Stretnutie velikánov

Publikované v Historická revue č. 8/2015, str. 22-25


14.1.2016 | Michal Habaj

Alexander a Aristoteles

 

V dejinách sa snáď neobjavila slávnejšia dvojica učiteľa a žiaka, ako tomu bolo v prípade Aristotela s Alexandrom. Ich spoločne strávené dva roky, priebeh vyučovania, vzájomné rozhovory a následné ovplyvňovanie dráždili fantáziu autorov už v staroveku a poskytli priestor pre vznik mnohých legiend.


 

V čase, keď sa Alexander a Aristoteles prvýkrát stretli, iba málokto tušil, nakoľko v neskoršom období vyniknú. V roku 343 pred n. l., keď Filip pozval Aristotela do Macedónie, patril filozof medzi mnohých gréckych učencov tých čias. Jeho veľké diela iba mali prísť a Aristotelov nový, asi trinásťročný zverenec Alexander zatiaľ o svojich slávnych víťazstvách tiež iba sníval. Čo rozhodlo o stretnutí týchto dvoch mužov? Prečo si Filip za vychovávateľa nasledovníka trónu vybral práve Aristotela?

 

Aristotelova cesta na macedónsky dvor

Prvý dôvod sa ponúka sám. Aristotelovu rodinu na macedónskom dvore pomerne dôverne poznali. Nikomachos, Aristotelov otec, pôsobil na dvore Alexandrovho starého otca Amynta III. ako lekár, čo mohlo zohrať pri voľbe nového vychovávateľa svoju úlohu. Novovekí bádatelia vysvetľovali Aristotelovu prítomnosť v Macedónii aj jeho vzťahom s Hermiom z Atarnea. Hermias patril medzi poslucháčov Platónovej Akadémie a ako tyran Atarnea a Assu sa odtrhol od Perzie. Jeho nezávislý štátik v Malej Ázii rozkvital a Hermias povolal do Assu viacerých filozofov, medzi inými Aristotela, s ktorým sa spriatelil a dal mu za manželku svoju neter.

Ešte predtým ako Peržania Hermia v roku 341 pred n. l. zajali a následne umučili, nadviazal kontakty s Filipom Macedónskym, s ktorým chcel uzatvoriť spojenectvo. Aristoteles sa mohol dostať na macedónsky dvor práve v rámci týchto vyjednávaní. Pozíciu vychovávateľa korunného princa by však bezpochyby nedostal bez zjavných schopností a znalostí. O prestížnu pozíciu sa snažili aj mnohí ďalší učenci. Vieme, že slávny aténsky rétor Isokrates ju Aristotelovi závidel a poslal dokonca Alexandrovi list, v ktorom obviňoval Aristotela z nepatričnej výučby.

 

Učiteľ a žiak

Výchova a vzdelávanie mladého princa prebiehalo v obci Mieza, v chráme zasvätenom nymfám. Aristotelov zverenec už vyrástol z detského veku a stával sa z neho mládenec. Aristoteles ho pripravoval na vládnutie vyučovaním etiky a politiky. Príkladmi homérskych hrdinov, predovšetkým Achilla, vzbudzoval v princovi túžbu po sláve. Alexandrovi upravil Iliadu a spoločne epos predčítali. Homérove verše sprevádzali Alexandra po celý zvyšok života. Podľa Onesikrita mával Alexander Iliadu uloženú so svojou dýkou pod vankúšom a epos považoval za najlepšieho vojenského sprievodcu.

Nie náhodou viedli prvé Alexandrove kroky na perzskom ťažení k Íliu v Troade. Na posvätnom mieste obetoval homérskym hrdinom a usporiadal preteky. Inšpiráciu Achillom vidieť aj v jeho správaní pri Gaze. Mesto dobyl a jeho kráľovi Batidovi sa pomstil podobným spôsobom, ako Achilles Hektorovi. Previazal mu lano okolo členkov, upevnil ho za voz a ťahal okolo mesta až kým nedodýchal. Macedónca tiež povzbudzoval v napodobňovaní Achilla pôvod jeho matky, ktorej rodina odvodzovala svoj pôvod práve od homérskeho hrdinu.

Mužnosť, odvahu a odhodlanie budoval Aristoteles v mladíkovi aj Pindarovými veršami ospevujúcimi fyzickú srdnatosť. Keď Alexander neskôr v roku 335 pred n. l. zničil Téby, zanechal v zdevastovanom meste stáť jediný dom, a to práve ten, ktorý v minulosti patril Pindarovi. Aristoteles mladíka učil aj praktické veci, ktoré mohol Alexander potrebovať ako vojenský veliteľ. Odovzdával mu poznatky z medicíny, neskôr tak potrebné pre mnohé utŕžené zranenia. Dostal tiež základy rétoriky, nevyhnutné pre vojvodcu vo vzťahu k jeho mužom.

