Spravodlivosť a Boží súd

Publikované v Historická revue č. 5/2014, str. 37 - 39


21.11.2016 | Bernard Jozef Meliš

Súdne procesy v stredovekom Uhorsku

Človek je tvor spoločenský a jeho život je nutne spojený so vzťahmi s inými ľuďmi. Niektoré vzťahy sú budované viac na emóciách a citoch, iné sú skôr oficiálne. Plodom ľudských vzťahov nie sú len pozitívne výsledky, ale aj konflikty. Preto si ľudia v priebehu dejín uvedomili potrebu existencie pravidiel, ktoré by pomáhali pri riešení konfliktných situácií.


Už od staroveku sa zachovali rôzne právne ustanovenia ako známa Chammurapiho stéla. Kým zbierky predpisov starovekých národov mali pôvod v panovníckych ustanoveniach, spomedzi nich sa v tomto vymykajú právne ustanovenia Izraela. Jeho zákony boli spísané v Biblii a viera izraelského národa pripisovala ich autorstvo Bohu.

 

Ako to bolo v stredovekom Uhorskom kráľovstve?

Súčasná občianska spoločnosť, v ktorej sú si všetci rovní pred zákonom, sťažuje pochopenie právneho systému v stredoveku. Každý, kto chce pochopiť stredoveký právny a súdny systém, musí zabudnúť na to, že všetci ľudia, ktorí žili na určitom území, mali toho istého sudcu a mohli sa odvolať na jeden a ten istý najvyšší súd. Kto akému sudcovi podlie-hal, záviselo predovšetkým od toho, k akej vrstve obyvateľstva dotyčný patril a akým právom sa riadil. Podľa toho bol, trocha zjednodušene povedané, sudcom buď kráľ, župan, richtár, alebo feudálny vlastník, na pôde ktorého súdený žil a bol jeho poddaným.

V stredovekom Uhorsku vedľa seba existovalo niekoľko foriem práva, ktoré boli z väčšej časti v podobe zvykového práva a z menšej časti boli zachytené písomne.

 

Zvykové právo

Pre právny vývoj v Európe zohralo veľmi dôležitú úlohu rímske právo a cirkevné – kánonické právo, ku ktorým sa v stredoveku pridalo nemecké právo. V našej kultúrnej oblasti nemožno zabúdať ani na slovanské zvykové právo, ktoré taktiež vplývalo na právny vývoj u nás. Keď hovoríme o zvykovom práve, máme pred očami nepísané právo, ktoré bolo používané určitou skupinou ľudí. Už starí Rimania prisudzovali zvykovému právu veľkú vážnosť a platilo, že čím bolo toto právo staršie, tým požívalo väčšiu vážnosť. Zvykové právo sa popri písaných zákonoch uplatňovalo aj v stredovekom Uhorsku. Rekonštruovať, čo všetko zvykové právo obsahovalo a ako sa používalo, je ťažké už len kvôli tomu, že sa o ňom zachovalo málo písomných zmienok. Neexistuje ani zhoda v tom, či môžeme hovoriť o slovanskom alebo slovenskom zvykovom práve. V latinských písomnostiach sa toto právo označuje prídavným menom Sclavonicalis alebo Sclavorum, čo sa dá do dnešnej slovenčiny preložiť ako slovanský alebo slovenský. Ak by sa uprednostnil preklad vo forme slovanský, muselo by byť spomínané zvykové právo identické so zvykovým právom okolitých slovanských národov. Zvykové právo, používané na našom území, však bolo v určitých prvkoch odlišné od zvykového práva, používaného v Poľsku alebo Rusku. Preto niektorí historici uprednostňujú termín slovenské zvykové právo. V 13. až 15. storočí vznikali na území celého Uhorska osady s prívlastkom sclavonicalis (slovanský, slovenský), čo historici považujú za doklad šírenia sa tohto práva. Názov pritom nehovoril o národnosti, ktorá sa ním riadila, ale o forme používaného práva. Z mála zmienok, ktoré sa nám o ňom zachovali, vieme, že upravovalo spôsob dedenia hnuteľného majetku a služobníctva.

Usadzovaním sa cudzích etník v Uhorskom kráľovstve sa zavádzalo aj používanie iných národných zvykových práv. Cudzinci, usadení v Uhorsku, sa riadili právom hostí, ktoré ich zvýhodňovalo oproti obyvateľom, riadiacim sa domácim právom. Silnú pozíciu v Uhorsku mali právne zvyky, importované z nemeckých krajín. Tie boli sčasti zachytené písomne, no sčasti v nich pretrvával zvyk, teda nepísané ustanovenia. Nemecké právo sa obyčajne nazýva emfyteutickým alebo zákupným právom, pretože umožňovalo kupovať a predávať pôdu, čo domáce zvykové právo neumožňovalo. Od valašskej kolonizácie, ktorá sa začala v 14. storočí, sa do praxe na našom území dostalo valašské právo.

Okrem národných zvykových práv sa v Uhorsku uplatňovalo aj zvykové právo kráľovstva. Pri jeho formovaní mal naň vplyv domáci vývoj a pravdepodobne aj staršie zvykové právo, zaužívané na území Uhorska ešte pred vznikom samotného kráľovstva. Zvykové právo kráľovstva sa dotýkalo predovšetkým vojenských a finančných povinností, súdenia, spôsobu súdneho dokazovania, dedičstva, ohraničovania zeme a podobne.

Popri zvyku kráľovstva existovalo aj zvykové právo v jednotlivých župách alebo provinciách. To upravovalo hlavne veľkosť mier, ktorými sa vymeriavali pozemky, povinnosti a služby voči lénnemu pánovi.

