Tragický koniec poľského kráľovstva

Publikované v Historická revue č. 9/2014, str. 6 - 12


26.10.2015 | Patrik Kunec

Tri delenia dávnej Reczpospolitej koncom 18. storočia

Koncom 18. storočia spela k tragickému záveru jedna z najvýznamnejších mocností Európy. Dávna Rzeczpospolita ešte v predchádzajúcom storočí siahala od Baltského až po Čierne more a predstavovala jednu z rozhodujúcich síl, ktorá čelila tureckej hrozbe. So svojou tzv. šľachtickou demokraciou zároveň predstavovala unikátny politický model, ktorý však neskôr niesol známky oligarchie a ohrozoval samotnú integritu krajiny.


 
Podoba Poľského kráľovstva sa od jeho vzniku na prelome 10. a 11. storočia menila, ale územne postupne narastalo, a to najmä východným smerom. Najväčšou a trvalou teritoriálnou zmenou v jeho dejinách bolo spojenie sa s Litovským veľkokniežatstvom v roku 1386, a to v osobe kniežaťa Vladislava II. Jagelovského, ktorý bol manželom poľskej kráľovnej Jadwigy (Hedvigy). Poľsko-litovská personálna únia sa v roku 1569 tzv. Lublinskou úniou premenila na jednotné kráľovstvo, hoci Poľsko i Litva si ponechali samostatné úrady, súdnictvo a vojenské sily. V ranom novoveku sa tento útvar zvykol nazývať ako „Rzeczpospolita obojga narodów“, teda Republika oboch národov. Termín „republika“ sa vzťahoval k špecifickej forme vlády, ktorú by sme mohli voľne definovať ako šľachtickú oligarchiu s voleným panovníkom.

Súmrak nad Vislou

Slávne časy prežívala Rzeczpospolita najmä v druhej polovici 16. a po celé 17. storočie, kedy bolo v priestore stredovýchodnej Európy Poľsko rešpektovanou mocnosťou a zohrávalo aktívnu úlohu v politickom dianí. Poľské vojská sa opakovane stretávali s tureckými či tatárskymi nájazdmi, v roku 1683 na čele s kráľom Jánom III. Sobieskym dokonca pomohli oslobodiť Osmanmi obliehanú Viedeň. Od konca 17. storočia však nielen bojaschopnosť armády, ale aj moc panovníka a centrálnych orgánov v Poľsku výrazne klesala, pretože šľachta čoraz dôraznejšie požadovala dodržiavanie „zlatých slobôd“, na základe ktorých sa na úkor kráľovskej moci snažila posilniť svoje postavenie a zväčšiť aj majetkové vlastníctvo.

Situáciu v prvej polovici 18. storočia zhoršoval fakt, že od roku 1697 bol v Poľsku panovníkom saský kurfirst August II., ktorý sídlil v Drážďanoch a príliš sa nestaral o poľské záležitosti. Po jeho smrti v roku 1733 získal trón po dvoch rokoch vojny o nástupníctvo jeho syn August III. Územie Poľska bolo ničené aj počas bojov sedemročnej vojny (1756 – 1763), keď sa ním presúvali pruské a ruské vojenské oddiely. Všetky vojny sa hlboko dotkli najmä nižších spoločenských vrstiev – poddaných na vidieku a obyvateľov početných, ale chudobných mestečiek. Ekonomicky Poľsko od polovice 17. storočia upadalo, a to najmä v dôsledku málo efektívneho obrábania pôdy, častých vojenských udalostí na jeho území, nízkej miery urbanizácie a remeselnej výroby, ako aj všeobecného zneužívania poddaných šľachtou. 

