Trianonská mierová zmluva a Maďarsko

Publikované v Historická revue č. #, str#


3.6.2020 | Miklós Zeidler

Rakúsko-uhorská monarchia, ktorá sa do „veľkej vojny“ zapojila so striedavými úspechmi,  bola na jeseň 1918 úplne vyčerpaná a hľadala možnosti prijateľného prímeria. Dualistický štát v skutočnosti už koncom roku 1914 zistil, že vojna proti Dohode (Entente) bola priveľkým sústom a odvtedy vyšlo z Budapešti i Viedne viacero iniciatív na uzavretie separátneho mieru. Avšak tieto váhavé pokusy neviedli úspešné a 3. novembra 1918 kapitulovala monarchia v Padove bez toho, aby získala od víťazných mocností uspokojivú záruku svojej budúcnosti.


 

Rozpad Rakúsko-Uhorska sa začal okamžite. Vo Viedni aj v Budapešti padli vojnové kabinety, nové vlády deklarovali nezávislosť a sociálne reformy a vyhlásili republiku. Cisár Karol prestal uplatňovať svoje panovnícke práva, jednotlivé národy rad-radom zverejňovali vyhlásenia samostatnosti, úradníci spoločných inštitúcií monarchie opúšťali pracovné miesta vo Viedni, aby slúžili svojim osamostatňujúcim sa krajinám a budovali si tam kariéru.

 

Trianonskej zmluve sa venujeme v Historickej revue 06/2020

 

Rozpad Rakúsko-Uhorska

V Budapešti, kde zavládla revolučná nálada, zostavil koaličnú vládu gróf Mihály Károlyi, ktorý sám seba označoval za priateľa Dohody, hlásal demokratické zmeny a v nádeji na uchovanie jednoty štátu sľuboval rozšírenie národnostných práv, dokonca vrátane vyhlásenia územných autonómií.

Chcel, aby si víťazi uvedomili, že nové demokratické Uhorsko už nie je nepriateľ, skôr potenciálny spojenec, ktorého treba posilňovať a nie oslabovať. V zmysle vojenskej dohody, ktorá bola uzavretá 13. novembra 1918 v Belehrade, obsadili niektoré južné a východné územia historického Uhorska cudzie vojská.

Károlyi to však považoval za dočasný stav, ktorý mal trvať len do konečného verdiktu mierovej konferencie. Skutočnosť, že v zmysle dohody mohla na obsadených častiach krajiny ďalej fungovať maďarská administratíva, vnímal ako dostatočnú garanciu. 

Spojenci a pridružené mocnosti však o Károlyiho vládu neprejavovali záujem, neboli ochotní ju oficiálne uznať a zároveň súhlasili, aby československé, rumunské a juhoslovanské vojsko obsadili časti územia historického Uhorska.

Od tohto okamihu mali na budúcnosť územia historického Uhorska rozhodujúci vplyv dva paralelné sledy udalostí: postupné vojenské obsadzovanie krajiny, ktoré sa začalo v novembri 1918, a rozhodnutia Parížskej mierovej konferencie, ktorá sa začala v januári 1919.

 

Gróf Mihály Károly - najskôr ministerský predseda, neskôr prezident vyhlásenej republiky

Zdroj: wikipedia

 

Obsadenie územia Uhorska

Vojenské oddiely (sčasti pod francúzskym a talianskym velením), ktoré vstúpili na územie historického Uhorska, čoskoro prevzali administratívu do vlastných rúk, čím porušili belehradskú dohodu, a pustili sa do rozsiahlej rekvirácie, pričom postupovali tvrdo aj vo vzťahu k civilnému obyvateľstvu, čo malo za následok vyše tisíc obetí na životoch.

Napriek tomu maďarská vláda nepovažovala ozbrojený odpor za efektívny – myslela si, že by tým definitívne stratila domnelú náklonnosť Spojencov. V marci 1919, keď už bola vyše polovica historického Uhorska pod cudzou kontrolou a rumunská armáda dostala povolenie obsadiť ďalšie,  tentoraz čisto maďarské oblasti, Károlyi, ktorý sa stal medzičasom prezidentom Maďarskej republiky, uznal fiasko svojej politiky, ústretovej k Dohode, a zostavením vlády poveril sociálnych demokratov.

Revolučná vládna rada, tvorená sociálnymi demokratmi a komunistami, zaviedla diktatúru proletariátu, hlásala svetovú revolúciu a namiesto Dohody žiadala o vonkajšiu podporu sovietske Rusko a medzinárodné robotnícke hnutie.

