"Varus, Varus, vráť mi moje légie!" - kričal cisár Augustus po masakri v Teutoburskom lese

Publikované v Historická revue č. 9/2010, str. 26 - 31


6.9.2019 | Martin Konečný

Na jeseň roku 9 n. l. sa obrovská rímska armáda pod vedením Publia Quinctilia Vara presúvala do svojich zimných táborov neďaleko dnešného mesta Haltern v západnom Nemecku. Cieľ cesty však nikdy nedosiahla. Osudnou sa jej stal prechod nehostinným Teutoburským lesom, kde Rimanov v trojdňovej bitke zmasakrovali germánski Cheruskovia. Tri rímske légie tu boli totálne zničené, dôstojnícky zbor na čele s Varom spáchal samovraždu. Teutoburský les sa pre hrdých Rimanov stal symbolom vojenskej katastrofy.


Prvý rímsky cisár Octavianus Augustus (27 pred n. l. – 14 n. l.) mal s Germániou veľké plány. Jeho cieľom bolo podrobiť si miestne kmene, ktoré sídlili na sever a východ od Rýna a pričleniť toto rozsiahle územie (zahŕňajúce zväčša dnešné Nemecko) k Rímskej ríši.

Počas Augustovej vlády tvoril Rýn prirodzenú hranicu dvoch úplne odlišných svetov: rímskeho, s jeho krásnymi mestami, akvaduktami, kúpeľami a nemilosrdnými vyberačmi daní, a germánskeho, s hašterivými kmeňovými náčelníkmi, hrdými a odvážnymi bojovníkmi a hustými a neprebádanými lesmi.

Augustus chcel tento preňho barbarský svet za Rýnom romanizovať a postupne ho modifikovať na jednu z mnohých poslušných rímskych provincií. Podobne, ako sa Gaius Julius Caesar preslávil dobytím celej Galie, chcel byť Augustus oslavovaný ako premožiteľ Germánov.

Vo svojich plánoch už videl rímsku hranicu posunutú až k rieke Labe a Germánov maximálne ako strážcov východnej hranice impéria, ktorí by boli začlenení do jednotiek pomocných zborov.

K podrobeniu území na sever a východ od Rýna viedla Augusta aj potreba ochrániť bohaté rímske mestá v Galii, ktoré by sa mohli stať terčom nečakaného útoku niektorého z germánskych kmeňov. Podľa Augusta bolo len otázkou času, kedy túžba po bohatstve donúti niektorého z náčelníkov, aby so svojimi bojovníkmi prekročil Rýn a vpadol na rímske územie.

Preto už od roku 15 pred n. l. začali Germániu postupne dobýjať rímske légie pod vedením dvoch vynikajúcich generálov Drusa a Tiberia.

Cisár Augustus po správe o porážke vraj kričal: "Varus, Varus, vráť mi moje légie!"

Zdroj: wikipedia.org

 

Drusus sa preslávil nielen ako znamenitý veliteľ a odvážny bojovník (vždy bol v prvej línii), ale podľa tradície aj ako prvý rímsky generál, ktorý sa dostal až k Labe. Drusus zomrel nečakane v roku  9 pred n. l. na následky zranenia, ktoré utrpel pri nevinne vyzerajúcom páde z koňa.

Augustus presunul riadenie vojenských operácií v Germánii výlučne na Tiberia a ten pokračoval v pacifikovaní barbarských kmeňov na území medzi Rýnom a Labe. Tiberius bol výborný veliteľ, podobne ako Drusus, no nemal takú charizmu a budil dojem prísneho a rezervovaného muža.

V Germánii pôsobil až do roku 6 n. l., keď Rímsku ríšu zachvátilo obrovské povstanie, ktoré sa šírilo z Panónie a Dalmácie. Cisár preto urýchlene stiahol Tiberia s jeho légiami z Germánie a nariadil mu potlačiť povstanie. Táto úloha trvala Tiberiovi dlhé tri roky  a vyžiadala si nasadenie obrovského množstva ľudských i materiálnych zdrojov.

 

Starovekú Germániu pokrýval pás hustých lesných porastov. Nepreniknuteľný Teutoburský les sa stal nakoniec Rimanom osudný.

Zdroj: wikipedia.org

 

Tiberia nahradil Varus

Augustus nechcel prerušiť sľubne vyzerajúce podmaňovanie barbarov za Rýnom a v čase Tiberiovej neprítomnosti poveril svojho príbuzného Publia Quinctilia Vara, aby sa s légiami presunul do Germánie. Varus mal vtedy päťdesiatpäť rokov a mohol sa pochváliť tým, že pôsobil ako konzul v Afrike a miestodržiteľ v Sýrii, kde v roku 4 pred n. l. úspešne potlačil protirímske povstanie.

