SNP a jeho morálne víťazstvo: Ako sa rúcal ľudácky režim na Slovensku?

Publikované v Historická revue č. 8/2014, str. 70 - 74


29.8.2016 | Anton Hruboň

Deň 29. august 1944 neodškriepiteľne patrí k najvýznamnejším medzníkom moderných slovenských dejín. Sociologické výskumy posledných rokov preukázali, že absolútna väčšina Slovákov ho vníma ako jeden z najpozitívnejších momentov našej histórie vôbec. Predstavitelia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a im naklonená časť verejnosti mali na vypuknutie Slovenského národného povstania iný názor.


Sebaistota a budovateľský elán v radoch HSĽS z prvých mesiacov po 14. marci 1939 sa po vypuknutí SNP stratili definitívne do nenávratna. Z futuristických plánov na pokojnú koexistenciu Slovenska v lone nacistickej Novej Európy na cele so „spriatelenou“ Nemeckou ríšou zostala len pachuť horkého roztrpčenia a obavy. Garnitúra HSĽS, ktorá na našom území vládla od jesene 1938 v pozícii jedinej povolenej politickej strany Slovákov, zažívala v neskorom lete 1944 krušné chvíle.

Preexponovaná nervozita sa na krízových zasadnutiach režimových inštitúcií dala krájať. Zvyčajne stoický prezident Jozef Tiso búchal päsťou do stola, na adresu ministrov, vysokých funkcionárov a armádnych dôstojníkov padali obvinenia zo zrady, v lepšom prípade z nekompetentnosti a slabošstva. Hľadali sa príčiny vypuknutia Povstania (v ľudáckej dikcii puču) a najmä vinníci. Každému triezvo uvažujúcemu exponentovi režimu muselo byť jasné, že bezstarostné dni sú pre nich minulosťou a to najhoršie ešte len príde. Ľudácki činitelia museli riešiť problémy novej politicko-vojenskej reality vo vlastnom dvore, front stál niekoľko desiatok kilometrov od hraníc Slovenskej republiky a sľubovaný obrat vo vojne nie a nie prísť...

 

Vedela slovenská vláda o prípravách SNP?

Súčasný stav historického bádania nám umožňuje vysloviť niekoľko predpokladov o tom, čo slovenská vláda vedela o pripravovanom povstaní, respektíve či vlastne o ňom vôbec vedela. Podľa starších prác bolo vypuknutie SNP pre ľudákov nečakaným prekvapením. Zistenia posledných rokov nasvedčujú, že toto tvrdenie je zrejme iba zľahčujúcou polopravdou.

Režim Slovenskej republiky – tak, ako každý iný – monitoroval bezpečnostnú situáciu v štáte prostredníctvom viacerých spravodajských kanálov. Na okresnej úrovni funkciu informátorov vykonávali okresní náčelníci, ktorí v mesačnej periodicite podávali nadriadeným hlásenia o aktuálnej situácii v okrese. Okresní náčelníci mohli úrady upozorniť na niektoré pre režim nepriateľské zjavy (protištátne nálady či komunistické aktivity a agitácie), no celkovo mali materiály tohto charakteru viac-menej len prehľadovú výpovednú hodnotu. Omnoho významnejší prameň informácií preň predstavovala tajná polícia, známa ako Ústredňa štátnej bezpečnosti, zriadená pri ministerstve vnútra k 1. januáru 1940.

Vystrojovanie povstaleckých vojakov v kasárňach v Brezne (TASR)

 