Mierová konferencia po istom otáľaní poverila rumunskú a československú armádu, aby uskutočnili ďalšiu ofenzívu a zlikvidovali Maďarskú republiku rád. Vtedy maďarská vláda urýchlila organizovanie Červenej armády a vyhlásila obrannú vojnu na ochranu Maďarska a robotníckeho štátu sovietskeho typu.

Dobre riadená a dvojnásobne motivovaná maďarská armáda spočiatku dosahovala úspechy a počas tzv. severnej výpravy opätovne obsadila územia s väčšinovým maďarským obyvateľstvom, ktoré boli zároveň dôležitými priemyselnými centrami, a pokúsila sa nadviazať kontakt aj so sovietskou Červenou armádou.

Očakávaná sovietska podpora však neprišla. Ultimátum mierovej konferencie a protiútok rumunskej armády spečatili osud Maďarskej republiky rád. Diktatúra proletariátu, ktorá stratila vnútornú spoločenskú základňu, sa zosypala aj vojensky a rumunské vojská vtiahli aj do Budapešti a severnej časti Zadunajska.

Medzitým Spojenci ponúkli nepriamu podporu maďarskej protirevolučnej organizácii, ktorá fungovala mimo pôsobnosti diktatúry proletariátu (vo Viedni a v Segedíne) a niekoľko mesiacov po páde vlády Maďarskej republiky rád prevzala moc.

Vtedy (na jeseň roku 1919) už i víťazi dospeli k záveru, že nadišiel čas pozvať na mierovú konferenciu aj maďarskú vládu, keďže konsolidácia rok trvajúcej chaotickej situácie v Maďarsku sa stala naliehavou – a mierové podmienky už boli beztak nastolené.

 

Všetko o vzniku Československa nájdete v Historickej revue 10/2018

 

Maďarská otázka na Parížskej mierovej konferencii

Mierová konferencia sa začala 18. januára 1919. Malí spojenci uznaní víťaznými mocnosťami mohli predkladať svoje požiadavky voči Maďarsku od 31. januára do 18. februára. Československá, rumunská a juhoslovanská delegácia jednohlasne – s odvolaním sa na stáročný maďarský útlak – žiadali oslobodenie území obývaných príslušníkmi svojich národov. Vysoko nad rámec etnických hraníc si nárokovali aj úseky riek, železničné trate, priemyselné oblasti a výškové body, ktoré by uľahčili vojenskú ochranu ich krajín a zabezpečili by ich väčší ekonomický a vojenský potenciál.

Československá a juhoslovanská delegácia nastolila dokonca myšlienku tzv. „slovanského koridoru“, podľa ktorej by sa z územia Maďarska (a v menšom rozsahu Rakúska) vyčlenil 50 – 60 km široký zadunajský pás, smerujúci od severu na juh, ktorý by spojil juhoslovanský a československý štát, pričom tomu druhému by zabezpečil nepriamy prístup k Jadranskému moru.

Takéto posilnenie malých spojencov podporovali aj víťazné mocnosti, ale plán slovanského koridoru, rovnako ako niektoré požiadavky, ktoré najviditeľnejšie porušovali etnický princíp, boli napokon zamietnuté. Každá z dotknutých strán zároveň považovala za samozrejmé, že Chorvátsko, ktoré patrilo medzi „krajiny svätoštefanskej koruny“, ale nepredstavovalo súčasť Uhorského kráľovstva a už aj tak disponovalo širokou autonómiou, bude odčlenené od krajín svätoštefanskej koruny a jeho územie s rozlohou 43-tisíc kma 2,6-miliónmi obyvateľov bude pripojené k juhoslovanskému štátu.

S podstatne menšími územnými nárokmi vystúpilo Taliansko, Poľsko a Rakúsko. Talianska vláda požadovala prístavné mesto Rijeka (tal. Fiume), ktoré síce mierová konferencia najprv prisúdila juhoslovanskému štátu, ale po mnohých zvratoch ho v roku 1924 predsa len získalo Taliansko.

Poľsko si na etnickom a historickom základe nárokovalo na takmer 150 horských obcí historických žúp: Trenčianskej, Oravskej, Spišskej a Šarišskej, ale podarilo sa mu získať iba šestinu z nich – v okolí Zakopaného. Pred maďarskou vládou sa „obhajovalo“ argumentom, že tieto územia by aj tak získalo Československo, a tak sú tieto požiadavky vlastne adresované skôr Prahe.

