Socialistická Bratislava

Publikované v Historická revue č. 3/2015, str. 66 - 70


26.9.2016 | Juraj Janto

Budovanie mesta v rokoch 1948 až 1989

Nástup komunistického režimu v roku 1948 znamenal aj pre Bratislavu dôležité zmeny. Mesto ako sídlo Slovenskej národnej rady, Zboru povereníkov, Ústredného výboru KSS a ďalších celonárodných organizácií bolo a zostalo „hlavným mestom Slovenska“ (od vzniku federácie v roku 1969 potom aj oficiálne). Fyzický i sociálny priestor Bratislavy sa musel zmeniť tak, aby vyhovoval politickým a ideologickým potrebám novej moci a dostatočne sa v nich zakotvil.


Dôležitým úsilím bolo, aby sa najväčšie slovenské mesto spojilo s prijateľnou minulosťou a tradíciami. Nešlo to ale ľahko. Väzba na veľkomoravskú či štúrovskú históriu nemohla postačovať vzhľadom na ich „feudálny“ alebo „maloburžoázny“ charakter. A dejiny moderného komunistického hnutia  boli skôr spojené s povstaleckou Banskou Bystricou, Liptovským Mikulášom (1. máj 1918) či Prešovom (sídlo Slovenskej republiky rád). Hoci sa s mestom spájala významná Vianočná dohoda z roku 1943, za komunistickú stranu ju podpísali v 50. rokoch neprijateľní „buržoázni nacionalisti“ G. Husák a L. Novomeský. Až počas normalizácie už mohla byť Bratislava prezentovaná aj ako významné centrum riadenia odbojových aktivít ústredného výboru KSS. Dôstojné dejinné miesto Bratislavy sa napokon našlo v ustanovujúcom zjazde Zväzu mladých komunistických robotníkov 5. 9. 1920 v dome na Dunajskej ulici, kde predtým sídlil aj robotnícky spolok Napred. 

Budovanie socialistického obrazu mesta

Problémom Bratislavy bola aj jej súdobá nekompatibilita s predstavami komunistického režimu i aktuálnymi politickými úlohami. Bola skôr miestom koncentrácie nepriateľskej buržoázie ako centrom robotníckeho hnutia. Tento jej charakter sa musel zmeniť. Jedným z opatrení bolo fyzické vysťahovanie neprijateľných osôb. Prvou z perzekučných akcií bola Očista veľkých miest od reakcie, ktorá prebiehala v rokoch 1948 – 1949. V rámci nej bolo z Bratislavy vysťahovaných vyše 400 osôb, mnoho z nich bolo spojených s politikou vojnovej Slovenskej republiky.

Rozsiahlejšou bola Akcia B (byty) z rokov 1952 – 1953. Jej cieľom bol takisto odsun politických nepohodlných osôb, ale aj získavanie bytov pre ľudí blízkych strane. Do bytov chodili najčastejšie dvojčlenné pracovné skupiny, ktoré urobili prieskum bytu a upovedomili o vysťahovaní. Termín na vysťahovanie bol od 24 hodín do 15 dní. Ak sa ľudia bránili, čakalo ich deložovanie s konfiškáciou osobných vecí v prospech štátu. Hoci akcia prebiehala často neorganizovane a živelne, bolo z Bratislavy vysťahovaných napokon takmer 700 rodín.

Mesto malo byť aj súčasťou aktuálnych politických kampaní a spoločenských zmien. Jednou z najdôležitejších bolo združstevňovanie poľnohospodárskej pôdy a nútená premena individuálnej roľníckej výroby na kolektívnu. Ako však do toho zapojiť mesto? Pri kolektivizačnej celoštátnej kampani pomohlo vytvorenie tzv. Veľkej Bratislavy (už v roku 1946) a začlenenie vidieckych obcí (Rača, Vajnory, Karlova Ves, Devín, Petržalka a ďalších), v ktorých sa vytvorili vlastné JRD. Takto sa aj Bratislava mohla podieľať na významnom spoločenskom prerode, sledovať vlastné dodávky poľnohospodárskych plodín, výkony svojich traktoristov a družstevných robotníkov.