Po smrti Augusta III. Saského roku 1763 sa poľskí magnáti rozhodli zvoliť za kráľa poľského kandidáta zo svojich radov. Reálnejšiu šancu na zvolenie mali kandidáti z najbohatších a politicky najvplyvnejších magnátskych rodov, ako boli Adam Kazimierz Czartoryski alebo Jan Klemens Branicki. Kráľom sa napokon nestal ani jeden z nich, pretože do výberu panovníka zasiahol ruský dvor, ktorý pozorne sledoval dianie v Poľsku. Cárovná Katarína II. sa snažila presadiť na poľský trón takého kandidáta, ktorý by vychádzal v ústrety ruským mocenským požiadavkám. Jej voľba padla na Stanislava Augusta Poniatowského, z významného, hoci chudobnejšieho magnátskeho rodu. Ten bol v 50. rokoch poľským vyslancom na cárskom dvore a stal sa jedným z prvých milencov mladej Kataríny. Jej výber teda nebol náhodný a budúcnosť ukázala, že si vybrala kandidáta, ktorý ochotne plnil ruské politické požiadavky. Aby si poľská šľachta, ktorá volila panovníka priamo na poli pod Varšavou, voľbu „odporúčaného“ kandidáta nerozmyslela, neďaleko od Varšavy táborilo početné ruské vojsko. Stanislav August bol napokon jediným oficiálnym kandidátom a bol zvolený presne 5 600 šľachtickými hlasmi (voľby sa mohol osobne zúčastniť každý šľachtic).

 

Otvorený stret s Ruskom

Mladý kráľ, ktorý mal dobré vzdelanie a strávil istý čas aj v krajinách západnej Európy, chápal, že krajina potrebuje po rokoch vojen, šľachtickej anarchie a postupného ekonomického úpadku reformy. Tie boli skutočne potrebné v každej oblasti života poľskej spoločnosti. Chápali to aj mnohí šľachtici a príslušníci inteligencie. Vytvorili proreformné krídlo na čele s magnátskym rodom Czartoryských, ktorý patril medzi najstaršie a najbohatšie v Poľsku. Okolo hlavy rodu Adama Kazimierza Czartoryského (1734 – 1823) sa zhromaždili všetci tí, ktorí si želali presadenie nevyhnutných reforiem. Táto skupina spočiatku podporovala aj mladého kráľa. Adam Kazimierz bol častým hosťom tzv. štvrtkových obedov v kráľovskom paláci, počas ktorých kráľ a jemu blízki dvorania diskutovali nielen o reformách, ale i umení a kultúre.

Dianie na dvore však pozorne sledoval nový ruský veľvyslanec Nikolaj Repnin, ktorý mal inštrukcie podporovať reformnú politiku kráľa len do tej miery, aby príliš neposilnila jeho moc a samotnú monarchiu. Rusku totiž vyhovovalo, ak malo na svojich západných hraniciach slabšieho suseda, ktorý nebol hrozbou pre ruské záujmy. Keďže kráľ bol projektu reforiem naklonený, už na prvom riadnom sneme počas jeho vlády boli prijaté také zákonné úpravy, ktoré mali vnútorne posilniť Rzeczpospolitu. Veľkú pozornosť venoval panovník najmä zlepšeniu vzdelávacieho systému. V roku 1765 založil slávnu rytiersku školu, ktorá mala vychovať budúcu intelektuálnu elitu Poľska (študoval na nej napríklad Tadeusz Kościuszko).

Poľská šľachta najspornejšie prijala úpravu o náboženskej slobode pre nekatolícke kresťanské vierovyznania, teda pre protestantov (žijúcich najmä na západe a severe krajiny) a pravoslávnych (žijúcich najmä vo východných vojvodstvách). Hodnotovo a ideovo konzervatívna šľachta, podpichovaná niektorými predstaviteľmi katolíckeho kléru, sa začala obávať, že tým bude ohrozené dominantné postavenie katolíckej cirkvi. Spolu s odporom voči evidentným ruským zásahom do vnútropolitických záležitostí a nechuťou k dosadenému kráľovi sa napokon konzervatívna šľachta rozhodla vytvoriť politické zoskupenie, tzv. konfederáciu, ktorá by hájila ich ciele cestou priamej bojovej konfrontácie s panovníkom. Konfederáciu utvorili vo februári 1768 v malom mestečku Bar na Podolí (dnes na Ukrajine), preto sa nazývala barská. V podstate hneď po tom, ako sa o jej vzniku dozvedel kráľ a veľvyslanec Repnin, sa začali vojenské akcie, ktoré prebiehali celé štyri roky na veľkom území Poľsko-litovského kráľovstva. Konfederátom však chýbal jasný politický program a tiež konkrétne strategické plány, takže ich počiatočné úspechy boli rýchlo nahradené porážkami. Bojov proti konfederátom sa po boku kráľovského vojska zúčastnila aj ruská armáda.