Vonkoncom to však nebol generál Tiberiovho alebo Drusovho formátu, aj on sám chápal svoju novú úlohu len ako čisto administratívnu záležitosť. V Sýrii si zvykol na pohodlie a prepych, rád sa obklopoval hudobníkmi a tanečnicami, usporadúval vychýrené hostiny a vojenské povinnosti zanedbával. Do nevľúdnej Germánie sa mu vonkoncom nechcelo, ale proti cisárovmu rozkazu nemohol namietať.

Ihneď po príchode do Germánie začal od miestneho obyvateľstva vymáhať vysoké dane, čím proti sebe vzbudil všeobecnú nevôľu. Ďalším negatívom bol fakt, že dopustil poľavenie disciplíny vlastných vojakov, ktorých nezamestnával pravidelným výcvikom, ale manuálnou prácou pri stavbách mostov a ciest. Legionári mohli mať pri sebe dokonca aj ženy a deti, čo takisto nepomáhalo k utuženiu ich bojového ducha. To všetko sa Varovi v roku 9 n. l. kruto vypomstilo...

 

Veliteľ Rimanov - Publius Quinctilius Varus na minci a germánski zástupcovia

Zdroj: wikipedia.org

 

Vojsko tiahne k Halternu

V jeseni spomínaného roku sa Varus dopočul o kmeňových nepokojoch medzi Germánmi, ktorí sídlili v oblasti medzi riekami Emžou a Veserou. Nepokladal to za nič iné ako za lokálny problém, s ktorým si jeho legionári hravo poradia.

Aj tak onedlho plánoval presun svojich oddielov do zimných táborov v okolí Halternu na rieke Lippe a rozhodol sa, že trasa presunu povedie práve nepokojným územím, kde chcel obnoviť poriadok. V septembri sa Rimania dali na pochod nepriateľskou krajinou.

Varus mal k dispozícii tri légie (okolo 15 000 mužov) a jednotky pomocných zborov, no v kolóne boli aj ženy a deti, otroci, stáda dobytka a stovky nákladných vozov. Celá kolóna bola roztiahnutá v dĺžke štrnástich kilometrov a od začiatku pochodu ju sprevádzali aj dovtedy lojálne oddiely germánskych Cheruskov pod vedením Arminia (v nemeckej historiografii známejší ako Hermann).

Arminius mal v tom čase približne tridsať rokov a patril k nobilite kmeňa Cheruskov. Jeho otec Sigimer bol náčelníkom a Arminius sa mal v budúcnosti stať jeho nástupcom. Kedysi slúžil aj v pomocných zboroch rímskej armády ako jazdec a spôsob boja Rimanov a ich mentalitu dobre poznal.

Snažil sa vystupovať ako Varov spojenec a priateľ, no v skutočnosti túžil Rimanov zo svojej vlasti vyhnať a pripraviť im porážku, ktorá by ich odradila od ďalších ťažení. Zjavne bol majstrom pretvárky, pretože Varus ho pokladal za priateľa a často dal na jeho „dobre mierené“ rady. Aj spomínanú lokálnu vzburu mal na svedomí práve Arminius. Bola to súčasť jeho plánu, ako donútiť Rimanov, aby prešli temným Teutoburským lesom, kde ich chcel chytiť do pasce.

Masaker, ktorý Rimania utrpeli od Germánov v Teutoburskom lese, zmaril ich nádeje na ovládnutie Germánie

Zdroj: wikipedia.org

 

Pohrebisko Rimanov

Počas pochodu sa Arminius so svojimi Cheruskami držal vo Varovej blízkosti, no tesne po vstupe kolóny do roklín neprebádaného lesa sa zrazu stratil. Germáni počkali, kým všetci Rimania vpochodujú do rozbahnených zákutí Teutoburského lesa a následne na nich zaútočili po celej dĺžke kolóny.

Ostreľovali ich šípmi a oštepmi a vyvolali medzi Rimanmi obrovskú paniku. Onedlho sa zotmelo a prihnala sa prudká búrka, ktorá premenila už aj tak neschodné lesné cesty na more bahna. Vozy v ňom beznádejne zapadli a Rimania nemohli ísť ďalej. Akoby to nestačilo, víchrica lámala staré duby, ktoré praskali a padali na vydesených vojakov.

Búrka zúrila celú noc a Rimania boli do nitky premočení. Štíty nasiakli vodou tak, že ich už nebolo možné uniesť a stali sa nepoužiteľnými. Ostreľovanie zo strany Cheruskov pokračovalo a vyberalo si krutú daň, Rimania nemali kam ujsť a umierali doslova ako stádo v ohrade. Tieto jatky trvali tri dni a počas nich pozabíjali Germáni celú Varovu armádu. Temný les sa stal pohrebiskom pre tisíce duší, len desiatkam šťastlivcov sa z neho nakoniec podarilo dostať.