Ďalšou z celoštátnych úloh bolo rozsiahle budovanie ťažkého priemyslu. To si vyžadovalo stále i nárazové pracovné sily. Ich celoštátny organizovaný nábor do baníctva a hutníctva – tzv. Lánska akcia (podľa jej vyhlásenia prezidentom Gottwaldom na zámku v Lánoch v roku 1949) sa realizoval medzi pracovníkmi mestskej administratívy. Ďalej to boli čašníci, holiči, obuvníci a pod., teda bývalí drobní živnostníci, teraz zamestnanci mestského Komunálneho podniku. Okrem krátkodobých brigádnikov bolo potrebné nasmerovať aj absolventov základných škôl do baníckych profesií. Agitácia do učilíšť sa diala prostredníctvom besied, exkurzií či záujmových krúžkov. Pre tento cieľ bola v Dome pionierov a mládeže Klementa Gottwalda (Grasalkovičov, dnes Prezidentský palác) vybudovaná dokonca aj umelá banská chodba.

Zásadným prvkom „privlastňovania“ si Bratislavy novou mocou boli premenovávania ulíc a budovanie pomníkov. Hlavné námestie v Starom meste sa volalo, podľa dátumu oslobodenia Bratislavy, Námestie 4. apríla. Aj ďalšie pomenovania mali svedčiť o dôležitých dejinných momentoch a osobnostiach, napríklad Ulica i Most Červenej armády, Ulica Sovietskych hrdinov, Nálepkova, Leningradská, Leninovo námestie a pod. Centrálnym priestorom sa stalo Stalinovo námestie (predtým Námestie Republiky, Hlinkovo námestie), kde stála aj Stalinova socha. V roku 1962 sa premenovalo na Námestie SNP a sochu Stalina nahradilo povstalecké súsošie.

Impozantná socha milicionára stála na dnešnom Račianskom mýte od roku 1973 a „prvý robotnícky prezident“ ČSSR Klement Gottwald bol od 80. rokov na dnešnom Námestí slobody. Fontána Planéta mieru stojí od roku 1982 pred niek-
dajším Domom pionierov. Tieto a ďalšie prvky sa stali symbolmi novej Bratislavy. Pridelenie Grasalkovičovho paláca pre potreby krúžkovej činnosti v roku 1951 sa stalo dôležitou etapou vývoja pionierskej organizácie. Bývalé sídlo „feudálnych šľachticov a buržoáznych mocipánov“ začalo slúžiť novému účelu. Dom pionierov sa stal významnou zastávkou rozmanitých delegácií a hostí, súčasťou pionierskych exkurzií návštevníkov Bratislavy.

Stavebný vývoj

Dominantou novej socialistickej Bratislavy sa stal aj pamätník padlých sovietskych vojakov Slavín, odhalený v roku 1960 s takmer 40 metrov vysokým obeliskom, na ktorom sa nachádza socha sovietskeho vojaka vztyčujúceho vlajku. Tento obraz dotvoril aj Most SNP z roku 1972. Z dôvodu jeho výstavby bola zbúraná značná časť bratislavského Podhradia, vrátane neologickej synagógy 
v maurskom štýle. K ďalším monumentom sa zaradila aj televízna veža na Kamzíku (1975), v ktorej bola reštaurácia i vyhliadková plošina. Tieto stavby sa stali symbolmi „krásavice na Dunaji“, a tak aspoň sčasti vyvážili význam „feudálneho“ hradu a Dómu.