Rakúsko, ktoré ako porazená krajina dostala pozvanie na mierovú konferenciu až v máji 1919, chcelo získať pohraničný pás územia na západe Maďarska (Burgenland), kde žilo nemecké obyvateľstvo, cestou referenda. Víťazné mocnosti nároky Rakúska z veľkej časti odsúhlasili, ale požiadavku referenda ignorovali.

Keby mocnosti vyhoveli všetkým vyššie spomenutým požiadavkám, Maďarsko by stratilo 78 % územia historického Uhorska a 70 % obyvateľstva a nový štát by sa scvrkol na 62-tisíc km2 s iba 5,4-miliónmi obyvateľov. Ak by však mierová konferencia uplatnila výlučne etnický princíp a nespochybnila by vierohodnosť údajov o príslušníkoch rôznych národností pochádzajúcich zo sčítania obyvateľov Uhorska, územie nového Maďarska by malo rozlohu 120-tisíc km2 a 10-miliónov obyvateľov. Z konečného rozhodnutia „mierotvorcov“ bolo možné vyčítať istý druh „kompromisu“: nové hranice načrtávali obraz Maďarska s 93-tisíc km2 a 7,6-miliónmi obyvateľov.

 

Historická revue 06/2018 o poslednom a rozhodujúcom roku prvej svetovej vojny

 

Činnosť maďarskej mierovej delegácie

V Uhorsku sa začali prípravy na budúcu mierovú konferenciu už v októbri 1918 a boli dočasne prerušené len v období diktatúry proletariátu, keď sa kľúčoví odborníci stiahli do ústrania (niektorí odišli do nútenej emigrácie). Vznikali štúdie, štatistiky, mapy týkajúce sa Uhorska, jeho dejín, geografickej polohy, podnebia, prírodného bohatstva, politického zriadenia, národného hospodárstva, cestnej siete, konfesií, národnostného zloženia obyvateľstva v jednotlivých oblastiach, jeho spoločenskej integrácie, právnej, politickej a ekonomickej situácie či vzdelanostnej úrovne.

V tom čase už mierová kancelária poznala požiadavky a s nimi spojené argumenty susedných krajín, a tak mohla proti nim cielene uvádzať vlastné argumenty. Z porovnania textov nemeckej, rakúskej a bulharskej mierovej zmluvy z roku 1919 vyplynulo, že mierové zmluvy vznikali „na jedno kopyto“; ich štruktúra a miestami aj sprievodné texty k paragrafom si boli veľmi podobné, a tak sa dali niektoré podmienky maďarskej mierovej zmluvy predpovedať. O to viac, že najdôležitejšie rozhodnutia o maďarských hraniciach boli známe už v júli 1919.

Maďarsko napokon dostalo pozvánku 1. decembra, keď mierová konferencia konečne uznala prevažne pravicovú koaličnú vládu Károlya Huszára, v ktorej však boli zastúpení aj sociálnodemokratickí a liberálni ministri. Maďarská delegácia pricestovala do Paríža 7. januára 1920.

Jej predsedom bol gróf Albert Apponyi; jej členmi boli gróf Pál Teleki a gróf István Bethlen, ako aj budúci vplyvní ministri a diplomati medzivojnového obdobia. Delegácia niesla v každom ohľade pečať historického Uhorska.

Delegáti sa bez výnimky regrutovali z politickej, diplomatickej, vojenskej, hospodárskej a kultúrnej elity, pričom boli väčšinou stúpencami konzervativizmu – zriedkavejšie (konzervatívneho) liberalizmu – a nacionalizmu zosilneného vplyvom svetovej vojny a revolúcií. V delegácii bola vo väčšej miere zastúpená politicky aktívna aristokracia a vrstva štátnych úradníkov so skôr šľachtickým ako meštianskym pozadím.

Maďarská delegácia dostala podmienky mierovej zmluvy do rúk 15. januára. Boli síce zdrvujúco prísne, ale nevyvolali veľké prekvapenie. Na druhý deň Apponyi vyjadril pred členmi Najvyššej rady svoje námietky a  návrh mierovej zmluvy slovne napadol v celom jej rozsahu.

Dospel k záveru, že zmluva napriek nepatrnej vojnovej zodpovednosti Maďarska postihuje krajinu neúmerne vysokým trestom, ktorý „ohrozuje jej samotnú existenciu“. Namietal proti predpojatej aplikácii etnického princípu a poprel, že by Uhorsko uplatňovalo voči národnostiam na svojom území politiku útlaku.