Potenciálne nebezpečenstvo pre vnútornú integritu ľudáckeho režimu mapovali tri oddelenia ÚŠB: II. (tzv. spravodajské), III. (tzv. národnostné, ktoré sledovalo aj dynamiku vývoja domácich pomerov) a IV. (tzv. protikomunistické). Ústredni štátnej bezpečnosti sa v priebehu prvej polovice roka 1944 podarilo vyzistiť, že domáca ilegalita pripravuje významnejšiu protištátnu akciu, ale bližšie detaily jej pracovníkom unikali. Určité poznatky Ústredni prinieslo vypočúvanie Ferdinanda Hoffmanna-Dvorína, zatknutého 17. mája 1944, ktorý inšpektorom po bitke vyzradil aktivity ilegálnej skupiny Vavra Šrobára a informácie o jeho stykoch so Šrobárom, Ivanom Pietorom, Imrichom Karvašom a ďalšími. Šéf ÚŠB Jozef Benuška posunul predmetné informácie ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi. Ústredni sa však nepodarilo identifikovať presnú štruktúru odbojového hnutia, vzťahy medzi jednotlivými blokmi, konkrétne ciele a formu ich uskutočnenia – a to bol kľúčový problém.

Druhou stránkou veci je, do akej miery považoval režim odbojové skupiny za reálnu hrozbu. Z výpovedí Alexandra Macha, hlavnej osoby zodpovedajúcej za vnútornú bezpecnosť, vyplýva, že aj on sám podceňoval konšpiračné aktivity. Podľa jeho slov vedel o viacerých schôdzkach ilegálnych činovníkov, i o hesle „Krakov“ (signál na začiatok povstania v čase, keď Červená armáda dosiahne líniu tohto poľského mesta), ale napriek tomu sa nekonala žiadna rozsiahla zatýkacia akcia. Mach považoval predstaviteľov odboja za v podstate neschopných a neškodných „salónnych“ opozičníkov. A tak sa bezpečnostné orgány po jeho intervenciách k týmto osobám i správali – prirodzene s výnimkou komunistov, ku ktorým ÚŠB pristupovala veľmi tvrdo.

 

Z výpovedí Alexandra Macha vyplýva, že aj on sám podceňoval konšpiračné aktivity. Predstaviteľov odboja považoval za v podstate neschopných a neškodných „salónnych“ opozičníkov. 

 

Ešte menej než o politickej vetve odboja vedeli poprední predstavitelia HSĽS o vojenskej línii. Agenti ÚŠB neprenikli dostatočne na koreň konšpiráciám v armádnych kruhoch, ktoré sa pre povstanie ukázali ako zásadné. Podľa Machových vyjadrení sa on sám dozvedel o konkrétnych menách propovstaleckých dôstojníkov v auguste 1944, doslova o päť minút dvanásť pred vyhlásením SNP. Týchto armádnych veliteľov malo údajne zatknúť špeciálne gardistické družstvo a internovať ich spoločne s rodinami v hoteli Šport na Donovaloch, čo sa už však z časových dôvodov nestihlo. Machove slová sa samozrejme nedajú brať ako kategorický imperatív toho, „ako to naozaj bolo“. Je to len jedna z hypotéz, ktoré zatiaľ archívne pramene nepotvrdili, ani nevyvrátili.

Ak vládni činitelia o niečom ani vo sne netušili, tak to bol jednoznačne rozsah celej akcie. Zapojenie značnej časti vojenských posádok do povstania ich viditeľne zaskočilo. V tomto zmysle vyznel i rozhlasový prejav prezidenta Jozefa Tisa z 30. augusta 1944, keď povstanie označil za pučistický komplot „partizánskej čeliadky“ a niekoľkých dezorientovaných dôstojníkov. Pokiaľ nešlo len o maskovací manéver so zámerom verbálne očierniť povstaleckú akciu v očiach verejnosti takýmto spôsobom, masovosť povstania však určite pochopil v nasledujúcich dňoch.