Počas obdobia 1948 – 1989 samozrejme vznikali aj ďalšie dôležité a významné stavby, ktoré sa viac či menej začlenili do tváre mesta. Miestom konania pravidelných kultúrnych a spoločenských podujatí, koncertov a veľtrhov bol od roku 1954 Park kultúry a oddychu na nábreží Dunaja. Ten sa stal a dodnes je „kultovým“ priestorom pre mnohých obyvateľov. Oceňovaným bolo aj riešenie súčasného Kamenného námestia a stavba obchodného domu Prior a hotela Kyjev zo 60. rokov. V 70. rokoch sa stavali priestory pre televíziu v Mlynskej doline a obrátená pyramída rozhlasu bola zase otvorená v roku 1983.

Sídliská – nový obraz socialistického mesta

Akýmsi výrazom socialistického režimu a jeho ideológie sa stali rozsiahle obytné súbory – mestské sídliská. Idea ich budovania vychádzala už z programu predvojnovej architektonickej moderny a uplatnila sa v mnohých krajinách v rámci obnovy a riešenia bytovej otázky. Základnými prvkami tu bola štandardizácia, typizácia prvkov výstavby a dostupnosť bývania. Ale práve princípy politiky v štátoch tzv. východného bloku im umožnili plne sa rozvinúť v nebývalej miere. Boli to najmä znárodnenie, centrálne plánovanie, hlavná zodpovednosť štátu za riešenie bývania a snaha zamedziť vzniku podstatných nerovností medzi jednotlivými vrstvami spoločnosti.

Každá krajina mala ešte zvlášť svoje špecifiká a na Slovensku to bola snaha po programovej rýchlej urbanizácii. Mestá boli ťažiskovými bodmi rozvoja spoločnosti a takpovediac hybnou silou jej modernizácie. Okrem toho bola potreba urbanizácie zdôvodnená aj ideologicky. V socialistickej spoločnosti bolo mesto „miestom koncentrácie vedúcej sily spoločnosti – robotníckej triedy“. Slovensko prechádzalo najmä od 60. rokov etapou akejsi zrýchlenej urbanizácie, snažiac sa dohnať procesy, ktoré v ostatných krajinách prebehli dávno predtým. Kým však vo vyspelých krajinách tento vývoj prebiehal jedno či dve storočia, Slovensko ho zvládlo za približne tri desaťročia. Urbanizácia sa tak nutne obmedzila zväčša na kvantitatívne parametre, na nárast obyvateľstva, čo našlo svoj výraz práve 
v rozsiahlom budovaní nových sídlisk.

Hoci úsilie smerujúce k typizácii a sériovosti bytových domov sa v Bratislave objavuje už skôr (spomeňme robotnícke kolónie, Novú dobu či  UNITAS), po 2. svetovej vojne sa stal tento spôsob výstavby dominantným. Najprv išlo 
o hromadné budovanie bytov, ktoré sa realizovalo na princípe opakujúcich projektov (napr. kolónia Vista, Biely kríž, 500 bytov). V roku 1952 bolo vyhláškou schválených niekoľko typov tehlových obytných budov, na základe ktorej vyrástli nové súbory v Krasňanoch, Rači, na Miletičovej a Košickej ulici. V tejto prvej etape možno badať aj akúsi kontinuitu s predvojnovými koncepciami funkcionalistov. Vývoj bol prerušený nástupom pseudohistorickej „sorely“, teda socialistického realizmu, v ktorej sa uplatňovala klasická murovaná technológia (napr. obytné domy na Miletičovej ulici, internát Mladá garda). Voľná zástavba sa tu nahradila blokovou s polouzavretými vnútornými priestormi, ulicami a námestiami.

Ďalší masívny rast výstavby umožnilo približne od konca 50. rokov zavedenie nových technológií a materiálov – prefabrikovaných panelov. Prvý panelový dom „Montdom“ bol postavený v roku 1956 v Bratislave na Kmeťovom námestí (dva roky neskôr po prvých takýchto typoch domov v Gottwaldove – Zlíne). Prvé panelové experimentálne sídlisko – „Februárka“ (na dnešnej Račianskej ulici, vtedy Februárového víťazstva) bolo odovzdané do užívania v roku 1961.

