Smrť z hlbín

Publikované v Historická revue č. 9/2015, str. 16 - 20


8.1.2016 | Jakub Drábik

Nemecké U-booty a potopenie Lusitanie

Bolo pár minút po druhej hodine poobede 7. mája 1915. Theodate Pope Riddle, jedna z prvých amerických architektiek, stála spolu so svojím známym Edwinom Friendom na promenádnej palube luxusného zaoceánskeho parníka americko-britskej spoločnosti Cunard Line. Veľkolepá, najrýchlejšia a najväčšia civilná loď svojej doby dostala meno podľa rímskej provincie, ktorá je dnes súčasťou Portugalska: Lusitania.


 

Presne dvanásť minút po druhej hodine začula zvláštny zvuk: „Bolo to ako zvuk šípu prechádzajúceho cez plátno alebo slamený terč, len tisíckrát hlasnejšie.“ Torpédo vypálené z nemeckej ponorky U-20 prerazilo oceľový plášť na pravoboku lode. Nasledoval výbuch, chvíľku po ňom ďalší, ešte silnejší. Prvá explózia bola torpédo. Druha pravdepodobne lodná kotolňa.

 

32-tisíc ton za 18 minút

Kapitán ponorky Walter Schwieger sa na celé divadlo pozeral cez periskop. Do palubného denníka diktoval: „Torpédo zasahuje pravobok presne za mostíkom. Prichádza nezvykle silná detonácia a ďalšia veľmi silná explózia. Po výbuchu torpéda musel nastať ďalší (kotolňa alebo uhlie alebo pušný prach?). Loď začne okamžite zastavovať a začína sa prevracať na pravobok, súčasne s tým klesá dole i prova lode. Zdá sa, že sa potopí veľmi rýchlo... meno lode, Lusitania,  vidieť  napísané  zlatými  písmenami.“

Na palube sa nachádzal aj Alfred Vanderbilt, jeden z najbohatších mužov sveta. Ignoroval kapitánov rozkaz opustiť loď a v ukážke bezprecedentného hrdinstva sa pokúsil o nemožné. Podľa výpovedí niekoľkých svedkov, ktorým sa podarilo prežiť – mnohým aj vďaka pomoci Vanderbilta – utekal hneď po výbuchu do lodnej škôlky. Cestou kričal na svojho komorníka: „Nájdi všetky deti čo môžeš, chlapče!“ Rýchlo začal pripevňovať záchranné vesty k prúteným košíkom, do ktorých potom nakladal nemluvňatá a vypúšťal ich na vodu.

Udalosti však naberali rýchly spád. Dve minúty po zásahu torpéda vypadol elektrický prúd a loď sa ponorila do tmy. O ďalších osem minút loď spomalila natoľko, že bolo možné začať na vodu spúšťať záchranné člny. Nanešťastie, spôsob akým sa loď prevracala na bok v podstate znemožnil bezpečné nasadnutie do záchranných člnov. V tom čase už Vanderbilt naložil do košíkov všetky deti a pomáhal preč z lode ženám. 32-tisíctonový kolos však klesal príliš rýchlo. Za 18 minút bolo po všetkom. Zahynulo takmer 1 200 ľudí. Vanderbilt, ani jeho komorník sa z lode nedostali. Je možné, že sa o to ani vôbec nepokúsili. Boháč, známy svojím bohémskym životom a nespočetnými aférami, sa poslednými 18 minútami svojho života vykúpil zo všetkých hriechov, ktoré sa mu zbierali 38 rokov.

 

Vražedná nová zbraň

Pred 1. svetovou vojnou sa všeobecne verilo, že vo veľkých námorných bitkách sa stretnú obrovské bojové lode. Predpokladalo sa, že ponorky budú plniť len menšie úlohy neďaleko pobreží. Opak však bol pravdou. Ponorky sa stali kľúčovou zbraňou nemeckého námorníctva. Unterseeboot, skrátene U-boot alebo anglické U-boat, v doslovnom preklade „podmorská loď“, je slovo, ktorým sa v nemčine označuje akákoľvek ponorka. U nás je toto pomenovanie, v súlade s angličtinou a ďalšími jazykmi, spojené predovšetkým s bojovými ponorkami nemeckej armády v 1. a 2. svetovej vojne. Nemecké U-booty boli omnoho sofistikovanejšie stroje ako ich spojenecké náprotivky. Existovalo mnoho odlišných verzií, ale typická U-boot používaná v 1. svetovej vojne bola dlhá približne 65 metrov, jej posádku tvorilo 35 mužov, niesla 12 torpéd a pod hladinou dokázala vydržať nepretržite asi dve hodiny.

Spočiatku nevyzeral bežný útok ponorky príliš akčne. Podľa dohodnutých pravidiel mali dať britské i nemecké lode posádke nepriateľského plavidla predtým, než ho potopili, čas na únik. Po nájdení cieľa sa teda nemecká ponorka vynorila, vyzvala posádku, aby opustila loď a palubnými zbraňami loď potopila. V niektorých prípadoch sa časť posádky dokonca vydala na palubu lode a umiestnila na nej výbušniny, ktoré potom odpálila z diaľky. Torpéda boli drahé a používali sa len vo výnimočných prípadoch. Briti však začali svoje lode vyzbrojovať. Winston Churchill dal dokonca obchodným lodiam priamy rozkaz, aby výzvy na opustenie lode ignorovali, prípadne, ak boli vyzbrojené, aby zaútočili. Nemcom neostalo nič iné než začať útočiť bez varovania.