Aristoteles zrejme svojho chránenca vyučoval v úzkom kruhu ďalších aristokratických mladíkov. Niektorí z nich sa stali Alexandrovými blízkymi priateľmi a sprevádzali ho na výprave na východ. Pramene ich mená neuvádzajú, ale podľa všetkého by sme medzi nimi našli Hefaistióna, Kleita Čierneho, Perdikka alebo synov Aristotelovho priateľa Antipatra.

Alexander počas dvoch rokov strávených po Aristotelovom boku dospel. V roku 340 pred n. l. dosiahol šestnáste narodeniny a Filip, ktorý práve tiahol proti Perinťanom, mu zveril vládu nad Macedóniou. Aristotelovo vedenie z neho v kombinácii s vrodenými schopnosťami spravilo už v mladom veku agilného vládcu a ako sedemnásťročný slávil svoje prvé vojenské víťazstvá v boji s Trákmi a založil svoje prvé mesto Alexandropolis. Aristotelova výchova tak zjavne nebola taká nepraktická, za akú ju označoval Isokrates. Aristoteles podnietil v korunnom princovi vhodnými príkladmi už aj tak silne zakorenenú ambicióznosť, odvahu a vytrvalosť, vypestoval jeho vzťah k filozofii, literatúre a poznaniu. Nejasnou zostáva otázka, ako ovplyvnil princove politické predstavy.

Nepriateľstvo k Perzii mohol Alexander vidieť už u svojho otca, takže v tomto smere ho Aristoteles vôbec nemusel ovplyvniť. Alexander nezdieľal ani učiteľove predstavy o ideálnom štáte, vychádzajúce z konceptu gréckej polis. Veľa starovekých Grékov, napríklad Plutarchos, chcelo síce vidieť v Alexandrovi ideálneho vládcu-filozofa, ale Alexander zostával vždy pragmatický. Likvidoval opozíciu, zostával paranoický, vedel využiť zákulisné intrigy a vládol despoticky. V politike pri napĺňaní svojich cieľov využíval akékoľvek prostriedky, takže v jeho konkrétnych politických rozhodnutiach iba ťažko rozpoznať Aristotelove ideály.

Alexandrova túžba po poznaní

Každodenný kontakt Alexandra s jedným z najsilnejších mozgov svojej doby, vo veku, v ktorom sa formovali jeho vzory správania, sa odrazil v Macedóncovom záujme o filozofiu, zoológiu, botaniku, geografiu a etnografiu. Alexander celý zvyšok života vyhľadával prítomnosť známych filozofov a mudrcov. Vieme, že štedro odmenil Anaxarcha, Xenokrata a indických mudrcov Dandamida a Kalana. Niektoré Alexandrove stretnutia s filozofmi sa dokonca zapísali do histórie ako poučné a vtipné anekdoty.

Spomeňme slávnu príhodu s Diogenom zo Sinope, ktorá sa odohrala v Korinte. Filozof sa vyhrieval na slnku, keď k nemu Alexander pristúpil s otázkou, čo by mohol pre Diogena spraviť. Na to mu opýtaný odpovedal, aby mu odstúpil zo slnka. V Indii Macedónca upútali miestni mudrci. Pozoroval, ako trávia čas postávaním na mieste a bezcieľne dupajú do zeme. Na Alexandrovu otázku o zmysle ich konania odpovedali: „Kráľ Alexander, každý človek má na svete práve taký kus zeme, na akom stojíme. Ty, aj keď si človek z mäsa a kostí ako každý iný, sa miešaš do cudzích vecí, si namyslený, tiahneš do ďalekých krajín a spôsobuješ trápenie sebe aj iným. Ale za krátky čas zomrieš a dostaneš iba taký veľký kus zeme, aký postačí na pochovanie tvojho tela.“

Alexander prizval viacerých učencov a filozofov, aby sa zúčastnili na jeho výprave na východ. V jej priebehu udržiaval kontakt s Aristotelom, ktorého informoval o všetkom novom, čo v ďalekých krajoch Macedónci videli alebo zistili. Známou je príhoda z Egypta, kde Alexander vyslal Aristotelovho synovca Kallisthena k prameňom Nílu, aby preskúmal príčiny pravidelného stúpania riečnej hladiny. Aristoteles formuloval na základe výsledkov expedície teóriu o stúpaní hladiny Nílu spôsobenom  sezónnymi  dažďami v Etiópii.

Zoologické pozorovania členov výpravy sa stali základom niektorých Aristotelových opisov živočíchov. Gréci napríklad vedeli o existencii slonov, ale ich poznatky o týchto zvieratách boli iba neurčité. V bitke pri Gaugamelách sa európske vojsko stretlo vôbec prvýkrát v boji so slonmi a viacero kusov padlo Alexandrovi do rúk. V Babylone sa Alexander zaujímal o astronomické poznatky a chaldejské učenie. Tieto poznatky sa dostávali k Aristotelovi do Atén prostredníctvom Kallisthenových správ.

