Universitas Carolina: Ako sa rodila prvá stredoeurópska univerzita?

Publikované v Historická revue č. 5/2016, str. 50 - 53


K všeobecne známym štátnickým činom rímskeho cisára a českého kráľa Karola IV. patrí založenie pražskej univerzity 7. apríla 1348. Bola to jedna z jedenástich univerzít, ktoré Karol IV. založil v rôznych častiach Rímskej ríše. Táto však bola výnimočná tým, že bola v poradí prvá na rozľahlom území na sever od Álp a na východ od Paríža.


Málokto vzal zatiaľ do úvahy, že sa Karol IV. musel zaoberať ideou generálneho štúdia v Prahe hneď po svojom zvolení za rímskeho a českého kráľa v lete 1346. Dokladá to bula pápeža Klementa VI. z 26. januára 1347, ktorá vyšla v ústrety žiadosti novozvoleného rímskeho kráľa, aby v Prahe, v hlavnom meste jeho dedičného kráľovstva, mohlo vzniknúť tzv. všeobecné učenie (znamenalo to, že profesori a absolventi mohli pôsobiť vo všetkých krajinách, ktoré uznávala rímskokatolícka cirkev). Pápež dal k nemu nielen súhlas, ale všeobecné učenie priamo ustanovil v ktoromkoľvek dovolenom odbore, vrátane štúdia teológie, čo bolo vtedy mimoriadnou výsadou.

 

Počiatky výučby

Následne Karol IV. listinou zo 7. apríla 1348 vyhlásil svoje rozhodnutie „založiť, upraviť a novozaložiť všeobecné učenie“ v Prahe. Vykonal to novým, celkom samostatným kráľovským založením, ktoré pristupuje k pápežskému založeniu, hoci o tom nie je v listine ani zmienka. Niekoľkoročné spory o tom, či tak učinil len z titulu českého kráľa, keď v adrese vystupuje ako kráľ rímsky a český, odstránila až náležitá interpretácia tretieho konštitutívneho aktu, ktorým bola listina vydaná 14. januára 1349 v Eisenachu Karolom IV. ako rímskym kráľom. O zakladacej listine zo 7. apríla predchádzajúceho roku v nej nie je ani zmienka, zato sa však v nej hovorí o pápežskom založení pražského štúdia.

Tým, že Karol svojou autoritou zaručil ochranu jeho príslušníkov na ríšskom území, zreteľne dal najavo, že jeho prvá bula z minulého roku túto ochranu neposkytovala, a že ju teda vydal len ako kráľ český. Zmienku si tu zaslúži predovšetkým mienka Františka Kavku, podľa ktorého pražská univerzita bola síce založená ako inštitúcia Českého kráľovstva, tá však „fakticky po celé polstoročie plnila aj úlohu ríšskej univerzity, pretože inej univerzity dlho nebolo“.

 

Vyučovanie študentov - stredoveký manuskript vytvorený v Čechách na konci 14. storočia (wikipedia.org)

 

Samotné založenie univerzity, akokoľvek všestranne právne zabezpečenej, ešte neznamenalo, že sa už v zimnom semestri školského roku 1348/1349 začalo v Prahe vyučovať vo všetkých odboroch. Karol IV. v tomto ohľade mnoho zanedbal. Povinnosti v Ríši ho čoskoro odviedli z Čiech a starostlivosť o novozriadenú univerzitu pripadla pražskému arcibiskupovi Arnoštovi z Pardubíc. Napriek jeho záslužným snahám zostala pražská vysoká škola zhruba dve desaťročia neduživou a hmotne nedostatočne zaistenou inštitúciou. Aj keď je možné už v prvých rokoch doložiť výučbu v zárodočnej podobe na každej zo štyroch fakúlt, dostatok profesorov i študentov chýbal osobitne artistickej fakulte.

Prvým oficiálnym dokumentom, ktorý vzišiel z činnosti „obce žiakov“ (universitas studencium) je listina jej kancelára a súčasne pražského arcibiskupa Arnošta z Pardubíc z 12. júna 1359, ktorá vyhlásila Jindřicha Janova, zvaného Stenbonis z Głubczyc (Leobschütz), za majstra slobodných umení. Vzhľadom na to, že arcibiskup vydal potvrdenie o grade (diplome) vo svojom mene, mohlo by sa z toho vyvodzovať, že samo štúdium a jeho fakulty vtedy ešte nemali svojich predstaviteľov. Tomu však odporuje svedectvo Kroniky Františka Pražského, podľa ktorého „po vzore všeobecného učenia bol každý rok volený rektor univerzity a slávnostne potvrdený v kostole pražskom“. Keďže kanonik František dopísal svoju kroniku v roku 1353, kedy pravdepodobne zomrel, voľba predstaviteľov univerzity by sa týkala už počiatočného obdobia pražského štúdia. Nie je to jediný rozpor, ktorý je ťažké vyriešiť.