Briti však začali svoje lode vyzbrojovať. Winston Churchill dal dokonca obchodným lodiam priamy rozkaz, aby výzvy na opustenie lode ignorovali, prípadne, ak boli vyzbrojené, aby zaútočili. Nemcom neostalo nič iné než začať útočiť bez varovania.

Na začiatku vojny Nemecko disponovalo len 28 ponorkami. Až na pár výnimiek mali nevýkonný dieselový motor, boli pomalé a ich torpéda boli účinné na vzdialenosť maximálne jedného kilometra. I napriek svojej technologickej nevyspelosti veľmi rýchlo ukázali svoj potenciál. V prvých desiatich týždňoch potopili päť britských krížnikov a v septembri 1914 potopila SM U-21 britskú bojovú loď HMS Pathfinder. Tá sa stala prvou bojovou loďou potopenou ponorkou. Nemecké velenie pochopilo hodnotu tejto novej zbrane a začalo ponorky využívať masívne. Vrchol nastal v októbri 1917, keď Nemci disponovali dohromady 140 ponorkami. Na mori ich však nikdy nemali viac ako 60. Spojenci na ne spočiatku nemali žiadnu odpoveď. Brániť sa učili len pomaly, nákladne a veľmi bolestivo. V rokoch 1914 až 1918 nasadili na lov ponoriek takmer 10 000 lodí, stovky lietadiel a položili viac ako 100 000 mín. Z približne 340 ponoriek, ktorými Nemci počas vojny disponovali, sa Spojencom podarilo zničiť 178. Cena za ne však bola vysoká: Nemci poslali ku dnu približne 5 000 spojeneckých lodí.

Briti, obávajúci sa straty ďalších bojových lodí, ktorých stavba bola extrémne nákladná, sa rozhodli ponechať svoje najväčšie lode v domovských prístavoch. Namiesto toho začali používať menšie plavidlá a ich pomocou sa im podarilo vytvoriť efektívnu námornú blokádu Nemecka a jeho spojencov. Nemecké velenie sa rozhodlo pre zúfalý krok. Ako odpoveď na blokádu vyhlásili vo februári 1915 v Severnom mori neobmedzenú ponorkovú vojnu. V ich očiach prestali existovať neutrálne plavidlá. Všetko, čo sa dostalo do označenej zóny, bolo považované za vojenský cieľ. Bol to významný krok. Civilisti zomierali vo všetkých vojnách, Nemecko však začalo zámerne útočiť na civilné lode bez varovania. Neskôr, počas 2. svetovej vojny, to Spojenci použili ako ospravedlnenie pre bombardovanie nemeckých miest.

Aj Lusitania bola teda pre Nemcov legitímny vojenský cieľ. Nachádzala sa v oblasti, ktorú Nemci vyhlásili za vojenskú zónu. Navyše, to, o čom pasažieri ani netušili, nebolo pre nemecké velenie pravdepodobne žiadnym tajomstvom: Lusitania bola plne naložená muníciou. Briti používali civilné plavidlá na prepravu munície dávno pred 1. svetovou vojnou. Pre Nemecko to slúžilo ako ospravedlnenie pre potápanie civilných lodí.

 

Smrť na mori

Z 1 962 ľudí na palube Lusitanie (1 266 pasažierov a 696 členov posádky), 1191 zomrelo. Vanderbiltov plán s košíkmi, žiaľ, nevyšiel. Deti sa síce dostali preč z paluby, turbulencie lode rýchle klesajúcej na dno však neprežilo ani jediné. Zachránil ale ďalších, ktorí nám o jeho hrdinstve zanechali svoje svedectvá. Medzi mŕtvymi boli známy dramatik Charles Frohman či obľúbený spisovateľ Elbert Hubbard, ktorého smrť zvlášť pobúrila americkú verejnosť. Zahynul i Popein spolucestujúci Edwin Friend a jej slúžka Emily Robinsonová. Pope zázrakom prežila. Tri hodiny sa v chladnom Keltskom mori držala dreveného vesla záchrannej lode, kým ju nezachránila malá rybárska loď Julia.

