6 hlavných zásluh M. R. Štefánika na vzniku Československa

Publikované v Historická revue č. #, str#


14.1.2019 | Kevin J. McNamara

Milan Rastislav Štefánik ako jediný slovenský dôstojník hral v hnutí za nezávislosť, vedenom Tomášom G. Masarykom, rovnako dôležitú úlohu ako Edvard Beneš, Masarykov spolupracovník, ktorý ho neskôr nahradil v pozícii československého prezidenta. Štefánika však v zahraničí pozná stále veľmi málo ľudí. Zrejme za to môže skutočnosť, že Masarykova a Benešova reputácia začala vo svete stúpať v prevažnej miere až po roku 1918, keď v Prahe prevzali moc, zatiaľ čo Štefánik zahynul pri leteckom nešťastí 4. mája 1919 pri návrate do vlasti.


Bez ohľadu na to si Štefánik zaslúži naše uznanie, predovšetkým za šesť hlavných zásluh v prospech hnutia za nezávislosť, ktorému sa napokon podarilo oslobodiť Čechov a Slovákov v roku 1918.

Československá vojenská pohľadnica, na ktorej sa objavuje jedna z možných podôb budúcej čs. vlajky.

Foto: wikipedia.org

 

1. Vstup do odboja

Po prvé, tento slovenský astronóm, vynálezca, meteorológ, letec, diplomat a dohodový armádny dôstojník bol jedinou slovenskou osobnosťou, ktorá bola schopná a ochotná pomáhať viesť hnutie, pričom jej dodával dôveryhodnosť rýdzo „česko-slovenského“ úsilia.

Štefánik už skôr preukázal lojalitu voči Masarykovi, keď počas svojho štúdia astronómie na Karlovej univerzite v Prahe písal články do promasarykovských novín Čas.

Po získaní doktorátu v roku 1904 sa presťahoval do Paríža, aby tam pracoval ako astronóm a meteorológ. Štefánik už ako francúzsky zástupca robil dobré meno Francúzsku počas svojich ciest naprieč Afrikou, Áziou, Európou a Severnou Amerikou – vrátane expedícií na Tahiti, do Tuniska či Turkestanu.

V roku 1912 sa stal francúzskym občanom a o dva roky neskôr bol prijatý do Čestnej légie. V dôsledku toho mal tento Slovák medzi francúzskymi politikmi a žurnalistami styky na najvyšších miestach.

V januári 1915 Štefánik ako dobrovoľník stál pri základoch francúzskych vzdušných síl. Predtým, než bol odvelený na srbský front, kde mu boli pridelené diplomatické úlohy, sa zúčastnil niekoľkých bitiek na západnom fronte.

Na spojeneckej misii v Albánsku však pri havárii lietadla utrpel vážne zranenie. Napriek vnútornému krvácaniu sa v decembri 1915 dostal do Paríža, kde sa podrobil závažnej operácii, ktorá mu síce zachránila život, ale nevrátila zdravie.

Podľa Benešových slov mal Štefánik vo Francúzsku „silné politické známosti“. Po tom, ako sa Masaryk dozvedel o ponúknutej pomoci od poručíka Štefánika, 28. januára 1916 pricestoval do Paríža.

O stretnutí so Slovákom Masaryk povedal: „Našiel som ho ležať v parížskej nemocnici po vážnej operácii.“ Štefánik sa zveril Masarykovi, že už oveľa skôr, hneď po odchode do exilu, sa s ním pokúšal nadviazať kontakt, ale nemal šťastie. Rovnako potvrdil, že už v októbri 1914 sa mu podarilo presvedčiť Paríž, aby vyškrtol Čechov a Slovákov zo zoznamu „nepriateľských cudzincov“.

Bez Štefánika, ktorý bol odhodlaný všetkými silami podporiť hnutie za nezávislosť, by mohli kritici opodstatnene spochybňovať oprávnenie Masaryka a Beneša hovoriť aj v mene Slovákov.

Portrét MRŠ od maliara Juraja Kruteka. Nachádza sa v reprezentačných priestoroch úradu vlády SR.