Varus a všetci vyšší dôstojníci spáchali samovraždu ešte pred koncom bitky, keďže vedeli, že Cheruskovia majú vo zvyku pribíjať zajatcov zaživa ku kmeňom posvätných stromov. Tí nešťastníci, ktorí masaker prežili, boli barbarmi onedlho obetovaní bohom a čakala ich strašná smrť upálením, uvarením alebo pribitím k stromom.

Arminius dal Varovi odťať hlavu a poslal ju ako dar inému germánskemu kráľovi Marobudovi. Ten si ju nenechal, ale dal ju dopraviť do Ríma k cisárovi Augustovi, ktorý pri pohľade na ňu utrpel ťažký šok. Podľa historika Suetonia bol Augustus z tejto porážky natoľko zdrvený, že sa niekoľko mesiacov nestrihal a neholil a často vraj tenkým stareckým hlasom opakoval: „Varus, Varus, vráť mi moje légie!“

Prekliaty Teutoburský les sa stal pohrebiskom pre mužov z troch légií – XVII., XVIII. a XIX. Ich čísla už neboli nikdy znovu použité, všetky tri zanikli v roku 9 n. l. v močiaroch temného lesa. Augustus sa triasol pred očakávanou inváziou Germánov cez Rýn na rímske územie, no k ničomu takému nedošlo.

Cisár okamžite poveril Tiberia, aby sa so silnou armádou stiahol do Germánie a zaistil bezpečnosť hranice. Ten dokonca podnikol niekoľko trestných výprav proti Arminiovi, ale nedokázal Cheruskov poraziť v rozhodujúcej bitke. Táto úloha potom po roku 13 n. l. pripadla rímskemu vojvodcovi Claudiovi Germanicovi, ktorý na rýnskej hranici nahradil Tiberia.

V roku 15 n. l. podnikol Germanicus výpravu proti Cheruskom, počas ktorej Rimania vypálili dediny, polia i svätyne barbarov a tisíce ľudí povraždili (nie na bojovom poli, ale počas nočných prepadov dedín, často i v spánku). Arminia sa im však zajať nepodarilo, tento slávny vojvodca Cheruskov zomrel okolo roku 19 n. l. rukou vrahov z vlastného kmeňa.

Rímska ceremoniálna maska, ktorú archeológovia našli na mieste bojov na dnešnej nemeckek lokalite Kalkriese

Zdroj: wikipedia.org

 

„Hromady vybielených kostí“

Počas spomínanej trestnej výpravy sa Rimania dostali aj do Teutoburského lesa, kde objavili pozostatky svojich zabitých spolubojovníkov a obetí masakry spred šiestich rokov. Historik Tacitus o tom, čo tam videli, napísal:

„Na pláni, kde boli unikajúci muži prepadnutí nepriateľom, boli rozhádzané hromady vybielených kostí. Neďaleko ležali úlomky zbraní, pozostatky koní a na kmeňoch okolitých stromov boli pribité lebky. Stáli tu aj oltáre, na ktorých barbari obetovali tribúnov a hlavných centúriov. Svedkovia masakry, ktorí boj prežili, alebo sa im podarilo utiecť zo zajatia, popisovali, kde padli legáti, kde légia prišla o orlov, kde našiel Varus smrť svojou vlastnou rukou a kde sú jamy, v ktorých barbari zaživa pochovali zajatcov...“

Germanicus nariadil vykopať masový hrob a umiestniť doň všetky nájdené ostatky. Potom nad ním navŕšil mohylu a prisahal barbarom pomstu. K jej úplnej realizácii sa však už Rím neodhodlal. V roku 16 n. l. povolal nový cisár Tiberius Germanica naspäť do hlavného mesta a rozhodol, že výboje v Germánii zastaví. Hranicou rímskeho a germánskeho sveta sa tak opäť stala rieka Rýn.


teutoburský lesgermánirimaniaaugustusvarus



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Martin Konečný

Mgr. Martin Konečný, PhD., absolvent Inštitútu histórie Filozofickej fakutly Prešovskej univerzity. V súčasnosti pôsobí ako odborný pracovník Historického odboru Východoslovenského múzea v Košiciach. Je členom Slovenskej byzantologickej spoločnosti a autorom mnohýc článkov a štúdií zaoberajúcich sa problematikou Byzancie.

Pozrite si tiež


Ako sa nám žilo v 80. rokoch?

14.11.2019 | Miroslav Londák

Ani sa nám nechce veriť, že tomu bude už 30 rokov, ktoré utiekli ako voda, od toho významného medzníka slovenských i československých dejín, ktorým sa stala Nežná revolúcia. A tak už i s istým časovým odstupom sa môžeme...

  • 1760
  • 11

Pád Berlínskeho múru

9.11.2019 | Petr Blažek

Keď sa pred niekoľkými rokmi britský historik Timothy Garton Ash zaoberal doterajšími prístupmi a literatúrou k téme stredoeurópskych revolúcií roku 1989, vyzdvihol pluralitu rôznych výkladov zrútenia komunistických režimov:...

  • 772
  • 5