 

Voľby funkcionárov univerzity

Karol IV. vo svojej zakladajúcej listine dal síce novému učeniu rámcové dispozície, keď mu udelil „všetky privilégiá, ochranné výsady a slobody, ktorých z právomoci kráľovskej užívajú a sú účastní doktori a žiaci na učení v Paríži a v Boloni“, vzhľadom na rozdielnu povahu samosprávy oboch uvedených štúdií však ponechal ich konkrétnu aplikáciu na samotnej korporácii pražských doktorov a študentov. Ak vezmeme do úvahy vysoký duchovný stav niektorých prvých profesorov, nebolo by divu, keby medzi prvými rektormi bol vždy niekto z nich. Na prvý pohľad by sa tak mohla javiť značne pravdepodobnou domnienka, že prvým rektorom bol kanonik Štěpán z Uhřetíc, dôverník a od roku 1353 generálny vikár arcibiskupa Arnošta z Pardubíc. Keďže však všetci rektori neskôr osamostatnenej právnickej univerzity boli scholares a nie doctores, javí sa tento predpoklad v menej priaznivom svetle.

Medzi prvými rektormi pražskej univerzity mohli byť podľa bolonského vzoru aj študenti práv, inak asi prevládali významní cirkevní hodnostári. Všeobecne sa predpokladá, že práve z tohoto dôvodu už v prvom desaťročí vznikli na pražskom všeobecnom učení rozpory medzi právnikmi a majstrami regentmi artistickej fakulty, ktorí si po vzore parížskych štatútov vyhradzovali voľbu rektora len pre majstrov. Nepriamo sa tak usudzuje z tzv. Nariadení či Ustanovení (Ordinationes) arcibiskupa Arnošta z Pardubíc z 10. apríla 1360, ktoré v snahe upokojiť hroziace a možno už existujúce rozpory stanovili pravidlá obsadzovania rektorského úradu.

 

Založenie pražskej univerzity nepochybne zvýšilo prestíž luxemburskej dynastie a stalo sa tiež podnetom pre panovníkov susedných krajín.

 

Keďže hneď prvé ustanovenie kategoricky uvádza, že v štúdiu má byť „jeden rektor a jedna univerzita“, je možné z toho usudzovať, že sa od začiatku objavili snahy rozdeliť univerzitu na dve časti. Rektorom mal byť naďalej len svetský klerik s tonzúrou nosiaci sutanu. V spojitosti s tým sa v ďalšom bode ukladá všetkým svetským majstrom, doktorom a scholarom zložiť (novému) rektorovi prísahu, zatiaľ čo rehoľníci sa mali riadiť podľa zvyklostí parížskej Sorbonny. Tretí odsek vychádzal v ústrety právnikom, lebo pripúšťal voľbu kohokoľvek z uvedených doktorov, majstrov a scholarov, pokiaľ bol aj on svetským kňazom. To isté platí aj pre ustanovenie, že voľba rektora prináleží univerzite alebo jej väčšej časti. Scholares teda z nej v zásade neboli vylúčení, aj keď napríklad na artistickej fakulte mohli byť vylúčení. V piatom odseku bolo prikázané voliť za vicerektora právnika, a to keď by bol za rektora zvolený artista. Toto však malo platiť aj opačne.

Napriek tomu, že pre okamžité začatie výučby neboli v Prahe také dobré predpoklady ako v Erfurte alebo v Kolíne, nezodpovedá úplne skutočnosti, že Karolova fundácia začala svoju skutočnú existenciu po roku 1360, ak nie neskôr. Pri posudzovaní počiatočného rozbehu pražského všeobecného učenia pritom nie je možné strácať zo zreteľa dve okolnosti. Carolina, na rozdiel od ďalších stredoeurópskych univerzít, ktoré z nej odčerpávali raz väčšiu, inokedy menšiu časť učiteľského zboru, nemala odkiaľ brať svojich prvých profesorov. V porovnaní so 70. a 80. rokmi, kedy frekvencia pražskej univerzity dosiahla na svoju dobu neobyčajný rozsah, vyzerá jej počiatočné obdobie ako nedonosené dieťa. Aj keď sa nedá povedať, že zakladateľ univerzity spolu s jej kancelárom vopred nič neurobili pre faktické začatie výučby, predsa bol nepomer medzi zámerom a skromnými predpokladmi.