Konfederáti hľadali pomoc u zahraničných mocností, ale nepriamo im pomáhala iba Osmanská ríša, ktorá bola vo vojnovom stave s Ruskom, a čiastočne Francúzsko, ktoré vyslalo do služieb konfederátov niektorých inžinierov a dôstojníkov. Konfederáti nezískali podporu ani u širokej domácej verejnosti, najmä kvôli plieneniu a násilným akciám proti civilnému obyvateľstvu. Niektoré kroky im skôr uškodili, ako napríklad detronizovanie panovníka v roku 1770 alebo neúspešný pokus o jeho únos v novembri 1771. Pred šľachtickým súdom teda napokon nestál on, ale kráľovský súd odsúdil v neprítomnosti na trest smrti vodcov konfederácie. Veľká časť z nich sa po porážke konfederačných oddielov v lete 1772 zdržiavala v zahraničí, najmä v Sasku a vo Francúzsku. Porážka šľachtickej konfederácie však priniesla veľmi trpké dôsledky pre celú krajinu.

 

Prvé delenie Poľska a snaha o obnovu krajiny

Občianska vojna a porážka protirusky orientovanej šľachty mala okrem hmotných škôd a tisícov obetí aj inú a ďaleko závažnejšiu konzekvenciu. Na ruskom, pruskom, ale aj rakúskom dvore začali vážne uvažovať o odtrhnutí pohraničných častí Poľského kráľovstva a ich pripojení k vlastným územiam. Vojská Márie Terézie už v roku 1769 vojensky obsadili oblasť Spiša, ktorý bol od roku 1412 v poľskom zálohu, v nasledujúcom roku zase zabrali časť Podhalia. Strojcom týchto plánov bol najmä pruský kráľ Fridrich II., ktorý chcel spojiť Brandenbursko s Východným Pruskom, ktoré bolo niekdajším srdcom krajiny (s mestom Königsberg, dnes Kaliningrad). Aj cárovná Katarína II. mala záujem rozšíriť územie Ruska smerom na západ. Katarína napokon ako argument pre zábor použila náhradu škôd a výdavkov, ktoré vznikli ruskej armáde s potláčaním povstania.

Dohody o delení časti Poľska podpísali mocnosti v Petrohrade 5. augusta 1772. Na ich základe získalo Rusko vyše 92 tisíc km2 územia, najmä v oblasti dnešného východného Bieloruska. Na tomto území žilo vyše 1,3 milióna obyvateľov. Prusko získalo severopoľské vojvodstvá s výmerou 36 500 km2 s 580 000 obyvateľmi, ktoré boli bariérou v spojení s Východným Pruskom. Poľsku ostali bohaté obchodné mestá Gdansk a Toruń, ale obchod smerujúci z vnútrozemia k baltskému pobrežiu zdanili Prusi vysokým clom. Rakúska monarchia získala okrem skôr zabraného Spiša a časti Podhalia najmä Halič, historický región, ktorý kedysi v stredoveku patril Uhorskému kráľovstvu. Rakúsky zábor, vyše 83 000 km2 s 2,65 milióna obyvateľmi, siahal od miest Krakov, Sandomierz a Belz na severe až po mestá Dubienka nad Bugom a Kamieniec Podolski na východe. Centrom Haliče bolo mesto Ľvov (dnes na Ukrajine), ktoré sa stalo sídlom guvernéra Andreja Hadika.

Poľsko tak prvým záborom prišlo o 30 % svojho územia a asi o 37 % obyvateľstva. Napodiv, ani šľachta, ani pokroková inteligencia sa proti nespravodlivému diktátu mocností nezmohli na žiadny odpor. Kráľ Stanislav August síce napísal protestné nóty, ktoré adresoval mocnostiam ako boli Francúzsko, Británia a Španielsko, ale tie sa nechceli miešať do im vzdialeného konfliktu. V dvojstranných deklaráciách s mocnosťami, ktoré schválil v roku 1773 poľský snem, sa všetky tri mocnosti do budúcnosti vzdali ďalších územných nárokov na poľské územie. Ako tomu často bolo, aj v tomto prípade ostali sľuby mocných len na papieri.