Pope sa podelila so svojimi spomienkami na katastrofu v liste svojej mame. Spomenula si na mladého Angličana, ktorý čakal na čašníka, kým mu donesie lyžičku. Chcel začať jesť svoju zmrzlinu. Mrzutý z dlhého čakania poznamenal, že by „bol veľmi nerád, keby ho nejaké torpédo dostalo predtým, než doje tú zmrzlinu“. Žiaľ, jeho prianie sa mu nenaplnilo. Zmrzlinu dojesť nestihol. Pope sa pamätala i na pocit, keď sa nevedela dostať na hladinu, pretože ju vír z potápajúcej sa lode ťahal dole. Nakoniec sa jej to podarilo vďaka záchrannej veste. Neďaleko seba si vo vode všimla aj „na smrť vydeseného muža“. Dostal sa k nej a začal ju so sebou ťahať dole a trikrát ju stiahol pod hladinu. Jediné, na čo sa zmohla, bol výkrik: „Prosím, nie!“ Na to, čo sa stalo ďalej, si nespomenula. „Keď som potom otvorila oči, videla som nádherný slnečný svit a modrú oblohu. Muži a ženy plávali vo vode ďalej od seba... Po svojej ľavej strane som zbadala staršieho muža po krk vo vode... a opýtala sa ho, či vidí záchranné lode. Neodpovedal.“

VAROVANIE NEMECKA

Koncom apríla 1915 publikovalo niekoľko newyorských novín varovanie Nemeckej ambasády vo Washingtone o tom, že Američania cestujúci na spojeneckých lodiach vo vojnových zónach tak robia na vlastnú zodpovednosť. Výzva znela:

„UPOZORNENIE: Cestujúcim, ktorí sa chystajú na plavbu Atlantikom, sa pripomína, že medzi Nemeckom a jeho spojencami a Veľkou Britániou a jej spojencami existuje vojnový stav; že vojnová zóna zahrňuje všetky vodné plochy priľahlé k Britským ostrovom; že v súlade s oficiálnym vyhlásením vydaným vládou Nemeckého cisárstva môžu byť plavidlá plávajúce pod vlajkou Veľkej Británie alebo niektorého z jej spojencov v týchto vodách zničené a že cestujúci smerujúci do vojnovej zóny na lodiach Veľkej Británie a jej spojencov tak robia na vlastnú zodpovednosť.“

Iróniou osudu bolo, keď v jedných z novín bola táto výzva uverejnená na rovnakej strane, na ktorej bola zverejnená aj reklama na cestu Lusitanie z New Yorku späť do Liverpoolu.

Medzi preživšími bol aj kapitán lode Turner. Po zásahu torpédom ostal na mostíku a vydával pokyny. Keď loď začala klesať ku dnu, vzal do rúk palubný denník i námorné mapy a ostal tam stáť. Zázrakom ho však voda z mostíka vyplavila von. V mori našiel plávajúcu stoličku, ktorej sa chytil. Po troch hodinách ho našli v bezvedomí kŕčovite sa držiaceho stoličky. Posledný záznam v palubnom denníku bol dve minúty pred zásahom torpéda. Kapitán si navyše presne pamätal rýchlosť lode i kurz, vďaka čomu bolo možné po vojne veľmi rýchlo nájsť vrak Lusitanie.

 

USA vo vojne

Po potopení Lusitanie vyšlo najavo, že skutočne niesla na svojej palube muníciu. Celkom až 173 ton. Nemecko to použilo ako ospravedlnenie pre útok, USA však rázne protestovali. V snahe udržať Spojené štáty v neutralite sa predstavitelia nemeckej vlády ospravedlnili a v septembri prisľúbili zastaviť neobmedzenú ponorkovú vojnu. Lode mali byť na útok ponorky vopred upozornené a mali mať dostatok času na evakuáciu pasažierov. Až potom ich mohla ponorka potopiť. Už v novembri však nemecká ponorka bez výstrahy vypálila na civilný taliansky krížnik a potopila ho. Zahynulo 270 ľudí, vrátane 25 Američanov. Verejná mienka v USA sa začala prudko obracať v neprospech Nemecka.

Nemecko znova vyhlásilo 31. januára 1917 neobmedzenú ponorkovú vojnu vo vyhranených zónach. Tri dni na to, len niekoľko hodín po potopení americkej lode Housatonic, prerušili Spojené štáty s cisárstvom diplomatické styky. Kongres schválil 22. februára zákon, ktorý vyhradil 250 miliónov dolárov na prípravu USA na vojnu. Koncom marca potopili nemecké ponorky ďalšie štyri americké lode. Prezident Wilson vystúpil 2. apríla pred Kongresom a vyzval na vyhlásenie vojny Nemecku. Americký senát túto výzvu odobril 4. apríla. Dva dni na to schválila vyhlásenie vojny aj Snemovňa reprezentantov. Spojené štáty tak vstúpili 6. apríla 1917 po boku Spojencov do 1. svetovej vojny. Potopenie Lusitanie zohralo pri tomto rozhodnutí významnú úlohu.

 


lusitánieponorková vojnanemecká ríša1. svetová vojnavstup usa do vojny



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Jakub Drábik

Mgr. Juraj Drábik, PhD., absolvent doktorandského štúdia na Ústave svetových dejín FF KU  v Prahe. Vo svojom výskume sa zaoberá dejinami fašizmu, rasovou politikou a modernými britskými dejinami.

Pozrite si tiež


Perzský súmrak nad Babylonom

23.5.2019 | Michal Habaj

V roku 543 pred n. l. rozvírili mračná piesku tisíce mužov, ktorí tiahli severoarabskou púšťou. Do Babylonu sa po desiatich rokoch vracal Nabonid, posledný novobabylonský panovník.                     Babylonského...

  • 170
  • 1