 

Septembrové otrasy

Na začiatku septembra 1944 mala slovenská vláda v Bratislave bezprostrednú kontrolu iba nad územím západného Slovenska. Východ sa pre vypuknutie Povstania ocitol odrezaný v izolácii a na strednom sa rozprestieralo povstalecké územie, zaberajúce približne polovicu rozlohy Slovenskej republiky. SNP sa priamo podpísalo pod zemetrasenie v zložení vládneho kabinetu. Chorý premiér a minister zahraničných vecí Vojtech Tuka sa z politického života úplne stiahol do ústrania. Vo funkciách ho nahradil predseda najvyššieho súdu Štefan Tiso, ktorý zastával namiesto Gejzu Fritza i post ministra pravosúdia (spravodlivosti). Minister dopravy a verejných prác Július Stano pokračovanie vo funkcii odmietol s odvolaním sa na zdravotný stav. Padla aj hlava ministra školstva a národnej osvety Jozefa Siváka. Absolútnou samozrejmosťou bola zmena na stoličke ministra národnej obrany, kde Ferdinanda Čatloša nahradil ambiciózny Štefan Haššík.

Výmena nastala taktiež na čele Hlinkovej gardy. Dovtedajšieho hlavného veliteľa Alexandra Macha, upodozrievaného samými ľudákmi z tolerovania príprav povstania, vymenil národnosocialistický radikál Otomar Kubala. Paradoxne, napriek nemeckým protestom Machovi aj naďalej ponechali rezort vnútra.

Povstanie taktiež veľmi výrazne otupilo činnosť parlamentu. Niektorí poslanci Snemu Slovenskej republiky priamo podporovali SNP. Národohospodár Peter Zaťko sa stal členom povstaleckej Slovenskej národnej rady a Rady na obranu Slovenska. Známeho odborárskeho funkcionára Rudolfa Čavojského prijalo do svojich služieb povstalecké povereníctvo sociálnej starostlivosti. Viacerí členovia slovenského snemu sympatizovali s SNP a dokonca mu v rámci svojich možností napomáhali – spomeňme Pavla Čarnogurského,Michala Bonka, Jána Vanča či Teodora Turčeka. Tí, ktorí prežili dramatické septembrové a októbrové týždne na strednom Slovensku, väčšinou obišli bez akejkoľvek ujmy na zdraví. Podobné šťastie však nemali poslanci František Slameň a Anton Šalát – obaja sa stali obeťami partizánskych vrážd.

Vojaci československej povstaleckej armády počas bojov (TASR)

 

Sumárne povedané, vo vládnom tábore nezostal kameň na kameni. Povstanie vyvolalo silný ohlas i medzi mladou ľudáckou generáciou. Táto neformálna skupina, tvorená menej známymi vysokoškolákmi aj ostrieľanejšími tridsiatnikmi, ktorí už okúsili veľkú politiku, reagovala na SNP vydaním Memoranda mladých ľudákov. Mladoľudáci v memorande z 20. septembra 1944 okázalo odsúdili prehlbujúci sa kvas vo vnútri HSĽS, požadovali zásadnú reformu strany, vylúčenie alibistov a osôb zodpovedných za vypuknutie Povstania, vyriešenie českej a židovskej otázky a prijatie ďalších opatrení smerujúcich k ešte hlbšej totalizácii života na Slovensku.

Jozef Tiso, hoci mu mladoľudáci proklamovali neochvejnú podporu, pozoroval v memorande nepriamy útok na svoju osobu. Uskutočnenie požadovaných krokov podráždene odmietol s tým, že ich akceptovaním by poprel vlastnú filozofiu, ktorú stále považoval za správnu. Pozdvihnuté hlasy mladoľudákov zostali v konečnom dôsledku nepovšimnuté. Na komplexné zmeny v štruktúrach HSĽS ani vo fungovaní režimu nebol dostatok času a popravde ani vôle.

Väčšine ministrov novej a zároveň poslednej vlády, menovanej 5. septembra 1944, vŕtali v hlave zrejme len dve veci: ako Slovensko, zmietané vo vojnovom virvare, uchrániť od veľkých hospodárskych škôd a strát na životoch a predovšetkým ako si uchrániť vlastnú kožu. Exilový prezident Edvard Beneš sa v Londýne totiž nijako netajil, že „kudle do zad“, zasadená podľa jeho mienky Česko-Slovensku v marci 1939 zo strany ľudákov, bude po porážke nacizmu vyúčtovaná predstaviteľom Slovenskej republiky i s úrokmi. V tejto situácii nik z členov vlády neprekypoval prílišným aktivizmom. Reči o vernosti Veľkonemeckej ríši bolo počuť zväčša už len z úst najpresvedčenejšieho tvrdého jadra Hlinkovej gardy. Skloňovali sa najmä slová ako pokoj, poriadok či stabilizácia pomerov.