Po šoku z odtrhnutia veľkých častí krajiny sa kráľ a pokrokovo zmýšľajúca šľachta snažili vnútornými reformami posilniť oklieštenú monarchiu. V roku 1773 bola napríklad vytvorená Komisia národného vzdelávania, ktorá mala dohliadať na zlepšenie stavu školstva. Tá dala vypracovať nové školské stanovy a učebnice, definovala sa tiež stupnica škôl, na vrchole ktorej stáli univerzity v Krakove a Vilniuse. Snem tiež vytvoril nový vládny orgán – 36-člennú Stálu radu, na čele ktorej stál kráľ. Hoci jej patrila zvrchovaná exekutívna moc, dozor nad politickými rozhodnutiami naďalej vykonával ruský vyslanec. Snem tiež rozhodol o zväčšení armády, ale zo schváleného počtu 30-tisíc mužov nedosiahlo kráľovské vojsko v roku 1776 ani polovicu. Príčinou tohto stavu bola neochota šľachty schváliť väčšie dane, ktoré by znížili ich príjmy. 

Reformná činnosť však pomaly postupovala, a to najmä na poli vzdelávania a kultúry. Kráľ, ktorý bol sám prívržencom osvietenských ideí a mal tiež blízky vzťah k umeniam, držal nad umelcami a reformnými politikmi ochrannú ruku. Snahám o posilnenie monarchie priali okolnosti od roku 1787, kedy vstúpilo Rusko do novej vojny s Osmanskou ríšou. Tým sa trochu zmiernila kontrola poľských záležitostí. Reformné krídlo to neváhalo využiť a na sneme, ktorý sa začal vo Varšave 7. októbra 1788, sa poslanci odhodlali k schváleniu ďalekosiahlych reforiem. Keďže tento snem zasadal až do mája 1792, nazýva sa v literatúre ako štvorročný. Dominanciu v poslaneckej snemovni získali prívrženci osvietenských reforiem. Poslanci začali od prvých zasadnutí schvaľovať reformy, ktoré mali vrcholiť schválením ústavy.

V decembri 1789 bol poslancom predložený materiál z pera Ignacyho Potockého s názvom Zásady pre štátne reformy, ktorý predstavoval zámery reformného krídla. Reformu si žiadali aj niektoré nešľachtické vrstvy obyvateľstva – napríklad v novembri 1789 sa pred budovou snemu zhromaždili vyslanci 141 kráľovských miest, ktorí žiadali rozšírenie práv mešťanov. Napokon boli početné reformné návrhy zjednotené do podoby základného štátneho zákona, teda do Štátnej ústavy (Ustawa rządowa). Aby jej prijatie neohrozili konzervatívni šľachtickí poslanci, po Veľkej noci v roku 1791 sa poslanci nezišli až 5. mája, ako bolo pred sviatkami avizované, ale už o dva dni skôr. Odporcovia prijatia reformnej ústavy, často zo vzdialenejších vojvodstiev, o skoršom zvolaní snemu nevedeli, a aj preto bolo jej prijatie viac-menej bezproblémové.

Ústava vo svojej podstate menila šľachtickou oligarchiou ovládanú monarchiu na monarchiu konštitučnú, keďže likvidovala tie privilégiá šľachty, ktoré priviedli krajinu do politického chaosu (liberum veto, konfederácie, možnosť voľby panovníka). Politické práva priznávala aj slobodnému meštianstvu a zabezpečovala tiež väčšiu právnu ochranu poddaným, hoci feudálne vzťahy medzi zemepánmi a poddanými ostali zachované. Svedkovia prijatia textu ústavy písali o všeobecnej radosti a entuziazme, ktoré sprevádzali túto udalosť. Ústava z 3. mája bola prvou ústavou v Európe – o niekoľko týždňov predbehla aj tú francúzsku (schválenú v septembri 1791).

 

Vojna s Ruskom a druhé delenie Poľska

Mnohí Poliaci verili, že Poľsko aj vďaka textu ústavného zákona nastupuje na cestu vnútorného posilnenia a politickej obrody. Aj v ďalekom zahraničí prijali správu o pokrokovej ústave skôr s porozumením (najmä vo Francúzsku a v Anglicku). Bohužiaľ, ďalší vývoj udalostí mal priniesť horké rozčarovanie. Samozrejme, najmenej pochopenia pre politické reformy štvorročného snemu mali na ruskom panovníckom dvore, ktorý začal poslancov obviňovať zo šírenia „republikánskeho moru“. Rusko od polovice roku 1792 strašilo Poľsko udalosťami v revolúciou zachvátenom Francúzsku, kde sa vnútropolitická situácia začala komplikovať a spela k teroru. Niektorí poľskí magnáti, negatívne vnímajúci pokusy o vnútorné reformy, sa pokúsili o zvrat situácie formou  zvolania  šľachtickej  konfederácie.