Prejavil nesúhlas s tým, aby sa spravovanie odčlenených území dostalo do rúk národnostiam, ktoré sú momentálne zväčša na nižšom stupni sociálneho vývoja. Načrtol ideálny obraz historického Uhorska a prezentoval celý rad bezpečnostnopolitických a ekonomických argumentov v prospech zachovania integrity.

Vyjadril presvedčenie, že Uhorsko zohrávalo po stáročia dôležitú úlohu pri udržiavaní „mieru a bezpečnosti“ a „rovnováhy a stability“ v strednej Európe, chrániac starý kontinent pred „bezprostredným nebezpečenstvom hroziacim z Východu.“

Zdôraznil, že prirodzene a organicky daná geografická celistvosť Karpatskej kotliny umožňuje v tomto regióne harmonickú hospodársku spoluprácu, ale jej úspech môže garantovať iba jednotná vládna moc. A hoci uznal právo víťazov na zmenu mocenských pomerov, nastolenie spravodlivého a trvalého mieru očakával od referend, ktoré by rozhodli o tom, komu by mali jednotlivé územia patriť. Toto označil za hlavnú požiadavku mierovej delegácie a vyhlásil: „Vopred uznávame výsledky týchto referend, nech by boli akékoľvek.

            Maďarská delegácia predložila aj písomné pripomienky (do polovice marca dovedna 38), ktoré bolo v niektorých prípadoch kvôli obrovskému množstvu príloh potrebné k budove francúzskeho ministerstva zahraničných vecí odviezť malými nákladiakmi. (Prevažná väčšina materiálov sa zachovala dodnes a slúži ako dôležitý historický prameň.)

Z analýzy Apponyiho prejavu a poznámkového aparátu je jasné, že maďarská delegácia by za ideálne riešenie považovala zachovanie historického Uhorska a istú mieru jeho vnútornej demokratizácie, no hlavnou požiadavkou delegácie bolo, aby sa o príslušnosti sporných území rozhodovalo v referende. Ako alternatívu však navrhla, aby nové hranice Maďarska vytýčili pozdĺž etnických hraníc – z maďarského pohľadu široko definovaných. 

Pod vplyvom tohto všetkého mierová konferencia prechodne zvažovala opätovné prerokovanie maďarských hraníc, no táto otázka sa z programu londýnskych rokovaní začiatkom marca rýchlo vytratila. Víťazné mocnosti napokon vyhoveli len niekoľkým menej významným pripomienkam maďarskej strany.

Boli stanovené jednoduchšie, respektíve veľkorysejšie pravidlá vo vzťahu k obmedzeniu zbrojárskej výroby, stanoveniu sumy odškodného, vlastníctvu maďarských umeleckých zbierok uložených vo Viedni, k majetkovým otázkam ľudí, ktorí sa z odčlenených území presťahovali do Maďarska, ako aj v problematike jednotného systému povodňovej ochrany v Dunajskej kotline. Do textu mierovej zmluvy bola zakomponovaná aj povinnosť susedných krajín chrániť práva národnostných menšín.

Keď sa maďarská delegácia dozvedela nepriaznivé správy, zvolala na 23. – 24. marca rokovanie v Neuilly, kde bola ubytovaná. Jeho hlavnou témou bola otázka podpísania alebo odmietnutia mierovej zmluvy. Vzhľadom na možnosť hroziacej vojenskej intervencie a hospodárskej blokády, ako aj s ohľadom na bezbrannú maďarskú menšinu sa väčšina priklonila k podpísaniu zmluvy. Podobné argumenty neskôr ovplyvnili aj maďarskú vládu, ktorá sa na svojom zasadnutí 13. a 17. mája napokon rozhodla mier podpísať.

Mierová zmluva bola podpísaná 4. júna 1920 v zámku Veľký Trianon, v záhrade zámku Versailles. Zmluva – podobne ako predošlé mierové zmluvy – obsahovala veľmi prísne nariadenia: o. i. vytyčovala nové hranice Maďarska, obmedzovala veľkosť a výzbroj maďarskej armády (35-tisíc vojakov), predpisovala vojnové reparácie. Striktné nariadenia výraznou mierou zaťažovali maďarskú spoločnosť z politického, materiálneho a morálneho hľadiska, preto sa v súlade s verejnou mienkou hlavným cieľom zahraničnej politiky maďarskej vlády stala revízia tejto zmluvy.

Z maďarčiny preložila Jitka Rožňová


trianonmaďarskouhorskotrianonský mier



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Miklós Zeidler

Popis autora

Pozrite si tiež