Zdroj: Úrad vlády SR

 

2. Kontakty vo Francúzsku na najvyššej úrovni

Napriek tomu, že sa stále ešte len zotavoval z ťažkej operácie, Štefánikova druhá zásluha spočívala v tom, že dokázal zariadiť prvé stretnutie profesora Masaryka s lídrom najväčšej dohodovej mocnosti – rýchlo zorganizoval jeho oficiálne prijatie u Aristida Brianda, ministerského predsedu a zároveň ministra zahraničných vecí Francúzska.

Práve Briand ako minister v predchádzajúcej vláde v roku 1914 obhajoval uskutočnenie útoku vojsk Dohody na Rakúsko-Uhorsko cez Balkán s cieľom podnietiť slovanské národy, ktoré podliehali Viedni, do otvorenej revolty.

Ani Briandovo oficiálne stanovisko po stretnutí s Masarykom nesklamalo: „My, Francúzi, sme vždy chovali hlboké sympatie k českému národu a tieto sympatie vojna ešte viac posilnila. Uisťujem vás, že Francúzsko nikdy nezabudne na vaše snahy, ktoré s vami zdieľame, a že urobíme všetko pre to, aby mohli Česi získať svoju nezávislosť. Teraz nebudeme hovoriť o detailoch, ale sme v zhode, pokiaľ ide o vašu hlavnú požiadavku.“

Takto znelo prvé verejné vyjadrenie podpory pre ašpirácie Čechov a Slovákov zo strany Dohody, vyslovené 3. februára 1916 prvým dohodovým lídrom, ktorý sa stretol s Masarykom. Svetu bolo oznámené v oficiálnom francúzskom komuniké.

Udalosť priniesla česko-slovenskému hnutiu svetovú pozornosť, obzvlášť v hlavných mestách Dohody, kde sa ciele hnutia stali keď už nie prioritou, tak aspoň častým námetom rozhovorov. Navyše, o necelý rok neskôr Briand začlenil do spoločného vyhlásenia Dohody o vojnových cieľoch aj požiadavku „oslobodenia“ Čechov a Slovákov.

Schôdzka s Briandom otvorila Masarykovi ďalšie dvere – o stretnutie s ním požiadal generál George McDonogh, riaditeľ Britskej vojenskej tajnej služby (British Military Intelligence). Počas ich schôdzky v marci 1916 McDonogh požiadal Masaryka, aby mu poskytoval všetky francúzske správy, ktoré Paríž zdieľa s ním, ale nie s Londýnom. Takto sa začal Masarykov vzťah s Britániou.

 

Theodore Roosevelt, prezident USA v rokoch 1901 - 1909, bol vplyvný Štefánikov podporovateľ a výrazne mu pomohol presadiť česko-slovenskú otázku do záujmovej sféry najvyššej americkej politike.

Foto: wikipedia.org

 

3. Prvá misia v Rusku

Zatiaľ čo sa Masaryk s Benešom sústreďovali na Paríž a Londýn, Štefánik bol vyslaný riešiť krízu v Rusku. Jeho tretia zásluha spočíva v tom, že vlastnými silami dokázal presvedčiť ostro rozdelenú českú a slovenskú komunitu emigrantov v Rusku, aby podporili Masarykovo hnutie a odvrátili sa od línie, ktorá podporuje ciele cárskeho režimu v Petrohrade.

Český politik Josef Dürich sa počas svojej misie v Petrohrade usiloval o podporu cára Mikuláša II. a českých a slovenských emigrantov, ktorí tvorili po americkej komunite druhú najpočetnejšiu skupinu krajanov v zahraničí.

Ako mnohí ďalší Česi a Slováci, aj Dürich vkladal svoje nádeje do Ruska a dúfal, že práve ono oslobodí jeho národ. Dürich preto začal spolupracovať s cárskymi ministrami na odvrátení emigrantskej komunity od Masaryka – napriek tomu, že reprezentoval Masarykovu Československú národnú radu v Paríži a že Masaryk mu na jeho misiu v Rusku poskytol šesťtisíc francúzskych frankov.