Magnáti ako Stanisław Szczęsny Potocki, Franciszek Ksawery Branicki a Seweryn Rzewuski spísali v Petrohrade 27. apríla 1792 zvolanie konfederácie, ktoré však datovali až na deň 14. mája 1792. Ako miesto vyhlásenia konfederácie uviedli Targowicu, malú obec na majetkoch magnáta Potockého neďaleko ukrajinského mesta Humań (dnes Umaň na Ukrajine). Podľa tejto lokality dostala konfederácia názov targowická. Hoci na jej začiatku stálo len deväť predstaviteľov šľachty, vodcovia rozhlasovali, že vyjadrujú názor väčšiny poľskej šľachty. Požiadali o ozbrojenú pomoc Ruska, ktorá im bola, samozrejme, ochotne poskytnutá. Snem koncom mája 1792 prerušil svoju činnosť (nevydal však rozhodnutie o rozpustení snemu), stihol však ešte vydať nariadenie o zvýšení počtu vojska na stotisíc mužov.

Bohužiaľ, tento zámer sa do vypuknutia bojov s Rusmi nepodarilo naplniť, poľsko-litovské vojsko malo na začiatku vojny len 60-tisíc mužov. Rusi priviedli do Poľska viac ako stotisícové vojsko. Hoci bol najvyšším vojenským veliteľom kráľ Stanislav August Poniatowski, nemal žiadne vojenské skúsenosti, preto velenie prenechal svojmu synovcovi Józefovi Poniatowskému. Jeho zástupcom sa zase stal mladý generál Tadeusz Kościuszko (1746 – 1817), ktorý sa preslávil svojím osemročným pôsobením vo vojsku Spojených štátov amerických. Hoci na litovskom fronte sa vďaka zrade vrchného veliteľa Ľudovíta Wittemberského ocitlo poľské vojsko osamotené proti početnejšiemu nepriateľovi a utŕžilo niekoľko porážok od Prusov, ukrajinské vojsko si viedlo aj napriek menšiemu počtu vojakov lepšie. V dvoch bitkách sa poľské vojsko celkom úspešne bránilo ruskej presile.

Smrteľnú ranu odhodlaniu Poliakov brániť svoju vlasť a jej nové politické usporiadanie zasadilo rozhodnutie kráľa pripojiť sa k Targowickej konfederácii (23. júla). Mnohí vojenskí velitelia a poprední reformní politici (ako H. Kołłątaj, I. Potocki, S. Małachowski alebo T. Kościuszko) sa po tomto nešťastnom rozhodnutí uchýlili do saského exilu. Hoci bolo poľské vojsko málopočetné, menej skúsené a horšie vystrojené a vyzbrojené ako ruské, mohlo sa ešte istý čas brániť ruskej invázii. Ale neochota časti šľachty a panovníka brániť suverenitu Poľského kráľovstva spôsobila, že o osudoch Poľska opäť rozhodovali susedné mocnosti.

Na prekvapenie členov Targowickej konfederácie im po porážke poľskej armády nebola zverená správa obsadenej krajiny. Ruská cárovná Katarína II. a pruský kráľ Fridrich Viliam II. sa opäť dohodli na zabraní časti poľského územia, ktoré malo byť kompenzáciou za vojnové výdavky týchto krajín. Dohoda o rozdelení časti Poľska medzi Prusko a Rusko bola podpísaná v Petrohrade 23. januára 1793. Rusko získalo východný okraj Poľska, ktorý ležal západne od línie medzi Polockom a Kyjevom (išlo teda o územia na dnešnej Ukrajine a v Bielorusku), s rozlohou 250-tisíc km2 a s takmer tromi miliónmi obyvateľov. Prusko si pripojilo k územiu z prvého záboru mestá Toruń a Gdansk a časti Veľkopoľska ležiace západne od Varšavy, celkovo 58-tisíc km2. Na dovŕšenie pohany mal aj tento zábor, protirečiaci schváleným dohodám z roku 1773, schváliť poľský snem a panovník.