 

Reakcie na SNP

Hovoriť o nejakej „holubičej“ vláde, ktorá na svoje plecia sebaobetavo zobrala bremeno zodpovednosti v búrlivých vodách vojnového oceánu, by však nebolo namieste. Premiér Štefan Tiso sa vo svojich vyjadreniach nijako neodlišoval od vulgárneho protipovstaleckého slovníka dobových periodík Slovák a Gardista, pričom sa sám dožadoval prísneho potrestania všetkých „zradcov“ a dôsledného vyriešenia českej a židovskej otázky na Slovensku. „Nebudeme váhať ani len na chvíľu, aby sme české a židovské živly, ktoré sa previnili pri vyvolaní krvavého diela proti slovenskému národu a slovenskému štátu, navždy eliminovali z nášho národného prostredia,“ nechal sa počuť ministerský predseda. Dodajme, že takéto drsné slová vyriekol v čase, keď skutočný osud Židov odtransportovaných roku 1942 „na práce“ bol verejným tajomstvom...

Práve Židia spoločne s Čechmi, komunistami a evanjelikmi sa ocitli na pranieri ľudáckych denníkov. Prorežimná tlač ich obviňovala zo sprisahania proti slovenskému štátu a touto pokrivenou tézou vyzývala na nekompromisné porátanie sa s nimi. Slovák a Gardista na svojich stránkach denne prinášali skutočné i nadsadené úspechy nemeckej brannej moci v boji s povstalcami a partizánmi. Protipovstaleckú propagandu šperkovali hlavne správy o prechmatoch a vraždách, ktorých sa dopustili príslušníci partizánskeho hnutia voči civilistom.

Replika povstaleckého pancierového vlaku vo Zvolene (wikipedia.org) 

 

Časopis Gardista napríklad prinášal na pokračovanie sériu beletrizovaných spomienok z internačného tábora pre tzv. fašistické a kolaborantské živly na hrade v Slovenskej Ľupči. Cez prizmu partizánskych represálií hodnotila ľudácka propaganda celé povstanie ako barbarskú akciu riadenú zo zahraničia, namierenú nielen proti štátu, ale aj proti civilnému obyvateľstvu. Neľútostným biľagom boli taktiež vystavovaní domáci „odpadlíci“, o ktorých Gardista priam fatalisticky napísal: „Vo výbere ľudí na vedúce funkcie sme my Slováci mali vždy smolu. Vybrali sme si často ľudí, ktorí v rozhodujúcich chvíľach sklamali, alebo sa postavili do tábora našich nepriateľov. Nerozmýšľali sme. Prideľovali sme funkcie osobám o slovenskú vec sa nezaslúživším, ba i nežičlivým... Títo ľudia uvrhli štát a národ do nešťastia.“

Z medzí takéhoto chápania udalostí z konca augusta sa nevymykalo ani programové vyhlásenie vlády, prednesené Štefanom Tisom na plenárnom zasadnutí parlamentu 4. októbra 1944. Premiér tu vyjadril mienku, že povstanie nepochádza z domácich koreňov a väčšina národa s ním nesúhlasí, o čom by sa dalo z perspektívy historika prinajmenšom polemizovať. Ak by sme už chceli hodnotiť postoje Slovákov k SNP kvantitatívne, väčšina národa k povstaleckým (zvlášť partizánskym) i okupačným silám zaiste prechovávala prístup „dobromyseľnej neutrality“.

 

Koniec ľudáckeho režimu nevnímali jeho predstavitelia tak dramaticky ako verejne činné osoby v nacistickom Nemecku. Na Slovensku sa nepáchali samovraždy zastrelením, ani sa neprehrýzali kyanidové ampulky. Natoľko osudovo zánik Slovenskej republiky a s ňou nerozlučne spojenej vlády HSLS neprežíval nik.
 