Výstavba sa spočiatku integrovala do staršej mestskej zástavby a sídliská vytvárali kompaktnú mestskú štruktúru 
(v Bratislave napr. Ružová dolina, Škultétyho a Kukučínova ulica, Podhradie). Územná koncepcia výstavby sa však musela neskôr podriadiť tlaku na rýchlu produkciu bytov. Vznikali stavby mimo vnútorného mesta, ktoré neskôr začali prevažovať (v Bratislave napr. Teplická, 1961; Experimentálka, 1962; Krasňany, 1962; Ružinov, 1968; Karlova Ves, 1976; Dúbravka, 1978; Lamač, 1978; Dolné hony 1981). Posledná panelová výstavba sa potom sústredila na pôvodné vidiecke sídla na okraji mesta (Devínska Nová Ves, 1987) a na topograficky výnimočnú lokalitu (Dlhé diely, 1995).  

Najväčšie panelové sídlisko v strednej Európe

Najdôležitejším projektom bolo vybudovanie najväčšieho slovenského sídliska Petržalky na území pôvodnej vidieckej obce. V roku 1967 bola vyhlásená medzinárodná súťaž na výstavbu nového obytného súboru na pravom brehu Dunaja. Zapojilo sa do nej 84 kolektívov z 19 krajín. Ocenené návrhy sa zapracovali do zásad a odporúčaní, ktoré mali tvoriť jadro realizovanej koncepcie. Tá však nakoniec ustúpila nedočkavosti a tlaku na počet dostavaných bytov na úkor celkového riešenia prostredia. S výstavbou nového sídliska sa začalo v roku 1973.

Rok predtým bol otvorený ďalší most cez Dunaj – Most SNP. Obytné domy sa stavali vtedy prevládajúcou panelovou technológiou, pričom sa využilo zopár štandardizovaných typov. (Niekoľko obytných domov existovalo už aj pred hlavnou výstavbou a slúžili hlavne pre zamestnancov podniku Matador). Ako prvá sa začala budovať obytná štvrť Háje (do r. 1983), keďže si vyžadovala relatívne málo asanácií. Staršie osady Ovsište, Starý a Zrkadlový Háj, ktoré tu predtým existovali, dali meno novým obytným okrskom. Prvé byty boli odovzdané 
v roku 1976. Pokračovalo sa časťou Lúky (do r. 1986) a ako posledné boli dokončené Dvory (1989). V roku 1985 bolo sprevádzkované aj ďalšie spojenie s mestom – Most hrdinov Dukly 
(v súčasnosti Prístavný most).

Šesťdesiate a sedemdesiate roky 20. storočia boli obdobím najintenzívnejšej výstavby panelových sídlisk. Ideologická snaha po zmene štruktúry obyvateľstva v prospech robotníkov sa celkom nepodarila. Prinášala však rýchly rast počtu obyvateľov, ich odcudzenosť či stratu sociálno-kultúrnej kontinuity vo vývoji mesta. Masové zavedenie priemyselnej výroby do stavebníctva nebolo len výsledkom dopytu po bytoch, ale bolo motivované aj ideologicky – preferovaním priemyselného proletariátu pred stavebnými robotníkmi. Dôsledkom toho bolo zavedenie montáže, ktorá sa realizovala pozdĺž jednej dráhy žeriavu.