Snem, do ktorého boli pod ruskou kontrolou vyslaní len Rusku lojálni poslanci, sa zišiel v zámku mestečka Grodno (dnes na Ukrajine). Na dokreslenie atmosféry, v akej snem zasadal, stačí uviesť, že v poslaneckej sále stál na stráži oddiel ruských granátnikov a na rokovanie dohliadalo niekoľko pruských a ruských vojenských veliteľov. Na účastníkov snemu bol počas zasadania vyvíjaný nátlak, hrozilo sa im väzením, stratou majetkov, chamtivejším boli za podporu schválenia záboru otvorene ponúkané peniaze. Poslanci, aj keď už medzi nimi neboli výrazné morálne autority a radikálni vlastenci, počas schvaľovania záboru sedeli mlčky a bez pohnutia, zjavne aj ich nespravodlivý návrh šokoval. Schválenie diktátu prebehlo v duchu príslovia „Kto mlčí, ten svedčí“ a úplne apaticky ho podpísal aj vnútorne zlomený kráľ. Tragické osudy Poľského kráľovstva však speli k ešte horkejšiemu koncu.

 

Kościuszkovo povstanie a tretie delenie Poľska

Po porážke reformných síl nastalo postupné odstraňovanie niektorých reforiem schválených štvorročným snemom. Zrušené boli najmä tie, ktoré ohraničovali moc šľachty, zachované však zostali niektoré zákony dávajúce väčšie práva mešťanom. Aby sa definitívne podlomila vojenská moc slabého kráľovstva, vojsko malo byť zredukované na počet 15-tisíc mužov. Opäť bola obnovená Stála rada, ktorá mala mať v rukách rozhodujúci podiel výkonnej moci, snem mal opäť schvaľovať zákony jednohlasne. V krajine sa navyše po roku 1792 začal prejavovať hospodársky úpadok zapríčinený hlavne odtrhnutím ekonomicky vyspelejších častí Poľska (napríklad baltského pobrežia) a spretrhaním obchodných a výrobných vzťahov medzi regiónmi.

To všetko viedlo početných poľských emigrantov k presvedčeniu, že proti záborom poľského územia a rušeniu prijatých reforiem je potrebné viesť ozbrojený boj. Na jeho prípravu bolo potrebné mať prostriedky a čas. Ani jedno však povstalci nemali. Za hlavného veliteľa povstaleckých vojsk vybrali Tadeusza Kościuszku, ktorý sa v proreformných kruhoch tešil značnej popularite. Kościuszko s touto funkciou súhlasil, ale žiadal, aby bolo povstanie proti novému zriadeniu čo najlepšie pripravené. Sám chápal, že povstalci nemôžu konať osamotene a mali by sa oprieť buď o zahraničie, alebo o širokú spoločenskú podporu doma.

Kościuszko sa vybral osobne do Paríža, aby sa pre prípadné poľské povstanie pokúsil získať podporu francúzskeho revolučného Konventu. Žiaľ, Konvent v tom čase zápasil s množstvom problémov a Poliakom nemohol poskytnúť pomoc. Keď sa v polovici marca 1794 nečakane začali prvé vojenské akcie, Kościuszko sa urýchlene vrátil do Poľska a 24. marca na krakovskom hlavnom námestí slávnostne vyhlásil začiatok povstania. Jeho cieľom malo byť „zabezpečenie slobody a nezávislosti Rzeczpospolitej“, teda odstránenie vlády, ktorá sa plne podriaďovala Rusku. Kościuszka vyhlásili za hlavného veliteľa vojska a on sám zložil prísahu vernosti národu. V tejto výnimočnej situácii nebol zvolaný prerušený štvorročný snem, ani nebola znovuoživená Májová ústava a ňou založené vládne inštitúcie. Hoci jej obsah mnohí povstalci schvaľovali, najvyššiu výkonnú, súdnu i ústavodarnú moc zverili hlavnému veliteľovi, ktorý získal postavenie diktátora. Kościuszko ako čestný a skromný muž budil všeobecnú dôveru a jemu udelené právomoci neprekročil, ani nezneužil. V máji bola vytvorená Najvyššia národná rada ako pomocný vládny orgán. Heslom povstalcov bola „Sloboda, jednota, nezávislosť“.