Dürich založil v Rusku oddelenú Československú národnú radu. O jej nezávislosti však nemohlo byť ani reči – v podstate slúžila ako predĺžená ruka cárskej vlády, jej oficiálne fungovanie prebiehalo v ruštine a bola financovaná ruskými rubľami.

V júli 1916, takmer Dürichovi v pätách, pricestoval do Ruska Štefánik. Na rozdiel od Düricha si tento skúsený dôstojník získal podporu ruských generálov. Ako reprezentant spojeneckého národa (rozumej Francúzska) si zabezpečil audienciu u samotného cára.

Francúzsky líder Briand osobne nariadil Štefánikovi, aby reprezentoval francúzske ministerstvo vojny, čo mu pomohlo získať spojenca v osobe vedúceho francúzskej vojenskej misie v Rusku generála Mauricea J. Janina.

Paríž oprávnil Štefánika vyjednávať aj o presune českých a slovenských vojakov z Českej družiny, ktorá bola zvláštnou jednotkou v ruskej cárskej armáde, na západný front. V tejto snahe pokračoval Masaryk vytvorením legendárnych československých légií.

Na dôvernom stretnutí s emigrantmi Štefánik predložil dokumenty, ktoré odhalili Düricha ako ruského agenta s úmyslom podrývať Masarykovu autoritu. Vodcovia emigrantov pod ťarchou týchto dôkazov stiahli podporu Düricha a jeho „Rady“.

Štefánik potom navrhol, aby bol Dürich vylúčený z Československej národnej rady v Paríži, s čím Masaryk aj Beneš súhlasili. Následne ho sám nahradil vo funkcii podpredsedu národnej rady.

Štefánik potom cestoval do Londýna, aby informoval Masaryka o tom, čo sa deje v Rusku. Profesor sa práve chystal na cestu do Petrohradu, kde sa nedávno odohrala Februárová revolúcia.

Predtým, ako v máji 1917 odcestoval, navrhol Štefánikovi navštíviť Spojené štáty americké, aby tam naverboval dobrovoľníkov pre česko-slovenské jednotky vo Francúzsku – do jednej z troch takých formácií, ďalšie boli v Taliansku a Rusku – a aby zabezpečil podporu Wilsonovej administratívy.

 

MRŠ na návšteve československých légií v Rusku presviedčal českých a slovenských vojakov o nutnosti vytrvať v úsilí o samostatný štát až do konca.

 

4. Misia v Amerike

Po tom, čo Štefánik 18. júna 1917 vstúpil na americkú pôdu, sa s veľkým nasadením pustil do verbovania dobrovoľníkov pre čs. armádu vo Francúzsku, ale úspešnejší bol pri získavaní americkej politickej podpory.

Jeho štvrtý významný príspevok k nezávislosti spočíva v tom, že spolu s Masarykom vykonali najväčší kus práce pre hnutie za nezávislosť v Spojených štátoch. Práve Štefánik získal podporu bývalého amerického prezidenta.

Štefánik mal len priemerný úspech v nábore Američanov pre službu vo Francúzsku, napriek tomu, že vydal manifest o „národnej mobilizácii“ do tejto armády, v New Yorku otvoril kanceláriu, založil výcvikový tábor v Connecticute a rozbehol nábor na veľkom verejnom zhromaždení v Chicagu 14. októbra.

Bohužiaľ, americkým vyhlásením vojny Nemecku z apríla 1917 americká armáda začala povolávať Američanov do zbrane – preto sa Štefánik musel obmedziť len na dobrovoľníkov, ktorí nespadali pod americké regrutačné kritériá.

Počas vojny slúžilo v americkej armáde asi 30-tisíc etnických Čechov a Slovákov, pričom na začiatku sa počet dobrovoľníkov pohyboval medzi dvoma až troma tisíckami. Neskôr ich počty posilnilo štyritisíc českých a slovenských zajatcov, ktorých prepustilo spojenecké Srbsko. Toto číslo v priebehu vojny pomaly narástlo na 10-tisíc.