Panelové sídliská podstatne riešili problémy s nedostatkom bytov a poskytovali priestorový i hygienický štandard (ústredné kúrenie, elektrina, teplá voda) pre väčšinu obyvateľov. Ľavicové ideály architektonickej moderny o zabezpečení bytu pre všetkých a stierania rozdielov v úrovni bývania sa podarilo vo veľkom naplniť. Pridelenie samostatného bytu pre mladú rodinu bolo významnou etapou v živote ľudí, ale viac-menej aj štandardom, ktorá bola vymoženosťou režimu. Takmer zadarmo získaný byt znamenal nielen nové bývanie, ale aj ďalšie výhody. Vďaka silnej dotačnej politike platili obyvatelia len nízke poplatky za dodávky energií a kúrenie.

Rast mesta a jeho premeny

Kritika sídlisk sa sústredila najmä na monotónnosť a stereotypnosť, konštrukčné a stavebné nedostatky, monofunkčnosť a, najmä v začiatkoch, chýbajúcu občiansku vybavenosť. Špecifikom urbanizačného vývoja v Bratislave i v ostatných slovenských mestách bola jeho urýchlenosť a redukcia na kvantitu, neúplnosť v technickej a sociálnej infraštruktúre, nivelizácia (často zámerná) pôvodných mestských hodnôt novými prisťahovalcami, koncentračný a centralizačný charakter, preferencia miest na úkor vidieka (dedina „k dispozícii“ mestu).

Ak po 2. svetovej vojne žilo v Bratislave vyše 150-tisíc obyvateľov, o 40 rokov to už bolo viac ako 400-tisíc. V súvislosti s prisťahovalcami a celkovými spoločensko-politickými zmenami postupne vymizol v Bratislave fenomén korza a zanikli aj ďalšie „prešpurácke“ tradície a prvky. Aj preto, že k nim nemala väčšina nových obyvateľov už žiaden vzťah. Kým industriálna urbanizácia prebiehala najmä v 50. a 60. rokoch, nasledujúce dve desaťročia boli v znamení tzv. sekundárnej urbanizácie – intenzívnej bytovej výstavby, ktorá sa oneskorovala za industrializáciou a napĺňala najmä potreby terciárnej sféry. Desaťročie 1970 – 1980 je práve etapou najintenzívnejšieho rastu  Bratislavy i ďalších miest, akýmsi „fázovým zrýchlením“ urbanizácie. Budovanie nových obytných súborov bolo prostriedkom i faktorom (extenzívnej) urbanizácie. Sídliská sa stali akýmsi autoportrétom celého politického systému, odrážali „socialistický spôsob života“.

Vývoj Bratislavy v rokoch 1948 až 1989 bol prirodzeným i rozporuplným procesom. Na jednej strane mesto kontinuálne rástlo, začleňovali sa do neho okolité, pôvodne vidiecke obce, rozvíjal sa priemysel, školstvo, terciárna sféra a vznikali nové (aj v súčasnosti oceňované) stavby. Spoločenský zlom, ktorý predstavoval nástup komunizmu, negatívne poznačil vývoj v meste ideologizáciou prebiehajúcich procesov, násilnými a umelými zásahmi do sociálnej štruktúry Bratislavy a nivelizáciou jej osobitej kultúry a hodnôt.  

 

Príspevok bol spracovaný v rámci projektu KEGA č. 065UK-4/2015 Prezentácia kultúrneho dedičstva mestskej časti Bratislava – Petržalka.

 


bratislavadejiny bratislavykomunistický režimsocializmus



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Juraj Janto

Juraj Janto, PhD., pôsobí na Katedre etnológie a muzeológie FiF UK v Bratislave. Venuje sa problematike sociálnych vzťahov v obytných sídlach, urbánnej etnológii, miestnemu rozvoju a tradičnej materiálnej kultúre.

Pozrite si tiež


Krvavá cesta Grécka k nezávislosti

14.9.2019 | Maroš Melichárek

Každý národ má svoje mýty, legendy i hrdinov. Z obyčajných ľudí sa stávajú hrdinovia po tom, ako vykonajú významné skutky. Tak tomu bolo i v prípade Grékov v 19. storočí.            Mená ako Georgios Karaiskakis,...

  • 1103
  • 0