydávaní Patočkových spisov.

Pozrite si tiež


Júlové vydanie

3.7.2017 | Peter Valent

Milí čitatelia.        Čo vieme o baroku? Každý pozornejší študent si zrejme z hodín dejepisu pamätá pôvod tohto slova. Údajne vznikol z výrazu pre nedokonalú, nepravidelnú perlu. Trvalo však veľmi dlho, kým bol barok...

  • 748
  • 4

Falklandy 1982

14.6.2017 | Peter Száraz

V apríli 1982 prekvapilo svetovú verejnosť, keď sa jednotky argentínskych ozbrojených síl vylodili na bohom zabudnutých ostrovoch kdesi v predpeklí Antarktídy. Napätie a prekvapenie z opovážlivosti zvyšoval fakt, že Falklandské...

  • 1402
  • 10

Júnové vydanie

4.6.2017 | Jaroslav Valent

Milí čitatelia,        ako ste si azda povšimli, Historická revue sa už dlhšiu dobu venuje aj dejinám nášho severného suseda. Týmto vydaním vlastne završujeme našu poľskú trilógiu – po dejinách Poľska v 19. a 20....

  • 1641
  • 8