Macedónsky kráľ sa tiež živo zaujímal o geografiu regiónov, ktorými tiahol, v čom možno badať ďalší vplyv jeho učiteľa. Oblasti Strednej Ázie a Indie Gréci nepoznali a mali o nich skreslené poznatky. Predpokladali, že Kaspické more je záliv Severného oceánu a vôbec nemali predstavu o rozlohe Indie a existencii Číny. Aristoteles predpokladal, že zo štítov Hindúkuša vidieť pri pohľade na východ iba koniec sveta a oceán. Výprava nenapravila predstavu o geografii definitívne, ale ju zlepšila. Macedónec prispel k poznaniu už tým, že na spiatočnej ceste vyslal loďstvo pod velením Nearcha pozdĺž pobrežia Indického oceánu až do Perzského zálivu. Nearchos priniesol viaceré nové poznatky, okrem iného ako prvý Európan   zaznamenal  existenciu   Srí  Lanky.

V diele Plínia Staršieho nájdeme tvrdenie, že Alexander dal po celej svojej ríši Aristotelovi k dispozícii niekoľko tisíc lovcov, rybárov a rôznych špecialistov, aby preňho získavali nové živočíšne a rastlinné druhy. Aristoteles mal na ich základe spraviť svoje zoologické a botanické pozorovania. Správa je síce fiktívna, ale dokresľuje, že už v staroveku si učenci uvedomovali Aristotelov vplyv na Alexandrove vedecké záujmy. Vplyv filozofa nezostal ohraničený výhradne na kráľa, ale sa šíril aj medzi jeho druhov. Alexandrovi priatelia a spolupútnici si viedli počas výpravy na východ denníky, zaznamenávali etnografické a geografické detaily či pozorovali miestne kultúry. Záujem o poznanie sa preniesol aj na nasledujúce generácie, ako príklad spomeňme macedónsku dynastiu Ptolemaiovcov, ktorá v Egypte založila slávnu alexandrijskú knižnicu a Múseion, stredisko dobovej vedy a vzdelanosti.

 

Aristoteles a Alexandrova smrť

Posledné roky Alexandrovho života jeho vzťah s Aristotelom očividne ochladol. Alexander sa už počas ťaženia Perziou začal správať ako orientálny despota, čím si získal mnohých nepriateľov. Aristoteles neschvaľoval jeho perzské oblečenie či spôsob vystupovania a cesty oboch mužov sa rozdelili. Závažnú ranu ich vzťahu zasadila smrť Aristotelovho synovca Kallisthena. Grék sprevádzal Alexandra ako oficiálny historik jeho výpravy a svoju pozíciu zastával z Alexandrovho pohľadu dobre. Už za jeho života vytváral Alexandrovu legendu, ale keď kráľ začal vyžadovať, aby sa jeho ľudia pred ním vrhali na zem, opakujúc orientálne dvorské rituály, Kallisthenes to odmietol. Alexander ho odstránil, čo definitívne narušilo jeho vzťah s Aristotelom.

Alexander zomrel 10. júna vo veku 32 rokov. Skorá smrť v kombinácii s jej nejasnými príčinami vytvorili priestor pre šírenie rôznych fám. Jedna z nich uvádzala, že Alexandra otrávil jeho pohárnik Iolaos na pokyn svojho otca Antipatra, správcu európskej časti Alexandrovej ríše. Správa uvádzala, že jed namiešal Aristoteles, aby Macedóncov a Grékov zbavil tyrana. Iba ťažko môžeme túto správu považovať za dôveryhodnú, keď sa v nej jedným dychom tvrdí, že Aristoteles namiešal jed z vôd rieky Styx, ktorá v gréckych mytologických predstavách pretekala podsvetím.

Vzťah týchto dvoch velikánov zjavne vždy podnecoval fantáziu. Vieme však, že napriek ochladeniu vzťahov Aristotelovi nijako neprospela Alexandrova smrť. Keď ho zastihla správa o kráľovej smrti, pracoval na svojich dielach v Aténach. Po Alexandrovej smrti sa v meste zdvihla vlna protimacedónskeho odporu a Aristoteles bol obvinený z neúcty k bohom. Skôr ako by ho mal postihnúť osud Sokrata, ktorého Aténčania za podobné obvinenia odsúdili na smrť, opustil Atény a posledné mesiace svojho života strávil na rodinných majetkoch na ostrove Euboia. Tu zomrel v roku 322 pred n. l., iba rok po Alexandrovi.

 

 


alexander veľkýaristotelesantika



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Michal Habaj

Mgr. Michal Habaj, PhD., pôsobí ako odborný asistent na Katedre histórie na UCM v Trnave. Zaoberá sa obdobím staroveku so zameraním na staroveký Predný východ, hlavne na obdobie achajmenovskej Perzie.

Pozrite si tiež