 

Zarytí odporcovia povstania boli celkovo v menšine. Platilo to aj o exponentoch režimu, ktorí prežili SNP na povstaleckom území. Žiadne otvorené protipovstalecké akcie z ich strany neprichádzali do úvahy: na základe nariadenia Slovenskej národnej rady č. 4/1944 boli HSĽS,

HG, Hlinkova mládež, nemecká a maďarská menšinová strana a pridružené organizácie boli na povstaleckom teritóriu rozpustené a postavené mimo zákon. Snaha o obnovovanie ich štruktúr bola klasifikovaná ako trestný čin, za ktorý hrozilo až päťročné väzenie. Ľudácki funkcionári na strednom Slovensku sa preto v priebehu SNP nijako politicky neangažovali. O kedysi lukratívne miesta v straníckych štruktúrach a štátnej správe nemal nikto eminentný záujem ani po jeho porážke.

Azda najhorlivejšie zanietenie pre režim v čase SNP prejavili mladí, sotva plnoletí aktivisti z radov Hlinkovej mládeže. Časť odhodlaných „háemistov“ využilo Hlavné veliteľstvo HM ako spravodajcov – tzv. hlásky. Hlásky boli nasadzované priamo na povstaleckom území, kde sondovali momentálnu situáciu v jednotlivých okresoch a následne o nej podávali hlásenia pod krycími menami do Bratislavy. Svojou prakticky špionážnou činnosťou na nepriateľskom území sa vystavovali veľkému nebezpečenstvu, hoci si to možno mnohí ani neuvedomovali.

 

Popovstalecké dožívanie

Po vojenskom potlačení SNP sa situácia na Slovensku vrátila naoko do starých koľají. Režim však opätovnú renesanciu nezažil. Obnovenie predaugustových pomerov už nebolo možné – jednak preto, že reálnu politickú moc v krajine si uzurpovala nacistická okupačná správa, a rovnako z dôvodu rýchleho posunu frontu. Okresné a miestne organizácie režimových organizácií boli úplne ochromené, členská základňa neaktívna. V menších obciach dokonca dochádzalo k príznačným komickým prípadom, keď jedinými členmi HSĽS zostalo jej predsedníctvo, aj to nie vždy v plnom počte. Faktický rozklad zasiahol takisto okresné a miestne veliteľstvá HG, ktorých význam ustúpil do úzadia na úkor vojensky organizovaných pohotovostných oddielov HG.

Rozhodne však nemožno tvrdiť, že by boli štruktúry režimu na Slovensku v záverečných mesiacoch vojny úplne dysfunkčné. Slovenská vláda zriadila pre lepšiu koordináciu s krajmi zasiahnutými udalosťami posledných mesiacov úrad vládneho poverenca. Vládni poverenci sídlili v Ružomberku, Prešove, Banskej Bystrici a neskôr aj v Nitre. Rovnako relatívne normálne fungovali ďalšie inštitúcie ako napríklad okresné či obecné úrady. Ich výkonnosť však bola limitovaná (nie vždy veľkou) zanietenosťou zamestnancov a v neposlednom rade pribúdajúcou rozsiahlou agendou, súvisiacou najmä s uskutočňovanou evakuáciou obyvateľstva, erárneho majetku i niektorých úradovní pred napredujúcou Červenou armádou. Orgány štátnej správy pracovali napriek všetkým komplikáciám zväčša až do úplného konca režimu. V archívoch existujú dokumenty z proveniencie týchto inštitúcií ešte aj z apríla 1945, keď sa už slovenská vláda nachádzala v exile.