Kościuszko ako veterán americkej vojny za nezávislosť a nedávnej vojny s Ruskom mal bohaté bojové skúsenosti, ani tie však nezabezpečili víťazstvá jeho oddielom. Kościuszko tiež predvídavo chápal, že ak má mať povstanie úspech, musí získať širokú podporu medzi meštianstvom a roľníctvom. Aj preto vydal tzv. Polaniecký univerzál, ktorým bola zaručená poddaným osobná sloboda a sedliakom bojujúcim v povstaleckom vojsku sľúbené dočasné zbavenie sa feudálnych povinností. Hoci sa tým podarilo zvýšiť počet bojujúcich mužov, ich bojová hodnota bola nízka. Napriek tomu sa v niektorých bitkách stali rovnocenným partnerom skúsenejšiemu a početnejšiemu ruskému vojsku. Napríklad v bitke pri Racławiciach dňa 4. apríla Kościuszkovi muži, väčšinou ozbrojení len kosami (preto nazývaní „kosynieri“), porazili síce počtom skromnejšiu, ale o to lepšie vyzbrojenú ruskú armádu.

Boje prepukli 17. apríla aj v samotnej Varšave, kde mešťania porazili tamojšiu ruskú posádku a obsadili aj budovu nenávidenej ambasády. Za obeť povstalcom padli všetci vyšší ruskí velitelia a neskôr aj poľskí politici, ktorých vinili zo spolupráce s Ruskom. V lete sa Varšava úspešne bránila obliehaniu ruskou armádou. Bohužiaľ, Kościuszko s jeho mužmi utŕžil 6. júna porážku v bitke s omnoho početnejším prusko-ruským vojskom pri Szczekocinach a 10. októbra 1794 pri Maciejowiciach, kde bol zranený a padol do zajatia. Po tejto porážke povstanie dohorievalo a začiatkom novembra vojská generála Alexandra Suvorova dobyli predmestie Varšavy Prahu (Praga). Boj povstalcov za obnovu Poľska a jeho nezávislosť sa tak skončil porážkou.

Aj za tento pokus o nastolenie národnej slobody a nezávislosti krajiny zaplatilo Poľsko rovnakú cenu ako v predchádzajúcich prípadoch. Tentoraz už bolo medzi tri susedné mocnosti rozdelené zvyšné územie Poľského kráľovstva. Dohody o treťom delení Poľska boli podpísané dvojstranne už len medzi agresormi (medzi Ruskom a Rakúskom 3. januára 1795 a medzi Ruskom a Pruskom 24. októbra 1795). Koncom novembra kráľ Stanislav August v Grodne pod nátlakom Ruska abdikoval a stiahol sa ako súkromná osoba do Petrohradu, kde umrel v roku 1798. Habsburská monarchia získala tretím delením Poľska 47-tisíc km2 územia s 1,5 miliónom obyvateľov, ktoré ležalo severne od Haliče. Prusko získalo cca 48-tisíc km2 s miliónom obyvateľov. Do jeho záboru pripadla aj Varšava. Najviac územia získalo opäť Rusko – 120-tisíc km2 s 1,2 miliónom obyvateľov. Hoci Poľské kráľovstvo bolo začiatkom 19. storočia v oklieštenej podobe a pod iným názvom čiastočne obnovené, skutočne nezávislé Poľsko sa zrodilo až po hrôzach prvej svetovej vojny v roku 1918.


poľskorzeczpospolitadelenie poľska



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Patrik Kunec

Mgr.. Patrik Kunec, PhD., absolvent FiF UK v Bratislave, odbor archeológia - história. V súčasnosti pôsobí na Katedre histórie FHV Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde sa venuje ranonovovekým všeobecným dejinám (16. - 18. storočie) s užším zameranín na dejiny 18. storočia.

Pozrite si tiež


Krvavá cesta Grécka k nezávislosti

14.9.2019 | Maroš Melichárek

Každý národ má svoje mýty, legendy i hrdinov. Z obyčajných ľudí sa stávajú hrdinovia po tom, ako vykonajú významné skutky. Tak tomu bolo i v prípade Grékov v 19. storočí.            Mená ako Georgios Karaiskakis,...

  • 1093
  • 0