 

Písané právo

Po vzniku Uhorského kráľovstva vyvstala potreba upraviť niektoré aspekty spoločenského života písanými zákonmi. Tak vznikli knihy zákonov a dekréty jednotlivých uhorských kráľov, ktoré sa týkali svetských i cirkevných otázok.

Na podporu hospodárskeho rastu niektorých sídlisk uhorskí králi udeľovali mestské výsady, ktoré obyvateľom miest zaručovali výhody v samosprávnej, hospodárskej a cirkevnej oblasti. Sudcom mešťanov bol richtár, pričom niektoré mestá sa snažili spísať si nimi používané právo. Urobili tak Žilina alebo Banská Štiavnica a znenie nimi používaného práva zaznamenali do svojich mestských kníh.

Vyvrcholením snahy spísať používané právo bolo vydanie zákonníka Tripartitum od Štefana Verbőciho z roku 1514. Táto zbierka zákonov nebola nikdy oficiálne prijatá, no stala sa zdrojom právneho poznania a v Uhorskom kráľovstve nadobudla veľkú vážnosť.

Z predchádzajúceho textu vidno, že v stredovekom Uhorskom kráľovstve vedľa seba existovalo niekoľko foriem práva, užívaných určitými skupinami obyvateľstva, a načrtnutá štruktúra je len zjednodušeným pohľadom na celú problematiku, v ktorej existovali aj rôzne výnimky, udeľované kráľmi.

 

Dokazovanie

Dôležitou súčasťou súdneho procesu je dokazovanie. Keď súčasný človek počuje slovo dokazovanie, predstaví si hrdinov z kriminálnych seriálov, ktorí sú na stope zločinu a hľadajú tú najnepatrnejšiu stopu, aby usvedčili páchateľa. V stredoveku boli pre vyriešenie súdneho sporu taktiež potrebné dôkazy, no tie sa museli nájsť bez policajných vyšetrovateľov.

Pri pohľade na dejiny stredovekého Uhorského kráľovstva by sme mohli spozorovať dve fázy spôsobu dokazovania, ktoré boli závislé od používania písaných zmlúv a svedectiev. Prvá fáza bola obdobie, v ktorom prevažovalo osobné svedectvo nad písomným zachytením udalosti. V druhej fáze, od 13. storočia, začali pribúdať listiny, ktoré zachytili právny úkon, aby sa naň nezabudlo.

V prvej fáze boli ľudia pozývaní na súd prostredníctvom špeciálnych vyslancov, ktorí sa volali pristaldi. Nosili pri sebe pečať súdu, ktorá dokazovala oprávnenosť ich poslania. Pristaldi sa zúčastňovali aj výkonu právnych rozhodnutí – hlavne ohraničovania darovanej zeme a uvedenia do jej užívania. Neskôr vystupovali ako svedkovia v prípadoch, ak ohľadom tejto zeme alebo jej hraníc vznikol spor. Čoskoro sa prišlo na nedostatky tohto systému, ktoré súviseli s ľudskými slabosťami – relatívne krátky život človeka, korupcia a podobne.

Uhorský právny systém si vypožičal niektoré výrazy zo slovanského súdnictva. K týmto výrazom patrí jednak spomenuté slovo pristald, ale aj slovo pravda, ktorým sa označovalo miesto súdu pri cirkevnej inštitúcii, nazývanej kapitula. Na našom území plnila funkciu súdu – pravdy kapitula v Nitre. Spory, ktoré nebolo možné vyriešiť prostredníctvom svedectva, boli rozsudzované pomocou Božích súdov. Bola to prax, ktorú mohli vykonávať len pri vybraných kapitulách. Prax vykonávania Božích súdov predpokladala vieru v Boží zásah, keď Boh dá svojou vôľou najavo, na koho strane je pravda. Ak sa niekto chcel pred súdom brániť a nemal dôkazy, rozžeraveným železom mu bolo vypálené znamenie, ktoré sa previazalo plátnom a zapečatilo. Po stanovenom čase sa rana pred kapitulou odviazala. Ak bola rana zahojená, malo to byť Božie znamenie, že dotyčný je v práve.

Podľa vzoru cirkevných inštitúcií, ktoré používali písomné svedectvo ako podmienku platnosti nimi vykonávaných úkonov, aj uhorskí králi začali zavádzať prax, aby sa všetky právne úkony písomne zaznamenali. Keďže by na to nestačila kráľovská kancelária, pri niektorých kláštoroch a kapitulách boli ustanovené špeciálne úrady, ktoré sa nazývali hodnoverné miesta. Tieto úrady boli personálne zabezpečované členmi kláštorov a kapitúl (mníchmi a kanonikmi) a plnili úlohu akýchsi notárov. Vďaka tomu sa postupne upúšťalo od praxe Božích súdov a prechádzalo sa k dosvedčovaniu pomocou listín alebo svedectiev. Pozostatkom praxe Božích súdov boli duely – súboje. Súboje sa v súdnictve uplatňovali ešte v 14. storočí tam, kde nebola iná možnosť pravdivo rozsúdiť spor. Víťaz súboja bol zároveň aj víťazom v súdnom spore.


stredovekuhorské kráľovstvosúdne procesystredoveký súd



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Bernard Jozef Meliš

Popis autora

Pozrite si tiež


Krvavá cesta Grécka k nezávislosti

14.9.2019 | Maroš Melichárek

Každý národ má svoje mýty, legendy i hrdinov. Z obyčajných ľudí sa stávajú hrdinovia po tom, ako vykonajú významné skutky. Tak tomu bolo i v prípade Grékov v 19. storočí.            Mená ako Georgios Karaiskakis,...

  • 1093
  • 0