Prvých profesorov pre vyššie fakulty pražského generálneho štúdia získaval po dohode s panovníkom kancelár Arnošt z Pardubíc, ktorý sám študoval v Padove a v Bologni. Arnoštov kancelár a bolonský doktor Štěpán z Uhřetíc prednášal na právnickej fakulte najneskôr v roku 1350, približne v tom čase už vykladal Dekretály z Bologne povolaný doktor Bonsignore de Bonsignori. Niektorí z prvých profesorov vyšších fakúlt nespĺňali ani podmienky formálnej kvalifikácie. Platí to nielen pre kráľovských lekárov, ktorí suplovali výučbu medicíny, ale aj pre lektorov teológie, ktorým sa Karol IV. snažil zaistiť chýbajúce tituly prostredníctvom vyžiadanej pápežskej buly. Škodoradostne sa im hovorilo doctores bullati.

 

Historická budova Karlovej univerzity s Veľkou aulou (wikipedia.org)

 

Priestory pre výučbu

Snáď ešte v roku 1348, najneskôr však na samom začiatku 50. rokov, odovzdal Karol IV. zanedbanú školu pri týnskej fare do správy lekárovi svojho otca, majstrovi Waltrovi s tým, aby tu nielen čítal a vyučoval „lekárstvo, fyziku a akékoľvek iné umenie“, ale aj vykonával všetky akty spojené s výcvikom k majstrovskému titulu. Tento neobvyklý postup mal pravdepodobne zaistiť výučbu slobodných umení, aj keď len v stiesnenom priestore týnskeho cintorína, kde sa tamojšia škola najprv nachádzala. Oveľa vhodnejšie sídlo získali artisti v roku 1359, kedy im arcibiskup Arnošt z Pardubíc zakúpil z výnosu zbierky českého duchovenstva výstavný dom so záhradou blízko kláštorov sv. Františka a bl. Anežky v Starom Meste pražskom. Ale až založenie Karolovho kolégia v dome Žida Lazara (1366) a jeho neskoršie prenesenie do Rotlevovho paláca (1383) zaistili riadne už ustanovenej fakulte slobodných umení dôstojné pôsobisko, vrátane dostatočne veľkých sál pre dišputy a promócie. Časť prednášok a cvičení sa aj naďalej odohrávala v súkromných príbytkoch, tzv. burzách profesorov, z ktorých prvá je zmienená v roku 1365.

Paríž nebol jediným miestom, odkiaľ prichádzali prví profesori pražskej artistickej fakulty. Aj pražská univerzita udeľovala svojim absolventom a prijatým učiteľom nielen tituly, ale aj všade uznávané povolenie k výučbe na iných univerzitách. Nebolo preto divu, že keď sa tu výrazne zlepšili existenčné možnosti, začala Praha lákať majstrov vyspelých latinských škôl z Erfurtu i odinakiaľ. Výnimočnou osobnosťou medzi nimi bol Henrich Totting z Oyty, ktorý v Prahe od roku 1365 do apríla 1370 doviedol k jednému z oboch gradov najmenej 23 žiakov. Z nich sa potom okrem iných preslávili Matúš z Krakova, Jan Marienwerder, Jan zvaný Holandrinus a Konrád zo Soltau. Tým sme však už z obdobia neľahkých začiatkov postúpili do vrcholného obdobia pražskej stredovekej univerzity, kedy na nej súčasne študovalo a pôsobilo viac než tisíc akademikov.

V tej dobe už plne platila sugestívna predstava pražskej univerzity ako ctihodnej, živnej matky, ktorá vychovala ako skutočná alma mater svoje stredoeurópske dcéry. Založenie pražskej univerzity nepochybne zvýšilo prestíž luxemburskej dynastie a stalo sa tiež podnetom pre panovníkov susedných krajín. V rokoch 1364 – 1365 tak pribudli hneď tri univerzity, a to vo Viedni, Budíne a Krakove. Príznačné je, že všetky tri onedlho stroskotali a bolo ich potrebné s odstupom rokov založiť znovu. Ťažké začiatky súčasnej Karlovej univerzity sa tak javia v inom svetle.


karlova univerzitakarol iv.luxemburgovcipraha



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

František Šmahel

Prof. František Šmahel, je rešpektovaným bádateľom v rade historických disciplín, zaoberajúcich sa všeobecnými a českými dejinami neskorého stredoveku. Bol hosťujúcim profesorom na mnohých európskych univerzitách, okrem iného je členom Učenej spoločnosti ČR, čestným členom Americkej asociácie historikov, členom korešpondentom Britskej Akadémie aj Kráľovskej historickej spoločnosti a je nositeľom významných cien a vyznamenaní vrátane Medaily za zásluhy I. stupňa a Národnej ceny ČR.

Pozrite si tiež


August 1968 - Ako nás obsadili?

20.8.2018 | Matej Šemšej

         V roku 2018 si pripomíname hneď niekoľko výročí. Jedným z nich je i 50. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy, ktorý znamenal začiatok konca Pražskej jari a nastolil tvrdý kurz...

  • 4261
  • 14