Prezident Tiso vyznamenáva nemeckých vojakov po potlačení Slovenského národného povstania (SNA)

 

Etapovitú koróziu ľudáckeho režimu nevnímali jeho predstavitelia tak dramaticky ako verejne činné osoby v nacistickom Nemecku. Na Slovensku sa nepáchali samovraždy zastrelením, ani sa neprehrýzali kyanidové ampulky. Natoľko osudovo zánik Slovenskej republiky a s ňou nerozlučne spojenej vlády HSLS neprežíval nik. Viac než obnovenie Československa trápil provládnych činitelov ich osud po vojne.

Globálny pohľad na rozsudky povojnových ľudových súdov potvrdzuje, že obavy mnohých boli zbytočné. Funkcionári na regionálnej úrovni pochodili mnohokrát s minimálnym trestom v podobe verejného pokarhania, prípadne boli úplne oslobodení spod obžaloby. V desiatkach káuz, keď sa „žiadal“ aspoň symbolický trest, vyrubil súd bývalým ľudákom výšku trestu, ktorú si medzičasom odsedeli v cele predbežného zadržania. Osobitou kapitolou sú rozsudky nad poprednými činiteľmi HSĽS, ani tie však nemožno v celoeurópskom kontexte označiť za nadmieru drakonické.

SNP zasadilo beztak stagnujúcemu ľudáckemu režimu dobre mierený úder. Prvý záchvev ešte prežil, no ofenzíva spojeneckých vojsk mu uštedrila definitívny knokaut. Iluzórna nádej režimových idealistov v grandiózny zvrat naberala v posledných týždňoch pred dodýchaním ľudáckej moci bizarné kontúry. Iracionálne úvahy o akomsi „božom prste“, ktorý v poslednej chvíli zvráti kormidlo dejín, sa nevyhli ani Slovensku. Nacistickí pohlavári v bunkri pod ríšskym kancelárstvom prepadali ezoterike. Napríklad Joseph Goebbels si nechával vypracovať horoskopy, sledovali sa konjunkcie planét a vesmírne úkazy.

Na Slovensku zostala vládna propaganda verná religióznym motívom. Slovák vo vydaní z 20. februára 1945 informoval o zjavení Panny Márie istému Štefanovi Čermákovi, sedliakovi z Malých Levár. Čermáka mala potešiť zvestovaním radostnej zvesti: „Oznámila mu, že už Slovensku pokoj u svojho Syna vyprosila, ale treba, aby sme si ho aj my trošku zaslúžili a skrz ňu za pokoj sa modlili a pristupovali k stolu Pána.“ Štefan Čermák podľa Slováka na základe tohto údajného spirituálneho zážitku dospel k presvedčeniu, že „slovenský národ a štát bude zachovaný na večné veky, to je isté“. Ktovie, čo sa mu preháňalo hlavou v máji 1945...


snptisohsľsľudácky režim



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Anton Hruboň

PhDr. Anton Hruboň, PhD., absolvent odboru história na FHV (dnes FF) UMB v Banskej Bystrici. Pôsobí ako odborný asistent na Katedre európskych kultúrnych štúdií FF UMB. Venuje sa dejinám Slovenska v 20. storočí, najmä ich spoločensko-politickým a vojenským aspektom. V širších európskych súvislostiach skúma fašistické, národnosocialistické a nacionalistické organizácie, totalitné ideológie, vybrané problémy kultúrnych dejín a menšinových komunít s dôrazom na stredoeurópsky priestor.

Pozrite si tiež


1940: Hitlerove triumfy

7.2.2020 | Jaroslav Valent

Milí čitatelia,        písal sa 23. jún 1940 a Adolf Hitler si osobne prišiel do Paríža vychutnať svoj najväčší životný triumf. Hlavné mesto Francúzska a spolu s ním celá krajina pred ním ležali pokorené a ponížené....

  • 914
  • 5

Januárové vydanie

10.1.2020 | Jaroslav Valent

Ešte pomerne nedávno sme si pripomínali 300. výročie od narodenia na Slovensku azda najpopulárnejšej habsburskej panovníčky Márie Terézie. Jej dlhá, štyri desaťročia trvajúca vláda pomohla stabilizovať celú monarchiu a zároveň...

  • 907
  • 6