Štefánikova americká misia však mala aj významnejší úspech. Bol prvým z exilového tria československých vodcov, ktorý sa stretol s vysokopostaveným americkým predstaviteľom. V júli 1917 mal až dvakrát schôdzku s poradcom ministerstva zahraničných vecí Frankom L. Polkom.

Štefánik, sklamaný z prístupu demokratov prezidenta Wilsona, ktorý vnímal ako nedostatok podpory, sa v auguste 1917 obrátil na bývalého amerického prezidenta Theodora (Teddyho) Roosevelta, Wilsonovho nezmieriteľného protivníka. Aj s prispením Emila Vosku, kľúčového Masarykovho česko-amerického podporovateľa, sa podarilo získať „Teddyho“ pre československú vec.

Tento bývalý americký prezident, ktorý prežil pokus o atentát, hrdina španielsko-americkej vojny, nositeľ Nobelovej ceny za mier, častý rečník a plodný spisovateľ bol neprehliadnuteľnou figúrou americkej politiky.

Od začiatku veľkej vojny naliehal v stupňujúcich sa kritických prejavoch na Wilsona, aby sa pridal k vojnovému úsiliu Dohody. Roosevelt sa so záujmom oboznámil so Štefánikovou obhajobou cieľov hnutia za nezávislosť a veľmi rýchlo sa stal prvým prominentným Američanom, ktorý verejne podporil českú a slovenskú požiadavku samostatnosti.

Parafrázujúc jednu z Wilsonových najznámejších fráz, Roosevelt povedal: „Predtým, ako by sa svet mohol stať bezpečným pre demokraciu, musia odísť Habsburgovci.

 

MRŠ medzi slovenskými krajanmi vo Washingtone v roku 1917

 

5. Zmluva s Talianskom

Štefánikovou piatou veľkou zásluhou sú jeho úspešné snahy presvedčiť Taliansko, aby podporilo hnutie za nezávislosť. Rím začiatkom apríla 1918 hostil kongres utláčaných národov, kde sa Česi, Slováci, Poliaci, Rumuni, Srbi, Chorváti, Slovinci a Taliani zaviazali, že sa postavia proti Rakúsko-Uhorsku a každý súhlasil, že sa bude usilovať „o úplné oslobodenie a úplnú národnú jednotu“.

V tom čase Masaryk v Rusku verboval vojnových zajatcov do československých légií, preto Čechov a Slovákov v Ríme reprezentovali Beneš a Štefánik.

Ďalší faktor, ktorý povzbudil Rím, aby sa postavil proti Rakúsko-Uhorsku, boli hromadné dezercie z rakúsko-uhorskej armády k Talianom. Podnietil ich aj Štefánik, ktorý navštívil Taliansko koncom roka 1917, aby presvedčil Rím o potrebe vytvoriť česko-slovenské jednotky v rámci talianskej armády. Po skončení kongresu Štefánik vyjednal dohodu, ktorá takéto jednotky vytvorila.

Dňa 21. apríla 1918 Štefánik a Taliani oznámili zmluvu medzi Rímom a Československou národnou radou, ktorá dala tejto exilovej organizácii de facto diplomatické uznanie.

Na slávnostnom ceremoniáli československých oddielov 24. mája 1918 taliansky ministerský predseda Vittorio Orlando zvolal: „Nech žije slobodné Česko!“

Veľvyslanec USA Thomas Nelson Page vyslovil nadšené poznámky, ktoré vyznievali, akoby Washington už uznal jeho nezávislosť (čo ešte neurobil). Napokon, Georges Clemenceau, nový francúzsky premiér, verejne privítal delegáciu kongresu utláčaných národov a 20. apríla súkromne uviedol, že sa pripravuje uznať Československú národnú radu.

Po rímskom kongrese aj prezident Wilson 29. mája 1918 urobil krok bližšie smerom k podpore nezávislosti, keď svojho ministra zahraničných vecí Roberta Lansinga nechal povedať: „Minister zahraničných vecí si želá oznámiť, že rokovania kongresu utláčaných národov Rakúsko-Uhorska, ktorý sa konal v apríli v Ríme, s veľkým záujmom sledovala vláda Spojených štátov, a že národné ašpirácie Čecho-Slovákov a Juhoslovanov za slobodu majú najúprimnejšie sympatie tejto vlády.“

 

Po svojej tragickej smrti sa M. R. Štefánik stal národným hrdinom číslo jeden a miesto jeho posledného odpočinku - Mohyla na Bradle - sa stalo národnou svätyňou.

Foto: shutterstock.com

 

6. Sibírska cesta k legionárom

Po tom, ako 28. októbra 1918 bola vyhlásená česko-slovenská štátnosť a 11. novembra sa skončila vojna, legionári v Rusku začali byť hlboko demoralizovaní. Navyše, v novembri sa prevratom pokúsil dostať k moci ruský admirál Alexander Kolčak ako najvyšší vládca Ruska. Legionári, ktorí pomohli zvrhnúť rakúsko-uhorského monarchu, sa tak nedobrovoľne ocitli v službách ruského diktátora.

Tu sa dostávame k Štefánikovej šiestej zásluhe na samostatnom Česko-Slovensku. Dňa 17. novembra pricestoval spolu s francúzskym generálom Mauriceom Janinom, pod ktorým legionári slúžili, do Vladivostoku.

Zatiaľ čo Janin zostal v zázemí, Štefánik cestoval hlboko do vnútrozemia Sibíri až za legionármi na front, kde bojovali s Červenou armádou. Začiatkom decembra 1918 sa v Jekaterinburgu stretol s mnohými demoralizovanými vojakmi – veľa z nich odmietalo bojovať, alebo sa presunúť na front. Štefánik, ktorý sa nikdy úplne nezotavil z následkov zranení, pôsobil nezdravo a pochudnuto a jeho úvodnú reč musel prečítať niekto iný.

Napriek tomu sa 11. decembra bez ohľadu na nebezpečenstvo vybral bližšie na front, kde sa stretol s legionármi a v malých skupinkách sa s nimi hodiny rozprával.

„Celý ten čas,“ spomína legionár František Kočí, „sa s nimi Štefánik rozprával ako brat, ako vojak, ako minister aj ako politik. Debatoval s nimi celé hodiny, bez ohľadu na svoju únavu, často až omdlieval od vyčerpania. Žiadal, prosil, požadoval, toľko apeloval na city vojakov, až sa niektorí neubránili slzám.“

Vojakom nedával žiadne falošné nádeje, hovoril k nim realisticky a tvrdo. „Tu na Sibíri musíte vydržať do konca, až dokedy nebude vybojované víťazstvo,“ povedal viditeľne unavený Štefánik.

„To však môžete vybojovať len vašimi vlastnými silami. Musím vám oprávnene povedať, že sa na tomto fronte nedá čakať žiadna pomoc od našich spojencov. Je zbytočné diskutovať o tom, čo je v tomto prípade správne alebo nesprávne. Dôležité je, že pomoc nepríde. Teraz viete, ako veci v skutočnosti sú, rovnako ako aj veľkosť úlohy, ktorá stojí pred vami.“

Štefánikove slová boli presvedčivé. Následne v januári 1919 s generálom Janinom vydal rozkaz o oficiálnom stiahnutí legionárov z boja. Namiesto toho légie súhlasili so strážením Transsibírskej magistrály od pohoria Ural až po Irkutsk, kde čoskoro vyjednali s Červenou armádou odchod z Ruska.

 

Viac o vzniku Československa nájdete v Historickej revue 10/2018.


štefánikprvá svetová vojnačeskoslovenskovznik československa



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Kevin J. McNamara

Pracuje ako odborník na vojenskú problematiku na Foreign Policy Research Institute vo Philadelphii. Pôvodne bol novinárom v časopise Orbis: A Journal of World Affairs a asistentom kongresmana Lawrenca Coughlina. Vyštudoval žurnalistiku a medzinárodnú politiku na Temple University. Je autorom knihy Dreams of a Great Small Nation (Public Affairs 2016), v ktorej sa venoval vzniku Československa a československým legionárom.

Pozrite si tiež